E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Vláda tmy

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Dejstvo piate

Záhumnie. Vpredu stoh slamy, naľavo holohumnica, napravo stodola. Vráta holohumnice sú otvorené dokorán, vo vrátach je shodená slama; v pozadí vidieť gazdovský dvor, z ktorého dolieha spev a cengot hrkálok na koňoch. Po chodníčku popred humno kráčajú dve dievčatá, smerujú k domu.

Výjav I.

Dve dievčatá.

1. DIEVČA: Hľa, ako dobre sme obišly záhumním, ani sme si črievičky nezafúľaly. Dedinou nedá sa prejsť, blata plno.

(Obe sa zastavia a utierajú si slamou nohy.)

1. DIEVČA (prizerá sa na slamu a zbadá v nej čosi): Ktože je tu?

2. DIEVČA (tiež sa prizrie): To je Mitrič, ich paholok. Poriadne si uhol.

1. DIEVČA: Ja tak viem, že nepije?!

2. DIEVČA: Vidieť, ako nepije! Iste len dovtedy, kým mu neponúknu.

1. DIEVČA: Podívajže sa, veď ten iste prišiel po slamu. Veď ešte i povraz drží v ruke; zaspal s ním.

2. DIEVČA (načúva): Ešte vždy si vyspevujú. Iste nebolo ešte požehnanie. Hovoria, že Akulína ani len neoplakávala svoju slobodu.

2. DIEVČA: Mátuška mi povedala, že sa vraj nevydáva z vlastnej vôle. Otčim jej vraj pohrozil. Inak by sa iste nedala na taký život. Veď sa o nej všeličo povráva!

Výjav II.

Predošlé a Marina (dobehne dievčatá).

MARINA: Pán Boh vás pozdrav, dievčatá!

DIEVČATÁ: Aj vás, tetka.

MARINA: Na svadbu, milé?

1. DIEVČA: Už je asi po nej. Len tak nakuknúť sme sa schytily.

MARINA: Nože mi, prosím vás, zavolajte môjho, Semjona zo Zujeva. Azda ho aj poznáte?

1. DIEVČA: Akože by sme ho nepoznaly? Veď je rodina ženíchovi.

MARINA: Pravdaže, ženích mu je synovcom.

2. DIEVČA: A prečože nejdeš sama za ním? Na svadbu, a nejsť!

MARINA: Nechce sa mi, dievčatká, ba ani nemám kedy. Musíme sa už pohnúť. Nevybrali sme sa na svadbu. S ovsom ideme do mesta. Zastavili sme sa len nakŕmiť a môjho vtiahli.

1. DIEVČA: A kdeže ste zahli? Do Fjodorovičov?

MARINA: Hej. Tu počkám, a ty, drahá, len mi už pošli môjho. Vyvolaj mi ho, lastovička. Povedz mu: žena, Marina, ti odkazuje, aby si už išiel, iní už priahajú.

1. DIEVČA: Dobre, vďačne, keď sama nejdeš dnu.

(Dievčatá odchodia po chodníku do dvora. Počuť spev a hrkálky.)

Výjav III.

Marina (sama).

MARINA (zadumaná): Keby som i zašla, nič by sa nestalo, ale nechcem. Veď som ho nevidela od tých čias, čo ma odmietol. Už druhý rok. Aspoň jedným okom by som rada nakukla, ako si nažíva so svojou Anisjou. Ľudia vravia — že si veľmi nerozumejú. Nie div, je to žena drsná a zlá! Iste si neraz spomenul na mňa. Ulakomil sa na príjemný život. Zamenil si ma s inou. Odpúšťam mu, nech ho Boh požehnáva. Vtedy som primnoho vytrpela. Ach, veľmi ma to bolelo! Pominulo i zabudlo sa. Rada by som vidieť… (Díva sa do dvora, zazrie Nikitu.) Ach, veď je to on! Čože ide sem? Prečo opustil hostí? Odídem.

Výjav IV.

Marina a Nikita (prichodí, zpočiatku kráča s ovisnutou hlavou, pohadzuje rukami a čosi si mrmle).

MARINA: Aký je zamračený!

NIKITA (zbadá Marinu a hneď ju i pozná): Marina! Milovaná Marinôčka. Čože tu hľadáš?

MARINA: Prišla som po svojho.

NIKITA: A čože si neprišla dnu, na svadbu? Bola by si sa podívala a na mňa pousmiala.

MARINA: Prečože by som sa mala na teba usmievať? Prišla som za svojím mužom.

NIKITA: Ach, Marinôčka! (Chce ju oblapiť.)

MARINA (nahnevane sa uhne): Nikita, čože šalieš, prestaň. Čo bolo, pominulo sa. Vravím ti, prišla som po muža. Je u vás?

NIKITA: Nechceš si teda spomenúť na minulosť? Nedovolíš…

MARINA: Niet prečo spomínať. Čo bolo, pominulo sa.

NIKITA: A nemohlo by sa vrátiť?

MARINA: Veru nemôže. Prečo si odišiel od nich? Gazda, a zmizne zo svadby.

NIKITA (sadne si na slamu): Prečo som odišiel? Ach, keby si vedela… Clivo mi je, Marinka, tak clivo, že by som už radšej nežil. Vstal som zpoza stola a ušiel som, pred ľuďmi utekám, len aby som nemusel nikoho vidieť.

MARINA (pristupuje k nemu bližšie): Čože ťa trápi?

NIKITA: To, na čo ani pri jedle nezabúdam, čo pijatykou nezahluším a čo ma ešte i vo sne mátoží. Ach, tak smutno mi je, tak clivo! Najviac ma trápi, Marinôčka, že som taký samotný, taký opustený, že svoj žiaľ nemám komu vyplakať, komu sa s ním zdôveriť.

MARINA: Nikita, bez žiaľu a trápenia niet života. Vyplakala som si aj ja svoje, ale už je dobre, pominulo sa.

NIKITA: Hej, vravíš o tom, čo bolo, čo sa pominulo. Ach, moja! Ty si sa teda vyplakala, ale, hľa, so mnou je už koniec.

MARINA: A to už prečo?

NIKITA: Ach, preto, že ma už omrzel celý život. Ba sám sebe som sa zhnusil… Ach, Marinka, že si ma nevedela udržať pri sebe. Zahubila si seba i mňa. Čo, toto je azda život?

MARINA (stojí pri stodole, plače, ale sa premáha): Ja sa, Nikita, na svoj život nežalujem. Popraj, Boh, každému podobný! Nenariekam. Priznala som sa vtedy môjmu so všetkým. Odpustil mi. Nič mi nevyhadzuje na oči. Nemám sa veru prečo na svoj život žalovať. Môj muž je tichý, dobrý človek a dožičí mi všetkého. A ja mu zas deti opatrujem, obliekam, umývam! Ctí si ma a šetrí. Nemám čo ľutovať. Zaiste mi to sám Pán Boh tak prisúdil. A čože tvoj život? Veď si hovieš v bohatstve…

NIKITA: Môj život!… Len svadbu nechcem pokaziť, inak by som vzal, tento, hľa, povraz (berie do rúk povraz, pohodený na slame) a prehodil by som ho ponad tento trám. Pekne-rúče by som si slučku prichystal, vyliezol na hradu, vopchal do nej hlavu a zadrhol sa. Taký ja mám život!

MARINA: Prestaň, nech ťa pred tým Kristus Pán chráni!

NIKITA: Ty si myslíš, že žartujem? Zdá sa ti, že som opitý? Nie som opitý! Veď sa už ani opiť neviem. Len žiaľ, ukrutný žiaľ ma mučí! Zaľahol mi na dušu. Tak ma prikvačil, že mi veru už nie je nič milého na svete. Ach, Marinôčka, len s tebou mi bolo dobre, pamätáš sa, ako sme si pri robote na železnici noci krátievali?

MARINA: Nikita, nedráždi, čo už prebolelo. Prisahala som, a ty tiež. Môj hriech mi už bol odpustený, a to, čo bolo, nechaj na pokoji…

NIKITA: A čo si mám počať so svojím srdcom? Kde sa s ním podieť?

MARINA: Čo máš robiť? Máš ženu, do iných nezadieraj, o svoju sa staraj! Mal si rád Anisju, tak ľúb ju i teraz.

NIKITA: Ach, Anisja je pre mňa horká palina. Ani jedovatá zelina ma omámila.

MARINA: Nech je akákoľvek, je tvoja žena… Škoda o tom reči šíriť! Choď radšej dnu a pošli môjho.

NIKITA: Ach, keby si vedela… Ale načo vravieť!

Výjav V.

Nikita, Marina, jej muž a Aňutka.

MUŽ MARINY (prichodí smerom od dvora, je rozohriaty a opitý): Marina! Ženička! Starká! Kdeže si mi?

NIKITA: Hľa, už ti ide, volá ťa. Choď!

MARINA: A čo ty, zostaneš?

NIKITA: Ja? Ľahnem si tu. (Rozvalí sa na slame.)

MUŽ MARINY: Kdeže je?

AŇUTKA: Tamto, hľa, pri stodole, strýčko.

MUŽ MARINY: Čože tam stojíš? Poď dnu, na svadbu! Domáci ťa volajú, aby si im preukázala česť. Svadobníci sa hneď vyberú do kostola, potom sa aj my poberieme.

MARINA (ide v ústrety mužovi): Nerada by som.

MUŽ MARINY: Poď, vravím ti. Vypiješ pohárik, Petreňkovi na zdravie a šťastie. Inak by sa urazili a veď my ešte stihneme všetko vybaviť.

(Muž Mariny ju oblapí, a tackajúc sa, odchodí s ňou.)

Výjav VI.

Nikita a Aňutka.

NIKITA (zdvihne sa a sadne si na slamu): Ach, videl som ju, a je mi ešte smutnejšie. S ňou by bol býval celkom iný život. Nič po nič som si takto zahubil mladosť, ba celý život som si skazil. (Ľahne si poznove.) Kde sa podieť? Ach, keby ma tak mátuška zem pohltila.

AŇUTKA (zbadá Nikitu, beží k nemu): Báťuška, hej, báťuška! Hľadajú ťa. Všetci, i krstní dali už požehnanie. Na moj’ dušu, už bolo požehnávanie, hnevajú sa na teba.

NIKITA (pre seba): Kde sa podejem?

AŇUTKA: Ako? Čože to vravíš?

NIKITA: Nič nehovorím. Choď si svojou cestou, čo domŕzaš?

AŇUTKA: Báťuška! Poďteže dnu! (Nikita mlčí, Aňutka ho ťahá za ruku.) Báťa, poď ich požehnať. Naozaj sa už hnevajú i kľajú.

NIKITA (vytrhne si ruku): Nechaj ma!

AŇUTKA: Ale, nože poďte.

NIKITA (vyhráža sa jej s opratami): Ber sa preč, vravím ti! Lebo ťa…

AŇUTKA: Dobre, idem, ale pošlem mátušku. (Odbehne.)

Výjav VII.

Nikita sám (vstáva).

NIKITA: Ako len ta pôjdem? Akože vezmem do rúk ikonu? Ako jej pozriem do očú? (Poznove si ľahne.) Ach, keby sa tak podo mnou zem pukla a ja sa do nej prepadol. Aspoň by ma ľudia nevideli a ja zas ich. (Znova sa dvíha.) Nie, nejdem nikde… Nech ich všetkých Parom uchytí. Nehnem sa!… (Vyzúva si krpce, berie do rúk povraz, robí na ňom kosílku a kladie si ju na krk.) Takto, hľa…

Výjav VIII.

Nikita a Matrena.

NIKITA (zbadá matku, strhne s krku kosílku a líha si na slamu).

MATRENA (pristupuje celá zadychčaná): Nikita, hej, Nikita! Bodaj ho, ani sa ti len neozve. Nikita, čože, azda si sa len neopil? Choď, Nikita, choď, milý. Primnoho si už dal na seba čakať.

NIKITA: Ach, čo ste so mnou porobily? Nie som už ani súci medzi ľudí.

MATRENA: Čože to? Choď, milý, preukáž im poctu, ako sa patrí, a daj im požehnanie, potom sa znova utiahni. Veď ťa očakávajú.

NIKITA: Akože im mám dať požehnanie?

MATRENA: Ako sa patrí, podľa zvyku. Či azda nevieš spôsob?

NIKITA: Viem, viem. Ale pováž len, komu mám dať požehnanie?! Ako som sa voči nej zachoval.

MATRENA: Ako zachoval? Čo ti prišlo na um, teraz si spomínať! Nikto o tom nevie: sťa by si bol do hlbočiny skalu hodil. A veď sa dievča z vlastnej vôle vydáva.

NIKITA: Ako, že z vlastnej vôle?

MATRENA: Dobre, vydáva sa teda zo strachu, ale jednako sa vydáva. A či jest iného východiska? Mala si to vtedy rozmyslieť. Teraz sa už nemôže vzpierať. Svatovci tiež dobre obídu. Až dva razy si dievku obzreli, peniaze im donesie do domu. Všetko sa zahladilo, prikrylo.

NIKITA: A to, čo je v pivnici?

MATRENA (smeje sa): A čože je v pivnici? Kapusta, huby, zemiaky, tak sa mi zdá. Škoda staré veci vyťahovať. Načo spomínať?

NIKITA: Tak rád by som si nespomínal, ale nemôžem zabudnúť. Len čo si naň spomeniem, už ho aj počujem. Ach, čo ste to so mnou urobily?

MATRENA: A čože, či sa azda naozaj nevieš vzchopiť?!

NIKITA (obráti sa tvárou k zemi): Mátuška! Nemuč ma. Hľa, kde som už dospel.

MATRENA: A predsa musí tak byť. Aj tak si už ľudia všeličo pošepkávajú. A tu ešte k tomu zrazu otec utiekol zo svadby, neukazuje sa pred ľuďmi, ba ani len požehnanie sa neopováži dať. Hneď si to budú všelijako vysvetľovať. Ak sa ľakneš, hneď si začnú domýšľať, dohadovať sa čohosi. Kráčaj smelo a priamo, nikto ťa nebude mať za zlodeja. Ak budeš utekať pred vlkom, potkneš sa na medveďa. Nedaj na sebe nič poznať, nestrachuj sa, milý, inak bude horšie, ak niečo pobadajú.

NIKITA: Ach, poriadne ste ma zaplietly!

MATRENA: Prestaň a poďme. Choď a požehnaj im, pekne-rúče, ako sa to patrí, a bude po všetkom.

NIKITA (leží ešte vždy obrátený tvárou k zemi): Nemôžem!

MATRENA (sama k sebe): Čo sa stalo? Predtým nič, a hľa, zrazu ako ho to zašlo. Ktosi mu porobil… istotne. Nikita, vstávaj! Pozri, prichodí aj Anisja, aj ona odskočila od hostí.

Výjav IX.

Nikita, Matrena a Anisja.

ANISJA (vyobliekaná, celá rozpálená, podnapitá): Ako pekne sa všetko darí, mátuška. Pekne a čestne! I svadobníci sú veľmi spokojní!… A kdeže je on?

MATRENA: Tu, drahá, tu. Na slamu sa vyvalil a leží. Nechce ísť.

NIKITA (díva sa na ženu): Vidíš ti ju, už si aj ona prihla. Keď sa na teba podívam, zle mi prichodí. A mám s ňou žiť. (Znova sa obráti tvárou k zemi.) Raz ju aj tak zabijem. Bude čoraz horšie!

ANISJA: Hľa ho, do slamy sa zavŕtal. Čo ho ošiaľ z pijatyky povalil? (Smeje sa.) Ach, rada by som si k tebe ľahla, ale niet kedy. Poď, podopriem ťa. Veď tamdnu je tak pekne! Priam slasť dívať sa, prizerať. Na harmonike vyhrávajú. A ženy tak pekne spievajú. Všetci si uhli, všetko je také poriadne a pekné!

NIKITA: Čože je také pekné?

ANISJA: Čo iného, svadba. Veselá svadba. Všetci vravia, že veru taká svadba zriedka býva. Všetko je slušné a pekné. Poďže. Ideme spolu… i keď som si, jednako ťa podopriem. (Berie ho za ruku.)

NIKITA (s odporom sa odvracia od nej): Choď si sama! Ja prídem.

ANISJA: Čože vyvádzaš?! Zbavili sme sa nešťastia, oslobodili sme sa od tej, pre ktorú sme sa vadievali. Teraz sa už budeme môcť tešiť zo života. Všetko je čestné a ako zákon káže. Taká som rada. že to ani neviem vypovedať. Ani čo by som sa za teba po druhý raz vydávala. Hej, a ľudia akí sú spokojní! Všetci ďakujú a chvália. Aj hostí máme vzácnych. Ivan Mosejič — aj žandársky veliteľ. I tí nám blahoželali, ďakovali.

NIKITA: Tak si seď pri nich, načože si prišla?

ANISJA: Veru už musím ísť. Bo veru je to hanba, keď domáci ujdú a hostí nechajú samých. Takých vznešených.

NIKITA (vstane, oberá sa so slamy): Choďte, ja hneď prídem.

MATRENA: Nočná kukučka prekukala dennú. Mňa neposlúchol a za ženou zaraz ide.

(Matrena a Anisja odchodia.)

MATRENA: Tak už ideš?

NIKITA: Akože, hneď prídem, len choďte. Priam za vami prídem. Prídem a požehnám ich… (Ženy sa pristavia.) Choďte, keď vám vravím, hneď prídem. Choďte len. (Ženy odídu.)

NIKITA (díva sa za nimi a zamyslí sa).

Výjav X.

Zprvotí Nikita sám. potom Mitrič.

NIKITA (sadne si a začne sa vyzúvať): Hej, prídem, máte sa načakať. Ba kýho? Nie, tu si ma hľadajte na tráme. Založím si kosílku a soskočím s hrady, potom si ma hľadajte. Na šťastie sú tu aj opraty. (Zamyslí sa.) Nech by to bol akýkoľvek žiaľ, striasol by som sa ho, ale tento, hľa, vryl sa mi až do srdca. Nevytrhnem ho odtiaľ. (Díva sa smerom k dvoru.) Čo už zas neprichodí? (Napodobňuje Anisju.) „Aké je všetko krásne, utešené! Tak rada by som si k tebe ľahla!“ Ach, nehanebnica akási, prekliata! No, dobre, čo ja dbám, oblápaj si ma, až ma odrežú s trámu. Tým bude všetkému koniec! (Schvatne povraz, potrháva ním.)

MITRIČ (opitý vstane, nepúšťa z rúk povraz): Nedám si ho, nie. Nikomu ho nedám. Sám prinesiem. Veď som povedal, že prinesiem slamu — tak ju aj prinesiem. Nikita, to si ty? (Smeje sa.) Ach, bodaj by ho! Azda si len neprišiel po slamu…?

NIKITA: Daj mi povraz.

MITRIČ: Nie, počkaj! Mužíci ma poslali. Prinesiem ju… (Dvíha sa na nohy, začne shŕňať slamu, ale tacká sa, pritom sa usiluje získať rovnováhu, no nakoniec jednako sa zvalí.) Ona víťazí! Premohla ma… pálenka.

NIKITA: Daj sem opraty.

MITRIČ: Veď som ti už povedal, že nedám. Ach. Nikitka, si ty len hlúpy ani klát. (Smeje sa.) Mám ťa rád, ale si hlúpy. Ty sa čuduješ, že som si prihol. To nič, čo ma po tebe! Ty si myslíš, že ťa potrebujem?… Podívaj sa na mňa! Ja som kaprál! Hlupák, ty to ani nevieš vypovedať: desiatnik prvého granátnického pluku Jeho Veličenstva. — Cárovi, vlasti som verne slúžil, statočne. Kto som? Ty si myslíš, že vyslúžený vojak. Nie, som najostatnejší človek, úbohá sirota, opustená duša — to som ja! Zapovedal som sa, že nebudem piť a, hľa, svoj sľub som už porušil!… A ty si myslíš, že sa ťa bojím? Ba ešteže čo? Nikoho sa nebojím! Keď som sa opil, tak som sa opil! Teraz sa dva týždne budem ožierať. Všetko prepijem, čo mám, len krížik si nechám. Aj poslednú košeľu prepijem, veru tak, ba aj služobnú knižku založím za pálenku — nikoho sa nebojím! Na vojne ma drali, aby som nepil! Drali ma, hlušili: „Čože — hovoria mi — budeš ešte piť? — „Budem,“ vravím, či som sa ich mal azda báť? Taký som ja, hľa! Taký som, akého ma Pán Boh stvoril. Zariekol som sa — nebudem piť. A nepil som. Teraz som si prihol, hej, i pijem znova! Nikoho sa nebojím. Necigánim, vravím čistú pravdu. Čo by som sa mal báť, aby ich kat lámal. Tu si ma máte, hľa, taký som ja! Raz mi povedal pop: „Diabol je najväčší chvastúň. Len čo sa začneš chvastať — vraví — priam sa začínaš čohosi báť. A keď sa začneš báť, už ťa má rohatý v pazúroch a zavlečie ťa, kde sa mu zapáči. Ale keď sa ľudí nebojím, je mi ľahko na duši. Napľujem mu do tváre, odpornému kopytníkovi, aby mu čertovskú mater! Nič mi neurobí. Na… na… zahryzni si!

NIKITA (prežehnáva sa): A čože som to vlastne chcel urobiť? (Odhodí povraz.)

MITRIČ: Čo vravíš?

NIKITA (vstáva): Hovoríš, že sa ľudí netreba báť?

MITRIČ: A či azda jest prečo sa ich báť? Hlúposti. Len sa im prizri v kúpeli. Všetci sú z jedného cesta. Jeden má tučnejšie, druhý chudšie brucho, to je celý rozdiel medzi nimi! Tak, hľa, kohože sa máš báť, aby do nich Parom pral.

Výjav XI.

Nikita, Mitrič, Matrena (prichodí zo dvora).

MATRENA (volá): Čože, ideš už, či nie?

NIKITA: Ach! Ba, ozaj, tak to bude najlepšie. Idem! (Ide do dvora.)

Opona.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.