ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(V ošúchanom staromódnom obleku s pokrčeným cylindrom na hlave. Pod pazuchou má v strakatom ručníku zamotaný vyzuvák.)

„Kto chce, žiť, nech sa kýva“, hovorí jakýsi slávny muž. A je to pekná, veľmi pekná veta, i ľahko sa to povie. Čo ale, keď to kyvadlo človekovi vypovie a on nemôže sa viac kývať? Alebo či sa kýve na pravo a či na ľavo, kýve sa zle, bo nestretne sa nikde so šťastím. Taký človek je tým najnešťastnejším tvorom na svete, bo žiť nemôže a zomreť nevie.

Takýmto nešťastným a poľutovania hodným tvorom som aj ja.

Akonáhle som na tento svet prišiel a trochu sa po ňom poobzeral, hneď som videl, že je malebný, pestrý, utešený. A keď som vyriastol a poznal život to som vám bol rád, že žijem. Od samej radosti som výskal, tancoval a skákal… Mojím heslom bolo: nič nerobiť a dobre sa mať.

Iní ľudia na to čudno pozerali a jedon za druhým mi trúbil do ušú, že to tak neide, že „kto chce žiť, nech sa kýva!“ Ja im porozumel a že som chcel žiť, ach, žiť, žiť! Život je taký krásny! Nuž kýval som sa duplovano, kýval som sa celou parou, ale — — nič som nemohol vykývať. Čo som začal a nezačal, čoho som sa chytil a nechytil, mal som nešťastie vo všetkom a všade na celej čiare…

Už vo škole mal som stále mrzutosti s učiteľmi a profesormi. Učili nás stále z knižiek na také všakové hlúposti, že po nich nič. Učili nás, že zem sa točí okolo svojej osy. No, čo je na tom? Zem je predsa ženského rodu, nuž sa podobne rada točí v kole, ako každá žena.

Ďalej nás učili, že mesiac obehuje kolo našej zemi… No, môj ty Bože, prečo by sme mu to zabraňovali, keď ho to teší? Nikoho tým nevyrušuje, robí to zticha v noci, keď všetko spí. Čo po tom, že nás učili: dvakrát dva sú štyri, veď to každá rozumná matka svoje dieťa hneď po otčenáši učí.

Mali nás radšej učiť kurizovať, hofírovať, ako možno lásku dievčeniec získať, ako možno venom zbohatnúť atď. atď.

Čože bolo Adamovi, keď mu sám Pán Boh ženu dal, ten nepotreboval nauky, ale teraz je to ináč. Teraz musíš okolo dievčaťa brnkať, hrkútať, klaňať sa a všetko možné pohovoriť, čo ani pravda nie je, musíš jej všetko posľubovať, čo ti na um príde a o čom isto vieš, že to jakživ mať nebude, kým ju dostaneš.

A keď ju máš, spievaš si potichu:

I ja som bol v tom štadiume šialenstva, že som sa chcel ženiť, ale všade, kde som zaklopal, sa ma pýtaly, čo som, aké mám zamestnanie?

„Zamestnanie? Ja — ja žiadne.“

„No, bez práce nie sú koláče, môj milý, a kto chce žiť, nech sa kýva!“ znela odpoveď a — nechcem povedať, že ma vyhodili — ale ma vystrčili von.

Na to som si pomyslel: „No, takto sa k cieľu nedostanem. Musím niečo začať. Ale čo? Najlepšie bude, stanem-li sa kupcom. Áno — áno, budem kupcom. Zo všetkých stavov na svete je kupecký stav najkrajší a najlepší, bo má stále peniaze a peniaze — to je tá hlavná vec, tie svetom vládnu.“

Peniaze sú najväčšou múdrosťou tohto hlúpeho sveta. Pomocou peňazí sa dá všetka ostatná múdrosť vopchať do vrecka. „Kšeft je kšeft!“

Čo si ale počať? Akého kšeftu sa chytiť? Staré šaty ľudia nechcú predávať, bo nemajú peňazí na nové. Kožky skupujú len Židia. Staré topánky a čižmy? Mrcha tovar. Tie ľudia rozcápu tak, že to už ani nie je podaté na obuv a potom by chceli za ne toľko, aby si mohli nové kúpiť. Najlepší obchod bude miešaným tovarom. Tam môže mať človek všetko, k čomu príde. Najhoršie je začať, potom už peniaze rastú, ako huby po dáždi a človek stane sa ani nevie ako boháčom, kapitalistom, milionárom.

Začal som, bohatnul som — už sníval o miliónoch, keď zrazu prišli akísi panáci a povedali mi, že som už dokšeftoval, že stojím pod konkursom, bo že mám tri raz toľko dlhov, ako je celý môj krám hoden…

Takýmto nevinným spôsobom, o ktorom sa mi ani nesnívalo, prišiel som o všetko a len túto vzácnu pamiatku som si zadržal (ukáže vyzuvák). Zo samého zúfalstva složil som naň heroický chválospev ku smiechu i k plaču pre oboje pohlavia: