ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Pán, maskovaný za otrhaného lumpa s červeným nosom, vystúpi so spevom):

Áno, ja budem každému trúbiť, aký mám kšeft, aby ma ešte vykradli. Dnes neni človek nikde istým. Ja obchodujem vo veľkom i v malom, ako sa kedy pritrafí. Čím a jako? Hm — to je už moja vec a konečne čo koho do toho? Dosť na tom, že obchodujem a môj tovar je rozmanitý, ako terajšia politika. Ja mám síce s politikou svätý pokoj, lebo neni väčšieho huncútstva na tomto svete ako politika. S tou aby sám čert narábal! To mi je milší môj kšeft. Kde beriem peniaze do kšeftu? Čo koho do toho, kde ich beriem. Dedím. (Ukáže krádež.) Však ináč si terajšieho času nepomôžeš. Zborgovať mi nechcú, ako čo by mi nedôverovali a zastaviť nemám čo. A kradnúť? — Pfuj, aké to ordinárne remeslo a jaká to hanba kradnúť. — — — Trikrát hanba a deväťkrát pfuj! Také ordinárne remeslo v terajšom osvietenom století už vyšlo z módy, ako to bývalé: „Éljen a čabača!“ Dnes sa už nekradne, ale keťasí. Ono je to síce čert ako diabol, ale keťastvo je nóbl zamestnanie, tým zapodievajú sa tí najväčší páni, a krádež je ordinárne remeslo, horšie od ševcoviny, a zaoberajú sa ním len zlodeji.

Ale čo je pravda, to je pravda, že jako keťasi, tak aj zlodeji musia byť prefíkaní huncúti od kosti, chcú-li sa uplatniť a chcú-li to k niečomu priviesť. A keď dnes každý keťasí, počnúc od milistra až po tú poslednú kofu na rýnku, nuž tým pádom je poriadnemu, statočnému človekovi nehodno žiť.

No však keby som ja bol takým milistrom s tou pre — prep — preplnenou mocou, ja by som to celkom ináč zariadil. Ojojój, to by tým milionárom a kšeftárom šupelo, najmä tým, čo tu nemortiku merajú, na tých by som sa ja — a ma čert vzal — popásol, že by všetcia od strachu koleru dostali.

Ale už akýmkoľvek tým milistrom by som bol, či milistrom filancom, či milistrom pravdy a cigánstva, či milistrom škôl a či páleníc, či milistrom krajinského poriadku a či neporiadku, už by mi len lepšie bolo, ako mi je teraz. Vozil by som sa na autiaku a vopchal by som sa všade ta, kde by ma treba nebolo a za to by mi ľudia platili. Ej, bol by to život! A čo koho do toho, že ja by som chcel byť milistrom. Ja som predsa počul, že na každú vec musí byť extra milister. Nuž čo, keby som ja bol takým milistrom daní ači porcií, to by som len veľkých pánov a židov dral. Tí by museli toľké porcie platiť, až by im koža praštela. Chudobným ľuďom dal by som svätý pokoj. A keby som bol milistrom páleníc, nech som huncút, všetcia krčmári by museli zadarmo nalievať.

A čo koho do toho, čo by som ja robil, keby som bol takým nejakým milistrom.

Do smrti smrťúcej to mojim rodičom neodpustím, že ma nedali za takého milistra učiť, a keď už nie za milistra, nuž aspoň za nejakého refelenta. Však on je to čert ako diabol všetko jedno, lebo čo taký milister nevytisne, to zasa refelent dotlačí.

No moji rodičia boli statoční, poctiví ľudia a pre také pánske fígle nemali pochopu. Môj otec mi vždy hovoril: „Syn môj, chceš-li byť múdrym, musíš poznať svet, musíš do sveta!“

Ja ho poslúchal a miesto do školy išiel som do sveta. Od tých čias blúdim svetom a sbieram múdrosti. Neraz mi mnohí vytýkajú, že taký mladý lanfárim svetom. Rád by som vedel, čo koho do toho? Azda k vôli takému skupáňovi, čo mi tu i tu ten päták alebo šesták do čapice hodí, mal by som ostať starým peciválom? No, to by sa oplatilo!

Inde mi zase na silu núkali robotu. Potrebovali pisára. No — myslel som si — to neni ťažká robota. Sedíš si pri tom za stolom ako veľkomožný pán a fajčíš cigaru. Odhodlal som sa, že to zkúsim. Šéf vyzeral jako vykrmený linorár a pýtal sa ma, či mám ľahkú ruku. „Neviem, ešte som ju jakživ nevážil, ale jak to musíte vedeť, sprobujme to.“ Položil som mu ruku na plece a hneď sa spagáčil na stolicu, pol hodiny trel si ruky a reval na mňa, že to tak nemyslel, lež či mám do písania ľahkú ruku. — „Do písania?“ — „Nuž veď na to beriem pisára, že by písal“, okríkol ma. „No, to ste vy, panáčku ešte ďaleko od svätých. Kto že by dnes písal? To si kúpte takú klaprtačku na písanie a najmite si takú nejakú driečnu klepačku a tá vám bude na tom preberať, až vám to vyklepe.“ — Nesjednali sme sa, lebo k vôli jeho hlúpemu písaniu mal by som si iné ruky zadovážiť. No, to je už len predsa k zlosti, čo koho do toho, jaké ja mám ruky?

Raz som zas očul, že v banke potrebujú kasíra. No, pomyslel som si, to by nebolo od veci, taký kasír je voždy pri peniazoch a s peniazmi manipulovať viem. Hlásil som sa. Šéf s tvárou jako fašiangový báleš, vykrmený ani bagún s jeho celou perapuťou pozerali na mňa akosi divno a smiali sa. Konečne sa ma pýtal šéf: „Čože, vy chcete byť kasírom?“ — „Ahá“, odpoviem. „Šaty mám síce už trochu ošúchané, ale vrecká sú ešte dobré.“ — „Ale veď vyzeráte, jako by ste zo šibenice odpadol.“ — „A vy ako by ste na krmholec čakal.“ — „Vy grobian neokrúchaný!“, zvrešťal na mňa a dupnul nohou. „Čo koho do toho, čo som a jaký som a vás najmenej“, a dupnul som ešte lepšie než on a zaklial do takého poriadku, že si hneď všetci ako na komando sadli. Zrazu sa spamätali, shrkli sa na mňa a — už som bol vonku v predsieni. Chcel som sa vrátiť a naučiť ich móresu, aby vedeli, jako sa s poriadnym človekom zachádza. No v tom zbadám, že celý regiment kabátov, čapíc a širákov na mňa hľadí ani čo by sa mi núkaly.

No, hoci na oko ani tak nevyzerám, ale srdce mám dobré, smiloval som sa nad tým najlepším, oblečiem si ho, posadím nový klobúk na hlavu a idem ďalej. Prešiel som celú ulicu a bolo dobre, ale na začiatku druhej postretne ma stará žobráčka, otŕča ruku a volá: „Prosím ponížene, pán veľkomožný, o malú almužnu.“ — No, stará baba, hotové nešťastie. Kým som hľadal po vreckách nejaký ten šupák, chmatne ma od chrbta jakýsi zelený túz a reve mi do ušú: „Kde si ten kabát vzal?“ „Čo koho do toho, kde som ho vzal“, odfrknem zvedavcovi. „To neni len tak, čo koho do toho“, paprčí sa on, „to je kabát môjho pána šéfa a ja som zaň zodpovedný. Dolu s ním!“ — „Ticho, nekričte tak, svet nemusí všetko vedieť“, hovorím zticha. „Ja ťa naučím, ty zlodej — hej, žandári, žandári!“, reval čo mu hrdlo stačilo. „Pst, nerobte lármu, lebo vás udám pre verejné poburovanie a zavrú vás!“ Ale v tom sa shrklo ľudí okolo mňa, jako by som mal vyslaneckú reč držať a mlátili do mňa ako na buben.

Darmo som volal: „Pomaly, pánovia, pomaly, pekne jeden za druhým — každému sa ujde — len opatrne, bo kabát neni môj!“ Ale čo, s tými nebolo reči. Zrazu dobehli žandári a chceli vedeť, kde bývam. Čo koho do toho? Ja im poviem, že bývam za mestom v slamenom stohu, budú mysleť, že som nejaký lump, bo to oni neuznajú, že je o byty núdza, pôjdu ta, spravia prehliadku domu a ešte mi to, čo najdú, zrekvirujú. Nepovedal som a to ich rozzlostilo, chceli ma na silu zavreť. To sú prajní ľudia, pekní priatelia slobody, že to štát trpí! A taká ostuda, stáť pred súdom a ísť do basy — radšej by som tisícovku ztratil, keby som ju mal, no na šťastie ju nemám.

Čo myslíte, že mi uverili, že s tým kabátom to bola číra náhoda? Ešte že čo. Namysleli si, že som ho chcel ukradnúť a pozvali ma na tri dni do mestskej mensy.

No, je to poriadok? A choďte sa žalovať, čo sa to vo svete robí, oprobujte a povedia vám, že čo koho do toho.