ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

(Vystúpi čo cukrár, v bielej kabanici, s bielou čiapkou na hlave, v ruke má varechu, spieva):

Mám česť predstaviť sa vám, veľactená spoločnosť, že takým neborákom som aj ja, lebo mám smolu od narodenia cez celý život vždy, vo všetkom a všade.

Už v tom momente, ako som sa narodil, mal som pech, lebo som sa chcel narodiť veľkým pánom a narodil som sa cukrárom. A od tých čias to išlo ako dni v kalendári jedna za druhou.

Jedni hovoria, že som sa na takú planetu narodil, druhí zasa tvrdia, že mám tuto (ukazuje na hlavu) málo.

Ale to by nič nerobilo, čo mne tu chýba, to iným nadbýva a tak by sa to vyrovnalo, z toho by som si nič nerobil. Len keby sa mi to tam tak nemotalo piate cez deviate, ale neraz sa mi zdá, že — že sa mi vlastne nič nezdá a vtedy je to so mnou do zbláznenia, všetko vám robím naopak, bo som celý pomatený.

Ako nedávno, bude tomu asi 15 rokov, prišiel som večer okolo polnoci, tak snáď nad ránom domov. Otvorím pekne svetlo, zažnem dvere — nie — nie, naopak, dvere zažnem a svetlo otvorím — ale čo — čože to táram (lapá si hlavu) — — Otvorím dvere a zažnem svetlo a jako sa potom vyzlečiem, uložím miesto seba iba môj oblek do postele a vo svojej veľkej roztržitosti chcel som seba zavesiť na vešiak. No na šťastie bol tento múdrejší než ja, lebo on povolil, keď so mnou padol. Ja som na diván padol, vešák na mňa padol a tak sme pekne ležali až do bieleho dňa…

Čože to bolo, to sa stalo doma, to nebolo ešte nič takého hrozného. Čo sa mi ale nedávno stalo?

Jednoho pekného večera mal som práve slobodný deň. Toho som chcel využiť a dobre sa zabaviť. Čo robiť? Kam ísť? Do hostinca? Do divadla? Ba, čo ozaj dnes dávajú? Bežím na roh ulice a pozrem na plakát: Don Juan. To má byť pekné, pôjdem do divadla. V tom mi napadne, že to bude iste dlho trvať a preto pôjdem najprv do hostinca niečo povečerať…

V tom som si to však akosi splietol a keď som ta prišiel myslel som, že som už v divadle, bo ľudí tam bolo veľa.

Zrazu príde kelner a pýta sa, že čo rozkážem.

„No, doneste mi liter kresla, ale bez honzla!“ Ten sa udiveno pýta: „Čo!“ — „No, či nepočujete? Pekný divadelný lístok s modzečkom, alebo jestli máte dnešný text so zemiakmi, som tiež spokojný.“

On hľadí na mňa ako teľa na nové vráta, ja pozerám naň ako na blázna. Zrazu mi napadne, že je to azda kasír z divadla a že dnes možno žiadne predstavenie nebude. Preto som sa pýtal: „Či nie je tu dnes Don Juan?“ Na to on: „Don Juan? Pravdepodobne že je tu.“ Hneď na to zavolal mi pikolu Jauna.

Predstavte si tento zmätok! Konečne som sa z toho jakosi vymotal a na to zbadám, že som v hostinci a nie v divadle. Zjem chytro svoje pivo, vypijem svoju pečienku a bežím do divadla až na najvyššiu galeriu, aby som všetko dobre videl.

Keď som už bol hore, napadne mi zrazu, že veď nemám vstupenku. Bežím o zlom krky dolu a keď som ta dobehnul, za ten svet som si nevedel spomenúť, prečo som dolu sišiel. Vrátil som sa zasa nahor a tam mi konečne napadlo, že som chcel vstupenku. Bežím znova dolu a poviem kasírovi: „Dajte mi Martu!“ „Čože? Azda kartu?“ „Áno, kartu, kartu!“, volám netrpezlive. On mi ju dal a ja bral po dvoch schodoch, aby som bol skôr hore.

Pre tú nešťastnú kartu som zasa zabudol, čo to dnes hrajú. Vytiahnem z vrecka cedulu a čítam: Vepřové se zelím. Čože? Vepřové se zelím hrajú dnes? Ten kus som ešte nevidel. Od koho je to? Pozrem a čítam: Knedlík. — A tak, to sa pozrime: „Vepřové se zelím od knedlíka.“ — To musí byť dačo na smiech… Vrazím do divadla. Tam všetcia stáli a vítali ma hlučným potleskom. Ja klaňal som sa na všetky strany, ale všetko sa to hrnulo von.

Bolo po predstavení — konec. No je to poriadok? Človek si ráz do roka kúpi kartu do divadla a keď vojde dnu, ostatní idú von. Je to potom zábava? Smola, ale nie zábava!

Ostatne, toto neni ešte nič, ale čo sa mi nedávno doma v obchode stalo.

Ja som, ako vidíte, cukrár. Pekávam cukrové a koláčiky. Ako tak cukor tlčiem, ostalo mi clivo okolo srdca. Myslel som na moju milú, na moju zlatú piškótku a keď som ju nemohol mať živú pri sebe, tak som si aspoň jej podobenku — takú na skle — postavil pred mažiar.

Ako sa tak na ňu milostne a záľubno pozerám a o našej krásnej budúcnosti snívam, zmiznúla mi zrazu s očú.

Hľadal som ju všade, ale jej nebolo — a nebolo.

Už som bol celý skormútený a pomyslite si moje zdesenie, ja posypem koláče tlčeným cukrom a vidím na každom koláči kúsok mojej milej viseť. Toto nešťastie! Ako som cukor tĺkol, padla mi moja milá do mažiara a ja som ju s cukrom potĺkol.

Bolo mi do plaču (plače) a nevedel som, čo s tým teraz.

Či to oblízať? Nie moju milú, lež tie koláče.

A či to zasa spolu zkytovať? Nie tie koláče, ale moju milú.

No už je všetko márne, už je po všetkom, po milej aj po koláčoch!… (plače).

Čo teraz? Chytro otvorím oblok a chcem tie koláče vyšmariť von, kým môj pán príde, ale smola je smola…

Ako tie koláče vyhodím, v tom ide môj pán okolo a práve kýchnul, keď mu ten jeden koláčik popod nos letel a on vám ho shltnul.

A viete, aké to malo následky?

Hrozné. Pán dostal koliku a ja — výpoveď.