Zlatý fond > Diela > Sólové výstupy pre pánov


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Sólové výstupy pre pánov

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Ivana Bezecná.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov

Kubo Fanfara a jeho námluvy

(Kubo vystúpi v ošumelom, poplátanom obleku, na krku má okrútený červený kvetistý ručník, na hlave pokrčený starý cylinder, za ním zelenú chvojku. V jednej ruke má palicu, v druhej fľašu.) Spieva:


Jako je, tako je,
ešte dosť dobre je
(keď Pán Boh zdravia dá
a šenkár naleje).

(Výskne a si upije.) A ma čert vzal, nebojím sa ani kominára. A čo sa mám báť? — Zid mi už nič neuškodí, pobral mi, čo u mňa našiel, nuž a teraz, čo mi vezme? Toto (ukáže fígu). Exekútor, čo mi spraví? Ha — ha — ha, kde nič neni, tam ani smrť neberie. Ženy nemám a čert má so mnou svätý pokoj. Pána nad sebou nemám, som slobodný ani vták. A páni? — Páni nemajú so mnou nič a ja s nimi ani za necheť. Hm, kedysi boli páni pánmi, ale tie časy sa už minuly. Teraz ja pán, ty pán (vopchá ruky do vačkov a nadúva sa pýchou), pôjdeme žaby pásť. Pán si svoje premárnil a sedliak si svoje prepil. Teraz majú oba (potuteľne sa smeje) to, čo ja. (Vytiahne prázdne vrecká). Čo zjem, to je moje a čo vypijem, to si zaplatím — keď musím. (Upije si a spieva):


Ľudia sa starajú,
že jako žiť môžem,
nebojte sa o mňa,
ja si vždy pomôžem.

Od kmotra požičiam
a švagrovi vrátim,
a tak vždy statočne
svoje dlhy platím.

Vy sa budete čudovať, že som dnes taký veselý. Viete, čo je dnes? — Dnes je tomu (rozmýšľa), sám neviem, koľko rokov, čo som sa narodil. — No, nech ťa, Kubíčko môj pekný, Pán Boh živí! (Hladká si líca a pripije si.) Nech si povie, kto chce, čo chce, ale to neni žiadna maličkosť (utiera si oči) prísť na svet, keď človek ani nevie, čo naň čaká. Na mňa veru nečakalo nič dobrého. Ešte som len vôľu mal na svet prísť, už sa pre mňa škriepili, vadili, hnevali, bili a plakali. Tata tvrdil, že to musí byť chlapec, syn; mama chcela mať na silu dievča, dcéru. Tata hromžil: „Ja som domom toho pána (zbadá sa) a či — pánom toho domu a hlavou rodiny; na to by som sa podíval, aby sa nestalo, ako ja chcem.“ Mama zasa vykladala, že sa mať vždy viac s deckom natrápi ako otec, že by to bola veru pekná paráda, aby nemala mať dieťa po vôli. — Slovo od slova vyvolalo hroznú búrku, pri ktorej aj pár ráz udrelo. (Ukazuje bitku.) Tata zúril, mama plakala; on od jedu celé dni a noci pil, ona div si nezúfala. — Konečne zmúdreli a zavolali babu „prorokyňu“, stoličnú babu, pani Kordulu Papánkovú. Ale si nemyslite, že pani Kordula Papánková je baba ako iná baba. Bože uchovaj, to by ste jej na jej babskej cti veľkú štrbinu urobili. Ona je baba zpomedzi babovitých báb tá najbábovitejšia babizňa. Zvedaví ste, ako vyzerá? Jako by som vám ju najlepšie predstavil? (Rozmýšľa — zrazu sa spamätá.) Ahá, už viem. Videli ste už zaiste všetci takého aspoň na 2 metráky ťažkého vykrmenca? Postavte ho na zadné nohy, oblečte do krikľavých ženských šiat, zaveste mu na plecia mantilu, dajte mu na hlavu čepiec ani rešeto, podviazaný veľkými mašliami ani čoby dve lopaty krížom preložil, položte mu na oči okuliare a máte verný obraz panej Papánkovej. Ona je už staršia dáma, v rokoch, ale predsa len nemožno o nej povedať, že „stará baba jako žaba, vo dne, v noci ako ľad“. Ešte že čo, ona má viac hicu, ako desať mladých, veď ide z nej para ani z lokomotívy, tak fučí, ani mašina.

Na ruke má prevesený veľký kožený céger — kabelu — v ktorej múdrosť za desať doktorov, celú apatéku a všetky možné inštrumenty, ktoré k svojmu fajnovému remeslu potrebuje, voždy so sebou vláči. Samopašné decká na ňu často vykrikujú: „Vrano, vrano, k nám, máme plienky aj perinky, zlatý povijan“, na čo sa naježí a letí ani šarkan.

Tak dobehla aj k nám. A poneváč vedela, že otec môj nezná špásu, aby ju nevyhodil (ukazuje kopanec), sľúbila mu syna, aby sa však ani s mamou nerozkmotrila, žmurkala svojma plesnivýma očima na ňu, aby bola ticho, že však to bude dcéra.

Ja som mal pri tom najhoršie postavenie, lebo som nevedel, komu po vôli urobiť, tatovi a či mame. Konečne, chcejúc byť pánom sveta, urobil som otcovi po vôli a prišiel som ako chlapec na svet.

To vám bolo radosti! Vítali ma ani Kolumbusa a každý videl na mne niečo neobyčajného. Jeden tvrdil, že budem kantorom, lebo mám znamenitý hlas; druhý hovoril, že budem generálom, tretí ministrom atď.

Nastrojili ma a chceli ma niesť ku krstu. Na to sa strhla nová zvada. Otec bol nóbl človek, on čo odborník poctivého remesla — odpusťte! — švec, mal prístup do najelegantnejších domov, v ktorých všeličo videl, zkúsil a na svoje kopyto natiahol. On chcel mať po pánsky krst doma, matka v kostole — nuž zvadili sa. No tentokráť musel otec ustúpiť a mňa predsa len v kostole pokrstili, ale aby ho koľkosi udobrili, dali mi jeho meno: „Jakub“. Krstenie sa odbavovalo nádherné, ale ja som z neho málo užil. Čo dobrého pojedli — pivo, víno, hriate popili, a mne dali cumeľ do cukrovej vody namočený. Je to spravodlivosť?

A od toho cumľa som vraj aj na rozume oslabol a preto ma volajú Kubom. A neviem, či následkom toho cumľa a či následkom toho, že ma často po hlave lipkali, išlo mi učenie v škole na opicu.

Papierové halušky a brezové mastenice bývaly mojím každodenným pôžitkom. Učiteľ ma bil, že som krutohlavý a nechcem poslúchať, a keď som sa niekedy pomýlil a poslúchol som, ubil ma tiež. Raz mi riekol: „Hovor pekne za mnou“, a ja, súc práve dobrej vôle, poslúchol som, rieknuc: „Hovor pekne za mnou“… „Ty somár sprostý, štepený!“, zkríkol učiteľ a ja, aby som sa mu zavďačil, kričal som ešte lepšie: „Ty somár sprostý, štepený!“ Celá škola sa rozchichotala a prv než som som sa stačil poobzerať, čomu sa smejú, mal som jednu kapitálnu na líci prilepenú, že mi hneď päť obárancov na ňom navrelo. (Drží si líco.)

Na vojančine sa mi bezmála čo ináč vodilo. Môj fíra bol chlap, ozruta, tri razy väčší než ja. On hovoril, že je Nemec, ale keď nás hrešil, vtedy rozprával česky. Raz mi povedal: „Poslouchají, voni trumpéto, aby to věděli, jeden z nás je veličazné hovado.“ „Ale, ale, veď pán fíra nemôžu za to, že ich Pán Boh takým veľkým spravil,“ omlúval som ho a čo myslíte, jako sa mi poďakoval? Zavesil mi jednu s prava a druhú s ľava — ale nie hviezdičky — lež facky, chytil ma za krágeľ a kopancom (ukazuje) vyhodil von. — No, ja som si pomyslel: „pefél je pefél“ a šiel som ďalej. Toto by ešte nič nerobilo, ale aj v láske som mal taký malér. Nie snáď preto, že by ma žiadna nebola chcela, to nie, bo veď ktoréže dievča by vojaka nechcelo; ale to bolo zle, že ma na raz dve chcely a to obe kuchárky. U jednej mi lepšie bolo ako u druhej, tak že som sa nijako nevedel rozhodnúť, pri ktorej zostať. A medzi dvoma ohňami ťažko obstáť. Nuž a nech Boh chráni, aby sa jedna o druhej bola dozvedela — vojna hotová, ameň.

Každá mi dávala obyčajne zlatku na útratu, no ale raz tá staršia nemala drobné a dala mi piatku, že však premením. Zašli sme si do hostinca, jedli sme, pili sme, čo nám srdce zažiadalo a hrdlo stačilo. Ona sa smiala hy-hy-hy a ja zasa ho-ho-ho. Nuž a prečo by sme sa aj nesmiali, veď nám bolo ani na hodoch — hy-hy-hy — ho-ho-ho. Ale zrazu čiahol som k srdcu a ohmatajúc tam tú nešťastnú piatku, taká jakási clivosť a taká neobyčajná túha po domove sa ma zmocnila, že som sa zvrtol a štandopede bral som sa maršom na herberk. Až na druhý deň mi zišlo na um, že som cechu nezaplatil a od kuchty som sa neodobral. — Ale pomyslel som si, preto zajtra bude deň, a pobral som sa druhú namlúvať. — Tá slúžila u samojedinej starej panej. My sme ju volali starou harfou. Tam sa mi tiež dobre vodilo, veľmi dobre. Stará nebola doma a moja milá kuchárka posnášala všetko dobré, čo len v dome našla. Ale jako sa najlepšie hostíme, zazvoní dakto pri dverách. „Ježišenko, tá stará škatuľa už je doma, už je tu!“, zkríkla kuchárka, odnášajúc a skrývajúc posnášané lakoty. Ja som jej pomáhal. Sotva sme boli s tým hotoví, zvonilo zase a silnejšie. „Pre Boha, Kubíčko môj, schovaj sa, ona ťa nesmie vidieť, oddala by nás oboch súdu. Schovaj sa, schovaj sa!“ „Kam, kam sa skryť? Do postele?“ „Ešteže čo, stará harfa sa hneď, jakonáhle príde, na posteľ prevalí, hneď by ťa mala“, mieni opatrná milá. Pod posteľ sa vopchať nemožno, lebo je na nizučkých nohách. Von oknom vyskočiť neradno, lebo byt je na prvom poschodí a dvermi von ufrknúť, stretnem sa práve s tou, ktorej chcem uklznúť. — Čo robiť?

Zrazu zbadám v kúte izby veľké plechové kachle s vrchnákom ani pokrývka na hrnci. Shodím ju a ans, cvá, drá, už som bol dnu. Milá má vrchnákom prikryla a bolo po strachu. V tom domáca pani otvorila dvere, kričiac: „Čo necháš na sebe vyzváňať, ani čo by si mŕtva bola!“

„Ách, prosím ponížene, zuby ma do zbláznenia bolely, omotala som si hlavu vlnákom a zdriemla som trochu“, omlúvala sa moja milá. „No, chudiatko, nič to, len choď pre pečivo, lebo dostaneme hostí. Tu máš peniaze, ponáhľaj sa, ja za ten čas kávu ohrejem“, dodala stará. Na to som počul dvermi buchnúť a hneď na to mi nad hlavou kloplo ani keďby kto niečo ťažkého na svrchnák položil. Veď len snáď nebude na mne tú kávu ohrievať, pomyslel som si, ale hneď aj dvierka na kachľoch otvorila a celý balván papieru vtisla do kachieľ a zažala ho. No, to bude dobrá svačina, pomyslel som si, vzdychnúc: „Sv. Florianko, pomáhaj v nešťastí ohňa a udus ho, aby som sa ja neudusil, ameň.“

A hľa, kachle vypľuly všetok dym do izby, „Čo je to — mudruje stará — veď ešte ráno dobre horelo.“ A podožala znovu, dúchajúc do kachieľ celou parou a, nech som dobrý, tu mi už kapitálne zakädila. No, „pre milú, bárs zahynu“, pomyslel som si, stísajúc nos i ústa, čupel som ďalej. Stará zrazu vykýchla do kachieľ celú svoju paru a plameň vyšibol mne rovne, odpusťte, do sedliska. Prepytujem nohavice sa mi lapily, ja sa vystrem ani struna a shodím vrchnák s kastrólom plným kávy rovno na starú. Oheň dostal „luft“, šibal mi pod nohy. Ja, chcejúc sa z kachieľ vyškriabať, prevalil som sa i s nimi na starú, ktorá kričala ani čo by ju drali. Zviechajúc sa, bežím von dvermi, aby ma nedolapili, ale vo dverách srazil som sa s mojou milou: bumsti, spadli sme oba. — No ja som sa prv sobral na nohy a letel som ani po „luftšife“ do kasárne. Nuž a nazdáte sa, že tam mali so mnou uznanie? Aha — dali ma preto, že som mundúr spálil — na pár dní do šlopca, kde som mal čas o námluvách rozmýšľať. A veru som si aj dokonale rozmyslel, že nikdy viac v živote som nenamlúval a namlúvať nebudem. A načo? — (Spieva):


Nemám ženy, len som tak,
slobodný som ani vták.
Aj, načož by mi bola mladá žena,
keď ja mám so sebou dosť trápenia.

(Pokloniac sa odíde.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.