ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Železnica hrmí — vo vozni druhej triedy Julko Koreň obzerá obsah svojej tobolky; nevrlo zatvoril preskúmaný oddiel otcovského daru — čakal viac, ako dostal. Predsa niet nad materinské srdce! Pozrite ten hrubý balík, jeho obsah by vystačil na poctivú výživu jednej skromnejšej rodiny na celý rok, a tá drahá mamička mu to obetovala len na začiatok, potom — vraj — bude nasledovať ďalšie. Ó, zlatá mamička! Tvoj syn by ťa vyobjímal, len teraz sa celkom presvedčil o sebazapierajúcej materinskej láske.

„Budapešť!“ z úst sprievodcu vytiahlo Julka z pohodlného sedadla a „Kam ráčite, milostivý pane?“ z úst fiakristu usadilo ho do kočiara a previezlo na dunajský breh.

Kramer, správca koreňovského skladu, očakával mladého pána, pripraviac mu na bývanie dve izby, ktoré pri príchode do Pešti používal starý pán. Julko krátko vykonal u Kramera svoj pozdrav a utiahol sa do svojho bytu; stade otváral sa výhľad na protiležiaci Budín a jeho pätu omývajúci Dunaj. Po živote v skromnej dedinskej doline novina, a predsa samota. Zábavy pre oči dosť, ale pre srdce málo; s kýmže sa tu zabaviť, požartovať, kam vybehnúť? Dookola samé cudzie postavy; správca má príkaz dozerať naňho, tak to vysvitalo z otcových slov, ktorý prikázal správcu tak poslúchať ako jeho, a ostatní budú dozorcovými spojencami. Je vo vyhnanstve, len doma mohol byť šťastný; doma? Akosi ho bodlo pri srdci — tam je les, kde Janko Brúsik zložil kosti. Kto vyhasil ten mladý život? Mlč, svedomie! Nemal sa miešať do Julkových vecí, nemal byť zradcom jeho najtajnejších citov! — Tam je matka! O tú má najmenšiu starosť, však sa tá mesačne i tak zavďačí, či tu, či tam, všetko jedno len dudky sem! Tam je otec! K úplnej predstave domova ani ten nesmel chýbať; otec mu je nepriateľom, vyhnal ho z raja pohodlnej nečinnosti a postavil ho pod dozor zachmúreného správcu. Tam je — ach — Julka! v krásnej záhradke pri dome, ona, ten najkrajší kvet, pre neho zasadený, ale za záhradou cintorín a v ňom nový hrob; — ťažké myšlienky sputnali dlhou cestou zmorené telo do tvrdého spánku.

Julko sa v Pešti necítil dobre; pisáreň a v nej nakopené knihy s jednotvárnym obsahom „soll — haben“ sú priveľmi nemí spoločníci, v sklade nahromadené sklenice svojou prázdnotou neveľmi vábia pôžitkom oddaného šuhaja, Kramerova domácnosť utiahnutá sama do seba a spokojná domácim šťastím neposkytuje Julkovi príťažlivosť; on má zrak obrátený von z domu.

Kramer pozoroval Julkovu zachmúrenosť, pripisujúc to presadeniu mladého štepa do cudzej pôdy; vynaložil všetko na jeho obveselenie: v hodinách voľna vodil ho a ukazoval mu novoty mesta, upozorňoval ho na rozdiel medzi mestským a dedinským životom, miešajúc medzi to naučenia siahajúce do jeho odboru. Julka ani to nerozptýlilo, veď práve tie mnohé náuky nezodpovedali jeho túžbam. Počkaj! pomyslel si Kramer, keď nerozumieš mne, porozumieš tebe vo veku bližšiemu. Môj pomocník Goldfinger je poriadny mladý človek. Nielenže vo dne usilovne pracuje, ale aj noci pripája ku dňom, aby zväčšil zárobok. Zveril Julka svojmu pomocníkovi, aby ten dokázal to, čo sa jemu nepodarilo.

Goldfinger, mladý pomocník v sklade pána Koreňa, plnil zverené mu úlohy vždy na úplnú spokojnosť svojho predstaveného, preto nie div, že požíval aj jeho dôveru. V pisárni bol vždy v určenú hodinu a keď niekedy bledosť tváre svedčila o prebdenej noci, zvalil to na mnohé práce, ktoré mu v noci nedovolia odpočívať. Kramer to rád uveril a doložil napomenutie, že nočné namáhanie po usilovnej dennej práci koľko pridá vrecku, toľko odníme zdraviu. To všetko bolo zbytočné — vyblednutá tvár stala sa mu neodlučiteľnou vlastnosťou.

Prameňom stáleho priateľstva je stálosť vnútorného súhlasu a základom súhlasu býva rovnosť zmýšľania. Berúc toto do úvahy a poznajúc Julkovo zmýšľanie a Kramerov úsudok o Goldfingerovi, predpovedali by sme nevydarenú misiu, avšak skutočnosť potvrdila opak. Len týždeň minul od ich zoznámenia a Julko už nepomýšľal na domov, privykol novému životu. Ako sa stala tá premena? Nie je všetko zlato, čo sa blyští.

„Práve prešla naša blondínka,“ upozorňoval Goldfinger mladého pána Koreňa sediaceho pri práci.

„Či ozaj?“ spytuje sa s vyjasnenou tvárou Julko.

„Ba videlo sa mi, že okom mihla aj do skladu; nezabudla od večera na nás.“

„Tak pôjdeme zas do divadla? Hovorila, že skoro každý deň chodí do divadla. Možno tam zasa bude to milé stvorenie.“

„Probovať môžeme, ale aj pochybovať,“ preriekol Goldfinger, vrhnúc potmehúdsky pohľad na Julka.

„Uvidíme!“

Večer šli do divadla, sadli si na sedadlá číslo 94 a 95, ktoré Goldfinger vopred objednal. Číslo 96 ostalo na čas prázdne. Darmo krútil Julko svojím ďalekohľadom po celom divadle. Blondínky nebolo nikde; až pred samým začiatkom hry zjavila sa jej zlatá hlávka vo dverách, nôžky ju niesli k triumfujúcemu Julkovi a sadla si na sedadlo číslo 96.

Julko nebol ešte natoľko obratným švihákom, že by i napriek tomu, že si lámal hlavu, bol odrazu našiel primeraný príhovor. Nebola to Julka, ale vznešená dáma a uštipkávanie do líca, čo Julko doma používal ako predohru k dvoreniu, tu nebolo na mieste, a preto len ostýchavo žmurkal na paničku sediacu pri ňom. Panička nespozorovala mladého záletníka, upútala ju hra. Až keď zbadala, že je to ten mladý muž čo včera, zablúdili jej niekedy oči od hry aj na stranu, kde sedel Julko.

Na Goldfingerov návrh ponúkol Julko krásnej paničke svoj divadelný ďalekohľad.

„Ďakujem vám! Ak dovolíte?“ prevzala podávaný ďalekohľad.

„Som vám k službám, milostivá slečna,“ rozvrával sa Julko. „Smiem sa spýtať, ako sa vám páči dnešné predstavenie?“

„Znamenite! Naši herci dobre zahrajú aj ten najnepodarenejší kus.“

„Vy máte pochvalu len pre hercov?“

„Len pre hercov, lebo viem, že herečkám sa dostane dosť pochvaly od divákov mužského pohlavia. Vidím, že aj vy ste k tomu naklonený.“

„Verte mi, milostivá slečna, že nie veľmi sledujem tie nabielené tváre.“

„A keby som sa spýtala prečo?“

„Ľahká odpoveď: všetky zatieni krásou moja krásna susedka.“

„Nepochlebujte!“ odvetí blondínka, usmejúc sa jastrivo.

„Nijaké pochlebovanie, hovorím pravdu,“ bol by aj ďalej pokračoval, ale Goldfinger ho lakťom upozornil, že zo susedných sedadiel zazerajú na rušiteľa tichosti; prestal hovoriť a svoje slová zakončil veľavravným zaľúbeným pohľadom.

Medzi jednotlivými dejstvami mal príležitosť zaviesť reč na jedno-druhé, k vyznaniu lásky z Julkovej strany neprišlo len pre nevhodnosť miesta.

Po skončení predstavenia vrátila blondínka požičaný ďalekohľad so zvyčajnou poklonou. Julkovi sa zdalo, akoby sa pritom bola úmyselne jedným prstom dotkla jeho ruky. Také experimenty účinkujú v príhodný čas; aj tento účinkoval.

„Chodíte denne do divadla?“ spýtal sa pri odchode nový Don Juan.

„Keď je vhodné počasie, radšej sa medzi siedmou a ôsmou hodinou prechádzam v muzeálnej záhrade,“ odpovedala blondínka a stratila sa v zástupe.

Po horúčave v divadle dobre padne chladné pivo; dobre padlo aj našej kompánii Orestes-Pylades v najnovšom vydaní.

„Pán Goldfinger, neviete, kto môže byť tá blondínka?“ spytoval sa zvedavý Julko.

„Ktorá?“ tváril sa nevedome Goldfinger.

„Či ste zabudli? Tá, čo aj dnes sedela pri nás v divadle.“

„Myslíte to krásne dievča? Neviem vám povedať, ale zdá sa mi, že je z dobrého domu.“

„Vo všetkom by som s vami súhlasil, keby mi hlavu neprebíjalo to, že som ju už druhý večer našiel v divadle bez akéhokoľvek sprievodu. Viem, že mladé dievčatá najmä večer bez matky alebo inej staršej dámy sa nikam nepohnú, aby neprišli o svoju dobrú povesť.“

„Vy ste už mnoho skúsili,“ dodal Goldfinger s úsmevom, „a to svedčí o vašej dospelosti; nebolo teda príčiny dať vás pod dozor zachmúreného správcu-počtojeda. Musím vás však upozorniť, že vo veľkom meste rozkvitá tá takzvaná emancipácia, ak ste o nej už počuli. Popredné domy sú i v tomto ohľade popredné, a mladé dievčatá z takýchto domov sú samostatné.“

„Možno,“ odvetí Julko. „No ešte jednu otázku: či k emancipácii patrí aj to, aby sa tieto dievčatá hneď tak priateľsky zhovárali s neznámym človekom?“

„Práve znak dobrej výchovy,“ odpovedal bez rozpakov Goldfinger, „váš zovňajšok jej prezradil vašu príslušnosť do vyšších kruhov. A nepochybujem ani o tom, že ste sa jej zapáčili a viete, že tam prestáva všetka etiketa.“

Julko mal na lícach dve pivónie; Goldfinger ich spozoroval a spokojný úsmev sa mu rozlial po tvári už či kvôli Julkovmu zapáleniu, a či pre excelentnú kvalitu plzenského výrobku, o tom nechcem rozhodovať.

,Keby sa celý deň skladal len zo siedmej a ôsmej hodiny večernej,‘ myslel si Julko, sadajúc na druhý deň ráno k písaciemu stolíku, ,ale tu sa mučiť. Čo má ten správca z mojej práce? Dá mi písať, počítať a potom všetko znovu sám urobí; myslí si, že čím ďalej tým väčšiu pozornosť vynaložím. Ó, pán Nemec, veľmi sa mýlite. Neprišiel som na to do Pešti, aby som plesnivel pri vašich knihách, ani mamuška mi na to neposiela peniaze. Keby som len poznal meno tej krásnej blondínky; dnes sa jej opýtam. Či zasvätiť Goldfingera do tajomstva? Pôjdem sám, galantné podniky vyžadujú samotu.‘

Na olovených krídlach síce, ale predsa priletel žiadaný okamih, čierne vlasy spotrebovali jednoročnú úrodu ružového kra, ruky v nových rukavičkách švihali povetrím tenkou paličkou, ľavé obočie a nos roztlačené monoklom dovršovali bezchybnú mestskú toaletu.

„Ponížený sluha!“ struhol Julko poklonu v muzeálnej záhrade oproti idúcej blondínke.

„Dobrý večer!“ odpovedala blondínka s úsmevom, avšak predstierajúc prekvapenie.

„Ak vám nebude nemilá moja spoločnosť, s radosťou vás budem sprevádzať,“ pokračoval Julko.

„Nech sa vám páči.“

„Či som dobre pochopil vaše pri včerajšej rozlúčke povedané slová?“

„Neviem sa už na ne rozpamätať; pomôžte mi, prosím,“ povedala ľahostajne blondínka.

„Myslím tie, že sa ráčite vo vhodnom počasí prechádzať medzi siedmou a ôsmou večer v tejto záhrade.“

„Ak som ich povedala, dobre ste si ich zapamätali; nebolo to však vyzvanie, aby ste prišli aj vy na večernú prechádzku.“

„Ráčte odpustiť, že som sa tak nemotorne vyjadril,“ naprával Julko, „nechcel som vás uraziť. Však mi odpustíte?“

„Odpustím,“ odpovedala, pozrúc svojím sivým očkom do Julkových očí, „len, prosím vás, nijaké narážky.“

„Nebol by som sa dal zvábiť k tým slovám, keby som sa nepotreboval zbaviť niečoho, čo mi veľmi tlačí srdce.“

„Prosím, len von s tým, mohlo by vám to zapríčiniť nejakú ťažkú nemoc. Vidíte, cítim s vami.“

„Dovolíte mi jedno úprimné slovo?“

„Rada počúvam úprimné slová v medziach slušnosti.“

„Chcem vám prezradiť,“ zasekol sa Julko.

„Nejaké štátne tajomstvo? To sa obráťte inde!“

„Prosím vás,“ volal úpenlivo Julko, „nerobte si žarty z mojej úzkosti; chcem vám povedať, že vás veľmi, ale veľmi ľúbim.“

„To je ozaj úprimnosť,“ vravela so smiechom, „po takej krátkej známosti, keď vlastne ani neviem, kto ste?“

„Som Július Koreň, syn majiteľa sklárne v Marienke.“

„To ma teší; tak vám už môžem povedať, že vám nemôžem rozkazovať vo vašich citoch.“

„Prečo ma ženiete do zúfalstva? Povedzte mi, prosím vás, či ma aj vy máte rada?“

Posledné slová vyslovil šeptom a siahal po jej bielej rúčke.

„Keď ste sa mi vy predstavili,“ odpovedala bez ohľadu na to, že Julko sa chce dozvedieť niečo celkom iné, „musím sa vám predstaviť aj ja. Volám sa Adela. Myslím, že vám je to na dnes dosť. Zbohom!“ vyšmykla z Julkovej ruky svoju bielu rúčku a zmizla mu z očí.

Pozde sa zbadal, aby pozoroval, kam sa úskok uchýli, po Adele ani chýru ani slychu. Namrzený ponáhľal sa domov.

Adela zo schôdzky utekala, čo jej nohy stačili, do svojho bytu; vstúpiac bránou jedného domu v odľahlejšej časti Jozefova, uberala sa dvorom k zadnej časti domu a tam na prvom poschodí otvoriac kľúčikom dvere, vstúpila do svojej chyžky. Goldfinger nemusel byť dobrým znalcom peštianskych pomerov, lebo zariadenie celej chyže nezodpovedalo výrazu „z popredného domu.“ Nábytok pozostával z jednej postele pri okne, pohovky a pred ňou postaveného stolíka, okolo neho dva stolce a blízko dvier postavenej skrine na šaty — viac by nebola našla ani básnická obrazotvornosť — a každý kus iného druhu. Na posteli rozhodené domáce šaty svedčili o neporiadnosti alebo o náhlení pri večernom obliekaní, na stolíku rozhádzané skleničky a škatuľky vysvetľovali pôvod tej Julkom obdivovanej pôvabnej bledosti. Na malú hŕbku na posteli rozložených šiat začala prikladať ešte vo dverách zobliekané vrchné rúcho, keď kroky pred prahom nedovolili jej pokračovať v začatom.

Otvorili sa dvere a bez zaklopania vstúpil do chyže — vyfintený Goldfinger, nesúc pod pazuchou poskladaný balík.

„Pekná Adela sa skoro vrátila z večernej prechádzky,“ prihováral sa Goldfinger.

„Zdá sa, že pánu Goldfingerovi nie je milé, že nemôže moje dvere otvárať svojím kľúčikom,“ odpovedala Adela vyčítavo.

„Tú výčitku som si nezaslúžil; čože ma poteší v tejto temnici, keď ju neosvecujú tvoje očká?“

„Už som sa naučila oceňovať tvoje lichotenia. Kto je tomu na príčine, že musím bývať v takejto temnici, odpovedz, môj milý?“

„Nepriaznivé časy.“

„Boli aj dobré časy, pamätáš sa na lanský rok, keď som Kolosymu z krídla trhala zlaté pierka a pozlacovala nimi pánu Goldfingerovi prsty?“

„Nespomínaj toho nešťastníka, nechýbalo veľa, že sme aj my neboli s ním v jednej rezidencii vo Fortune; a že sa to nestalo, môžeš ďakovať len mojím schopnostiam.“

„Mám ďakovať aj za ten strach, ktorý som musela pretrpieť, kým som sa vymotala z klepca, ktorý nastrojil Goldfinger?“

„Čo si máme strpčovať naše večerné hodinky! Už sme raz spojení keď nie cirkevnou prísahou, ale rovnakým zmýšľaním a spolu spáchanými skutkami. Nevyhadzuj mi na oči, ani nevieš, ako sa o teba bojím. Včera v noci sa šťastie usmialo na mňa, zostalo aj na krásne hodvábne šaty, čím sa teraz zavďačím mojej Adelke,“ rozbalil balík, ktorý držal pod pazuchou a rozprestrel po stole jeho hodvábny obsah.

„Tak ma predsa len rád vidíš, Adolfko?“ šveholí Adela, obdivujúc očami krásnu látku a priťahujúc rukou Goldfingerovu hlavu, aby ho pobozkala na ústa.

„Keby som ťa nemal rád, nevyhľadával by som ťa každý deň. A teraz, keď sme už na pokoji, povedzže mi, prečo si sa tak rýchlo vrátila zo schôdzky?“

„Príčinou je tvoj ohnivý mladý pánik; ani som sa nenazdala, už vyrukoval s vyznaním lásky a to vieš, že čím väčšmi my ženy sťažujeme mužským zblíženie sa s nami a nezabudneme pritom pohadzovať koštialiky, ktoré vás zasa len vábia, tým skôr môžeme položiť víťaznú nohu na vašu šiju,“ vysvetľovala Adela, pohládzajúc Adolfove líca.

„Začínaš byť nebezpečná, Adela. Či aj mňa tak vodíš za koštiaľom?“ spytoval sa s úsmevom Goldfinger.

„Všetko nebezpečenstvo pochádza len od teba, to sú tvoje myšlienky — u mňa obdivuj dobrú pamäť!“

„Taký som hrdý na svojho učňa; len ďalej tak spôsobne a svojho sme si istí.“

„To bude záležať od povahy dotyčného; možno ho trochu zmýlil môj náhly odchod a vábivé slová dobre neporozumel. Aj ty musíš niečím prispieť k spoločnému dielu, aby mu neprišli na um dešperátne myšlienky.“

„Vynaložím všetko úsilie; ešte raz sa musíte stretnúť, až ho privábiš do nového bytu, ktorý už mám pripravený.“

„Budem mať nový byt, Adolfko? Či zas taký ako minulého roku? Pôjdem preč z tejto mizernej diery?“ spytovala sa jedným dúškom Adela a opovržlivo premeriavala svoj doterajší byt.

„Ešte krajší; ale už musím preč, je práve deväť hodín a možno sa mi podarí prekvapiť moju Adelu novým darom. Dobrú noc!“ podal ruku Adele Adolf Goldfinger a šiel svojou cestou.

Julkovi sa nepáčilo Adelino správanie. Vtedy, keď bol na vrchole svojho šťastia, vypotil už svoje vyznanie, ona mu povie svoje meno; prirodzene malo nasledovať prijatie alebo odmietnutie, ale zutekať tak bez všetkého poriadku?! Zaslúžila by si opovrhnutie! Julka alebo iné robotnícke dievčence, pred ktorými vystupoval s podobnými návrhmi, boli povoľnejšie, a keď aj jedna-druhá odmietla ponúkanú lásku, aspoň sa vyhovárala na prísneho otca alebo matku. Po krátkom rozmýšľaní prišiel Julko k názoru, že nie je dobre neuvážene posudzovať. Ako zneli jej slová pri rozlúčke: ,Myslím, že vám je to na dnes dosť!‘ To je iné, je ešte nádej. Tomu všetkému je na vine nedôvera ku Goldfingerovi, musí tú dobrú dušu odprosiť!

„Musíte mi odpustiť jeden priestupok,“ prihováral sa na druhý deň Julko Goldfingerovi.

„Aký priestupok?“ spytuje sa oslovený zadivene.

„Miesto toho,“ spovedá sa Julko, „aby som sa vám za preukázané služby odmenil dôverou, spravil som jeden krok tajne.“

„To je celkom vaša vec, neprišli ste do Pešti, aby ste boli pod mojím tútorstvom. Myslím, že máte slobodu samostatne konať.“

„Nie o tom je reč, o iné ide. Sľúbite mi, že mi odpustíte?“

„Odpustím, bárs aj nemám čo!“

„Zle mi vypálilo moje, ako ste to nazvali, samostatné konanie, potrebujem nevyhnutne vašu priateľskú radu.“

„Čujme, o čom bude reč!“

„Naša blondínka Adela, už viem jej meno, dala mi jemne najavo, že ma bude čakať v muzeálnej záhrade. Včera som išiel; stretli sme sa a darmo, nechcem byť pokrytcom,“ priznával so zapýrením, „vyznal som jej lásku.“

„Ako vidím, na ceste ľúbostných výdobytkov pokračujete ďalekopisnou rýchlosťou,“ poznamenal s úsmevom Goldfinger.

„I keď neskoro, zbadal som sám svoj prenáhlený krok, lebo milá Adela hneď po vyznaní chcela vedieť moje meno.“

„Prirodzene! To znamená, že si vás obľúbila.“

„Vďačne by som to pokladal za prejav obľúbenia, keby sa nebola pritom posmešne usmiala.“

„Tak pozor, milý priateľ,“ naúčal Goldfinger, „máte do činenia s jastrenou.“

„Odpusťte mi moju nevedomosť, pán Goldfinger, ale čo je to jastrena?“

„Jastrena je žena, ktorá vodí za nos toľko mužov, koľko sa len dá.“

„Nemožno, aby tie nevinné sivé oči zastierali také úmysly, zle ste sa na ňu prizreli,“ odvrával Julko, nechcejúc na seba uvaliť potupu, že sa takej ženskej nechal za nos vodiť!

„Majte si svoju mienku, i ja budem mať svoju.“

„Neodsudzujte, kým vám nedopoviem. Po vzájomnom predstavení so slovami ,to vám musí byť na dnes dosť‘ rozlúčila sa so mnou.“

„Ja by som mal prosiť o odpustenie,“ vravel k Julkovej mienke obrátený Goldfinger, „zo všetkého vidím, že je to živé, do života súce dievča, v mravnej povahe ešte neskazené, ktoré s radosťou vypočulo vaše vyznanie — bol to smiech radostný, a nie, ako ste zle porozumeli, posmešný; keď bola ženská zvedavosť v súvislosti s vaším menom nasýtená, dostala prevahu prirodzená hanblivosť, a tá ju s vami rozlúčila. Slová, ktoré vám povedala na rozlúčku, sú pre vás veľmi lichotivým svedectvom.“

„Tak som si to predstavoval aj ja,“ vykríkol Julko radostne, „teraz vás prosím o radu, čo ďalej.“

„Obrátili ste sa na zlého radcu. Myslíte, že každý Pešťan musí prežiť podobné dobrodružstvo? Také šťastie je zriedkavé, ja sa s takým niečím nemôžem pochváliť.“

„Už mi len niečo poradíte!“ volal netrpezlivo Julko.

„Nijakou radou vám nemôžem poslúžiť, lebo podľa príslovia ,nerozumný lekár, hotový kat‘,“ naťahoval Goldfinger Julka.

„Prosím vás, neopúšťajte ma; odkázaný sám na seba, zasa vyvediem nejakú hlúposť, no potom volím guľku!“

„To je hrozný oheň! V takom prípade vám poradím, ale prosím, aby ste moju radu vo všetkom nasledovali.“

„Prisahám, že tak urobím.“

„Hlavná vec je trpezlivosť. Treba pár dní vyčkať na nový prechádzkový večer, lebo viete, že ľúbosť je náruživosť, ktorá chce byť uspokojená za každú cenu, a čím ďalej odťahujeme uspokojenie, tým väčšmi ona rastie,“ takto vyslovil Goldfinger svoju radu, súc istý, že Adela sa láskou neumorí, no tým skôr Julko.

„Akože prečkám tie dni?“ škrabal sa Julko za uchom, „či by sa ten predpis nedal zmierniť?“

„Moja rada je nezmeniteľná, napokon, ak sa vám páči, robte podľa vlastnej hlavy.“

„Prijímam, prijímam so všetkým!“ uspokojil sa konečne Julko a podal svojmu druhovi pravicu.

V ten istý deň kráčal Goldfinger večierkom z dunajského nábrežia do vzdialeného Jozefova. Julkovi odoprel svoju spoločnosť, vyhovárajúc sa na súrne domáce práce, a že mu je naponáhlo, vidieť z rýchlosti jeho krokov.

„Ako ma necháš vyčkávať!“ vítala Adela Goldfingera vstupujúceho do jej chyže.

„Musíš vedieť, že nemôžem odísť zo skladu skôr, kým neuplynie predpísaný čas.“

„Pravdu povediac tak netrpezlivo som nečakala na teba, ako skôr na nové chýry, čo donesieš.“

„Chýr je len jeden, a to dobrý: vtáčik sedí na lepe.“

„Myslíš Koreňa?“

„Veď azda len nie nejakého japonského princa!“

„Už zasa tá spurná reč, Adolfko!“

„Akoby nie! Sama na to myslíš, na čo ja, a predsa sa robíš nevedomou.“

„Dobre! Len nijaké výčitky, rozprávaj, čo vieš!“

„Heslom dňa je: čakať pár dní,“ začal Goldfinger svoju prednášku, „za ten čas úplne pripravím tvoj budúci byt, potom —“

„Čakať ďalej, však áno?“ pretrhla mu reč Adela.

„Čo sa ti robí? Ak toto tvoje správanie nemá základ v nejakej nervovej nemoci, tak som pripravený na to, že ti Koreň pomútil hlavu.“

„A ďalej?“

„Natiahol by som iné struny, ktorých hlas by Adelinmu uchu nelahodil,“ odpovedal Goldfinger uduseným hlasom a žiarlivo pozrel na Adelu.

„Poznala som Adolfa z inej strany,“ hovorila so smiechom, „vie byť žiarlivý, a žiarlivosť je — vraj — nerozumnosť; či by som opustila starodávnu známosť pre holobradého nováčika?“

„Nemám rád nevkusné žarty pri vážnych veciach,“ pokračoval Goldfinger, uchlácholený Adeliným hladkaním, „počúvaj ďalej! Musím získať tetu Rézu, a to ešte dnes, aby mala čas zopakovať si už vlani naštudovanú úlohu a previesť ju na všeobecnú spokojnosť; má zasa predstavovať tvoju matku. V piatok večer vytiahneš z nového bytu, sprevádzaná vyobliekanou pani matkou do muzeálnej záhrady, kde bude aj Julko, a to ostatné — spieva sa známou nôtou.“

„Už je tá moja matka raz nepraktická osoba,“ zamrmlal si pod nos Julko, vyberajúc z listu peniaze, „zhospodárniť mohla písanie a peniaze mi mohla poslať poštovou poukážkou, jej kázne aj tak málo účinkujú. Keď vec prísnejšie povážime, pre mizerných štyristo zlatých tak do poctivosti stúpať, veruže je primnoho. Že pán otec príde na stopu? To si aj ja myslím, ak len nejaká nečakaná príhoda ma poriadne neopatrí peniazmi. Icik, Mojžiš a ktovieako sa všetci tí moji dobrodinci volajú, majú na mňa pekné rováše. A prečo to všetko? Pre krásnu Adelu! Obetoval som mnoho, bol by som ochotný ešte viac, tak ma vedela pripútať k sebe. Goldfinger hneď na začiatku našej známosti povedal, že je jastrena — to nie je pravda! Nezahŕňala by ma toľkými prejavmi svojej lásky. Včera, keď sa spoločnosť rozchádzala, chcel ma Darvaš presvedčiť o tom, že všetky tie večerné zábavy, usporadúvané u Schnitzerovcov, sú nastrojené na vydieranie peňazí od pozvaných a Adelina ľúbosť, že je len tovar predajný tomu, kto dá viac. Neborák! Adela ho neľúbi, a v tom ma utvrdil aj Goldfinger, preto to šprihanie.“

Ručička na hodinách blížila sa k siedmej večernej; to bola hodina určená na schôdzky u pani Schnitzerovej.

Ani mi nezišlo na um predstaviť vám túto v rozprave novú bytosť. Počuli ste Goldfingerov rozhovor s Adelou, výsledkom ktorého bolo vpraviť istú tetku Rézu do úlohy Adelinej matky. Tetka s radosťou privolila, sľubovali sa jej vrátiť dávno minulé časy, keď oplývala všetkým dobrým a drahým.

Veľké mesto je bohaté na podobné tetky, meno k divadelnému ženskému personálu bližšie stojacich je „divadelná mamička“ a ich úloha spočíva v tom, že predstavujú „gardedámu“ príslušnej paničky. Keď tie „mamičky“ nedozerajú tak prísne na svojich zverencov, aby všetky ich tajné chodníčky podriadili svojmu protizorstvu, nie sú tomu na príčine ony; panička si aj sama poradí v tajných pomeroch, „mamička“ jej len má pred verejnosťou dať náter solídnosti.

Tetka Réza, ktorá predstavovala Adelinu matku, dostala meno ovdovenej pani Schnitzerovej, a ako taká požívala právom vdovy veľké dedičstvo, pozostalé — vraj — po nebohom pánu Schnitzerovi. Každý večer otvárala svoj salón spoločnostiam vyberaných mladých ľudí, obdivujúcich jej krásnu dcéru Adelu. Tak to aspoň povedali Julkovi a on tomu vďačne uveril; nebolo mu nápadné, že každý večer vysoká hra zaujala najväčšiu čiastku, veď strýčko Repa a jeho kamaráti sa tiež iným nevedeli zabávať.

Obsah matkinho listu do vrecka, jeden pohľad do zrkadla a Julko zvyčajnou cestou poberal sa k Schnitzerovej. V osvetlenom salóne sedela na pohovke v kruhu obletujúcich mladíkov pani Schnitzerová. Goldfinger sa v svojej skromnosti neopovážil ani priblížiť a len zboku veľmi pokorne odpovedal na otázky. Kde by sa opovážil on, chudobný obchodný pomocník, prijatý do spoločnosti len na Julkov príhovor. Domácu slečnu nebolo vidieť v spoločnosti, Julkovi však matka dovolila vyhľadať ju v osobitnej chyžke.

„Milostivá slečna nechce dnes svojou prítomnosťou oživiť spoločnosť?“ spytuje sa Julko, zazrúc Adelu v jednoduchých domácich šatách na pohovke.

„Musím sa úprimne priznať, pán Koreň,“ odpovedá Adela, „že po toľkých hlučných večeroch mi dobre padne samota.“

„Tak vám je nemilá aj moja prítomnosť?“

„Kamže zasa mierite? Nazdala som sa, že nemusím pred vami každé slovko klásť na prísnu vážku, aby som neurazila vašu citlivosť. Poznáme sa dávno, ste presvedčený o mojich citoch k vám, ktoré vylučujú možnosť, že by mi vaša prítomnosť mohla byť niekedy nemilá.“

„Odpusťte, milá Adela! Tak dobre mi padne čím častejšie počuť podobné slová, že sa nemôžem zdržať, aby som vás vždy znovu nepokúšal.“

„Nepokúšajte,“ hrozí mu Adela prstom, „aby som sa to od vás nepriučila!“

„Z vašich krásnych očí nehrozí mi nijaké nebezpečenstvo, na prvý pohľad rozoznal by som pokúšanie od skutočného zmýšľania. Čo vám však, prosím, tak sprikrilo vašou dobrou matkou dovolenú večernú spoločnosť?“

„Zasa prechádzate na tú nemilú vec. Pre mňa je bolestné, čo moja matka nechce uznať, že mnohí členovia spoločnosti ináč o nás zmýšľajú, než sa nám do očí stavajú.“

„To som doteraz nespozoroval, ba ani to neviem pochopiť, keďže každý člen spoločnosti si môže pokladať za česť smieť vstúpiť do vášho cteného domu.“

„Tie dôkazy, pán Koreň, nemajú platnosť. Zabúdate, že sú ľudia, ktorí tam, kde by iných viazala vďačnosť, stávajú sa nevďačnými.“

„Nezabúdam na takých, ale ich v našej spoločnosti, nenachádzam.“

„Musím vám bližšie označiť — nie, neoznačím, možno by ste sa tam tiež našli.“

„Aj o mne pochybujete?“ vyskočil Julko zo stolca a prisadol si bližšie k Adele, aby sa mu nijaké slovo nestratilo. „Čím som zavinil toto upodozrievanie?“

„Je mi ľúto, že som sa vás musela tak hlboko dotknúť; predtým ste prichádzali aj vo dne, dnes vás vidím po prvý raz, to je znakom vášho ochladzovania k nám.“

„A keby som ten dôkaz neuznal?“

„Musela by som vás presvedčiť iným; to vaše včerajšie pošuškávanie s Darvašom vám nedovolilo len práve teraz ma vidieť? Nezdôverila som sa vám s tým, čomu som bola vystavená z Darvašovej strany. Ustavične ma prenasledoval svojimi vyznaniami, ja som dôsledne odopierala, lebo moje srdce sa nedá rozdeliť, môže patriť len jednému a ten sa nevolá Darvaš, ale volal sa Koreň —“

„Či sa už tak nevolá?“ pretrhol ju prestrašený Julko.

„Počkajte, nech dopoviem. Predvčerom mi hovoril, že musí sklátiť vašu dôveru vo mňa, a včera, ako bolo vidieť, začal s úspechom účinkovať.“

„Prosím odpoveď na moju predošlú otázku, od nej závisí môj život!“

„Nemôžem slovo odvolať,“ povie Adela žalostným hlasom, „lebo ste opak nedosvedčili.“ Sklonila hlavu do rúk, oči si zastrela ručníkom, akoby chcela zakryť slzy.

„Len slzy nie! Pália ma na srdci, všetko vám rozpoviem. Pravdou je, že sa Darvaš dosť nešetrným spôsobom vyjadril; uhádol som jeho úmysel, ako som to aj povedal Goldfingerovi,“ — Adela pravou rukou odtisla ručník z oka, aby videla, či Julko nevidí v Goldfingerovi zradcu svojho tajného rozhovoru s Darvašom, — „a ako predtým, tak aj teraz som úplne presvedčený o vašej nevinnosti.“

„Vďaka vám za tie slová,“ odvetila s povzdychom Adela, podajúc Julkovi ruku, ktorú on vrelo pobozkal; „nech ma celý svet osočuje, len nech vy, ktorého ľúbim, dobre zmýšľate o mne.“

„Vždy budem dobre zmýšľať a aby som dokázal, že som hoden vašej ľúbosti, pomstím sa osočovateľovi za vašu urážku.“

„Ach nie, milý môj! Nevystavujte svoj život do nebezpečenstva, nie som hodná toľkej obete.“

„Postavím ho aj sto ráz, drahá Adela, lebo vy zaujímate najpoprednejšie miesto v mojom srdci.“

„Keď nechcete vyhovieť mojim prosbám, robte, ako uznáte za najlepšie, ale pamätajte, že vaša bolesť je aj mojou bolesťou a vaša smrť je mojou smrťou. A teraz choďte späť do spoločnosti, onedlho prídem za vami.“

Julko sa vrátil do salónu, zo všetkých strán sa sypali otázky: či milostivá slečna pohrdne večernou spoločnosťou a či je nebezpečne nemocná atď., a sotva Julko odpovedal na všetky otázky, zjavila sa Adela, aby, privítajúc hostí a pobozkajúc mamičke ruku, sadla si vedľa nej a priviedla stíchnutý rozhovor do nového prúdu.

„Včera ráčila byť milostivá slečna,“ hovorí jeden zo spoločnosti obrátený k Adele, „šepkárom pána Koreňa, dnes mám nádej, že bude šepkať mne.“

„Mýlite sa, pane,“ odpovedá oslovená, „ako ste videli, bola som zlým duchom, dnes sa chcem stať dobrým. Napokon nemusíme každý večer tráviť pri kartách, aby sme sa nestali kartármi od remesla.“

„Ba prosím,“ mieša sa Julko, „nezáleží mi síce na odohratí toho, čo som včera stratil po boku takej krásnej spoločnice, ale práve že sa ma chce pridŕžať ešte aj dnes, vyzývam včerajších spoluhráčov k pokračovaniu v hre.“

„Mohli by ste sa toho práva vzdať,“ povedal medzitým Darvaš, „bolo by vám to prospešnejšie.“

„Neoslovil som pána Darvaša,“ odpovedal Julko, „a tým menej mal právo byť uštipačným.“

„Prosím, páni,“ tíšila pani Schnitzerová, „ešte ste ani nie v hre a už sa dohadujete; bude lepšie hru odložiť.“

„Dovoľ, mamička,“ prosí Adela, „aby som včera pánu Koreňovi donesené nešťastie nahradila šťastím.“

„Nech sa stane!“ dovolila pani Schnitzerová.

Temno osvetlená bočná chyža ožiarila sa novým svetlom, hráči obsadili pripravené stoly. V spoločnosti nepatrný Goldfinger zasadol na predné miesto bankára, pretože vždy na všeobecnú žiadosť zastával túto funkciu. Hráčov môžeme rozdeliť takto: hráč z obyčaje rozumie kartám kvôli spoločnosti, prisadne len vtedy, keď sa nenájde nikto iný, aby sa mohlo začať hrať. Na výhre mu veľmi nezáleží, ani na prehre, preto vyhľadáva hru, ktorá vytvára možnosť veľkej výhry alebo prehry. Druhým je náruživý hráč: za najlepšie strávené hodiny svojho života pokladá tie, ktoré strávi pri kartách. Kto položí uzdu náruživosti? Nech sa vyskytne akákoľvek hra, on sa na nej musí zúčastniť, či ide o maličkosť, či o budúcnosť celej rodiny, jeho miesto nesmie zaujať iný. Do tretej skupiny patrí hráč zo zisku: každý krok vyrátaný; nejde mu o zábavu, len o peniaze. Prostriedky vedúce k tomuto cieľu nekladie na mravnú, ale na vážku mešca. Goldfingera musíme pripočítať do poslednej skupiny: urovnal na stole z vrecka vyložené peniaze, karty miešal a rozdával s určitou eleganciou, vlastnou hráčom od remesla, strúhajúc pritom takú vážnu úradnú tvár, akoby išlo o budúce osudy celej čiastky sveta.

Julko, majúc pri boku krásnu Adelu, pozoroval viac ju ako hru, úplne ponechajúc krásnej spoločnici právo rozhodovania nad svojou tobolkou. Nestranný pozorovateľ mohol zbadať tajné dorozumievanie medzi Goldfingerom a Adelou, dosť hovorili aj pohľady, ktoré si vymieňali. Julko ich nespozoroval, vyjadrujúc detinským smiechom svoju radosť nad narastajúcou kopou peňazí. Hra sa vyvíjala pre Julka priaznivo, získal späť včerajšiu prehru, keď spoločnosť pri všeobecne prijatom hesle: „Pokračovanie nasleduje“ zasadla k pripravenému stolu občerstviť sa.

Občerstvení jedlom a rozohriati vínkom, verní svojmu heslu pokračovali v pretrhnutom diele.

Napriek všetkému nahováraniu sa Julkovi nepodarilo získať predošlú spoločnicu, ktorá bola zahrúžená do dôverného rozhovoru s iným mladým človekom, nechajúc voľný chod Julkovmu kartárskemu umeniu.

Ukázalo sa, že toto umenie stojí na veľmi slabých nohách — Adelinou pomocou vyhraté peniažky kapali, priťahované sťa čarovnou mocou do banku. Jeho mysle sa zmocnila roztržitosť pravdepodobne kvôli nešťastiu, ktoré ho tak citeľne začalo prenasledovať, no pravdepodobnejšie preto, že Adela nechcela porozumieť Julkovým žiarlivým pohľadom a nechcela opustiť svojho spoločníka, s ktorým sa tak dobre zabávala.

Jeho ťažkosti sa zväčšovali. Dosiaľ požívaný chýr bohatého gavaliera nedovoľoval mu z hry odísť, a ďalšia hra bola spojená s nebezpečenstvom, že sa zásielka od matky úplne vyčerpá. Nerozhodnosť držala ho priviazaného k hre. Darvaš pozoroval Julkovo nešťastie, no nechcel byť dotieravý. Pozoroval najprv priebeh hry, a až keď sa presvedčil, že celá hra pozostáva len z klamárov a nimi vybraných obetí, pristúpil k Julkovi a prihováral sa mu súcitným hlasom:

„Ako vidím, predošlé šťastie vás opustilo.“

„Hrám pre zábavu, a nie pre výhru,“ odpovedal Julko, vrhnúc nemilý pohľad na Darvaša.

„Mnoho vás už stojí táto zábava?“ pokračoval Darvaš nedajúc sa mýliť.

„Hrám s vlastnými peniazmi, nie som povinný skladať účty.“

„Nežiadam od vás účty, pán Koreň,“ dokladal Darvaš priateľským hlasom; „mal by som vám dať jednu priateľskú radu, keby ste boli ochotný hru na krátky čas pretrhnúť.“

„Aj ja mám s vami slovo, pán Darvaš, na to je však dosť času, až sa budeme rozchádzať. Ohľadne vašej priateľskej rady vás ubezpečujem, že som natoľko dospelý, aby som si mohol sám poradiť, a tak mi sotva bude možné prijať vašu radu.“

Darvaš sa, vidiac, že Julko nie je prístupný rozumnému slovu, utiahol.

Adela vo chvíli zaujala Darvašovo miesto, hra očí medzi ňou a Goldfingerom začala znova a len tomu mohol Julko ďakovať, že od zakončenej hry vstával s polovicou donesených peňazí.

„Som vám k službám, pán Darvaš!“ volal Julko ťahajúc osloveného za ruku na protivnú stranu ulice.

„Nemal by som vám po takom nešetrnom zaobchádzaní so mnou povedať ani slovo,“ odpovedal Darvaš, „keby to, čo s vami robia, neprislúchalo do kriminálneho kódexu.“

„Zdá sa,“ usmial sa urážlivo Julko, „že mi vás môj starostlivý pán tatík ustanovil za anjela strážcu.“

„Vtipy nabok, prosím! Včera som spomínal, aký cieľ majú večierky, na ktoré chodievame; dnes som sa presvedčil, že ste vyvolený na to, aby ste svojimi peniazmi udržiavali v dobrom stave kartársku spoločnosť. Goldfinger a Adela sú dohovorení, stade pochádza váš veľký bonheur pred večerou a malheur po večeri. Nielen že pochybujem, že by vás Adela ľúbila, ako sa vy nazdávate, ale rozhodne tajím, z toho citu už ona vyrástla, a keby ste si dali na tom záležať, presvedčili by ste sa, že k tajným schôdzkam v slečninej chyžke nie ste len vy oprávnený, ale aj iní. O pánu Goldfingerovi by sa tiež dalo mnoho pekného povedať, okrem iného —“

„Dosť, pane! Hanbite sa ohovárať neprítomných! Myslíte si, že som natoľko krátkozraký, aby som neprehliadol hru, ktorá by ma chcela mať za blázna? A či si smiem Adelinou láskou lichotiť alebo nie, to viem ja. Zablúdili ste na pole neslušností; otázka je, či ste schopný dokázať základnosť vašej obžaloby?“

„Keď sa vám oči dosiaľ neotvorili, daromné by bolo všetko dokazovanie.“

„Tak nemáte dôkazy?“

„Mám, ale vám ich nepoviem. Zbohom!“ Darvaš sa chcel od zaslepenca odtrhnúť, ale Julko v pravý čas chytil odchádzajúceho za ruku.

„Tak ľahko mi neujdete!“ volal. „Odvoláte všetko to, čo ste teraz hovorili?“

„Oj, priateľ môj,“ odpovedal s úsmevom Darvaš, „nehovoril som to preto, aby som hneď odvolával.“

„Tak vás vyhlasujem za podlého osočovateľa!“

„A ja vás za zaslepenca, ktorý za bieleho dňa nevidí!“

„Ešte aj urážky? Zodpoviete sa mi za toto surové správanie.“

„Ľahko sa zodpoviem: aký ,dobrý deň‘, taký ,pánboh daj‘!“

„Uvidím, či budete taký udatný, ako chcete byť vtipný; pozrime si do očí so zbraňou v ruke.“

„Úplne to ponechávam vášmu rozhodnutiu. Dobrú noc vám!“ Darvaš šiel svojou stranou, Julko tiež svojou. — Julko zaspal s pevným úmyslom, že zajtra vyzve Darvaša na súboj.

Je noc. Osoby, účinkujúce v povesti, spia, bez porušenia súvisu môžeme uvažovať o zvláštnom výkvete ľudského nihilizmu. Súboj! čarovné slovo, pri jeho počutí vzkypí novým ohňom krv mladíkov, srdce mladých dievčat mocne trepe nie z úzkosti, že ide o ľudský život, ale z túžby môcť svojím nazvať víťaza v súboji.

Súbojník je v očiach mládeže a azda i nedospelej stáreže ovenčený istou glóriou; prostý človek povážlivo krúti hlavou, ako môže krvou protivníka zacelieť naštrbená česť, a zdravý rozum smúti nad neodrezaným víťazstvom stredovekého barbarstva.

Synkovia vyšších stavov dostanú do zoznamu svojich štúdií „šermovanie“; pekná vlastnosť zoceľovať a vycvičiť si ruku, aby časom vládala brániť vlasť pred vnútorným a vonkajším nepriateľom. Čudné však na tom je to, že synkovia týchto stavov, dajúc sa na vojenské povolanie, robia to z túžby, aby sa čím skôr vyšvihli na dobre platené miesta vysokých vojenských hodnostárov, k čomu im dopomáha vysokorodá protekcia, a nie s úmyslom brániť vlasť. Iní, ktorí netúžia po rovnošate, ktorá tak zaslepuje ženské oči, využívajú svoje šermiarske nadanie v súbojoch. Aj nepozorné stúpenie na nohu, z ďaleka na urážku, bez úmyslu uraziť, upamätujúce slovo, povedať pravdu do očí atď. môže byť zámienkou na súboj dakedy dosť povrchného, kde stačí urobiť na jeden palec dlhú krvavú čiaru na tele protivníka, inokedy však celkom vážny, končiaci ťažkou ranou alebo aj smrťou jedného zo súbojníkov. Či to nie je nihilizmus? Kde je tu mravný základ a mravný cieľ?

Julkovou prvou starosťou, keď sa prebudil, bolo hľadať svedkov, aby ich poveril vyzvaním Darvaša na súboj a usporiadaním s tým spojených zvláštností.

Darvaš vyzvanie prijal, určil zbrane a po vzájomnom dorozumení určili miesto zajtrajšieho súboja.

Čudné je srdce rozmaznaného mladého pána. Hneď blčí plameňom, hneď mrzne ochladené ľadom skutočnosti. Ak neveríte, pozrite na mladého Koreňa! — Pod dojmom zdanlivej urážky vyvolal situáciu, ktorej následky sa nedali predvídať. Súboj sa môže smutne skončiť, alebo on poraní, a možno aj usmrtí svojho protivníka; kto ponesie za to zodpovednosť? Kto ponesie trest? Zákon nemôže byť taký stranícky, aby aspoň povrchne nepotrestal panského zločinca. Je aj to možné, že ten, čo súboj vyvolal, odleží si svoju prenáhlenosť; otec alebo matka navštívia nemocného syna a tu sa dozvedia — mráz im ide po tele — o mnohých pekných kúskoch svojho jedináčika. Najlepšie bude súboj odvolať, ale point d’honeur, utrpí tým česť, vylúči sa tým zo spoločnosti svojich priateľov. Prostý človek by sa spýtal: či človek zaoberajúci sa úmyslom vraždiť, keď sa vopred zhrozí svojho skutku a odstúpi od svojho úmyslu, ublíži tým svojej cti?

Julkovi plynuli hodiny vo vážnom rozmýšľaní — prvý raz v živote skúmal sám seba; nie síce preto, aby zúčtoval svoje skutky, ale aby sa vymotal zo sietí, ktoré si sám nasnoval. Netrvalo dlho a Julko zunoval. Je pohodlnejšie zbaviť sa nemilých myšlienok a žiť len dňu, dôverujúc svojej dobrej hviezde. Návštevy u milovanej Adely patrili ku jeho každodennému vyrazeniu, k životnej potrebe a k uspokojeniu túžby. Kde inde mohol hľadať liek pre smutnú myseľ?

Schnitzerovej služobná oznamovala Adele Julkov príchod, ktorý vchádzal do chyže vzápätí za oznamovateľkou. Mohol počuť zatvorenie bočných dvier a opatrne sa vzďaľujúce mužské kroky a vidieť rozpačitý, pokoj pretvarujúci Adelin pohľad. On však nepočul a nevidel. Adela poznajúc Julkovu sleposť, s najnevinnejším úsmevom mu podala na privítanie ruku.

„Vidieť, že ste sa od včerajška polepšili,“ hovorila Adela, „a nenecháte ma v túžbe po vás vzdychať.“

„Tak sa v túžbach stretáme,“ ubezpečoval ju uspokojený Julko; „aj mňa dohnala túžba vidieť vás, drahá Adela, možno posledný raz,“ dodal Julko plačlivým hlasom.

„Ako to rozumiete? Azda mienite odcestovať?“

„Možno odcestujem na ďalekú cestu.“

„Preboha! Hovorte zreteľnejšie, aká je to cesta?“

„Včera som mal s Darvašom výstup; nechcel odvolať urážlivé slová, a tak som bol nútený zveriť rozhodnutie zbrani.“

„Budete sa biť s Darvašom?“

„Budem, lebo vás ľúbim!“

„Ja nešťastná! Staviate za mňa na kocku svoj život. Nesmiete sa obetovať, čo budem i pred celým svetom zneuctená!“ rečnila Adela s dobre napodobeným trasľavým hlasom. Julkovi prišlo vhod toto odrádzanie, lebo sa zhodovalo s jeho vnútorným želaním, keby mu však zo strany jeho doterajších priateľov nebol hrozil výsmech.

„Musím sa biť, aby neutrpela moja česť!“

„Vy tvrdé mužské srdcia! Či vás preto ľúbime, aby ste tvrdohlavo vzdorovali našim slzám? Včera som vás prosila, dnes vás prosím, a nič nevládzem vyprosiť. Uvidím, či vás nepremôžem; vyplňte mi len jednu prosbu!“

„Vaše slovo mi je rozkazom!“

„Tak vám rozkazujem, aby ste si svoj, mne drahý život chránili! Či poslúchnete?“ Svoju reč začala s divadelným oduševnením, potom pokračovala miernejšie, až ostatné slová dokončila v šepote, pritúlila sa k Julkovi a pobozkala ho na rozpálené čelo.

„Milostivá slečna, prišla návšteva, v salóne vás očakávajú,“ oznamovala slúžka, vytrhnúc Julka z rajských slastí.

„Teda zbohom, drahá Adela,“ lúčil sa Julko so zarosenými očami, „prijmite odo mňa túto pamiatku. Je to dar mne drahý, ktorý mi venoval krstný otec; keď mňa nebude, nech vás aspoň on na mňa niekedy upamätuje,“ s tým odopol svoje drahocenné hodinky a dal ich Adele.

Adela, či už v žalosti nad Julkovým lúčením, či v radosti nad novým darom, privinula ešte raz Julka k sebe a bez slova, len kývajúc rukou na rozlúčku, odišla do salónu.

V salóne zhromažďovala sa rodinná porada; väčšina jej členov už tam bola, totiž pani Schnitzerová a pán Goldfinger. Keď prišla Adela, boli už všetci.

„Adela nám prichádza s vyplakanými očami; lúčenie muselo byť veľmi žalostné,“ posmieval sa Goldfinger.

„Nebol by div,“ vraví Adela, „ťažko je lúčiť sa so starým a pritom vždy oddaným priateľom.“

„Nestrachuj sa veľmi o jeho život; stavím sa, že vykĺzne zdravý zo súboja, dobre poznám tie hračky.“

„Pri tom všetkom nemám ho vidieť; či si azda už zmenil svoj úmysel?“

„Nezmenil; už je zvrchovaný čas, aby sme sa odstránili.“

„Prosím ťa, vysvetli mi celú vec; neviem, prečo by sme mali tak rýchlo odcestovať, keď sa nám tak dobre vodí.“

„Keď mi slepo nechceš veriť, presvedčím ťa dôkazmi. Julko Koreň bol síce pri svojom príchode dobre opatrený grošom, ale sme sa postarali, aby sa tie peniaze čím skôr dostali do našich rúk. Nedôchodok musel byť nahradený pôžičkami. Obrátili sme sa na milosrdných ľudí, ktorí síce v tajnosti vykonávajú svoje remeslo, ale každý okrem zákona ich pozná, a tí nám pomohli z biedy, keď na stozlatový úpis nám v hotovosti vyplatili päťdesiat zlatých. Keď na vyplácanie úžerníckych úrokov nestačil riadny i mimoriadny príspevok z domu, a tak na trovu nezostávalo nič, chytili sme sa nového prostriedku. Firmy Ján Koreň a Adam Repa majú u našich peňažníkov dobré meno; nebola to pre mňa nijaká ťažkosť napodobiť ich podpisy a zmenky zameniť za hotový groš. Z týchto peňazí sa väčšia časť pomocou karát stratila v mojom vrecku. Doba splatnosti už nie je ďaleko, peňazí niet, a čakať, až peňažníci budú uplatňovať svoje požiadavky na Koreňovom závode, viedlo by k hľadaniu falšovateľa podpisov a koniec by bol pre mňa veľmi nepríjemný. Druhá príčina môjho náhlenia je v tom, že tento týždeň je veľmi priaznivý pre pokladnicu nášho obchodu; na taký sa vôbec nepamätám. Keď nás dosiaľ mladý Koreň napomáhal, môže aj starý niečím prispieť na cestu.“

„Uznávam, že musíme odísť. Na kedy sa mám pripraviť?“ spytuje sa Adela.

„Každú chvíľu. Vypožičané náradie v izbe nájde si jeho majiteľ po našom odchode; priprav si najpotrebnejšie šatstvo, ostatné popredaj. Mám už pripravený pas — pravda, na cudzie meno — do celej Európy. Tetke Réze srdečne ďakujem za jej dobrotu, ktorú nám preukazovala aj v tomto roku; nech prijme túto maličkosť ako odmenu.“ Goldfinger jej slávnostne podal v papieriku zakrútené peniaze.

„Ďakujem vám,“ ozval sa sipľavý hlas zdanlivej pani Schnitzerovej, „kedykoľvek ma budete potrebovať, spomeňte si na mňa a som zasa hotová.“

„Tak zbohom!“ lúčil sa Goldfinger, „dnes sa ešte uvidíme, pripravte všetko na cestu.“

Julko nespal celú noc, trápili ho zlé myšlienky. Len pred svitom dopriaty mu bol odpočinok, pretrhovaný strašným snom. Snívalo sa mu, že mu ktosi vytrhol Adelu z objatia. Kto? Nepoznal toho človeka. Jednotlivé črty mu boli známe, a predsa ich nemohol zložiť do určitej podoby. V kŕčovitom namáhaní usiloval sa vyrvať uchvatiteľovi korisť, nepodarilo sa, napäl všetky sily, skočil, ale hrôza! Skok viedol do priepasti; letel v smrteľných úzkostiach v ústrety istej smrti, až sa našiel v mäkkom lone matky.

Keď sa prebudil zo sna, na čele mu stáli kropaje potu. Bol už čas na odchod, hodina súboja nebola ďaleko a bolo treba pokonať ešte niektoré maličkosti. Človek musí byť pripravený na všetko.

Cez reťazový most letia dva zatvorené kočiare. Sledujúc ich let, prídeme do budínskych hôr, tam sa z nich vypupia Julko a jeho traja spoločníci, uberajúci sa pešo do húštiny. Za húštinou rozprestiera sa lúčka, zo všetkých strán ohradená lesom; tu zastali a dookola sa obzerali.

„Ešte neprišli,“ povie jeden, „a my sme sa náročky opozdili o päť minút, aby sme neprišli prví.“

„Čas ešte neubehol,“ ukazuje druhý na svoje hodinky, „Darvaš príde, ubezpečujem vás.“

Julko sa nezúčastnil rozhovoru a len plachým pohľadom pozoroval každý pohyb húštiny.

Prešlo štvrť, prešlo pol hodiny, nikto sa neukázal, sprievodcovia nevrlo pokrúcali hlavami a Julko sa pomaly upokojoval. V húštine zašušťalo, Julkovi zmizlo trochu krvi z tváre, všetci zvedavo hľadeli v tú stranu. Ukázala sa postava nosiča, ktorý odovzdával list jednému z prítomných.

Adresovaný bol Julkovi Koreňovi a jeho obsah bol:

Radosť sa rozliala po Julkovom čele napriek tejto dosť ostrej lekcii; spoločníci to však nesmeli spozorovať. Jedným skrčením úst zmenil výraz radosti na výraz posmechu.

„Poznať víťaza, ktorý zuteká,“ povedal vedomý si svojho víťazstva, „teraz poznávam nehodnosť toho človeka.“

„Odpusťte, pán Koreň,“ ozval sa jeden z prítomných, „často sa takto stáva a my, ktorí dobre poznáme Darvaša, nemáme príčiny pochybovať o pravdivosti jeho slov.“

„Nech je akokoľvek, páni,“ pokračoval Julko, aby sa čím skôr vymotal z pochybného položenia, „uznáte, že pri takomto pokračovaní nemôžem už dôverovať jeho slovu, a tak sa osvedčujem, že viacej Darvaša nevyzvem a ani vyzvanie od neho neprijmem.“

„Ponechávame to vášmu rozhodnutiu. Môžeme ísť späť.“

Vracali sa domov cestou, ktorou prišli.

Kramer, správca koreňovského závodu, dávno nebol takej zlej vôle ako práve dnes. Plné ruky práce, Goldfinger svoju neprítomnosť pre nemoc ospravedlnil listovne, mladý Koreň mal historické právo zanedbávať svoje povinnosti.

Správca od začiatku nielen sám pozoroval, ale aj cez domovníka dal sledovať Julkove kroky, no nemohli nájsť nič podozrivého. Domovník neprezradil každonočné Julkovo túlanie, lebo otváranie brány prinieslo mu obyčajne desaťnásobnú plácu. Dnes sa zdalo, že celý svet musí mať zlú vôľu; domovníkovi vykričal v ostrej hádke jeho dôverný priateľ, že je s Julkom dohovorený.

Dopočul sa o tom aj Kramer, a to len vystupňovalo jeho zlú náladu.

„Už dávno ste mali byť v pisárni, pán Koreň,“ vítal Kramer Julka vstupujúceho do závodu, „vám má najviac záležať na tom, aby bol udržaný poriadok.“

„Nie som azda otrok, aby som sa nesmel voľnejšie pohybovať,“ znela Julkova spurná odpoveď.

„Povinnosť nie je otroctvo, a keď vy, ktorý máte najväčší záujem na závode, nebudete plniť svoju povinnosť, akým právom to môžete požadovať od iných?“

„Kto robí za plat, musí pracovať, ja pracujem dobrovoľne. Je tu azda Goldfinger, ktorý ma už viackrát zastupoval pri práci, prečo ma nemôže práve dnes?“

„Nie je tu, je nemocný.“

Nemoc je čosi také, ako sa prostonárodne hovorí, čo po ľuďoch chodí, a tak ani Kramerovi, ani Julkovi nezišlo na um hľadať niečo iné pod zásterou nemoci. Kramer sa po zatvorení závodu vybral ku Goldfingerovi a Julko k Adele, vopred si už robiac chuť na slastné chvíle, ktoré tam prežije.

Pred Adeliným bytom našiel zhluk ľudí, čo v odľahlej ulici bolo nevídaným zjavom. Ledva sa pretlačil k bráne; v bráne nový dav, ktorý ho nepustil dopredu. V kriku nevedel rozoznať, o čo tu vlastne ide. Spytoval sa mnohých, vypočul množstvo domnienok, kým konečne ktosi, čo bol na veci viacej zainteresovaný, vidiac, že sa nemôže dostať ďalej dopredu, uľahčil svojej ťažkosti vyrozprávaním celej histórie.

„Tu na prvom poschodí,“ začal, „usadili sa asi pred rokom dve ženské, ako vraveli matka a dcéra. Žili veľmi nákladne, pretože ich prostriedky im to dovoľovali. Až donedávna všetky svoje objednávky platili hotovým. Ja som im dôveroval, ako aj tamten obchodník, aj tento krajčír a bohviekoľkí ešte v tomto zástupe. Asi mesiac odťahovali platenie a tovaru brali dvojnásobne. Dnes sa rozniesol chýr, že polícia na čiesi udanie chcela ich uväzniť ako podvodníčky, zvodkyne neskúsených mladých ľudí, ktoré ukrývali falošných hráčov, ale vtáčiky už vylietli, hniezdo bolo prázdne. Nikto nevie, kedy a kam sa podeli.“

Julkovi vysadol pot na čelo, nebol schopný slova, len z pŕs sa mu vydralo: Darvaš! Darvaš! A odišiel domov.

Ani Kramerovi sa nevodilo lepšie, lebo nemocný Goldfinger údajne už 24 hodín nebol vo svojom byte. Hnaný podozrením vrátil sa do závodu, kde v prítomnosti úradníkov dal otvoriť Goldfingerom opatrovanú pokladnicu a div, že nespadol z nôh: zárobok od pár rokov najvýnosnejšieho týždňa skapal, pokladnica bola vyprázdnená do dna.

Ďalekopisom leteli na všetky strany sveta zatykače, a keby Goldfinger nebol šikovnejší ako polícia, iste by ho boli lapili.

Prešlo pár dní, čo tieto dva údery dopadli na Julkovu hlavu. Sklamanému v láske, zbavenému najdôvernejšieho priateľa a radcu prišlo vhod matkino vyzvanie, aby sa čím skôr vrátil domov, lebo smrteľne nemocný otec chce ešte raz vidieť svojho syna.