ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V panskom kaštieli v Líškove bola rodinná porada. Za vrch stola zasadol si pán Rókássy ako hlava rodiny, okolo stola ostatní, bližší i ďalší mužskí členovia rodiny; nechýbali ani noví priatelia Repa a Koreň. Rozhovor sa krútil okolo politiky. U mladších prevládal duch opozície — koľko mladších členov, toľko radikalistov —, starší holdovali konzervatívnemu náhľadu s prímieškami opraviteľskými. Všetci však súhlasili v jednom, že doterajší poslanec v krajinskom sneme nezodpovedá svojej úlohe natoľko, aby s ním mohli byť spokojní. Jednému hovorí málo, inému mnoho, jednému že veľmi slepo sleduje vládu, inému že má nábehy protivládne. Bolo vidieť, že má jednu veľkú chybu, a to, že je poslancom a súčasne je členom správnych rád rozličných peňažných ústavov. Toto ešte nepatrilo do rámca porady, a predsa bolo dobrou prípravou k nej. Vlastnú schôdzku otvoril pán Rókássy:

„Páni moji! Na minulom stoličnom zhromaždení požiadal ma pán župan, ktorý, ako je známe, je s nami v pokrvenstve, aby sme sa dohodli ohľadne budúceho kandidáta poslanectva. Sám uznáva, a my sme si toho vedomí, že naša rozšírená rodina svojím mohutným vplyvom je zárukou istého víťazstva. Aj to mi pošepol, že je žiadúce vynechať doterajšieho poslanca z kombinácie a nahradiť ho novou silou. Viem, že všetci sme zapálení rovnakou láskou k našej drahej uhorskej vlasti, a tak sa ani naše názory nebudú priveľmi rôzniť; preto vás vyzývam, aby ste podali svoje návrhy!“

Tento príhovor bol prijatý so všeobecným súhlasom a potleskom; po odznení potlesku vyskytla sa otázka: o čom najprv rokovať?

Horkokrvný Varjassy, sestrenec domáceho pána, navrhol, aby sa celá rodina pripojila k protivládnej strane a v tomto zmysle navrhla kandidáta, „lebo,“ hovoril, „terajšia vláda nehľadá záujem vlasti, ale správa sa podľa vôle Nemcov. My sme národ slobodumilovný, už tisíc rokov ústavne spravovaný; naši otcovia urputne odporovali každému cudziemu vplyvu a my sa mu máme dobrovoľne poddať? Všetko spojenie s Nemcami pretrhnúť, samostatne si zastať; len tak bude vlasť spasená“.

Treba priznať, že všetci mladší klonili sa k tomuto názoru. Tu začal domáci pán:

„Aj ja uznávam, že sa nerobí tak, ako by sme si žiadali, ale musíme brať ohľad na okolnosti. Ak prijmeme Varjassyho návrh, ostaneme v stolici osihotení, a predsa my chceme zvíťaziť a víťaziť preto, aby sme pomohli vlasti. Myslíte, že protivládna strana niečo vykoná? Jednoducho ju prehlasujú a nepríde k ničomu, a aby bola prehlasovaná, k tomu vedie množstvo prostriedkov. V samotnej vládnej strane musia byť ľudia, ktorí budú naliehať na vládu, a vláda musí povoliť svojim ľuďom to, čo by opozícii nikdy nepovolila. V tomto zmysle mienim navrhnúť kandidáta poslanectva.“

Pánu Rókássymu sa jedným ťahom podarilo previesť zhromaždenie na svoju stranu; ani sám Varjassy nehlasoval za svoj návrh, skloniac sa pred strýkovou politickou múdrosťou.

Nasledovala otázka: koho navrhnúť za kandidáta?

Rozhodlo sa najprv záporne: doterajšieho nie! Príčiny:

Jeden kričí: „Doterajší poslanec zneužíva svoje vznešené povolanie na osobné ciele. Predal svoj hlas za správne radcovstvá.“

Druhý volá: „Naviedol ministra a tak som jeho vinou prepadol pri voľbe hlavného notára proti jeho bratovi. Či som si to, páni moji, nezaslúžil ja?“ Všetci prisvedčili.

Tretí vreští: „Štátny majetok v N. dali jeho prostredníctvom do prenájmu nie mne, hoci som najviac sľuboval, ale jeho švagrovi,“ atď.

Všetky tieto príčiny dostačovali na to, aby doterajšieho poslanca zbavili dôvery a dali ju inému.

Malo sa dôkladne rozhodnúť, koho navrhnú. V osobe pána Rókássyho bola spojená doterajšia rodina s novou Koreň-Repovskou. Tieto dve sa dopĺňali: prvá mala dosť ašpirácií, druhá dosť peňazí, aby tie ašpirácie podoprela. Nový kandidát musel patriť k obom, a tak bol pán Rókássy povolaný zaujať to miesto.

Za búrlivého volania vyhlásila rodinná porada pána Rókássyho za svojho kandidáta.

Oči všetkých boli obrátené na neho. Pán Rókássy oboma rukami potiahol konce svojho nákrčníka a začal svoju reč:

„Ďakujem za vyznačenie, ktorým ste ma poctili. Keď porovnám úlohu, ktorú ste mi zverili, so svojimi slabými silami, neprichodí mi inšie než neprijať toto vyznačenie.“ Tieto slová, hoci boli povedané celkom nevinne, spôsobili opravdivú búrku medzi prítomnými a pozdvihol sa jednohlasný výkrik: „Neprijímame!“ Pán Rókássy sa samoľúbo usmial a pokračoval:

„Keď teda len ma chcete zapriahnuť, páni, do tohto jarma, podvoľujem sa vašej vôli a budem sa usilovať, aby som vaše očakávania nesklamal. Hlavný cieľ môjho budúceho účinkovania skrýva sa v tejto výpovedi: urobiť vlasť šťastnou! Nakoľko však šťastie našej vlasti závisí od šťastia občanov vlasti, musím preto svoj zreteľ obrátiť na jednotlivcov, najmä však na svojich drahých priateľov, do ktorých ďalšej priazne sa týmto odporúčam.“

Vivatovaniu nebolo konca, poslucháči vedeli oceniť jadrný program kandidátov.

Po všeobecnom nasledovalo podrobné rokovanie. Rókássy vykladal, že z istého prameňa má sľúbených 5000 zl. na vykonanie voľby. Aj to prijali s potleskom.

Každý sa nazdal, že už prišiel čas, aby myslel na seba.

Prvý bol Varjassy: zabudnúc, že ustavizeň peňažníckých strážcov má svoj pôvod v nemeckých časoch, žiadal úrad peňažníckeho dozoru.

Druhý príslušník rodiny, ktorý celý svoj doterajší život venoval cvičeniu psov a koní, cítil odrazu schopnosť naprávať školstvo, a neústupne si želal škôldozorstvo.

Tretí sa rozhodol svoje duševné a telesné sily venovať stoličnému úradu, nie — vraj — ako odmenu, ale z čistej snahy pomôcť stolici.

Štvrtý, odhliadnuc od toho, že dozor a obrábanie svojich pozemkov zveril prenajímateľovi a jeho hospodárska prax spočívala v preberaní nájomného súčtu, následkom okamžitého vnuknutia túžil po katastrálnom úrade.

Pán Repa nevyslovil svoju žiadosť, odkladajúc ju — ako praktický človek — na ten čas, až pán Rókássy dosiahne svoj cieľ. Nechcel veľa. Stačil by mu — a mohol by to ľahko dosiahnuť pomocou obratného prostredníka — zlatý kríž.

Julko Koreň vediac, že Rókássy v záujme vlastnej dcéry nemôže zabudnúť na zaťa, dal sa uniesť vlasteneckému zápalu:

„Ešte sme, drahí páni, ani medveďa nezastrelili a už sa tu horlivo delíte o jeho kožu! Či sme si hádam len preto navrhli kandidáta, aby sme mu dopodrobna predpísali cestu? Nepredpisujme mu žiadnu cestu, ale uspokojme sa s tým, čo nám tu povedal. Radšej si rozdeľme úlohy na víťazné uskutočnenie voľby.“

„Dobre, syn môj,“ prisviedčal pán Rókássy, „na podobné rozprávky máme dosť času. Chcel som vás na niečo upozorniť, ale pretrhli ste ma; teraz dodávam: Vy všetci pokladáte moje vyvolenie za výhru, a to nielen našej rodiny, ale aj za svoju vlastnú. Na výhru, ako viete, potrebný je vklad, a tým majú byť vaše obete, ktoré máte priniesť, ak sa chcete výhry zúčastniť.“

Nastalo všeobecné utíšenie. Kde sa vyriekne osudné slovo ,obeť,‘ tam prestáva ďalšia rozprávka. Varjassy sa pomaly spamätal a ponúkol volebnej spoločnosti svoje služby ako pokladník.

Slovo ,pokladník‘ stalo sa heslom všetkých; po veľkom namáhaní podarilo sa pánu Rókássymu podržať tú hodnosť pre seba. Iba Repa a Koreň sa zaviazali na trpnú úlohu: keď bude treba, prispejú grošom; ostatní ostali pri činnosti.

Po tejto všestrannej príprave v očakávaní istého víťazstva sa rodinná porada rozišla.

Vo všetkých osadách volebného okresu viali zástavy; slúžnovci dostali prísny rozkaz: z vyššieho štátneho záujmu všemožne napomáhať vyvoleniu Rókássyho. Čo slovo ,všemožne‘ znamená, vysvetľuje nám veľa ráz zažitý volebný ruch.

Kto nepredá svoj hlas za peniaze, nájde sa spôsob, aby ho predsa neodovzdal podľa svojho presvedčenia. Ak má syna povinného vojenskou službou, nemôže ho vyslobodiť bez pomoci úradských; ak kúpi majetok a pri prepise sa mu stavajú do cesty zákonné ťažkosti, príde čas volieb, vtedy niet zákona, niet ťažkostí. Nemôže sa doklopať pravdy — keď závejú volebné zástavy, pravda sa meria aj na holby.

Rozumie sa, že každá služba požaduje protislužbu; a veď nežiadajú mnoho od neho, maličkosť, niečo také, čo sa rukami nedá chytiť, nie majetok, nie pôžitok, ani jeho krv, len jeho — sväté právo.

Ani rodina nezaháľala: pán Rókássy nariadil vo svojich krčmách dva razy do týždňa zadarmo merať pálenku a víno; Koreň a Repa pri všetkých hostinách rozprestreli svoju činnosť na okolité osady, ktoré boli v styku s ich závodmi. Kto sa opovážil protiviť sa rodinnej dohode, bol vylúčený zo zväzku robotníkov alebo dovozníkov.

Nečudujme sa, že pri takomto pokračovaní voľba poslanca dopadla v zhode s túžbami rókássyovskej rodiny. Ľud ešte ľpie na hmote a hmota je ten motúzik, na ktorom je priviazaný; kto ten motúzik dostane do ruky, vodí ľud.

Pán Rókássy, vystrojený poverujúcimi listami, odobral sa na miesto svojho nového účinkovania. Každý člen rodiny čakal svoje, ľud nečakal nič.

Odobierka do Pešti odchádzajúceho Rókássyho bola spojená s hostinou najdôvernejšieho druhu, aby pri tvorení tajných plánov nebolo nepovolané oko a ucho. Starí páni vyslovili žiadosť, aby mladí Koreňovci, opustiac svoj tichý dedinský úkryt, vtiahli do vyššieho sveta. Ťažko — vraj — padne pánu Rókássymu vidieť svojho zaťa odsúdeného k továrnictvu, keď preukazuje vlohy na niečo vyššie a tie vlohy môže rozvinúť len v styku so vzdelanou spoločnosťou. Aj trovy veľkomestského života sa zmenšia, keď dve rodiny povedú spoločný dom. Jolanta s radosťou prijala návrh, Julko s kyslou tvárou prisľúbil len preto, že sa neopovážil priamo odoprieť. Príčinou tejto nechuti bola švárna Julka.

Hneď po Julkinom príchode do kaštieľa bolo jasne vidieť, že Julkovým zámerom nebola jedine dobročinnosť, ale niečo inšie. Načo vec krášliť? V Julkovom srdci ozvala sa stará ľúbosť a, prirodzene, neuspokojil sa iba so svojou ľúbosťou k Julke; ale chcel nakloniť aj Julku k láske k sebe.

Bol si istý, že to nepôjde ľahko. Julkino srdce, skľúčené dvojakým smútkom a povedomím siroby, nebolo prístupné citu najvyššej rozkoše. K tomu sa družilo ešte i to, že ako Jolantin manžel nemohol používať na dosiahnutie svojich nešľachetných zámerov tie vábivé slová, ktorými sa pred pár rokmi obhadzoval, totiž sľubovanie manželstva. Otvorená mu bola len jedna cesta, ktorú správne naznačujeme v prísloví, aby chodil ako „kocúr okolo horúcej kaše“.

Svoju sústrasť dokázal sirote nie prázdnym slovom, ale výdatnou pomocou; Julka ju splácala vďakou. Cez pracovné hodiny bol — pravda, v prítomnosti manželky — jej stálym spoločníkom, rozprával o hrdinských kúskoch svojho veľkomestského života, a keď sa Othelovi napriek tomu, že bol černoch, podarilo získať bielu Desdemonu týmto spôsobom, prečo by to on nedokázal? Julka pozorne počúvala, ale viac nič. Nerozumela jeho veľavravným pohľadom, alebo nechcela rozumieť; tajné dary minuli sa cieľa. Čím dlhšie trvalo toto bezvýsledné zaliečanie, tým vo väčšej napnutosti udržovala ešte vždy dúfajúceho Julka.

Julkova trpezlivosť došla ku koncu. Jeho myseľ hľadala ostatný spôsob; zmocnila sa ho určitá roztržitosť. V Líškove na hostine bol nemým spoločníkom, na otázky sotva odpovedal, rozpriadanie rozhovoru ponechával iným. Na prosbu svokrovcov vďačne ponechal Jolantu v spoločnosti až od druhého rána, a sám uháňal domov. Dobehol ešte za vidna. Julku našiel pri práci.

„Ešte vždy pri šití?“ spytoval sa jej starostlivo.

„Musím dokončiť prácu, ktorú mi naručila veľkomožná pani,“ odvetila a pozrela na Julka.

„Tá práca nie je toho hodna, aby si si skazila tie krásne očká,“ vravel Julko, berúc jej prácu z rúk.

„Moje oči sú už dobre zocelené,“ odpovedala smutne Julka; „slzová skúška je pre oči najnebezpečnejšia, a tú som vydržala.“

„Daj pokoj tým smutným myšlienkam, miesto svojich drahých máš nás, len nás rada maj!“

„Ako by som vás nemala rada? Vy ste ma privinuli do svojho domu a pri vás začínam zabúdať, že som sirota.“

„Či aj mňa máš rada?“ spytoval sa Julko a sadol si k nej na stolec.

„Vám najviac mám čo ďakovať za dobrodenie, ktoré požívam; do smrti vám budem povďačná.“

„Ale či ma tak rada máš ako predtým? Vieš ešte o tých časoch vo vašej záhradke?“

Julka sa trochu zamračila ako pri smutnej spomienke, ale mráčik skoro rozohnala:

„Tak rada mať?“ preriekla s trpkým úsmevom, „tak už nemožno!“

„Prečo nemožno?“

„Preto, že vy ste zaviazaný manželskou prísahou a ja som si zaviazaná statočnosťou.“

„Že manželskou prísahou; či preto nesmiem už nikoho ľúbiť? Neboj sa toho strašidla, ja ťa chcem a budem tak ľúbiť ako predtým.“

„Nehanbíte sa, pán veľkomožný, také reči hovoriť?“ povedala a zodvihla sa zo stolca, aby aspoň tri kroky boli medzi nimi.

„Vidím, že ma nemáš rada; alebo ma rada máš, Julka moja?“ blúznil ďalej a oblapil ju okolo drieku.

„Pusťte ma, preboha, pusťte!“ skríkla Julka hneď oblednúc, hneď očervenejúc.

„Nepustím!“ volal rozjarený Julko; „kým ťa nebozkám!“

Julke nebolo viac treba, skočila zo stolca a odsotila bezočivca od seba.

„Tam sme už, pane?“ volala trasúcim sa hlasom, „zato ste boli taký láskavý ku mne, aby ste ma ešte o to jediné, čo mi ostalo, o dobré meno pripravili? Ďakujem vám za lásku, nepotrebujem vašu pomoc!“ a nechala omráčeného Julka samotného.

Len čo sa mladá pani Koreňová vrátila zo svojej návštevy, prekvapila ju mladá ševkyňa Julka nemilou správou, že pre určité príčiny musí opustiť svoju doterajšiu službu. Mladej panej prišla výpoveď veľmi nevhodne, lebo práve teraz najviac potrebovala mladú ševkyňu, aby ju čo najskvelejšie vystrojila do Pešti. Všetky odhovárania boli márne, Julka ostávala pri svojom úmysle.

„Čo ťa k tomu pohlo?“ pätila pani Julku.

„Nemôžem povedať všetky príčiny, pani veľkomožná, pre ktoré musím opustiť váš dom,“ odpovedala Julka a sklopila oči do zeme.

„Keď nepovieš príčinu, musím to pokladať za číry vrtoch, hoci som ťa pokladala za rozumné dievča.“

„Nerobím to z vrtochu, ale pre vážnu príčinu,“ vravela Julka, obrátiac svoj zrak nežne na paniu.

„Smelo povedz tú príčinu, pomysli, že nemáš ani otca, ani matku, a my ti ich zastupujeme. Nazdávam sa, že máš postavenie, s ktorým môžeš byť spokojná.“

„Príčina je tá, že ma zahŕňate dobrotou nad moju zásluhu, a tak potom si niektorí myslia, že som sa predala.“

„Neblúzni do sveta, kto si to môže myslieť?“

„Pán veľkomožný.“

„Môj manžel? Veď on to bol, ktorý sa o teba najviac zaujímal, od neho to nemôže vystať.“

„A predsa vystalo! Pre neho a pre vás musím opustiť váš dom.“

„Urazil ťa azda neslušným slovom?“

„Urazil veľmi hlboko moju ženskú statočnosť!“

Mladej panej svitlo v hlave. Zopakovala si napochytro doterajšie správanie svojho manžela voči ševkyni, a výsledok bol — prebudená žiarlivosť. Neodkladala prijatie odpovede.

Dobre, že Julko nebol nablízku, lebo ináč by bol odniesol natrasenú mieru výčitiek pomiešaných so slzami; on to šípil a utiahol sa hneď za rána do dielne. Žiarlivá pani musela ostať sama. Keď sa slzy utíšili, začala rozmýšľať o svojom postavení. Prišlo jej na um, že aj v rodičovskom dome z podobných príčin povstávali mnohé roztržky a výčitkami docielila matka len novú zaťatosť pána otca. Zanechať neverného manžela by znamenalo zbaviť sa pohodlného života. Žalovať svokre? Tá nedopustí nič zlého na svojho jedináčika. Utvrdila sa v jednom: čím skôr odísť aj s manželom do Pešti, tam mu pomocou otca a matky ľahšie obmäkčí hlavu.

Julko Koreň neobanoval sľub daný svokrovi, už ho nič neviazalo k domovu. Sám náhlil vystrájanie sa na cestu, a keď bolo všetko hotové, nehľadiac na matkine slzy, presťahoval sa do hlavného mesta.