ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani ten najväčší nepriateľ nesmel dosiaľ Julkovi vyhodiť na oči zlý rozmar. Od rána až do — povedali by sme do večera, ale bolo to niekedy do rána, lietal ako okrídlený v priestranstve radosti. Peniaze mu opatrili spoločnosť oddaných priateľov, hotových na každú službu, napnute pozorujúcich každý pohyb jeho tváre. Jeho návrhy boli prijímané s potleskom, vtipy sprevádzané búrlivým smiechom. Medzi nimi trávil svoje dni, peniaze a zdravie.

Avšak podobné okolnosti vedia človeka úplne rozmaznať. Hýrením zoslabnuté nervy a úslužnosťou navyknutý duch nevládze zniesť nijaké protirečenie. Ba často nepatrné sprotivenie sa jeho absolútnej vôli vie najväčšmi rozčúliť a človek je schopný robiť osudné skutky. To si kúpil Julko za drahé peniaze.

Sotvaže dovŕšil svoje ranné obliekanie, bolo počuť klopanie na dvere; vedel, že to musí byť len niekto z domácich. Z úst sa mu vydralo nevľúdne „voľno“.

Vo dverách sa ukázala Jolanta a na jej zvučné „dobré ráno“ zamrmlal Julko svoje.

„Zvedavá som na tvoju vzácnu tvár,“ začala satiricky, „tak dávno som nemala to šťastie, akoby sme boli rozdelení Atlantickým oceánom.“

„Kto je tomu na príčine? Nedávno som ťa hľadal, ale mi zvysoka odpovedali, že pani veľkomožná išla do mestského lesíka.“

„To je najkrajšie,“ vypukla Jolanta do hlasitého smiechu, „zvaľovať príčinu na mňa. Raz si sa na mňa spytoval a povedali ti, kam som išla? Ja sa sto ráz spytujem na teba a sto ráz nik nevie, kam si sa podel.“

„Nechaj si výčitky na druhý raz, keď budem lepšej vôle.“

„Nemám azda právo ako tvoja sprisahaná žena upozorniť ťa na neslušnosť tvojho života?“

„Dobre urobíš, keď si svoje poučovanie necháš pre seba, nebudú ti škodiť,“ odpovedal namrzený Julko.

„Ako vidím, zamenili sme si úlohy, veľmi by ti pristala úloha mravokárcu.“

„Rovnako ako tebe.“

„Čím ďalej, tým lepšie. Ale dosť bolo bláznivých rečí, nechcem ďalej znášať tú hanbu, aby som od iných počúvala neveľmi lichotivé úsudky o tvojom živote.“

„Nebuď členom klebetárskej spoločnosti.“

„Nijaké klebety, každý poriadny človek ťa odsúdi, sami muži, tvoji úprimní priatelia, pravda, len tí statočnejší.“

„Už by som rád poznal tých úprimných priateľov.“

„Myslíš, že ma pristihneš pri klamstve? Poviem ti: Dubický ťa tiež odsudzuje.“ Jolanta pozrela víťazoslávne na Julka.

„Ako sladko vypovedala to meno! Dubický je tiež poriadny človek, a ty s ním. Moja pani sa nazdáva, že nikto nevie o ich srdečných vzťahoch. Už i sluhovia si pošuškávajú a naša vzácna spoločnosť to pokladá za verejné tajomstvo. Či sa mi z toho zodpovieš?“

Jolanta sa zapálila nad prezradeným tajomstvom; aj v tých kruhoch, kde podobné vzťahy sú celkom zvyčajné, sa radi ukrývajú do tmy. Potom bledosť sadla na jej líca a urazená pýcha prešla do hnevu.

„Ja ti mám účty skladať z mojich skutkov?“ zahrmela v najväčšej nevôli, „či som nie taká samostatná ako ty? Mám dôkazy, ktorými ťa môžem presvedčiť o nevinnosti nášho vzťahu, ale sa nejdem ospravedlňovať, ja nemám pána.“

„Nedáš odpoveď?“ volal Julko. „Ako tvoj sprisahaný manžel žiadam odpoveď.“

„Čo by aj sto ráz sprisahaný, nepoviem. Nezávisím od teba, som paňou svojich skutkov.“

„Buď teda paňou a ja budem pánom. Od týchto čias sa budeme považovať za rozlúčených.“

„Nie považovať, ale sa rozlúčime!“ doložila Jolanta a v najväčšom rozčúlení opustila svojho manžela.

Keď prišla do svojej chyže, nevládala udusiť hnevom vytlačené slzy. Nezišlo jej na um oľutovať náruživosťou vynútené slová, ba spôsobilo by jej nebeskú radosť, keby mohla na hlavu zanechaného manžela vyliať najväčšiu pomstu.

V takomto stave ju našiel Dubický.

Z vyplakaných očí súdil, že sa muselo prihodiť niečo neobyčajné.

„Odpusťte, milostivá pani, že prichádzam v taký nevhodný čas,“ ospravedlňoval Dubický svoj príchod.

„Práve teraz ste mi vítaný, potrebujem vašu radu; som v položení, kde si slabá ženská nevie rady,“ hovorila Jolanta premáhajúc slzy.

„Čo sa vám, preboha, stalo, že vás nachádzam v takom rozčúlení. Zdôverte sa, viete, že prechovávam k vám priateľský súcit.“

„Ďakujem za vaše priateľstvo, o ktorom som nepochybovala. Poviem vám všetko, prisadnite bližšie.“ Jolanta si sadla na pohovku, Dubický blízko nej na označený stolec. „Stala sa mi nehoda; ktovie, pravda, či to nemám aj šťastím pomenovať? Keď som karhala manžela pre jeho výstredný život, musela som od neho vypočuť upodozrievanie, že medzi nami sú ľúbostné vzťahy.“

Dubickému sa oči iskrili radosťou, nemohol sa zdržať, aby Jolantu neprerušil:

„A boli ste si, milostivá pani,“ povedal, „aspoň sčiastky povedomá vyčítanej viny?“

„Ani najmenej, lebo ten, s ktorým ma upodozrievali, neprekročil v tomto smere hranicu slušnosti.“

„Aké dôkazy chcete,“ vravel Dubický, chytajúc jej ruku, „aby som vás mohol uistiť o svojej nevýslovnej láske?“

„Teraz nijaké,“ odpovedala naoko ľahostajne, „musím vám dopovedať celú našu históriu. Pán manžel ma bral na zodpovednosť za náš, údajne ľúbostný pomer; z toho sa vyvinul veľmi tragický výstup a napokon sme sa naveky rozlúčili.“

„Vďaka vám, Jolanta, za radostnú správu,“ skríkol Dubický v nadšení.

„Tak vy sa tešíte z môjho nevydareného manželstva?“ spytovala sa Jolanta napoly hrozivo, napoly so smiechom.

„Ako by som sa netešil, keď je tak blízko uskutočnenie mojej najvrúcnejšej túžby?“

„Ktorá je tá vaša túžba?“

„Vás, drahá Jolanta, môcť menovať svojou.“

„Či ste si taký istý svojej veci?“

„Istý ešte nie som, ale tak vás ľúbim, že bez vašej ľúbosti mi nemožno žiť na svete. Nemôžete opovrhnúť touto ľúbosťou. Prosím vás, ľúbte ma!“ Posledné slová predniesol zvlášť prenikavým hlasom, skĺzol sa k Jolantiným nohám a náruživo bozkával jej ruku.

„Ľúbim vás, ľúbiť budem,“ preriekla premožená Jolanta, „pod jednou podmienkou.“

„Ak je to v mojej moci, okamžite ju vyplním!“

„Najprv vstaňte, aby nás nikto neprekvapil.“ Dubický vyplnil rozkaz, sadol si na predošlé miesto. „Musíte pomstiť moju urážku na Koreňovi!“

„Nič ľahšie, už ste pomstená; osud vás pomstil.“

„To by bola neočakávaná radosť, ako to?“

„Nedávno som vás ubezpečoval, že peniaze vášho manžela vložené do železničného podniku, sú isté. Na svoju česť vám hovorím, že som nemal nešľachetné úmysly, ale okolnosti sa zmenili. Nemecko zamýšľa natoľko zvýšiť pohraničné clo — verejnosť o tom nevie — že vývoz z Uhorska pôjde celkom iným smerom. V dôsledku toho naša železnica nemá cenu, musí padnúť. Keď sa to dostane do verejnosti, naše účastiny padnú a my, správcovia, budeme musieť podať prísne vyúčtovanie,“ vzdychol si Dubický.

„To vám mnoho bolenia hlavy nespôsobí,“ povedala medzi to Jolanta.

„Ba práve, to je naša boľavá rana. Vo výhľade istej výhry každý sme si hľadeli čo najviac odložiť nabok; kto teraz pozbiera všetky roztratené peniaze?“

„Čo si počnete?“

„To závisí od vás.“

„Rozhodnite vy so mnou.“

„Či ma chcete sprevádzať?“

„Až na kraj sveta.“

„Nezostáva iné, len ujsť do cudziny.“

„Jaj, bože! Nie! Nebudem vás nasledovať, čo si počne môj úbohý otec? Vezmete aj jeho so sebou? Bol vaším spoločníkom!“

„On je doma bezpečný, po maličkom vyšetrovaní bude očistený. Bol spoločníkom práce, ale nebol spoločníkom viny!“

„A moja pomsta?“

„Už je zahrnutá v našom úteku; zoberiem všetky peniaze, čo sú uložené v pokladnici, a pán Koreň sa môže tešiť vo svojich účastinách.“

„Všetko hotové, všetko podľa mojej vôle, a predsa nemôžem ísť. Však sa viac nevrátime?“

„Vrátime! Prejde jeden, dva roky, kým svet trošku zabudne, a my podľa príkladu iných vtiahneme celkom tíško do starej vlasti.“

„Už pôjdem, pôjdem!“

Jolanta sa vrhla Dubickému okolo hrdla, on ju k sebe privinul a dve rovné duše splynuli v horúcom bozku.

Jolanta sa zbadala skôr.

„Ešte nie je všetko hotové,“ riekla, „a už sa oddávame sladkému sneniu.“

„Pravdu máš, drahá Jolanta,“ spamätal sa Dubický, „máme len málo času na veľkú prácu. Stanovme si čas odchodu.“

„Len čím skôr — stojíme na sopke.“

„Aj ja som toho náhľadu. Pripravuj v tichosti to najpotrebnejšie, rodičom všetko oznám len písomne,“ Jolanta sa strhla, „viem, že ťa bolí opustiť rodičov bez rozlúčenia a odísť do ďalekého sveta, ale aby nás neopatrnosť tvojich rodičov neprezradila, musíš sa podrobiť tejto tvrdej skúške. Zajtra pred polnocou odcestujeme, aby nás ráno našlo už za hranicami.“

Julkova matka sa veľmi čudovala, že drahý jedináčik ju navštívil bez predbežného oznámenia; väčšmi sa však začudovala, keď jej rozprával, že ňou tak túžobne želaný a šťastne spojený manželský zväzok smutne sa skončil a nadovšetko, že tá krotká, tichá, hanblivá Jolanta ušla s cudzím mužom do šíreho sveta. Nemohla sa zdržať, aby nezaplakala nad stroskotaným manželským šťastím svojho syna a nad hanbou, ktorú týmto skutkom spôsobila jej domu.

Julko sa celkom zmenil, každý mu videl na tvári vnútornú bolesť. Matka ho tešila, ale tešenie nemalo účinku, lebo nebola oboznámená s celým obsahom jeho starostí.

Nebol to žiaľ za manželkou, ale strach pred budúcnosťou. Jeho majetok nezniesol ťarchu dlžôb, ktorými bol zaťažený; hotovosť a pôžičky spočívali v písacom stolíku, premenené na hŕbu pestro maľovaných bezcenných papierov.

Tam je všetko pohodlie, tam všetko panstvo, tam všetky doterajšie priateľstvá!

Práca bola v jeho slovníku neznámym slovom.

Niet východiska z tohto zamotania!

Otupno mu bolo medzi štyrmi stenami, povetrie v izbe ho dusilo, aj záhrada mu bola priúzka, cez záhradu vybehol do hory — zastal, aby si utrel pot.

Vnútorný bôľ sa preniesol na tvár — žilky sa kŕčovite zvíjali, bojoval boj; kto zvíťazí? Či tá pôžitkami zmýlená hlava môže zrodiť odhodlanú myšlienku? Či rozkošníctvom zoslabené údy budú v stave pustiť sa do práce?

Zrodí hlava ešte jednu myšlienku, mocné sú ešte údy na vykonanie jedného skutku!

Počuť výstrel — Julkovo telo váľa sa po zemi; slnce sa predralo cez oblak, zasvietilo na jeho tvár: otvorené oko neznesie svetlo božieho slnca, zatvorí sa k spánku smrti. —