ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Rókássy si predstavoval parlamentný život ináč, než ho našiel v skutočnosti. Ako vyvolený zástupca svojho okresu pokladal za svoju povinnosť napomáhať záujmy svojich voličov, a tu proti ich záujmom stavali mu jednu neznámu veličinu, ktorú nazývali štátnym stanoviskom. Nebolo mu jasné, kto toto štátne stanovisko určoval; videl len jedno, že tým, ktorí sa dali ním viesť, sa vodilo dobre. Protivilo sa mu aj to, že svoj hlas napriek osobnému presvedčeniu musel podrobiť výroku klubu. Ako tu splniť všetky sľuby dané voličom? Z duše sa mu protivilo postaviť svoju budúcnosť na kocku; bude lepšie plávať s prúdom, až ho vlna zanesie do prístavu blahobytu.

Pán Rókássy s radosťou vítal príchod mladých Koreňovcov do Pešti, lebo ich pomocou mohol byť dom skvelejšie vedený, čo tiež padá na váhu. Julkovo zamestnanie v prvých časoch nevyžadovalo veľké vypnutie ducha a tela, lebo spočívalo v prijímaní a vracaní návštev.

Mladej panej sa veľkomestský život zdal krajší než bývanie na vidieku; boli tu zábavy, divadlá, spoločnosti, v ktorých sa sprvu zle cítila, kým si dokonale neosvojila ich tón, i keď ju vábili svojou novosťou. Pozdejšie, keď sa presvedčila, že predmet veľkomestských zábav a rozhovorov pozostáva z toho istého ako na vidieku, len že je odetý do cifrovanejšieho rúcha, naučila sa prikrášľovať slová podľa požiadavky a vydobyla si jedno z prvých postavení.

Pozrimeže sa do tých spoločností. V salóne pána Rókássyho zhromaždená spoločnosť sa podľa všetkého dobre zabáva; sú tam známejší poslanci so svojimi drahými polovičkami i bez nich, jeden alebo dvaja zástupcovia peňažníckeho sveta — táto trieda požíva vo vyššom svete veľmi dobré meno — spisba nesmie byť zabudnutá — jeden alebo dvaja spisovatelia nezaberú veľa miesta a ich prítomnosť dodáva spoločnosti vzdelaný ráz — divadelný svet v krajšej svojej polovici zastupuje umenie. Cieľom spoločnosti je vzdelaný rozhovor o bežných otázkach politiky, najnovších výtvoroch spisby a o moderných úkazoch umenia.

Spočiatku sa celá spoločnosť zúčastnila jedného rozhovoru, pozdejšie sa prítomní rozdelili na skupiny.

V politickom kúte stál pán Rókássy so svojimi spoluposlancami, priberúc medzi seba aj peňažníkov; všetci boli jedného názoru v tom, že návrh zákona o novej pôžičke, ktorý práve teraz prerokúva snem, je pre vlasť výhodný. Najlepšie prisviedčali peňažníci. Z reči do reči prišlo sa na štátne stanovisko mladého poslanca Dubického, ktorý však už sedel v druhej sesii:

„Brat môj, vy už druhý raz zasadáte v sneme, vysvetlite mi to štátne stanovisko.“

„Nuž, baťko môj,“ odpovedá opýtaný, „štátne stanovisko je brať ohľad na záujmy štátu.“

„Toľko rozumiem i ja,“ pokračuje Rókássy, „nejasné mi je len to, že tieto záujmy sa tak často križujú so záujmom môjho okresu.“

„Mýlite sa v tom, že záujmy vášho okresu považujete za vyššie než záujmy ostatných okresov.“

„Tu sa zasa vy mýlite! Rád by som to isté doprial aj iným okresom, a predsa mi pri mojich návrhoch zatarasia cestu tým tajomným stanoviskom, akoby záujmom štátu nebolo napomáhanie dobrého.“

„Vidím, baťko môj,“ vraví Dubický so satirickým úsmevom, „že nie ste si na čistom v tom, čo je štát.“

„Odpusťte, brat môj,“ odpovedá Rókássy, ťažkajúc si, „azda ma len nebudete pokladať za takého hlúpeho, že neviem, že štát je súhrn občanov jedného mocnárstva.“

„To ste veľmi zle povedali. Ľudovít XIV. povedal: Štát som ja! A u nás mnohí hovoria: Štát sme my!“

„Kto sa to opováži povedať?“

„Nechcem vám ich prstom ukazovať, pozdejšie to sami uhádnete. Prijmite však odo mňa radu, čo som i mladší: ak chcete k niečomu prísť, neprotivte sa štátnemu stanovisku.“

V literárnom kúte predsedali dve domáce panie, matka a dcéra; najzávažnejšie slovo mal jeden spisovateľ. Práve bola reč o najnovšom románe spisovateľa N.

Prítomné panie sa pochválili, že román prečítali a všetky súhlasili s chválením spisovateľa.

„Istotne ste ho aj vy čítali, pán X.?“ spytovala sa pani Koreňová slovo majúceho spisovateľa.

„K službám, milostivá pani!“ odpovedal pán X. s poklonou.

„Je to odo mňa divná otázka,“ karhala sa pani Koreňová, „viem, taký slávny spisovateľ obracia svoj zreteľ na dorastajúce talenty!“

„Akoby nie? Nás starších len teší, keď vidíme, že po našej smrti bude naše miesto obsadené hodnými nástupcami, a preto pozorne sprevádzame ich kroky.“

„Či aj vy súhlasíte s nami v pochvale?“

„Ó, je to veľmi dobrý román,“ posudzoval spisovateľ s istým zadosťučinením, obzerajúc sa dookola na celú skupinu, „trošku rozvláčny, ale, pane bože, veď je to mladý muž. Myšlienky veľmi zdravé; sú to však len obyčajné myšlienky, ale čo robiť? Nemožno vždy vymyslieť niečo nového; podrobnosti mali byť, pravda, vypracované pozornejšie. To on napísal takú priaznivú kritiku o mojich najnovších básňach.“

V umeleckom kúte točil sa Julko Koreň okolo vyfintených speváčiek, bol ctiteľom divadelného umenia v jeho predstaviteľkách.

„Robíte mi veľké poklony, pán Koreň,“ štebotala jedna z divadelných kráľovien Julkovi.

„Nijaké poklony, milostivá slečna,“ ohradzoval sa Julko, „hovorím číru pravdu, keď tvrdím, že vy ako Klára Zachová ste neprekonateľná.“

„V čom spočíva tá moja neprekonateľnosť?“

„Že si neviem krajšie predstaviť Klárinu nevinnosť, než ju predstavujete vy. Ostatne vy si nemusíte ani umenie brať na pomoc, lebo celá vaša prirodzenosť ukazuje nevinnosť.“

Pochválená sa nedôverčivo usmiala a spokojná s doterajšou pochvalou, pretrhla ďalší rozhovor.

Druhá časť večera spojila skupiny do jedného celku. Spievalo sa, rečnilo sa, aj hudba našla svojich pestovateľov a v určený čas každý odchádzal domov so spomienkou na príjemný večer prežitý vo vzdelanej spoločnosti.

Podobné zábavy mali cibriť Julkovu vzdelanosť, no hlboko siahali do vrecka. Rókássy bol skoro hotový so svojou hotovosťou a Julko musel často posielať domov svoje pozdravy s dodatkom, aby posielali čo možno najviac peňazí. Aby sa urobila prietrž nedostatku peňazí, priúčal sa pán Rókássy parlamentárnej poslušnosti. Netrvalo dlho a pochopil svoju úlohu. Oblakom mrzutosti zatiahnuté veľké hviezdy začali mu svietiť jasnejšie.

V tomto umení mu bol učiteľom poslanec Dubický, inak každodenný hosť v dome. Starý pán si ho ctil pre jeho skúsenosť v mnohých háklivých otázkach, stará pani pre uhladenosť a príjemnosť, s akou donášal chýry z celého mesta, mladému pánovi robil sprievodcu na zábavách, mladej panej ulahodil v jej márnomyseľnosti. Medzi ním a domácimi vyvinul sa priateľský vzťah.

Bolo pred desiatou ráno, a pán Rókássy sa zberal, aby v sneme — lepšie povedané, v hlasovacom stroji — vykonal svoju povinnosť, keď mu ohlásili Dubického.

„Dobré ráno, baťko! Zberáte sa na zasadnutie?“ prihováral sa so smiechom Dubický.

„Uhádli ste! Ale zato ste vítaný,“ odpovedal Rókássy, podávajúc prichádzajúcemu na privítanie ruku.

„Nemusíte sa tak veľmi náhliť, dnes sa neprihodí nič zvláštneho. Počúvať v novom vydaní tie už sto ráz povedané reči, na to treba veľkú dávku trpezlivosti. Ja dnes ani nejdem.“

„Keď vy nejdete, ostaneme spolu. Ja som sa ta strojil len z dlhého času, a keď ste vy tu, skrátime si ho. Sadnite si, pozhovárame sa o všeličom.“

„Keď ste sa odhodlali, vďačne pristávam.“ Dubický sa posadil a zo zapálenej smodky púšťal modrý dym.

„Mám sa vám pochváliť, aké pokroky som urobil vo vašej škole,“ začínal znovu Rókássy.

„Ba hádam naopak,“ odpieral skromne Dubický, „ja som pyšný na to, že ste ma vy prijali do vašej školy.“

„Odpierajte alebo nie, ja to menujem vašou školou, na čo ste ma upozornili.“

„Vyšlo to z mojej nadutosti; prosím o odpustenie!“

„Nejdem sa spytovať, z akého úmyslu to vyšlo, len poznamenávam, že mi to dobre poslúžilo. Včera som hovoril s jedným z tých, čo ste ich štátom pomenovali, mám totiž isté záväzky voči smerodajným osobám v mojom okrese. Sprvu som počul len samé ,nemožno — nejde‘, a napokon sme sa rozlúčili s mnohosľubným ,veď uvidíme‘.“

„Čo ste žiadali pre svojho zaťa?“

„Žiadal som nejaký úrad, ani nie tak kvôli dôchodku, ako pre česť; na to mi povedali, že nemá dostatočné odborné vedomosti.“

„To sú pletky!“ poznamenal Dubický, vypustiac z úst celý chumáč dymu, „ak začnú žiadať odborné vedomosti, ostanú nám úradné miestnosti prázdne. Viem niečo iné, kde by Koreňova istina preukázala veľmi dobré služby a jemu priniesla znamenité úroky.“

„Na čo myslíte?“ spytoval sa zvedavo Rókássy.

„Myslím uskutočnenie tej myšlienky, ktorá sa tajne pretriasa. Istí privilegovaní ľudia nechcú ju dať na verejnosť, aby ju iní nepredchytili. Dozvedel som sa o tom a hovoril som s mnohými; tí ma poverili vás a Koreňa vtiahnuť do tajnosti.“

„Vidím, že je to tajnosť, lebo i mne samému, hoci mám byť do všetkého zasvätený, následkom vašich temných rečí to ostáva tajnosťou.“

„Hneď vám to vysvetlím. Ide o vystavenie troch železničných úsekov na oškodenie rakúskej štátnej železnice. Sú to úseky: Budín — Ostrihom, Ostrihom — Nitra a Nitra — Hodonín.“

„Znamenitá myšlienka!“ vyskočil naradovaný Rókássy. „Tu je moja ruka, som pri vás.“ Dubický potriasol podanú ruku a naložil Rókássymu zasvätiť predbežne Koreňa do veci tak, aby o pár dní mohla byť zriadená celá spoločnosť.

Dubický zanechal Rókássyho v blažených myšlienkach a ponáhľal sa pokloniť sa ostatným domácim.

Mladá Koreňová prijala Dubického v rannom rúchu podľa najnovšieho strihu.

„Veľká novina, že možno vidieť pána Dubického,“ volala mladá pani v ústrety vstupujúcemu.

„Ak sa milostivej panej zdá jeden deň storočím, tak je to novina; od včerajška som nebol u vás,“ hovoril s poklonou Dubický.

„Otupno je nám bez vás, radi by sme vás ešte častejšie vídali.“

„Keď mi je to možné, nikdy nepremeškám urobiť svoju poklonu, a že som práve teraz u vás, a nie na sneme, je dôkazom, ktorý pre mňa svedčí a niekedy mi aj bezočivosť pripomína.“

„Nepridávajte si podobné prímenia; čím častejšie nás navštívite, tým ste nám vítanejší. Môj pán otec tiež nie je na sneme?“

„Ja som bol ten pokušiteľ, ktorý ho od toho odhovoril; máme istú vec a o tej sme sa museli dohovoriť.“

„Azda tajnú?“

„Tajnú pred svetom, ale milostivej panej nemôže ostať tajnosťou; váš ostrovtip nám môže pomôcť.“

„Nijaké pochlebovanie!“ vravela mladá pani, vďačne sa usmejúc na Dubického.

„Myslím to celkom vážne. Práve dobre, pán Koreň, že prichádzate — sluha váš!“

„Vitajte! Dobré ráno, milá Jolanta!“ ukláňal sa Julko na obe strany.

„Pozor na slová,“ vravela Jolanta Julkovi, „pán Dubický nám chce zveriť tajnosť, ale —“ a položila si prst na ústa.

„My mužskí sme spoľahlivejší v tajných otázkach než vy ženské, a tvoj znak pokladám za sľub, že tajnosť nevyzradíš,“ odpovedal Julko a chutne sa zasmial nad svojím vtipom.

„Nie je to vždy tak,“ zamiešal sa do reči Dubický, „všetko záleží od povahy a v tomto milostivá pani zahanbí aj mnohých mužských. Som si istý, že moje slová zadržíte v tajnosti,“ — a vyrozprával im celú vec tak ako Rókássymu. Jolanta plávala v radosti, že ju zasvätili do tajnosti a Julkovi tiekli slinky na mastné koštiale.

„Z vášho oduševnenia usudzujem, že ste pripravený previesť túto vec aj s obeťou,“ hovorila Jolanta Dubickému.

„O obetiach, milostivá pani, nemôže byť reči, ide len o výhody. Náš podnik odníme z doterajšieho úseku všetok vývoz. Suroviny, idúce do Nemecka, skrátia viedenský úsek; z toho vyplýva, že cena odvozu bude lacnejšia a tým budú dodávatelia odkázaní na nás. Treba, aby som vám vysvetľoval, prečo držíme celú vec v tajnosti? Len preto, aby sa na týchto výhodách zúčastnili predovšetkým najdôvernejší priatelia, lebo pravdepodobne po uverejnení oznámenia chvatom sa rozoberú účastiny nádejného podniku.“

„Tak nás počítate medzi najdôvernejších priateľov?“ spytuje sa Jolanta.

„Pravdaže! A viem, že pán Koreň má na to prostriedky, aby mohol zakúpiť hodne účastín. To vám zo srdca odporúčam, lebo pri obchode s papiermi ušetríte výdavky, ktoré máte v továrni s úradníkmi a robotníkmi. Aj manipulácia je jednoduchšia: lebo opatriť jednu wertheimku trebárs s miliónovým obsahom je omnoho ľahšie, než ustavičné starosti o surovinu, výrobok a jeho predaj.“

„Julko môj, však pristúpiš na to?“ pýta sa Jolanta.

„Nemám toľko hotovej istiny,“ odpovedal Julko, obávajúc sa predtým zapliesť do rozhovoru, aby nevystrelil niečo nemiestne.

„Ľahká pomoc,“ narádza Dubický, „na váš majetok dostanete dosť peňazí. Či pristúpite?“

„Pristúpim,“ hovorí uspokojený Julko, „nechajte pre mňa čo najviac účastín.“

Pán Dubický, spokojný s výsledkom, porúčal sa manželskému páru.

O pár dní začali časopisy pretriasať spomínanú otázku, hlásali urbi et orbi, že sa vlasť musí prebrať z driemot. Cudzie podniky, ktoré náš tuk odvážajú do zahraničia, musia padnúť, a na to je tu vhodná príležitosť atď. atď.

Utvorila sa spoločnosť, majúca na čele nositeľa starobylého mena, pod názvom: „Západo-severná železničná spoločnosť“. Všetko sa hrnulo, aby pochytalo aspoň omrvinky z mastného stola.

Dubický, ako duša celého podniku a majúc tak blízko k pokladnici, v ničom nezmenil svoj doterajší spôsob života. No nesmieme povedať, že v ničom, lebo v jednom sa predsa zmenil, a to bol dôvernejší vzťah k Jolante. Julko Koreň nepozoroval podobné maličkosti, ani sa neusiloval pripútať manželku k sebe zväzkom opravdivej lásky, hľadajúc zábavu von z domu. Železničný podnik držal ho v napätí svojou novosťou, kým sa mu nestal každodenným.

Pán Rókássy zatiahnutý do správnej rady zariadil si domácnosť pomocou nových prostriedkov; nesmelo nič chýbať, čo patrí k panskému životu.

Na svoje každodenné výlety do mestského lesíka upotrebovala Jolanta nový povoz. Niekedy chodievala v spoločnosti matky, častejšie sama. A keď išla sama, dalo sa s istotou predpokladať, že Dubický na koni ju každý raz musí na inej ceste stretnúť.

Novoozdobenému sluhovi Jančimu bolo veľmi nápadné toto časté stretávanie a na svojom vysokom sedisku napínal uši, aby mohol z rozhovoru niečo pochytiť. Daromné všetko napínanie — hovorili po francúzsky.

Zasa sa vezie Jolanta sama a zasa jej Dubický ide v ústrety. Dubického kôň zabočí na zvyčajnú ľavú stranu, Jolantin pohonič bez rozkazu stíši beh ohnivých koní.

„Milostivá pani zasa samotná vychodí?“ spytuje sa Dubický, vystruhujúc poklonu v sedle.

„Musím,“ odpovedá Jolanta, preložiac slnečník z ľavej na pravú stranu, aby mohla Dubickému ukázať celú tvár, „apuško je zamestnaný úradnou prácou, mamičku bolí hlava a pán manžel málokedy nazrie domov. Šťastie pre mňa, že ma vy nenecháte samotnú.“

„V nijakom prípade,“ usmial sa samoľúbo Dubický, „musíte však odpustiť, že som pritom veľmi sebecký.“

„Zvláštna poklona, pán Dubický!“ povedala so smiechom.

„Táto nezdvorilosť je následkom mojej úprimnosti, a ako úprimnému mi prichodí vyznať, že vašu vzácnu spoločnosť vyhľadávam preto, aby som si oddýchol po svojich mnohorakých zamestnaniach.“

„Pekný oddych, keď sa ustavične dohadujeme.“

„Možno to dohadovanie by sa dalo vysvetliť istým nemeckým príslovím.“

„Ktorým?“

„Či smiem povedať otvorene?“

„Práve teraz ste sa chválili úprimnosťou a už by ste chceli byť neúprimný?“

„Tak len úprimne: Was liebt sich, das neckt sich!“

„Či to má byť vyznanie lásky?“

„Keby som si bol istý, že ho milostivá pani vďačne prijme, rád by som ho za také pokladal.“

„Zvláštne vyznanie a za zvláštnych okolností: ja na voze, vy na koni. A keby sme boli v nejakom divom lese a nechýbal by ani vyspevujúci slávik, ani žblnkotajúci potôčik, viem si predstaviť váš vysoko romantický vzlet.“

„Vysokú romantiku by ste ani nežiadali od takého suchopárneho človeka.“

„Nepodceňujte svoje sily, už som videla preletieť básnickú iskru.“

„Nesmejte sa mojej ťarbavosti, moje povolanie je nepriateľom básnenia.“

„Nechajme to tak,“ obrátila Jolanta rozhovor, „ako stojí váš nový podnik?“

„Znamenite, môžem povedať; prípravné práce sú v plnom prúde.“

„Zasa sa musím dovolávať vašej úprimnosti. Či sú peniaze môjho manžela zabezpečené?“

„Meno vášho drahého otca a jeho prítomnosť v správnej rade sú dostatočnou zárukou.“

„Na to sa neodvolávajte. Môj otec nemá dostatočnú zručnosť v podobných podujatiach, aby mohol všetko prehliadnuť.“

„Prijmete ako dôkaz to, že manžel milostivej panej má vo mne najúprimnejšieho priateľa?“

„To prijímam! Zbohom!“

Po vzájomných poklonách uháňala Jolanta spiatočnou cestou, Dubický ďalej do lesa.