ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý pán Koreň odpočíval v záhradnej hrobke, mladý pán stal sa náčelníkom závodu a bolo vidieť, že začal panovať nový duch. Starý pán bol vodcom, svojich ľudí viedol a nepoháňal od chrbta, nehanbil sa byť v práci prvý; mladý pán ako nejaká vyššia bytosť obklopil sa úradníkmi rozličného druhu, aby nikdy neprišiel do styku s jednoduchým robotníkom. Starý pán bol otcom svojich podriadených, dotklo sa ho všetko, i keď sa to týkalo toho najposlednejšieho robotníka, zúčastňoval sa nielen na práci, ale aj na zábavách svojich ľudí, aby sa nestávali zabijákom tela a ducha, ale oddychom, občerstvením. Nový pán sa nestaral, či tí, ktorí prácou svojich rúk udržiavajú jeho bohatstvo, netrpia v niečom nedostatok. Ba stávalo sa, že keď priveľmi roztvorenou rukou siahol do pokladnice, mnohí boli na čas pozbavení svojho dobre zaslúženého platu. Čo ho bolo do robotníckych zábav?

Tichá dolina premenila sa na stredisko hlučných zábav; keď nie poľovačky, vynachádzavá hlava mladého pána držala okolité panstvo v ustavičnom napnutí zábavami iného druhu. Ovdovená pani veľkomožná sa tešila tej cti, ktorej sa dostávalo ich domu; návštevníci patrili takmer bez rozdielu k aristokratickej triede. Srdce jej rástlo, keď videla priateľskú náklonnosť urodzených pánov k jej drahému synovi. Len jedna túžba sa jej dosiaľ nesplnila, aby sa totiž Julko prostredníctvom ženby dostal do príbuzenstva s vyššími rodinami a vštepil tým šľachtickú ratolesť na nešľachtický peň.

My, jednoduchí ľudia, si predstavujeme manželstvo ako svätý zväzok dvoch ľudí rozličného pohlavia na základe lásky. Precibrenosť moderného prúdu robí manželské šťastie závislým na iných podmienkach. V prvom rade sú smerodajné peniaze; bohatému mladíkovi nižšieho rodu, s radosťou dávajú ruku urodzenej panny, aby ona a pri nej i ostatná rodina mohla žiť primerane svojmu stavu. Chudobnému mladému pánovi z vyššieho rodu jednou rukou podávajú pannu nižšieho stavu a druhou hŕby zlata. Je pekné môcť sa pochváliť urodzeným príbuzenstvom. V druhom rade je to vplyv; vo vlasti despotizmu najistejším stupňom k vyšvihnutiu je mocná rodina. Ďalej sa požaduje vzdelanosť alebo pravým menom: spoločenská spôsobnosť, tu i tu pripojí sa k tomu náhodne i láska, bez ktorej však panskí manželia môžu vyžiť.

Najlepšou partiou v celom okolí bola milostivá slečna Jolanta Rókássy v Líškovom, jediná dcéra zemského pána Rókássyho. O jej kráse sa nedalo ani hovoriť, a kto by bol o nej pochyboval, bol by veľmi zle obišiel u pani matky. Bohatstvo dokazovala skvostne vedená domácnosť, starobylosť rodu bola zjavná podľa dvoch kaštieľových vežičiek, z ktorých každá mala címer, predstavujúci líšku prinášajúcu meč.

Vôkol kaštieľa rozprestierala sa pekná záhrada; panský záhradník bol povestný na celom okolí. Za záhradou bolo na široko-ďaleko roztiahnuté pole s bohatými úrodami.

Zo záhradného stromovia vidíme vystupovať pána Rókássyho, aby sa potešil svojej krásnej úrode. Zachmúrené čelo sa mu vyjasnilo, v duchu vypočítal, že jeho majetok tohto roku donesie väčší úžitok než doteraz. K nemu sa blížiaca postava mu však nedovolila dlho sa tešiť; Rókássy zbadal ju až vtedy, keď sa jej už nemohol vyhnúť.

„Ponížený sluha, pán veľkomožný!“ klaňal sa prichádzajúci. Bol to prenájomník rókássovských regálov, inak úžerník prvej triedy.

„Kde ste sa tu vzali, Steiner?“ spytoval sa Rókássy s vážnou tvárou.

„Išiel som náhodou cez pole a šťastie mi poslúžilo stretnúť sa s veľkomožným pánom,“ okrášľoval úlisne Steiner.

„Tak ste ma nehľadali náročky? Zbohom! Musím sa ponáhľať!“ a obrátil sa k záhradným dverám.

„Predsa by som prosil o slovíčko; veľmi potrebujem peniaze a prosil by som veľkomožného pána, keby mi ráčili pomôcť.“

„Veď ste hádam len nepojedli bláznivé huby, aby ste odo mňa teraz požičiavali peniaze, keď je úroda ešte na poli.“

„Pán veľkomožný má aj tak peniaze, viem to dobre,“ hovoril Steiner, ceriac zuby; „ani nepožičiavam, len by som prosil, keby ste si ráčili vymeniť tú zmenku, ktorej lehota vypršala už pred dvoma týždňami.“

„Steiner! Či ma musíte teraz naháňať, nemôžete počkať ešte pár týždňov?“

„Nemôžem, pán veľkomožný; aj ja mám záväzky, a tie musím načas vyplniť.“

„To sú len výhovorky, nerobte pletky, môžete počkať, a teda počkáte.“

„To nie sú pletky, prosím; musím mať tie peniaze!“

„Prosím vás, Steiner,“ naťahoval Rókássy inú strunu, „dočkajteže, kým budem môcť popredať úrodu. Aký ste neuznanlivý, už sa nechcete rozpamätať, že som vám dal taký lacný prenájom.“

„Aký lacný? Na šesť rokov vopred vyplatený, a keď povážite, prosím, úroky a z týchto zasa úroky, ukáže sa, že prenájom je drahý,“ znalecky vypočítaval Steiner.

„Prosím vás, pán Steiner, nežeňte ma zasa tak ako predošlý rok. Viete, koľko som škodoval, keď som si úrodu predal na koreni?“

„Aká sa videla, za takú sa kúpila, napokon, je mi ľúto, že musím pána veľkomožného zapravotiť.“

„No tak si berte zasa, čo vidíte. Dáte za moju úrodu o polovicu viacej ako minulého roku, o toľko je lepšia.“

„Nemôžem, dám o štvrtinu viac.“

„Doložíte k tomu ešte dvesto zlatých, aby bola zmenka vymenená a na novú požičiate peniaze.“

„Vďačne, pán veľkomožný, kedykoľvek sa ráčite na mňa obrátiť; rád pomôžem ľuďom, keď to potrebujú.“

Po uzavretej kúpe rozišli sa každý svojou stranou: Steiner poľom s úsmevom uspokojenia na tvári, Rókássy namrzený do záhrady.

Hrkot kočiara donútil ho ponáhľať sa. Zazrel Julka Koreňa, ako podával kočišovi opraty a poberal sa do kaštieľa. Rókássy sa ponáhľal za ním.

„Vitajte, vy zriedkavý hosť!“ vítal Rókássy Julka, ktorý už sedel v salóne oproti domácej panej a slečne Jolante.

„Moje návštevy nemožno pomenovať zriedkavými; azda vás až veľmi často navštevujem,“ odpovedal Julko s dobre vyrátaným šviháckym úsmevom, potriasajúc podanú ruku Rókássyho.

„Aj mne sa vidí, že ste dávno neboli u nás,“ ozval sa plátený hlas slečny Jolanty.

„Pred týždňom som mal to šťastie; ak sa ale tým zavďačím slečne, vďačne to urobím aj častejšie,“ vravel Julko, ukláňajúc sa Jolante.

„Veľmi ma tým poctíte,“ vracala Jolanta poklonu.

„Spríkril sa mi tento jednotvárny dedinský život; vy nás, pán Koreň, viete preniesť do krajšieho.“

„Azda skôr vy prenesiete mňa, slečna; načúvajúc vašej hre, zabúdam na peštianskych virtuózov, a sledujúc váš spev, nepotrebujem nijakú operu.“

„Veľmi mi lichotíte, pán Koreň; buďte s chválou opatrný, aby som nespyšnela,“ odhŕňala Jolanta od seba chválu.

„Probujže, dieťa moje,“ ohlásila sa domáca pani, posmelená Julkovou chválou, „tú novú operu, čo si nedávno dostala.“

„Prosím, ráčte nás oblažiť svojou premilou hrou,“ pripojil sa Julko k matke; „smiem sa spýtať, ktorá je to opera?“

„Faust od Gounoda,“ odpovedala Jolanta skrčiac noštek.

„Faust! Faust!“ ďubkal si na čelo pán Rókássy, „mne sa zdá, že to zložil nejaký Goethe.“

„Nie, apuško môj,“ odporovala dcéra, „zreteľne je po francúzsky vytlačené, že autorom je Gounod.“

„Hádam je to aj s Faustom tak,“ ohlásil sa Julko, chcejúc zmierniť protivy, „ako s mnohými inými knihami. Najprv pokladajú za autora jedného, a až po rokoch sa vykľuje, že autorom bol iný.“

„Možno,“ prisviedčal Rókássy.

Jolanta sadla ku klavíru, prebehla po ňom prstami a s vytiahnutým hrdlom začala spievať. Matka plávala v radosti nad dcériným utešeným hlasom, uspokojený otec si hladil brucho, a Julko, znalecky sa tváriac, okom i rukou prejavoval zážitok z krásneho — vraj — spevu; jeho oduševnenie našlo svoj opravdivý výraz po skončení spevu vo výkriku: bravo! bravissimo!!

„Sme ti povďační za pôžitok,“ ďakovala naradovaná matka Jolante.

„Želal by som si celý život počúvať podobný hlas,“ pripojil sa Julko romanticky.

„Ste sebecký, pán Koreň,“ odpovedala Jolanta, „chceli by ste ustavičnú hru a spev, a mne by ste nedopriali počúvať vaše slová. Máme však dokončiť jednu vec. Prišlo mi na um, že tá krásna báseň, ktorú som spomínala pred vami, volá sa ,Sonáta‘ a jej autorom je Beethoven.“

„Teraz vám už môžem oznámiť, že som ju nielen čítal, ale počul som samotného autora recitovať ju.“

„Ako by to bolo možné?“ ozval sa Rókássy, „môj dobrý otec predsa spomínal, že keď bol osnovníkom u nebohého kancelára Revického vo Viedni, tam spomínali Beethovena ako už zomrelého hudobníka.“

Julko sa zapálil, dobre vediac, že klamal, ale kto mohol predpokladať u Rókássyho také hlboké vedomosti?

„Ten, ktorého pán Koreň počul,“ vyhovárala domáca pani, „mohol byť jeho syn.“

„Áno, bol to jeho syn,“ chytal sa Julko, „pamätám sa na prípitok, jemu ku cti povedaný, v ktorom oslavovali aj jeho otca.“

„Vidíš, mužíčku,“ pokračovala domáca pani, „odkedy sa zaoberáš iba politikou, nemáš vedomosti o vynikajúcich mužoch terajších čias.“

„Pravdu máš, tá nešťastná politika!“

Pán Rókássy sa vytiahol z izby, pani ho nasledovala a dvaja mladí zostali osamote.

„Rozprávajte mi ešte niečo,“ natáčala Jolanta niť pretrhnutého rozhovoru, „o tom vynikajúcom básnikovi.“

„Obsah tej básne zatisol do úzadia samého básnika.“

„Aký bol jej obsah?“

„Láska; sám by som bol naklonený zložiť podobnú báseň.“

„Vy ste aj básnikom? O tom som nevedela.“

„Vo zvláštnych chvíľach.“

„Akého obsahu sú vaše básne?“

„Rád nasledujem toho vami zvelebovaného básnika. Ak ráčite dovoliť, môžem vám takú, pravda, krátku básničku predniesť.“

„Prosím, veľmi som zvedavá a mnoho si od nej sľubujem.“

„Báseň znie takto: ,Milostivá slečna, ja vás ľúbim!‘“

Jolanta sklopila oči k zemi. Julka to nemýlilo, chytil jej bielu rúčku a roztúženým hlasom sa spýtal:

„Môžem mať nádej, že mi aj slečna odpovie podobným veršíkom?“

„Môžete!“ ozvala sa tichá odpoveď.

Naradovaný Julko sa ponáhľal domov, kde sa očakávajúcej ho matke vrhol okolo hrdla, čo nebolo uňho zvyčajné. Matka so zadivením hľadela na synovo počínanie; ten syn, ktorý sa pre samé kratochvíle nestačil zaoberať matkou, zrazu ju zasype dôkazmi svojej lásky. Muselo sa prihodiť niečo zvláštne.

„Čo ti je, syn môj, že si taký naradovaný?“ spytuje sa matka.

„Mamička moja, budem sa ženiť,“ odpovedal Julko.

„To ma teší! Kohože mi chceš doviesť?“

„Tú, čo sa aj tebe páči: Rókássyho Jolantu.“

„Dobre, syn môj, som s tebou spokojná.“

„Či sa ti páči?“

„Páči nad všetky iné. Keď sa so mnou zíde, hneď mi bozká ruku; poznať dobré srdce.“

„Budeš mať z nej dobrú nevestu!“

„Či si istý, že ti ju dajú?“

„Či mi ju dajú, neviem, ale dúfam; o nej som presvedčený.“

„Dobre je! Postaráme sa, aby aj rodičia povolili.“

Za horúca utekala k svojmu bratovi Repovi, aby mu oznámila dobrú novinu. Pekne-krásne vyložila to šťastie, že sa dostanú do panskej rodiny. Repa nemal nič proti tomu a vďačne prijal úlohu pytača.

Pytačky a oddávky nasledovali v krátkom čase. Rókássy a jeho pani vďačne pristali na čím skoršie odbavenie svadby. Svadba sa skončila, mladí manželia — ako to vyžaduje panský zvyk — vybrali sa na cesty.

Pani Koreňová nemala nikdy toľko starostí, ako pri očakávaní novomanželov vracajúcich sa z ciest. Všetko muselo byť znovu zariadené, izby utrpeli podstatnú premenu, aby boli mladomanželia prekvapení. Kvety, starostlivo ukrývané v skleníku, museli von na slnce, chodníčky zarastené pažiťou podrobili sa operácii vypletia a svoju zelenosť zamenili za belosť novonasypaného piesku. Panský kočiš dostal novú vyšnurovanú rovnošatu, aká nemala v celom okolí páru a na gombíkoch svietili písmená „J. K.“. Škoda, že sa tam nemohol skvieť rodinný címer. Chvojová brána, ozdobená vencami, pýšila sa nápisom „Vitajte!“. Už ani nestačíme nazrieť ta, skade preľúbezná vôňa šteklila čuvy našich nosov, aby sme poobdivovali dokonalosť kuchárskeho umenia, lebo hrmot mažiarov oznamuje príchod očakávaných.

Slávnostná reč nesmela chýbať; mladomanžel odpovedal na ňu krátkou odpoveďou a mladá nevesta blahosklonným úsmevom a poberali sa do kaštieľa.

Bolo tam radosti! Pani veľkomožná vybozkávala najprv Jolantu, potom Julka a viedla ich víťazoslávne k dobre pripravenému stolu. Netreba ani dokladať, že sa tam nahrnuli hostia zo všetkých strán a rozumie sa samo sebou, že slávnostný večer sa zakončil hudbou a tancom.

Nasledovalo vzájomné navštevovanie; mladý pár sám si roznášal o sebe dobrý chýr. Julkovi blahoželali ku krásnej, vzdelanej žienke, Jolante závideli bohatého muža.

Koreňovská domácnosť sa podstatne zmenila, s novou paňou prišli nové obyčaje. Sama stará pani vyznačovala čo najväčšmi svoju nevestu, preto nie div, že aj cezpoľní nasledovali príklad domácej panej.

Nová rodina, vďačne vídaná v koreňovskom kaštieli, vydobýjala si svojou priateľskou náklonnosťou čím ďalej tým viac pôdy. U Koreňovcov nebolo tajnosti, o ktorej by neboli Rókássyovci vedeli.

Závistlivci, ktorí pred svadbou predpovedali domáce roztržky medzi Koreňom a Jolantou, vidiac tú úprimnosť a oddanosť na oboch stranách, ostali v hanbe.

Pani Koreňová bola blažená, keď videla svojho syna priženeného do panskej rodiny a seba zvelebovanú od nového príbuzenstva; ale blaženejší bol pán Rókássy, keď videl zaopatrenú svoju dcéru a pri nej aj seba.

Spýtate sa, ako sa správali mladí manželia? Odpoviem vám tým slovom, ktoré použijeme v obecnom živote vtedy, keď nechceme nič prezradiť: dobre! Medové týždne strávili na cestách, kde pri striedaní nových vecí s novšími zabudli hľadieť na seba a naučili sa pokladať jeden druhého za nutné prívesky. Mladí manželia vžili sa do stavu zdvorilosti. Povinné milostné úsmevy, bozkávanie rúk v istých časoch dňa boli vrcholom ich manželského šťastia.

Mladá pani trávila väčšiu časť dňa sama; obliekanie vyžadovalo svoj čas, nesmeli vystať prechádzky po krasoháji, najmä ráno, aby sa rumenec z líc nestratil; čítanie ju udržiavalo na površí vzdelanosti; spev a hudba slúžili na obveselenie seba a pani veľkomožnej, ktorá si nevedela dosť vynachváliť, že môže taký poklad považovať za svoju nevestu.

Mladý pán, keďže na jeho hlave spočívala starosť o celý závod, už zo samej ctižiadosti, aby sa niekto iný nemohol chváliť vedením závodu, nazrel niekedy do dielne. Boli to krátke návštevy a zostalo mu dosť času i na jazdecké výlety k jeho priateľom do okolitých osád, alebo s puškou na pleci do blízkeho lesa. Tá odmeraná zdvorilosť mu dlho nevyhovovala; hľadal zábavy, voľnejší život, dobrodružstvá, a preto svojej manželke venoval len veľmi málo času.

Raz, keď išiel po ulici, zazrel v obloku menšieho robotníckeho domčeka tvár svojej dávnej lásky Julky. Julka ho zbadala až vtedy, keď priamo pod oblokom zavolal: „Dobrý deň ti, Julka!“ Vyskočila zo stolca a utekala k dverám. Julko vedel, prečo zutekala, ale ani za mak ho nemýlilo, aby sa jej neprihovoril ešte mäkším hlasom:

„Či si sa ma zľakla, Julinka?“

„Nezľakla,“ odpovedala tajac svoje rozpaky, „ale musím dozrieť na svoje skromné hospodárstvo.“

„Či mi dovolíš, aby som smel k vám do domu?“ pýtal sa Julko.

„Nemôžem vám zabrániť, vy ste tu pánom!“ odpovedala rozpálená Julka.

Julko sa ponáhľal čím skôr do dvora a stade do izby.

Julka ho úctivo privítala a usadila.

„Kde je mamička?“ spytoval sa Julko, aby priviedol rozhovor do prúdu.

„Mamička je doma,“ odpovedala Julka trasúcim sa hlasom.

„Prečo nepríde sem? Alebo zaveď mňa k nej, veď sme starí priatelia!“

„Nemôžem!“ a vskutku nemohla ďalej, zaliali ju slzy.

„Prečo nemôžeš?“ spytoval sa Julko, nevediac si to všetko vysvetliť.

„Je mŕtva!“ Julka viacej netajila svoje slzy, dala im voľný priechod. Ani Julko sa nemohol ubrániť určitému zachveniu.

Keď sa Julkine slzy utíšili, vyzvedal Julko sústrastným spôsobom ďalej.

„Akože sa živíš, Julka?“

„Horký je to chlieb, pán veľkomožný, ktorý jedávam. Vďaka drahej matke, ktorá ma priučila ručným prácam, nebojím sa smrti hladom; mám dosť roboty, ale pláca je veľmi skromná.“

„Prečo si nežiadala moju matku, aby ti pomohla? Viem, že by si nebola prosila bez výsledku.“

„Načo prosiť ľudí o pomoc, keď som, chvalabohu, zdravá.“

„A predsa ti musíme pomôcť. Tvoj otec si to zaslúžil, aby sme brali zvláštny ohľad na jeho dieťa. Predbežne prijmi túto skromnú podporu, kým sa budem môcť postarať o tvoje lepšie zaopatrenie.“ Julko vytiahol tobolku a podával Julke peniaze.

„Ďakujem vám, nemôžem prijať,“ odmietla Julka podávaný dar, „nie som utisnutá na milodary, hanbila by som sa prijímať almužny.“

„Keď nechceš peniaze, obstarám ti prácu, ktorá sa ti bude lepšie vyplácať. Teraz ostávaj zbohom!“ Julko vstal a poberal sa domov. Iné myšlienky ho viedli do tohto domu, keby mu ich len okolnosti boli dovolili vyjadriť; no — myslel si — na to bude ešte dosť času.

Julka videla v Julkovi svojho veľkého dobrodincu. Málo bolo takých ľudí, ktorí by boli s ňou od matkinho pohrebu tak cítili a hneď jej aj podávali pomocnú ruku; nemohla sa zdržať, aby mu svoju vďaku neprejavila pobozkaním ruky. Julko nedovolil a pobozkal ju na čelo. Rozišli sa — Julka uspokojená ohľadne svojho budúceho osudu, Julko, kujúc plány, uberal sa do kaštieľa.

„Idem ti s prekvapením, drahá Jolanta,“ vravel mladý Koreň, vstupujúc k svojej žienke.

„S akým prekvapením?“ spytovala sa Jolanta, pozerajúc na Julka ponad otvorenú knihu, ktorú práve čítala.

„Našiel som ti ševkyňu, s ktorou budeš iste spokojná.“

„A už som práve nie spokojná, keď sa mi pán manžel mieša do mojich vecí,“ vravela Jolanta, ohrnúc noštek.

„Nechcem predpisovať,“ približoval sa Julko a bozkal jej ruku, „len som sa opovážil odporúčať.“

„Tak len ďalej o nej!“ vyzývala Jolanta a odložiac knihu nabok, usadila sa pohodlnejšie na pohovke.

„Keď prijmeš moje odporúčanie, dostaneš nielen dobrú ševkyňu, ale urobíš aj šľachetný skutok. Julka, ktorú ti odporúčam, je sirota po našom vernom robotníkovi, starom Ďurkovi, ktorého si ty nepoznala. Teraz si zarába na chlieb šitím pre našich robotníkov. Jej prácu všeobecne chvália a myslím, že by sa aj tebe zapáčila!“

„Veľmi vrelé odporúčanie, avšak prijatie závisí ešte od jednej otázky.“

„Hotový som odpovedať.“

„Či Julka nie ja tá, ktorú kedysi pokladali za lásku mladého pána Koreňa?“ Otázku predniesla ťahavým hlasom, aby hneď mohla pozorovať všetky zmeny na tvári svojho pána manžela. Julko sa zapálil, inakšie to ani nebolo možné; ale hneď sa aj vynašiel.

„Dobre si povedala, Jolanta moja, že pokladali,“ vravel Julko, kladúc zvláštny dôraz na slovo ,pokladali‘, „lebo v prítomnosti ju už nepokladajú,“ zasa zdôraznil slovo ,nepokladajú‘.

„Tak nemôže vzbudiť moju žiarlivosť?“ spytovala sa Jolanta s posmešným úsmevom.

„Už nie som motýľ, poletujúci si voľne z kvietka na kvietok, ale som prísahou aj náklonnosťou viazaný k tebe.“

„Keď mi nehrozí nijaké nebezpečenstvo, s radosťou prijímam odporúčanú za svoju ševkyňu. Treba však vybaviť ešte ďalšie veci. Či pán manžel aj ustáli podmienky a dohovorí ich s dotyčnou?“

„Tebe kvôli všetko, drahá moja,“ podrobil sa Julko, s málo zakrytou radosťou.

„Bude lepšie, lebo, ako sa zdá, ty s ňou dôvernejšie obcuješ než ja; ja som jej neznáma.“

Zasa bozkanie ruky a Julko opustil svoju manželku. Jolanta chytila odloženú knihu a čítala ďalej.