Šlabikár nemocí

1. Mnohý človek si je sám príčinou svojho nešťastia. Nedáva pozor na seba, ochorie, zahyne, a my si vtedy myslíme: „Božia vôľa“ alebo „čo komu súdené“.

2. Božia vôľa je: aby sme rozumne žili a tak aby sme boli šťastní a zdraví. Keď by sme jej vždy rozumeli a svedomite ju plnili, zriedkavejšie by bolo každé zlo, zvlášte i choroby.

3. Ani svätci v sviatočné dni nie sú slabí, zlobiví ľudia, aby z pomsty nemoce dopúšťali, jestli že im nesplníme sľub, alebo jestli ich dni nezasvätíme, ale pracujeme.

4. Nemoce neprichádzajú od čarodejníc, upírov, porobenín, od zlých očí a iných mátoh našej pôverčivosti. Všetkého tohoto niet a rozumný človek nedá na to nič a nebude sa ích strachovať.

5. V nemoci niet nešťastných, alebo hrozivých dní, ako my veríme. Všetko jedno je: či dakto ochorel v piatok, alebo v niektorý iný deň. Niet choroby, ktorá by sa dľa tohoto riadila, ale každá má svoje prosté, prirodzené zákony.

6. Smiešne, ba sprosté je veriť v isté náhodné okolnosti a pred nimi mať strach. Len nerozumný môže predpokladať, že v dome dakto ochorie, alebo zomre, jestli náhodou pes pred domom zavyje; jestli vrany preletujú a krákajú; jestli dačo z náradia sosuší sa a praskne; jestli obraz padne atď. Všetko toto má svoju prirodzenú a prostú príčinu a vonkoncom nenie spojené s ochorením, alebo s umretím.

7. Nemoc je úplne obyčajný, prirodzený zjav, nič iného, než pobúraný poriadok v našom tele.

8. Aj jej príčiny sú zcela obyčajné a prirodzené. Nenie to ako nejaký zloduch, alebo bieda, ktorým by sa nedalo ujsť. Zväčša sme si sami na vine, alebo že sme nevedomí, alebo leniví.

9. Rozumný a sporiadaný život, ba i sama príroda chráni človeka pred chorobou. V toto treba veriť a nie plašiť sa.

10. Práve ten, ktorý sa najviac bojí, častejšie churavie. V prehnanom strachu nezadrží ani mieru ani múdru radu, a vykoná práve to, čo mu zaškodí.

11. Strachovanie, predpovedanie (prorokovanie) a oplakávanie nastraší nemocného a zmätie i čeľaď okolo neho. Čo by prešlo ticho a zľahka, v prestrašení a v zmätku stane sa veľkými mukami.

12. Ani to nenie dobre, keď sa človek razom poddá nemoci. Kto i pri najmenšom dotknutí upadne duchom, slabne i telesne, a ľahšie jej podľahne. Veselé srdce, pevná vôľa, viera a nádeja môžu mnoho vykonať.

13.„Človek je tvrdší od kremeňa“ a znesie toho dosť. Nejde vdžycky o hlavu, čo sa i ťažko prenáša. „Nedaj Bože, čo nemožno vydržať.“

14. A keď je v človekovi toľko sily, prečo by sa tedy každej maličkosti strachoval a sa jej poddával? Rozumný sa ani samej smrti neplaší, a i o nemociach sa môže povedať: „Koľko ich šteká, keby každá uhryzla.“

15. Avšak ani vystatovanie a nedbalosť nie sú a mieste. Nie vždy platí porekadlo: „Dobrý pes sa vylíže“, alebo: „Neudre hrom do pŕhľavy“. Nenie vždy pravda, že: „Niet smrti bez súdeného dňa“. Pekne je veriť vo svoju silu a v isté vyššie zákony, avšak ešte lepšie je pohľadať si i druhých síl na pomoc. Nehovoríme na darmo: „Pomáhaj si, človeče, a i Pán Boh ti pomôže.“

16. Každú nemoc je ľahšie zdolať na začiatku, než pozdejšie, keď sa už rozvinula, alebo keď sa zanedbala. Z iskry vzplane veliký plameň, a potom ho je už ťažko zadusiť.

17. Preto žiadna nemoc nesmie sa zanedbať. Kto si všetko na ľahko bere, môže zle prejsť. Nejeden po celý svoj život horko narieka, že si z počiatku myslel „že je to nič“, alebo „že to prejde aj samo od seba“.

18.„Skúpy dva razy platí, lenivý dva razy chodí.“ Niektorí nemocní, — zvlášte ženy a deti, ktoré i tak málo pracujú —, zanedbávajú sa z lenivosti, alebo z nedbanlivosti a dakde zrovna i zo sporivosti. Len keď je už zle, nastane poplach v celom dome. Vtedy ovšem i námaha i ztrata času i výdavky sú o mnoho väčšie, a i pomoc obyčajne slabá.

19. Niektorý z rodiny hyne pre svoju falošnú hrdosť, alebo z hanblivosti. Neprizná sa, že je chorý, lebo by mu domáci riekli, že sa „mazne“, alebo „leňoší“. Zakrýva nejakú nebezpečnú nemoc len preto, že sa hanbí priznať, čo mu je. Takto sa zapustí a zničí mnoho z našej rodiny, obzvlášte ženskej.

20. Niektorí sa domnievajú, že sú také choroby, ktoré netreba liečiť. Neliečia na príklad ranu holeni (maznáku), alebo zlatú žilu; neliečia vyrazeninu na temeni, hamporou zvanú, a iné výsypy; nedajú rozohnať vredy, pokolváry atď. Všetko to robia v presvedčení: „že by tá nemoc — ak by sa vyliečila — padla zase na srdce, prsia, modzog atď.“, a to je zcela neoprávnené. Každú nemoc treba liečiť.

21. Kto čaká na medzidnie (na tri týždne, ktoré sú medzi narodením Panny Marie veľkej a narodením P. M. malej), alebo na Ďura, na nový mesiac, alebo na splň, a do toho času nemoc zanedbá, toho povera obyčajne moc stojí.

22. Na človekovi je pravá i ľavá strana jednaká. Neodôvodnené je tedy báť sa, ak je nemoc na ľavej strane, a ešte horšie je zanedbať ju, ak je na pravej strane.