Šlabikár nemocí

234. Sú choroby, ktoré sa neobyčajne šíria. Za krátky čas onemocnie v jednom dome, v jednej dedine, alebo v jednom kraji mnoho ľudí, a všetci radom na tú istú chorobu. My hovoríme vtedy: „prišla choroba na národ“, alebo — ak ľudia veľmi mrú — „prišiel mor“.

235. V týchto okolnostiach jasne môžeme videť, že tie choroby nie sú jednaké. Niektoré prechádzajú s nemocného na zdravého, a niektoré sa na iný spôsob šíria. Drobnice na pr. dostáva zdravý od chorého, ale zimnica sa ho nechytí.

236. Medzi šíriacimi sa nákazlivými nemociami je tedy rozdieľ. Zimnica povstane v príhodných okolnostiach a napadne každého nemocného zvlášť, kdežto drobnice sa šíria tak, že jeden chorý nakazí viacerých a tak radom.

237. Pred nákazlivými a chytľavými chorobami sa človek môže ponekiaľ ochrániť, a to je mnoho hodno. Vždy obíde lepšie, kto si pozor dáva, aby sa mu dom nezapálil, než kto sa len vtedy prichytí, keď už požiar vybĺkne.

238. Zimnica povstáva v podvodných nížinách, kraj močarísk, — zvlášte v lete.

239. Mláky a močiare treba vysušovať a vysádzať stromami, — a zmizne zimnica.

240. Kto býva v podvodnom, nezdravom kraji, plnom zárodku zimnice, nech sa usiluje aspoň cez leto, v horúčosti odsťahovať sa na vrchovaté miesta.

241. Ak mu to nenie možné, potrebné je, aby sa chránil prechladnutia, presilenia, zlej teplej vody, močaristých rýb, alebo pokazeného ovocia i každej nemiernosti. Pomáha i to: vyhýbať mlákam, močiarom a nečistým miestam — obzvlášte pod večer, — chrániť sa pred vetrom, vejúcim s tej strany, vyvetrávať svoj dom a nespať na zemi.

242. Z nemocí, ktoré prechádzajú s jednoho na druhého, ktoré sú teda nákazlivé, chytľavé, najznámejšie sú nám: rígle (frísle), šarlach, malé a veľké drobnice (sypanice, osýpky), záškrt (difteritis), horúčka (týfus), červienka, cholera a egyptská očná choroba. V niektorých pádoch prechádza i oheň v tvári (ruža, madiorbánc), francúhy (pohlavné nemoce), suchotiny (suchý kašeľ, hektika) atď.

243. Svrab (šuga), hampora a niektoré iné choroby kožné nie sú tak nebezpečné.

244. Všetky tieto choroby majú svoje cesty, ktorými prechádzajú s nemocného na zdravého. Niekedy sa to stane bezprostredne, t. j. stýkaním sa; niekedy ich prenášajú veci, alebo domáci, a neraz i vzduch, ktorý je okolo nemocného. Hlavným prameňom nákazy je tedy vždy nemocný, a čo od neho pochádza.

245. Preto je najhlavnejšie vystríhať sa toho prameňa, alebo hniezda. Kdekoľvek sú chytľavé choroby, prvé je, aby sa nemocný a všetky jeho veci oddelily od zdravých.

246. Na chytľavú nemoc trpiaci musí mať pre seba osobitnú izbu, a — najlepšie — niekde opodiaľ, kadiaľ sa nemusí prechádzať.

247. Mimo ošetrovateľky, ktorá nemocného opatruje, nemá sa nikto stýkať s chorým. Kde sa mnoho vchádza a vychádza, rozvláči sa choroba na všetky strany.

248. Kto v takýchto okolnostiach nemyslí na seba a na svoje zdravie, nech pamätá aspoň na druhých. Keď nestojí o svoj život, nech šetrí cudzí. Nech si len pomyslí, že môže chorobu rozšíriť a mnohých nešťastnými urobiť.

249. Tiež sa mýlia, ktorí sa domievajú, že choroba nemôže prejsť s mladšieho na staršieho. No keď by skutočne aj tak bolo, aký osoh z toho, keď aj starší môžu nemoc rozšíriť, hoc sami na ňu neochorejú?

250. Rodina, ktorá musí byť s nemocným, nech dáva pozor na seba a na iných. Najlepšie je, keď čím zriedkavejšie ide medzi zdravých a zvlášte medzi deti.

251. Do izby nemocného netreba ísť s prázdnym žalúdkom.

252. Pri chorom sa nesmie jesť.

253. Akonáhle vyjdeme z izby chorého, treba sa nám preobliecť, tvár a ruky umyť a i hrdlo opláknuť. Nepreoblečený a neumytý nech nejde do spoločnosti, k stolu a do postele.

254. Aj všetka ostatná domáca rodina nech si dáva pozor. Čistota, riadny život a veselá príroda chránia pred nakazením.

255. Údovia nakazenej domácnosti nech vyhýbajú spoločnostiam. Priadky, posiedky, práce na „móbu“ moľbu = prosbu, zdarma), sú nie pre nich, a nemusia ísť ani do kostola, ani do školy.

256. V okolí nemocného a i po celom dome má byť všetko čisté a v poriadku.

257. Najhlavnejšie je, aby bolo všade čistého, sviežeho povetria. Obloky sa často otvárajú, aby izba nemocného bola vždy prevetraná a jasná.

258. Všetko, čo pochádza od chorého, na pr. pľuvačka, výkaly atď., treba hneď znivočiť. Najlepšie je spáliť, alebo vrelou vodou obariť.

259. Aj čo suchotinári (hektikáši) vykašľú, treba spáliť.

260. Po nemocnom, ktorý trpí na chytľavú chorobu, netreba jesť, ani jeho veci upotrebovať.

261. Plachty posteľné a košele nemocného treba hneď, i to osobitne, vyprať. Najlepšie je hneď ich dať do vrelého lúhu, aby sa dlho a dobre vylúžily.

262. Čo nenie pre vrelý lúh (na pr. kožušina, vlna, perie) a má sa i naďalej upotrebovať, kladie sa do rozhorúčenej peci, aby ho suchý, horúci vzduch dobre presiakol, ale neoškvrčil.

263. Izbu, kde nemocný ležal, treba hneď sírou vykadiť. Z izby sa nič nevynáša. Dvere s obloky sa pozatískajú, a na stred izby v železnej nádobe zapáli sa hodne síry. Toto nech stojí deň i noc a potom za niekoľko dní nechajú sa otvorené obloky i dvere. Len tak sa môže ísť do izby.

264. I keď nemocný vstane, treba ho chrániť. Lepšie je, keď nejde do veľkých spoločností, ani nech ho nenavštevujú mnohí.

265. Pri britkých nákazlivých nemociach a veľkých úmrtných pádoch treba svorne držať a nákazu zastaviť. Veď sa to každého týka, a kto v spolku pracuje, za seba pracuje.

266. Chytľavé choroby a smrtné pády neutekajú pred krážom, ktorý nocou vykopú nahé dievky okolo dediny; neplašia sa cibuľových vencov a lútiek po oknách, ale sa premáhajú rozumom a pevnou vôľou. Treba, aby všetci poslúchali a všetci napadli toho, ktorý to nechce robiť.

267. Keď panujú nákazlivé choroby, nevydržiavajú sa posviacky, jarmoky, shromaždenia, návštevy atď. Toto sú najlepšie príležitosti, aby sa choroba i ďalej rozniesla. Keď viacerí zomrú, treba i školy zatvoriť.

268. Pohrab nech je najjednoduchejší a nie že by sa shromaždila celá dedina.

269. Účastníci nech nejdú do izby, kde chorý ležal, ale nech sú vonku.

270. Rakev treba hneď zaklincovať a nikomu netreba dovoliť, mrtvého bozkávať.

271. Mrtvola, ktorá umrela na nejakú veľmi chytľavú chorobu, nedrží sa za dlho v dome a nemusí sa niesť ani do kostola.

272. Pohrabný sprievod nech ide najkratšou cestou a bezľudnatými ulicami, a nech nikde nezastavuje. (U Srbov je obyčaj i 3-4 razy zastať cestou a vykonávať ceremónie. Pozn. prekl.)

273. V takýchto prípadoch treba i kary zabrániť.

274. Aby sa všetko toto tak konalo, nutné je, aby sa o to zaujali a previedli to miestni predstavení a vážnejší občania, ktorých ľud poslúchne.

275. Tí istí nech sa postarajú o lekára a lieky, aby v čas núdze boly po ruke.

276. Ak hrozia osýpky (sypanice, drobnice), potrebné je ľudu poradiť a postarať sa, aby sa každý dal štepiť, či bol dakedy štepený, alebo nie.

277. Počas bárs ktorej chytľavej choroby najdôležitejšie je, aby všade bolo čistotne a usporiadano. Kde na každom kroku sú smeti, hnoj, zdochliny a smrad, tu je opravdové hniezdo pre najtuhšie nákazlivé choroby.

278. Sú niektoré nákazlivé choroby na statku, ktoré prejdú i na človeka.

279. Najznámejšia taká choroba je červienka pri ovciach, aj inom statku. Toto je nebezpečná choroba i pre človeka.

280. Chorý statok na červienku netreba opatrovať na boso. Kto má zádery, alebo rany na rukách, alebo v tvári, nech nejde do nakazeného košiara, chlieva atď.

281. V takej miestnosti neslobodno jesť. Pred jedlom a spaním treba sa umyť.

282. Keď daktorý kus padne, treba ho hneď zakopať. Kto by ho chcel najprv odrať, mohlo by sa mu veľmi ľahko stať, že by sám seba otrávil.

„Žiadny zaiste z nás neni sám pre seba živý, a žiadny pre seba sám neumiera.“ (Pavel ap. k Rimanom 14. kap. 7. v.)