Šlabikár nemocí

305. Málo je nemocných, ktorí by ztratili všetku nádeju. Dokonáva, a ešte vyhľadáva lieky a pomoc. Strašné sú posledné okamihy! Pekný je tento svet, a ťažko je rozlúčiť sa s ním.

306. I tí, ktorí sa chystajú k smrti a hovoria o nej, ako o nejakom dlhom a peknom putovaní, nie sú vždy tak tichí a pokojní, ako sa nám zdajú. Ani im nenie vždycky všetko jedno.

307. Preto je najlepšie, aby sa každý nemocný do posledného okamihu doopatroval. Kýmkoľvek je duša v ňom, netreba ho opúšťať. Ak mu aj nič nepomôžeme, aspoň umierajúci nehľadí smrti do očí.

308. Preto pred ťažko chorým — zvlášte mladším — netreba nikdy plakať, ani nariekať, a neslobodno pred ním smrť spomínať. Kto sa nemôže zdržať, lepšie, keď nejde mu na oči.

309. Ešte je horšie predčasne dohovárať sa pred nemocným, ako sa umierajúci oblečie a pochová, čo sa dá na kar, a z čoho sa to všetko zadováži. Kto už musí dačo schystať, nech to aspoň tajne spraví.

310. Najťažší okamih je posledný, obzvlášte keď je umierajúci pri sebe. Ak sa len jaksi dá, treba mu tú chvíľku ublažiť, umierniť.

311. Kto umierajúcemu ustavične sviecu zapaľuje a do rúk tiská; kto mu po desať ráz oči zatláča, ten mu nedá pokojne zomreť.

312. Ťažko umiera aj ten, okolo ktorého sa shrnú všetci jeho, ba ešte i zvedavé deti, tobôž k rozlúčke. Miesto pokoja a tichosti, rozlieha sa nárek a štkanie, že i cudzincovi srdce stiahne.

313. I to je nemúdre, že sa umierajúci hneď, čím vypustí dušu, z postele dvíha, aby ho okúpali a obliekli. Dokonávajúci ešte nenie mrtvý, čo i prestal dýchať. Život pomaly vyhasína a dlho trvá, kým povedomie a všetko vymre.

314. Preto sa tu i tu stane, že dokonávajúci vydýchne, avšak na jajkanie a bedákanie, alebo na hrmot a lupot sa prebudí. Ony ho len „zaplakaly“, lebo takýto dokonávajúci dvaráz umiera.

315. V prvom okamihu umierajúceho má byť tichosť a pokoj. Len po pol hodine vyzdvihne sa z postele, aby sa umyl a obliekol.

316. Aj s pohrabom netreba náhliť, iba ak by bol nemocný umrel na nejakú nákazlivú chorobu, alebo ak sa nemôže držať v dome. Sú prípady, že nebožký neumrel, ale len zamrel. Tí zamretí môžu sa pozdejšie prebudiť. Takéto prípady sú zvlášte pri nenadálom zomretí.

317. Preto zákon nariaďuje, že sa mrtvola nepochová bez prehliadky, alebo nie pred 48 hodinami. Toto treba zachovávať.

318. U nás je, ku podivu, zcela ináč. Ačkoľvek sa zdá, že my žialime za svojimi nebožtíkmi, predsa musí človek silne pochybovať, že je tá žalosť čistá a úprimná, jakmile vidí, ako sa náhlime, aby sme svojho mrtvého čím skôr z domu vyniesli. Vlastná matka posiela a podpláca, aby sa jej dieťa čím skôr pochovalo a pri pohrabe zase nevstáva s neho.

319. Tomu sú snáď na príčine aj naše obyčaje pri zomrelých. U nás je smrť a pohrab celý prevrat v dome a v rodine. Všetci vysilení a zachrípnutí od náreku a vykladania, od bdenia a hluku. Tu sa je a pije, tu sa troví a rozvlačuje, nuž snáď toto presedne.

320. Táto obyčaj je úplne neodôvodnená a v istej miere i čudná. Úbohému nebožtíkovi počas choroby nechcelo sa ani kurča zakľať, aby mal posilňujúceho pokrmu; nechcelo sa liekov nakúpiť, ktoré by snáď boly pomohly, a teraz sa ohlasujú svätoporučenstvá (na kláštor, kostol, školu darované obete; pozn. prekl.); ku karu sa chystá junec, okov vína a páleného, a dá sa mu ešte i niekoľko „podušie“ (za dušu) pozdejšie, a čo sa hneď i zadĺži.

321. Pekné je, oželeť svojich mrtvých a urobiť dôstojnú poslednú počestnosť; ale i tu treba miery a príčiny. Keď sa teraz myslí: „veď mu už viac nedáme,“ prečo sa tak nesmýšľalo i skôr. Na každý pád je rozumnejšie a oddôvodnenejšie zadĺžiť sa pre lekára, lieky a potravu pre chorého, čo by mu snáď mohlo pomôcť, ako preto, aby sa „pre pokoj duše“ cudzí svet opil.

322. Opravdivá žalosť je hlboko v srdci. Úprimný, čistý žiaľ skamenie a nedá sa vyliať v slzách a vo vykladaní veršov. Kto srdečne žiali, tomu ani do hlavy nepríde, čo povie dedina, ak nebude nariekať, alebo ak nedá kar.

323. Ten opravdový žiaľ je i dôstojnejší i trvácejší. On sa nedá utopiť v sklienke páleného, alebo v márnivom presvedčení, že „sme nebožkého vyprevadili, ako najlepšieho gazdu“.

324. Avšak i ten hlboký žiaľ má svojej útechy. Ovšem, ťažko je to, rozlúčiť sa so svojím, odtrhnúť si od srdca, čo k nemu prirastlo, ale čas a pomery všetko zahoja a vyhladia. A potom treba si pomysleť:

„Ťažký veniec, no ovocie sladké; Vzkriesenie nebýva bez smrti.“ (P. P. Njeguš.)