Šlabikár nemocí

137. Stane sa, že človek nenadále ochorie a lekára nijak nemôže dostať. V takomto prípade musí si človek sám pomáhať.

138. Najbližšia pomoc je zdravý rozum. Netreba hlavu ztratiť, ale pozorovať a uvažovať, a príde sa na opravdovú stopu. Ak človek zrovna i neuhádne to najlepšie, aspoň nechybí na toľko, že by mu škodiť mohlo.

139. Kto verí v čary a kúzly, ten je nerozumný, a táto jeho pôverčivosť kedy-tedy draho mu príde. Čarodejnice sú holé klamárky a sprostane, netreba ich pripustiť k nemocným. Všetko, čo ony vedia, vie každý sedliak.

140. Aj zelinárky nie sú zcela spoľahlivé. Poznajú len niekoľko bylín; k týmto pripoja nejakú bájku, a to je všetko. Nepoznajú telo a prírodu človeka; nevyznajú sa v nemociach a predsa sa púšťajú do veľkých a vážnych vecí. Rozumný človek sa aspoň prizná, čo nevie, a nemôže ďaleko zabehnúť.

141. Šudia aj tí, ktorí „dvíhajú temä“, „pohýňajú strunu“, „zavíjajú rozvinutý pupok“, „zaháňajú ľak", „dávajú na vaňu“ atď. Takých nemocí ani niet, a ako ich oni liečia, môžu skutočnú chorobu ešte zhoršiť.

142. Sú, ktorí dávajú ten istý liek na rôzne nemoce. Rozhlásia, že vedia na príklad liečiť z očí, rany, opuchliny atď., a všetko toto liečia jedným liekom. Rozumný človek musí uznať, že to nemôže byť dobré. Či všetky očné nemoce, rany i všetky opuchliny sú jednaké? A keď sú nie jednaké, ako by sa mohly jedným liekom vyliečiť?

143. I nosenie „ochranných vecí“ (talismanov) je sprostý klam. Ač neškodí, ale zavádza ľud, tento nejde potom za opravdovou pomocou.

144. Klamú aj tí, ktorí po kalendároch, novinách oznamujú lieky, ktoré lieča tobôž celý rad všeliakých chorôb. Ľahkoverní, sprostí ľudia kupujú tie „zázračné lieky“ a sa otravujú a klamárom vrecká plnia.

145. Ešte horšie je upotrebiť nieči cudzí liek z lekárne, alebo niektorý dávnejší recept bez vedomia lekárovho. Ak tomu, čo ten recept zachoval, ten liek dakedy aj pomohol, inému môže práve škodiť. Kto vie, či je to tá istá nemoc, alebo ak aj je, či je toho istého stupňa. A keď by sa všetko toto i srovnávalo, sotvy kedy sa zcela srovná povaha a vývoj nemocného.

146. Prudkým liekom treba vždy vyhýbať, ač si my na nich najviac zakladáme. Nenie to vždy nutné, aby liek na pr. silil k dáveniu, k znojeniu, k prečisteniu, alebo k druhým takýmto výkonom, ktoré sa vidia. Môže on pomôcť i bez tohoto.

147. Najnebezpečnejšie je brať na dávenie — obzvlášte: horké jablká, modrý kamenčok, stružliny z medi, dohán, močku z fajky, zápalkové (sirkové) hlávky a druhé podobné otravy.

148. Zriedkavé sú nemoce, pri ktorých by nebolo práve inej pomoci, než že by sa musela krv pustiť. Krv kŕmi telo, a treba si ju chrániť, zvlášte v slabosti.

149. A práve proti tomuto mnohí hrešia. Niet temer choroby, ktorú by nepripisovali krvi, a takíto sú hotoví dať si ju pustiť. Beží k lekárovi po cedulku, či si smie dať pustiť, a lekár by mu jej ešte nalial, keď by mohol.

150. Najviacej to robia nemocní, ktorí na pr. krv pľujú, alebo trpia na zlatú žilu, tedy práve tí, ktorí aj ináče tratia dosť krve a práve preto sú omdletí a slabí. Keď by si to len trochu rozmysleli, nemohli by niečo takého urobiť. Veď keď by im začal sud tiecť na niektorú puklinu, či by ju ešte rozšírili?

151. Sú ľudia ktorí zo samého zvyku púšťajú si krv každej jari. Koľkí pre to zle pochodia, nedá sa vyrátať. „Zo sto púšťania krve, pätdesiat je neužitočné, štyridsať škodlivé, deväť užitočné a jedno potrebné,“ — hovorí jeden slávny lekár.

152. Preto chráňte sa holiara a tých, ktorí vám radia krv si dať pustiť. Za váš peniaz rozlievajú váš najdrahocennejší mok, — zrovna život vášho tela.

153. To isté platí o pijaviciach, bánkach atď., len že nie v takej miere.

154. Nie sú dobré ani knoty, ani broky, ktoré niektorí nemocní zapichávajú do zdravého mäsa, aby sa násilne zranilo a rozjatrilo, aby tobôž touto cestou vyšla všetka choroba. Miesto tohoto na takú ranu príde ešte niečo horšieho.

155. Pod „visikátormi“ povstanú mechúry, pozdejšie narobia sa i rany. Toto niektorí považujú za významný liek a trpia veľké muky, snášajú ťažkú nevôľu — a všetko bez príčiny.

156. Ani to nič nestojí, ba ešte škodí, keď natrú si telo silnými vecmi, aby sa koža rozpálila.

157. Ešte nebezpečnejšie je podviazať si niektorú čiastku tela — n. pr. ruku v lakti — aby sa tobôž nemoc ďalej nešírila. Podviazaná čiastka môže ľahko zcela odomreť.

158. Kto sa domnieva, že sa vylieči, ak svoju chorobu prenesie na druhého, ten sa preveľmi klame. Táto povera je i sprostá i bezdušná. Rozumný a statočný človek na to ani len nepomyslí.

159. Zlá obyčaj je, že mnohé lieky podávame v silnej pálenke. Silné nápoje nie sú pre každú chorobu a nepatria ku každému lieku.

160. Sú zase niektoré ľudové lieky, ktoré sú zcela dobré, a jesto u nás rozšafní ľudia, ktorí sa vyznajú pri nemocnom. V súrnej potrebe i oni môžu byť ku pomoci, a čo zrovna i nepomôžu, aspoň neuškodia.

161. Taký liek sa pozná najlepšie po tom, že je zcela prostý, ba — riekol by som — zrovna samou prírodou k tomu stvorený; a takých ľudí poznať zase po tom, že sa nikdy nevychlubujú, nič neskrývajú, a že i pri iných príležitosťach majú bystré oko a rozum.

162. Aj farár, učiteľ, alebo ktorý iný z učených a rozvážnych ľudí mohol by niečo pomôcť. Nemôže — rozumie sa — nahradiť lekára, ale môže viacej vedeť, než neučený a prostý človek. Aspoň sa nedá zaviesť povere, ktorá by nemocného ľahko zničila.

163. Farára voláme už k vôli „modlitbe od porobeniny“,^[3] „svätenia oleja“, „za dušu“ atď., a predsa sa ho pýtame: „Akou písmenou začína modlitba, červenou, alebo čiernou?“ (Povera je, že ak červenou — radosť, ak čiernou — žalosť bude. Pozn. prekl.) Na miesto tejto povery mali by sme dúfať v pomoc Božiu, to by nás upokojilo a posilnilo, a farára by sme sa mali opýtať, ako by sa mohlo ešte pomáhať chorému.

164. Tak je aj keď vezieme chorého do kláštora. Viera v Božiu pomoc, dobrá rada múdrejšieho a zkúsenejšieho, premena, čistý vzduch môžu tu i tu pomôcť. Ale kto môže chorého odviesť do kláštora, môže ho i k lekárovi.

165. Aj učinený sľub svätým je istá viera, a jestli nenie zcela neprirodzený, neuškodí. Najlepší sľub v nemoci je ten, keď riekneme, že budeme poslúchať lekára a zdravie si chrániť, keď ten sľub zachováme.

166. Každému chorému, bez rozdieľu, je najprvšie rozumná opatera. To je z polovice liek a bezpochybný, ktorý sa môže bez lekára vykonať.

167. Vo všetkom platí „miera — viera“, a to platí i pre chorého. Rozumný a zkúsený človek nepreháňa, neprenáhli sa a neopozdí sa.

168. Otvorená rana potrebuje čistoty. Každý deň ju vymyť a do čistého zavinúť viacej je hodno, než si prikladať všeliaké veci a v zapískanom obväzku ju držať, pod čím sa len rozožere a zahnusí.

169. Seknutá rana, ktorá zeje, najlepšie a najskôr sa zarastie, keď sa jej okraje dobre spoja a priľahnú. Toto zastaví aj krv.

170. Kde sú šikovní ľudia, mohli by väčšiu ranu aj zašiť. Švíky nemusia byť husto, len treba ďalej a hlboko zapichávať, aby sa nepotrhaly. Niť nesmie rezať.

171. Ak sa dačo v rane zalomí, treba to vybrať. Kde je hnis, alebo hustá sadnutá krv, treba ju prepustiť alebo vytískať.

172. Zdravú krv netreba vytískať, ale zastavovať.

173. Menší tok krve z rany prestane obyčajne pod tuhším obväzkom, alebo v studenej vode, pod sňahom a ľadom.

174. Ak silnejšie teče krv, dobre je položiť rozčesaný trúd (huba), liadok, na drobno utlčenú šišku alebo dubovú kôru. Soľ, vápno, perňa, pavučina, dohán atď. rozožierajú a kazia ranu.

175. Kde krv strieka a v prúdoch sa valí, treba sa hneď prichytiť k jej zastaveniu. Ak je rana na takom mieste, že je v blízkosti daktorá hlavná tepna (žila), ktorá bije, ak možno, treba ju pritisnúť. Ináče tepnu, z ktorej krv teče, treba zakrútiť, alebo hodvábnou niťou podviazať.

176. Ranu na hlave treba dobre opatrovať, — obzvlášte ak ranený hneď po úraze omdlel, alebo ak dávil (vracal). Rana sa hneď dobre vymyje, vlasy do okola obstrihajú a čistý obväzok sa položí. Nemocný sa uloží do postele, aby ticho ležal, a na hlavu sa mu dávajú studené obkladky.

177. K obkladkom sú najvhodnejšie uteráky alebo obrusy. Svinú sa niekoľkoráz, držia sa v studenej vode alebo na ľade, vyžmýkajú sa a potom sa priložia na to miesto, ktoré treba chladiť. Aby sa nesohrialy na tele, treba ich častejšie zamieňať. Preto je najlepšie, keď sa to robí s dvoma-troma uterákmi. Kým je jeden na tele, druhý je na ľade a tak zamieňavo.

178. Kde je potrebný sám ľad, tu treba takto pokračovať: na drobno sa roztlčie jeden kus a kúsky sa položia do mechúra, ale tak, aby nemohlo premokať. Na ranené miesto položí sa jedna, alebo dve vrstvy plátna a na toto mechúr s ľadom. Aby veľmi nezachladil, sosníme sa aspoň každé dve hodiny, a po chvíľke sa zase priloží.

179. Zlomené kosti neliečia sa balsamom. Kto ich nevie umiestiť medzi pevné doštičky tak, aby okraje a polomeniny nemohly sa sem-tam hýbať, lepšie urobí, keď sa ich ani nedotkne. V doštičky položená zlomenina ukáže sa lekárovi.

180. Keď sa dačo vytkne, najlepšie je razom napraviť. U nás sú ľudia, ktorí sa v tom dosť dobre vyznajú, ale ak by ich nebolo na porúdzi, musia sa hľadať, a vždy je lepšie odviesť nemocného k lekárovi.

181. Kým sa vytknutá čiastka nenapraví, treba ju pripevniť, aby nevisela a necombíľala sa; kĺb treba v chladných obkladoch držať.

182. Chladné obkladky aj vtedy pomáhajú, keď sa dačo zatrhne, prištipne, dotlče. Bôľ je menší a aj opuchlina skôr spľasne.

183. Aj pre tvrdé, teplé, červené a vredovité opuchliny, vredy, pokolváry v prvom okamihu sú najlepšie studené obkladky.

184. Ak sa predsi začne hnojiť — ak totiž vo vnútri cítime akoby ďobanie, prúdenie — treba prikladať teplé obklady, kým nezmäkne a „nedozreje“, aby sa mohol prepustiť. Keď sa otvorí, zavíja sa ako rana.

185. Teplé obkladky robia sa z kaše alebo z cesta, z ľanového semäna alebo z múky. Aj handry z teplej vody môžu poslúžiť. Hlavné je: vlaha a teplota.

186. Na spáleniny môžu sa prikladať balsam olejový a vápenná voda. Čerstvá voda zo zahaseného vápna a olej, na poly smiešané poskytnú žltkavý balsam.

187. Náhle výsypy sú choroby spojené s horúčkou. Čistý vzduch a chládok najlepšie lahodia chorým.

188. Do chorého oka nesmie neumelý nič sypať, ani lievať, ba ani len náš felčiar (ranhojič). Treba ho vymývať letnou vodou, ak sa hnojí alebo škámravie; prikladať chladné obkladky, ak naraz sa zapáli a iskrí sa; zastreť ho pred svetlosťou, ak je vriedkavé a slzí; — toto je všetko, čo sa v prvom okamihu môže urobiť.

189. Smeť z oka môže sa vyplaviť vodou a môže sa vybrať i okrajkom čistého ručníčka. Ak je pod víčkami, treba ich pozorne prevrátiť; — toto nenie ťažko.

190. Ani ucho sa nesmie zalievať, alebo zasypať kadeakými liekami. Ak počne tiecť, môže sa každý deň vlažnou vodou vymyť, aby sa hnoj nezastavil.

191. Chrobáky, ktoré vlezú do ucha, alebo zrnká treba z ucha vodou a olejom vyplaviť. Len ak by sa to nepodarilo, treba ich vybrať. Len nesmieme pokračovať násilne a hlboko zajsť; naopak, veľmi pozorne. Nástroje, ktorými ideme dnu, nesmú byť končité a ostré.

192. Ak dakomu niečo hrubšieho zastane v hrdle, alebo v pažeráku, razom sa treba prichytiť k vybraniu. Trpiaci sa položí na stôl dolu bruchom, avšak tak, aby mu hlava dolu k zemi visela. V takomto položení udiera sa ručinou (dlaňou končito) do šije alebo medzi plecia, kým ho nevydá. Niektorí to vedia vybrať, alebo dnu vtisnúť tenkou sviečkou, alebo cíbikom cibule. I prvým i druhým prostriedkom možno cieľ dosiahnuť.

193. Pri bolení hrdla alebo šije môže sa upotrebiť liadok, alebo myšador, len nie na trstinku, alebo brko. Rozpustený liadok vo vode, voda s páleným, ba i sama chladná voda pomôžu, keď si nimi častejšie hrdlo gargarisujeme. Okolo šije sa položia vlažné, ale vyžmýkané obkladky, a na ne sa priloží suchý závoj.

194. Kto dostane nejakú tajnú nemoc, musí razom hľadať lekárskej pomoci. V prvom čase nech sa vystríha chodenia a ťažkej práce. Ak by sa predsi vyhodil vred v lone, alebo niečo iného, treba si razom ľahnúť a spuchlinu v prvom čase studenými obkladky, alebo ľadom chladiť.

195. Kylavosť sa vždy nosí v podpasku, ktorý je tak schystaný, aby nádoby nemohly von. Ak by sa nedaly zpäť povrátiť, treba pohľadať lekársku pomoc.

196. Keď na ženskú príde nenadály krvotok, nech sa chráni chodenia a práce. Pri silnom krvotoku treba si ľahnúť a studené obkladky dávať na život a kríže. Kto je zbehlejší, mohol by vstriekať chladnej, čistej, alebo liadkovej vody a mohol by dávať (zapchávať) pamokové zátky, posypané na drobno utlčeným liadkom, šiškou, alebo dubovou kôrou. Tie zátky po jednej hodine sa von vyberajú, a ak je potrebné, dávajú sa nové. Aby sa ľahšie mohly vyňať, uväzujú sa o dlhší mocný špagát.

197. Keď niekto ztratí mnoho krve, obľadne, zmorí sa, alebo omdlieva, dáva sa mu silne červené víno (obyčajne so škoricou).

198. Tak isto sa postupuje i keď na nos udre krv. Chladí sa čelo i tylo, smrká sa čistá chladná, alebo liadková voda, prach liadkový, zapchávajú sa nozdry zátkami atď. Aj tu je hlavné, aby nemocný ticho odpočíval.

199. V chorobách, v ktorých sa vypľúva, alebo chráka surová, spenená, červená krv, nemocný musí pokojne ležať. Na prse prikladajú sa mu chladné obkladky. Neprehrešujú sa ani tí, ktorí dávajú slanú vodu. Kto chrákal krv, nech pozdejšie za včasu pohľadá lekára.

200. Aj krv zlatej žily treba zastavovať — obzvlášte slabému človekovi. Dobre je, keď nemocný každý deň posedí za nejaký čas v chladnej vode. Mnoho pomáha i to, keď dáva pozor, aby stolica nezatvrdla, aby sa v perinách nespávalo a na mäkkom nesedelo. Zlatá žila netrpí silno korenené jedlá.

201. Náhle prsné choroby prichádzajú obyčajne s horúčkou; s klaním v jednej, alebo druhej strane; s kašľom; s ťažkým dychom atď. Stredná teplota v izbe nemocného, čistý vzduch, horčica, chren, alebo kvások položiť na miesto, kde kole — to je všetko, čo sa môže urobiť bez lekára, v prvom čase.

202. Najťažší kašeľ je somársky. Dlhšie trvá a obyčajne len vtedy prejde, keď nemocný sa vzdiali s miesta, kde panuje. Malé dietky môžu sa zajsť (dych ztratiť) od neho. Aby ľahšie vykašľaly, treba ich chytiť pod pazuchami, podvihnúť a v pred nakloniť. Kým ich takto držíme, treba prstom vojsť do hrtanu a vybrať ten šliam, čo sa tam nachádza, alebo len dráždiť hrtan. Nič nerobí, čo sa dieťa aj vydávi.

203. Náhle, prudkejšie bôle v žalúdku a črevách zjavujú sa obyčajne horkosťou, podrihávaním, štkaním, mukou, vracaním, zatvrdlou stolicou, behačkou, spätým bruchom a bôľami v útrobách. Vo všetkých týchto zjavoch je najhlavnejšie, aby sa nemocný dobre chránil pred silnými ťažkými jedlami. Lepšie je, keď ničoho nejie.

204. Komu sa chce dáviť (vracať) a nemôže, nech pošteklí hrtan prstom, alebo pierkom, a dôjde cieľa. Aj teplá, posolená voda môže pomôcť.

205. Keď dávenie nechce prestať, treba hltať kúsky ľadu, alebo studené obkladky dať na žalúdok.

206. Ktorí trpia na veľkú behačku, nech sa vystríhajú jedenia. Môže sa im dať polievka s roztrepaným žĺtkom, polievka s múkovou kašičkou, alebo vajce na mäkko. K pitiu je najlepšia dobrá voda, smiešaná s bielkom vajca.

207. Z domácich liekov proti behačke možno užiť čiernu, horkú kávu, čierne, trpké víno (so škoricou), šťavu (zaft) z guní (biršalma), drienky, hloh a trpké oskoruše (očko-hrušky — ale nie ovocie).

208. Kde je s behačkou spojené aj trhanie a hryzenie v útrobách, najlepšie je ľahnúť si. Pokoj a teplota postele zmierňa bôle. Ak nemocný nenie v horúčke, môžu sa mu ešte prikladať na brucho suché, teplé obkladky.

209. K otvoreniu, alebo k prečisteniu dostatočná je dakedy i sama chladná voda, na lačný žalúdok. Aj šťava z vyvarených suchých slivák, ružový med, horká soľ, bauhinkový list (Sennesblatt), mannový med, ricínový olej sú známe lieky. Kto sa vyzná, nech zkúsi kristýr s trochu olejom a teplou vodou, alebo mydlo — tak, ako to naše ženy robia. Silnejších liekov treba sa vystríhať.

210. Kde sa ukážu príznaky, ktoré sa zjavujú pri nemoci žalúdka a čriev (vidz 203. bod), a k týmto sa pridá ešte i horúčka, tu je choroba vážnejšia.

211. Ak je brucho — zvlášte pod prstami — boľavé a zpäté, hlavné je, aby nemocný pokojne ležal a vyhýbal jedlám. Bôle mierňa chladné obkladky.

212. Keď je nemocný v silnej, suchej horúčke, ztratí vedomie a počne blúzniť, ba i z postele dolu skákať, na hlavu mu treba prikladať chladné obkladky z vody, alebo z ľadu. Suché, rozhorúčené telo nemocného treba treť mokrými uterákmi z vody, alebo z vody, pomiešanej s trochu ružovým octom, a ešte je lepšie, keď ho zavijeme do mokrých plachiet.

213. Na daktorú šestonedieľku príde hneď v prvých dňoch po pôrode istási prudká horúčosť a okrem toho istási slabosť a bôl v živote. Takej nemocnej treba pokoja a opatery, a nie kmotry a návštevy.

214. Nemocnej šestonedieľke hlavnou má byť čistota, zvlášte čistota tela a postele. Poneváč z nej ide, často ju treba umývať a kedy-tedy aj z vnútri. Na boľavý život dávajú sa jej studené obkladky, a po celý čas nemoce treba ju chrániť pred jedlom. I na to treba pozorovať, aby jej stolica nezatvrdla a aby často mokrila (na moč šla).

215. „Fras“ (niektorí hovoria: „z tej biedy“, „zrádnik“) nenie osobitná choroba ale len príznak niektorých iných premien.

216. Keď dieťa dostane fras, hneď mu treba dávať na hlavu studené obkladky, a na stehná a brušká nôh horčicu, chren, alebo kvások, a držať ho v chládku a na pokoji. Ak je stolica zatvorená, treba ju otvoriť; najlepšie kristýrom olejovým s letnou vodou, alebo mydlom. Ak má behačku, treba ho chrániť pred jedením, dávať mu polievku s múčnou kašičkou, vody z vyvarenej ryže, alebo vody s roztrepaným bielkom a zakladať mu na bruško vlažné obkladky.

217. Komu zastane moč, nech razom hľadá pomoc. Človek nemôže dlho vydržať bez močenia. Aby sa netratil čas ku skutočnej pomoci, treba nemocného posadiť do teplej vody, alebo mu dávať na život vlažné, teplé obklady (n. pr. do teplej vody zmočené a vyžmýkané handry.) Na zámenu s týmto na bedrá sa lievajú s vysoka tenké prúdy chladnej vody.

218. Keď dakto zamdlie, treba ho razom uložiť, šaty voľnými urobiť a viať naňho vzduch. Dobré je i chladnou vodou ho fŕkať a dávať mu pod nos voňať tuhovoňajúce veci, na pr. ružový, alebo obyčajný ocot, dym z horiaceho rohu alebo peria atď.

219. Nemocnému na padúcnicu (zrádnik, epilepsia) nepomôžu kúzelníci a čarodejníci, toto je nemoc, ako aj iná, a jestli je vyliečiteľná, vylieči ju len učený lekár. My len musíme dávať pozor, aby sa nedochrámal, jazyk si nedohrýzol (drevko mu vložíme medzi zuby), aby nepadol do ohňa, alebo do vody, aby sa v posteli, blate, alebo v prachu nezadusil atď.

220. Koho porazí (šlag, mrtvica), treba mu hneď pomáhať. Na nemocnom sa všetky šaty uvolnia a na hlavu sa mu dávajú studené obkladky. Ak je v tvári červený, alebo zsinelý, môže sa mu aj krv pustiť. Aj to je dobre, keď sa mu telo šuchá, horčica sa mu prikladá na stehná a dá sa mu niečo, aby ho dobre prehnalo.

221. Ani zamreté novonarodzeniatko netreba tak nechať. Prvé je, aby sa mu z úst vybral sopeľ a šliam, ak ho tam má. Hneď na to po niekoľkoráz treba ho rýchle hore zdvihnúť a zase dolu spustiť — toto je najlepšie robiť vedľa otvoreného okna. Nepomôže-li ani toto, treba ho treť, chladnou vodou pŕskať, pierkom nozdry mu štekliť, nos zapchať a do úst mu vlastný dych fúkať a s týmto zamieňave prsia mu pritláčať. Všetko toto sa robí, aby dieťa počalo dýchať.

222. Dych sa môže zastaviť aj odrastenému. Sú prípady, že človek len zamre, a len ak sa mu nepomôže, skutočne zomre. Takto sa stáva pri utopených, zadusených, obesených atď. V takýchto prípadoch je najhlavnejšie, aby sa čím skôr dýchanie navrátilo.

223. Zastatý dych prinavrátiť možno na viac spôsobov. Najjednoduchejší a najľahší je tento: ak zamretý nepríde k sebe na šúchanie, fŕkanie, dráždenie nosa a hrtana, na fúkanie dychu, pritískanie pŕs atď, treba ho razom položiť na chrbát, ale prsia a hlavu vyššie. Kto robí okolo neho, zastane mu z konca hlavy, chytí mu vystreté ruky, zdvihne ich náhlo hore a spojí mu ich nad hlavou (ako keď by chcel s nimi ťapuškať nad hlavou). Tak ich drží niekoľko okamihov a potom ich zase zľahka spustí k slabinám. Medzi týmto spúšťaním pritisne mu prsia so strany a potom znovu tak isto pokračuje. Toto opakuje v každom svojom dychu a vždy jednako. Hlavné je, aby mal trpezlivosť a namáhal sa pol hodiny i viac. Dakedy mnoho času treba, aby zamretý k sebe prišiel.

224. Tak sa asi pokračuje i s utopencom. Najdôležitejšie je, netratiť času pri darobniciach (obracať utopeného hore nohami, triasť ním, „aby sa voda v ňom sľahla“, vešať ho na strom dolu hlavou atď.). Prvé je, aby sa zatopenému z nosa a z úst vybralo, čo prekáža dýchaniu, na pr. piesok, hlina, blato, vodné rastliny atď. Dokiaľ jedni napomáhajú dýchanie, zatiaľ druhí ho šúchajú teplými suchými plachtami.

225. Hromom omráčených treba hneď vyzliecť, šúchať, chladnou vodou fŕkať a pálenkou treť. Silným sa môže aj krv pustiť, a najhlavnejšie je, oživotvoriť v nich dýchanie.

226. Obesených, alebo zadusených treba hneď odrezať a na čerstvý vzduch vyniesť. Ak sú v tvári červení, alebo zmodralí, môže sa im aj krv pustiť. Ináče sa zachádza s nimi, ako aj s inými zatajenými.

227. Zamrznutých treba najprv na chladné miesto zaniesť, šúchať ich sňahom, alebo studenými vlažnými handrami, a len keď sa trochu počnú roztápať, zaniesť na teplejšie miesto. Aj v tomto páde je najhlavnejšie: prinavrátiť dýchanie. Keď sa trochu roztopili, treba ich treť suchými, horúcimi handrami a liať im do úst teplé víno.

228. Ranu, zapríčinenú zbesneným psom, najlepšie je razom vypáliť.

229. To isté treba urobiť, keď uštipne jedovatý had. Ranenému treba dať silnú pálenku.

230. Kto sa siridžikom (farbou na tvár) otrávi, treba mu dať 10-15 vajec, alebo hodne mlieka.

231. Lúhom, alebo vápnom otrávenému môže sa pomôcť olejom, octom, mliekom, slanou vodou, alebo kúskami ľadu. Na žalúdok sa dávajú studené obkladky.

232. kto všetko toto vie, nech sa nedomnieva, že mnoho vie a že sa môže obísť bez lekára. Toto je len prvá pomoc v krajnej núdzi a len pre prípad, keď nijak nemôže dostať lekára. Kde je lekár, tam neučený nech sa nepúšťa do liečenia.

233. Aby zase roľník v takej krajnej núdzi nehynul pre svoju nevedomosť a pre svoju poverčivosť, potrebné je, aby sa naučil najhlavnejšiemu. Toto a k tomu bystrý um upravia ho razom na dobrú cestu, aby vyhol mnohým biedam.