Šlabikár nemocí

75. Keď nadíde nevoľa a choroba, hľadá sa pomoc.

76. Popri dobrom opatrovaní a ošetrovaní pomáha sa chorému i liekami.

77. Liek je všetko, čo je tak pripravené, aby pomohlo prírode, aby sa navrátila do starej koľaje, — aby teda premohla nemoc.

78. Kto chce trafiť do cieľu, musí ho najprv videť, a len potom doňho triafať. Kto chce liečiť, musí najprv nemoc poznať, a len potom jej liek hľadať.

79. Nemoce sú všeliakého druhu. Telo naše je sostavené z veľmi mnoho a všelijak pozapletaných čiastok, a každá tá čiastka môže zo svojej koľaje von výjsť — raz takto, druhý raz ináč; kedy slabšie, kedy silnejšie. Každý neporiadok v tele je choroba, a dľa tohoto jesto ich mnoho.

80. Aj liekov jesto dosť. Koľko ich podáva sama príroda vo svojich liečivých bylinách a vo vodách! A koľko ich spraví obratnosť a nauka! Keď by sa spočítaly, bolo by ich na tisíce.

81. Každá choroba má svoju osobitnú prírodu, svoje osobitné znaky a svoju osobitnú cestu; i každý liek má svoju osobitnú silu. Kto sa v tomto nevyzná, nemôže liečiť, alebo, ak i lieči, robí to na slepo.

82. V tomto sa dobre vyznať, nenie práve tak ľahko. Potrebná je tu veliká veda a zbehlosť.

83. A to je zcela prirodzené. Mnoho chorôb, a liekov ešte viac. Nie sú všetci ľudia jednakí, skoro každý človek má svoju povahu. Dľa povahy mení sa i nemoc, a dľa tohoto zase prispôsobuje sa liek. I znaky nemoce nie sú vždy tak jasné a určité, ale sú skryté a skomolené, tak že ich neučený a nesbehlý nemôže rozoznať a oceniť.

84. Preto musí každý priznať, že sa v tej zatáranej robote vynájde len zbehlý a učený lekár. Jedine on môže vedeť, ktorá je to nemoc a čo jej je liek.

85. Lekár strávil celý svoj život v tom, aby sa naučil poznávať prírodu človekovu, i všetkého toho, čo je okolo neho. Učil sa a cvičil toľko rokov, že pozná i najdrobnejšie rozdiele v chorobách a v liekoch, a prijal všetko to, čo toľkí ľudia a toľké veky potvrdili, že je osožné. Vídaval a každý deň vidí všelijaké choroby a musí ich poznať.

86. Najspoľahlivejšie je tedy, keď sa chorý spoľahne na dobrého a svedomitého lekára. Len od neho môže sa úfať náležitej pomoci.

87. Akokoľvek by si sporil, predsa je choroba najdrahšia. „Chorý málo jie, ale veľa troví,“ a to čím ďalej postonáva, tým viacej. Ak ničoho nepotroví, neplatí, zaplatí to trojnásobne ztratou času a bolasťou, a možno zaplatí ešte drahšie: zdravím, alebo životom.

88. Preto v takejto okolnosti je zcela neodôvodnené skuhriť. Nemci a židia sú už skutočne sporiví a vypočítaví, ale na lekára obetujú. Presvedčili sa mnohoráz, že skuhranie pri lekárovi neni na mieste.

89. Lekár sa pohľadá v každej vážnej nemoci. Čím bližšie je, menej je i výdavku i nevole, a viac výhľadu, že spomôže.

90. Kto preťahuje a len neskoro povolá lekára, málokedy sa mu spomôže. Ani lekár nenie Bohom; ani od neho sa nemôže požadovať, aby z mŕtvych kriesil a činil zázraky.

91. Ani to si netreba mysleť, že pri každej príležitosti je dostatočné, keď lekár len raz navštívi chorého. Niektorá choroba sa často mení, nuž treba ju pozorovať.

92.„Vlci nežerú stádo dľa rozkazu.“ Ani lekár nemôže liečiť, aby nemocného ani nevidel, ale aby len dľa počutia predpisoval liek. To je obyčajne polovičatá práca a nestojí mnoho.

93. Aj najlepší a najsvedomitejší lekár ťažko pomôže, ak sa mu nemocný nesdôverí úprimne a iskrenne; klamať a šudiť lekára, znamená zavádzať ho na bezcestie, a to je veľmi nebezpečné. Kto tak robí, sám sebe škodí.

94. Nemocný musí na otázky lekárove pravdu odpovedať. Čo mu má povedať, nech si to premyslí, aby to bolo na krátko, ale srozumiteľné a určité.

95. Kde sám nemocný nevie, alebo nemôže odpovedať, tu to urobí niektorý rozumnejší z domácich, ktorý je okolo neho. Keď mnohí hovoria, musí povstať zmätok.

96. Ak lekár chce dačo prezreť, alebo zkúsiť, netreba sa vyhovárať a úzkostlivým byť, čo by nám to aj nebolo po vôli. Pred lekárom niet hanby, a treba vytrpeť aj boľasť.

97. Lekárovi je dostatočné, keď prezkúma a prezre. On nepotrebuje rady od neučených. Najhoršie mu je, keď sám nemocný alebo niekto z domácich pýtajú ten, alebo onen liek.

98. Lekárove nariadenia treba si dobre zachovať a zvlášte tie, ktoré sa liekov týkajú. Kým on hovorí, treba pozorovať na každé slovo a na každé mihnutie jeho.

99. Tie nariadenia musia sa plniť, ako nejaká sviatosť, oproti ktorej sa nesmie zhrešiť za žiadnu cenu. Kto nemieni počúvnuť, lepšie, keď nepovolá lekára.

100. Niektorí ho poslúchajú len z polovice. Ak hneď pri užití prvých liekov nezbadajú nejaké veľké premeny k lepšiemu, ztratia vieru a hľadajú inej pomoci. Nepamätajú, že „jedným úderom dub nepadá“.

101. Druhí sú zase netrpezliví a preháňajú. Ak im prvá, alebo druhá lyžička lieku nepomôže, vezmú po dve, po tri naraz, ba tu i tu aj fľašu nahne. Rozumie sa, že to nemôže byť k dobrému a že sa nie jeden takto pohubí.

102. Veľmi sa klame, kto si myslí, že „trošku toho prášku“, alebo „niekoľko tých kvapôčok už v ústach sa ztratí“ i že nemôžu pomôcť, ale že to treba viacej požiť. Práve tie lieky, ktoré sa v malých dávkach (porciach) dávajú, sú i najsilnejšie otravy. Na ne treba dobrý pozor dávať.

103. Lekárske nariadenia treba i vtedy zachovávať, keď sa nám nijak nepozdávajú. Neučený človek nesmie ísť za svojím mudrovaním, ani za radami jazyčných bab, za obyčajou atď., ale musí sa pridržiavať pevne toho, čo mu lekár naložil.

104. Kde sa nerobí tak, kde na príklad plač nemocného, ľútosť matkina, nerozumné ženské rady, alebo niektorá neoprávnená obyčaj okamžite zboria všetko to, čo lekár nariadil, tu je daromná i námaha i výdavok.

105. Tak sa to stáva na pr. v pôste. Sú nemocní, ktorí nechcú prijať liek od lekára, alebo nechcú jesť, čo je pre nich, len aby sa neprehrešili. Takým chorým lekár nemôže pomôcť.

106. Mimo nariadení ohľadom prijímania liekov a stravy, lekár nariadi aj to, na čo sa má pozorovať, aby mu to pozdejšie vedeli povedať, ako sa mal a čo mal chorý. Toto nariadenie treba punktovne previesť.

107. Ak sa prihodí dačo mimoriadneho, alebo neobyčajného, treba si to dobre zachovať a lekárovi verne sdeliť. Každá, i najmenšia premena na chorom je lekárovi znamením i ukazovateľom, a je ľahšie sa mu vyznať a ďalej pokračovať.

108. Keď je dakde chytľavá nemoc, to lekár obyčajne povie. Avšak ani vtedy neslobodno nemocného zanechať, ale bedlive poslúchať, čo lekár nariadi.

109. Vo všetkých prípadoch v rodine je najlepšie: mať svojho domáceho lekára a dľa neho sa spravovať.

110. Domáci lekár nenie len lekárom, ale aj priateľom, a prirodzene aj vo svojej práci je svedomitejší, ochotnejší. Príde navštíviť, poradí i keď niet chorého, a toto dakedy viacej stojí, než ktorýkoľvek liek. Spozná povahu všetkých domácich; i jeho všetci spoznajú, a v čas choroby mu je o mnoho ľahšie ustáliť chorobu, vybrať liek a zachádzať s nemocným.

111. Bez vody je ťažko hasiť. Bez spoľahlivého lekára v chorobe je veľká bieda a núdza. Najmenšie, čo sa prihodí a človek si je nie istý svojho života i zdravia. Nikto mu nevie povedať, nikto nevie poradiť a uspokojiť ho.

112. Preto by bolo potrebné, aby všetky väčšie obce, — alebo viac menších sdružene — maly svojho lekára. Keď sa môžu a i musia vydržiavať ľudia, ktorí sa starajú a pracujú na dobru obce, prečo by sa nevydržiaval ten, ktorý by jej chránil a bránil najväčší poklad — život a zdravie.

113. Ak len od rátania a sporenia závisí, nuž lekár je úsporok. Opýtať sa treba boháča. Koľko potroví na nemoc bez lekára, a čo mu to osoží? Chudobný zase: koľko ztratí zo svojej sily i zárobku, keď ho nemoc zvalí do postele a odnikiaľ lieku a ani pomoci?

114. Dedinčania by mali aj toto uvážiť. Svedomitý lekár, ako učený a života súci človek, by mohol obci i jednotlivému domu v každej okolnosti k pomoci byť, už či radou, alebo skutkom. Nášmu svetu nenie k zahodeniu ani toto.

115. Za lekárom ide obyčajne aj lekáreň, alebo „apatieka“ t. j. miesto, kde sa zhotovujú a vydávajú lieky.

116. Po menších mestečkách niet skutočných lekární, ale sám lekár pripraví a dá lieky.

117. Vo väčších mestách lekár nemá žiadneho dočinenia s liekami. On len napíše „recept“ a z neho lekárnik vidí, ako má liek pripraviť. V recepte stojí: koľko sa má čoho vziať, ako sa má pripraviť, ako podeliť a obyčajne i ako sa má požívať.

118. Recept je napísaný, že mu len sám lekárnik môže rozumeť.

119. Aj lekárnik je učený človek. Pozná všetky lieky a pozná ich silu; len že nepozná povahu ľudskú a nemoce. On tedy nevie a nesmie liečiť.

120. Lekárnik nenie obchodník, alebo kupec. Jemu je zákonom nariadené, po čom bude lieky predávať. Nesmie ani menej, ani viacej dať, než ako recept predpisuje, a nesmie ani viac zaceniť. V lekárni teda niet jednačky pri váhe, alebo cene.

121. Väčšie mestá a obce majú aj svoju nemocnicu (špitál).

122. Nemocnica je len na to zariadená, aby sa v nej nemocní liečili a opatrovali.

123. V nemocnici jesto jeden, alebo viac učených lekárov, a ich povinnosťou je, aby svedomite dozerali na chorých a jich liečili.

124. Obsluha a opatera nemocných je v rukách vyučených a zbehlých opatrovateľov, alebo opatrovateľkýň. Oni sú zaviazaní punktovne vybavovať všetky nariadenia lekárske.

125. Aj chova je pod lekárskym dozorom. Pokrmy a nápoje musia byť dobré a čisté, a každý nemocný dostáva to a toľko, čo a koľko mu lekár dľa choroby nariadi.

126. Tak isto je aj s inou opaterou. V nemocnici sa dozerá na čistotu a poriadok, a všetko je tak zariadené, aby sa nemocný cítil čím lepšie.

127. Preto je to zcela čudné, že náš ľud sa ešte i teraz ľaká nemocnice, a že ani v najväčšej núdzi nechce ísť do nej. Nemocnica je požehnaním pre celý kraj, a aké šťastie, keď by ich bolo viac u nás. Šťastnejšie národy majú ich v každom väčšom meste, a nikto neuteká od nich.

128. Nemocnica nenie len pre toho, ktorý nemá dom a pre úbohých chudobných, ale i pre tých nemocných, ktorí sa doma nemôžu liečiť. Takých nemocných je mnoho — zvlášte u nás — a jim je najlepšie vyhľadať nemocnice.

129. V každej nemocnici je určená denne jedna hodina, keď hlavný lekár, alebo jeho zástupca prezre každého, ktorý príde hľadať lekársku pomoc a nezostane v nemocnici. I toto je veliké dobrodenie, zvlášte pre chudobu.

130. Každý väčšia obec, alebo viacej menších obcí spolu, treba aby maly svoju vyučenú, zkúsenú babu.

131. Aj baby sa učia, čo im je potrebné vedeť. Aj ony majú prísne pravidlá, ktorých sa musia pridržiavať.

132. Takéto vyučené, zbehlé a svedomité baby môžu mnoho pomôcť, obzvlášte u nás. Ak nič iného, vyplienily by nemiestne obyčaje a zvyky pri samodruhosti a pôrode a naučily by naše ženy, ako sa dieťa kúpe, zavíja, nadája, drží a nosí, a to je mnoho.

133. Pri každom pôrode má byť baba prvou a má sa vo všetkom poslúchať. Ona vie viac a je zbehlejšia od najzbehlejších našich žien. Ak nič iného, ona je chladnokrevnejšia a shovievavejšia. Ak je dačo neobyčajného, vie, čo sa smie a čo nie. V nebezpečnom prípade nespoľahne sa na seba, ale pohľadá lekára.

134. V prvé dni po pôrode postieľkyňa ma byť pod dozorom baby. Kde tohoto niet, zahyne mnohé dieťa a zahyne i mnohá mladá matka, zanechajúc za sebou úbohé siroty. Ak aj nezomre, zkazí si zdravie na celý svoj život.

135. Vyučená, zbehlá baba je obyčajne i dobrá opatrovkyňa okolo iných nemocných, a okolo nemocných malých dietok. Aj pri takýchto príležitošťach treba ju zvať, — obzvlášte keď niet v dome dospelejších, rozumnejších žien.

136. Keď sa všetko toto pováži, nemôže sa povedať, že by obecná baba — a čo by ju hneď i dobre platili — draho bola platená. Baby sa obyčajne uspokoja i s malým platom, a tento výdavok neobnášal by ani polovicu toho, koľko sa u nás potroví na „košieľočku“^[1] pri krste, na „povojník“^[2] a na dary, keď „dieťa postaví sa na nohy“, a všetko sa to robí z hrdoby, márnivosti a zo zvyku.

„Všetko čo má človek, dá za svoj život.“ (Sv. Písmo u sv. Jána.)