Železné ruky

Anka má hodinu klavíra. Čakám na ňu.

Stojím na ulici pred kníhkupectvom. Včera som vytiahol z Jana, kedy máva Anka hodiny. Dívam sa na vežu. O desať minút budú štyri.

Všeličo sa dá vidieť vo výklade jediného kníhkupectva mestečka. I knihy sa nájdu, pravda, skoro bez výnimky učebnice. Prezerám si ich, ale nenachádzam medzi nimi učebnice gymnaziálne. Ináč už hodnú chvíľu pozorujem, že niekto stojí pri mne. Prezerá výklad tiež tak, akoby ho v ňom všetko zaujímalo. A prezerá ho už zrejme pridlho. A ja tu stojím už dávno a viem, že si výklad vôbec nezaslúži taký záujem. Lenže ja čakám. Či možno myslieť na to, že aj tento neznámy niekoho čaká?

A tu sa obrátil. Schválne sa obrátil tak, aby som ho videl. Bola to tá istá tvár, ktorá sa mi sprotivila predvčerom večer. Tvár akéhosi Laja, o ktorom neviem ešte ani teraz nič bližšie.

Usmial sa na mňa. A napokon mohol. Odo mňa nedostal zaucho. Lenže ja som priam automaticky reagoval, keď som uvidel jeho vysmiatu tvár:

— Prac sa odtiaľto!

Čuduje sa. A nevie, či má poslúchnuť.

— Prac sa, ty cigáň kadejaký. — A stojím pri ňom už tak blízko, že sa naše plecia dotýkajú.

Úsmev zmizne. Lajo prechádza na druhú stranu ulice. Nájde iný výklad, pred ktorým zastane. Niekoľko ráz zaškúli sem. Aké je to hlúpe! Je aspoň taký silný ako ja. Predvčerom bol aj smelší. To zaucho, čo dostal, vzalo mu sebavedomie. Či to, že stál na strane lži?

Jeho tvár sa vyjasní len potom, keď vidí, že som čakal na Anku. Myslím, že sa zaraduje, keď bude môcť konštatovať, že odchádzame spoločne a že onedlho sa stratíme z obzoru.

*

Anku otravujem práve tak ako Jana. Usilujem sa jej dokázať, že každý ma nenávidí. Je to nekonečný monológ, čo musí odo mňa, chúďa, počúvať, kým ju odprevádzam na okružnej ceste všetkými ulicami.

A keď prichádza chvíľa lúčenia a stojíme znovu pred ich domom, musím ju zasa prosiť o odpustenie. Som nešťastný a svojím nešťastím znepokojujem aj iných. Prosím ju, aby zostali pri mne aspoň oni dvaja. Ona a Jano. A potom aj za tú prosbu sa hanbím.

Podáva mi ruku. Dlho ju držím vo svojej. Dievča je celkom červené, keď si ruku vytrhne. Cítime obaja, že nejde o náhodnú známosť. Onedlho sa ukáže, či nebude znamenať pre nás viac ako najúprimnejšie priateľstvo. Anka vošla do spokojného domu a ja nastupujem cestu do záhrady.

Zastanem však hneď na rohu ulice. A myslím na to, že som mal poprosiť Anku, aby mi poslala von Jana. Ale Jano by bol azda sám vyšiel, keby bol doma. Celkom iste.

Idem ďalej. Oproti blíži sa okresný účtovník so ženou. Známi otcovi. Pozdravím a prechádzam popri nich. A nie som ani na niekoľko krokov za nimi, keď počujem jeho poznámku a potom jej tichý, ľahučký smiech. Čo to má znamenať? Patrí ten smiech nám? Otcovi, alebo mne?

Znovu som zastal. Pre ten sprostý smiech ma natoľko ovládlo vzrušenie, že som bol hotový ísť za nimi, aby som sa ich spýtal, čo bolo pre nich také smiešne. Lebo i keby sa to bolo týkalo otca, urážka by patrila aj mne.

Išiel som za nimi, i keď som vedel, že je to bláznovstvo. Doháňal som ich z kroka na krok a v duchu som sa pripravoval na to, ako ich oslovím a čo im poviem. Bolo mi jedno, čo z toho bude. Od tejto chvíle sa na môj účet nik nebude smiať bez vysvetlenia.

Priblížil som sa im na niekoľko krokov. A tu som ich chcel obísť, postaviť sa im do cesty a tak sa ich spýtať. Keď som však chcel zostúpiť z chodníka, uvidel som četníka, ktorý mi išiel oproti. A bol už celkom blízko.

Prešiel som popri ňom, akoby som ho ani nebol zbadal. Len som sa neponáhľal. Počul som však, že za mnou zastal, a cítil som, že sa díva za mnou. A hneď som počul aj volanie: — Haló! Počujte! — Musel som zastať.

Priblížil sa ku mne.

— Vy ste boli nedávno u pána strážmajstra Tesáka, — povedal s istotou človeka, ktorý sa obyčajne nemýli.

Prikývol som.

— Pán strážmajster vás čaká. Dobre bude, keď sa zastavíte u neho v kancelárii.

Pozdravil som a išiel ďalej.

Dívam sa za ním.

Účtovník a jeho žena sú už veľmi ďaleko.

*

— Vítam vás, mladý pán, — povedal mi strážmajster, keď som zatvoril za sebou dvere.

Mlčky som zastal pred ním.

— Tak len to som vám chcel povedať, že sme pisateľa toho listu našli. Čo na to poviete?

Ale nepozrel na mňa pri tejto otázke.

Ja som mu neodpovedal. Nechcelo sa mi veriť, že chytili Jana.

— Nehovoríte nič, mladý pán? Myslel som, že budete aspoň trošku zvedavý.

— Myslím, že väčšmi bude zvedavý na to môj otec.

— Rozhodne väčšmi, — povedal. — Veď práve som ho chcel volať telefonicky.

Tak otec ešte nevie o tom, myslím si. Zaujímavé. A ty si myslíš, že mi prejdeš cez rozum, však? Našiel si pisateľa listu, dokonca toho pravého, a hovoríš to mne. Prečo si to neoznámil tomu, kto sa o to väčšmi zaujíma?

Strážmajster zaškúlil na mňa. Možno si vôbec neuvedomil, že spravil chybu. A znovu začal naliehať:

— Tak, čo vy na to, mladý pán? Hovorte!

— Neviem, — povedal som s presvedčením, že mám tromf v ruke. — Prečo ste to hneď neoznámili otcovi?

— Len preto, mladý pán, — povedal s dôrazom na každom slove, — lebo som chcel poznať vašu mienku. Ja som totiž presvedčený, že list napísal nezákonný syn vášho otca.

— To nie je pravda! — skríkol som.

— Odkiaľ to viete?

— Vedľajšie. Ale ten to neurobil.

— Tak dobre ho poznáte?

— Nejde o to! On sa nemusel tak obrátiť na svojho otca. Syn mal právo napísať otcovi list a podpísať sa naň plným menom.

— Syn — možno, mladý pán. Ale nie taký.

Nastala tichosť.

— Kto mohol napísať list podľa vás? — začal strážmajster po chvíli.

— Možno ste minule správne predpokladali, že ho napísali jeho kamaráti. Kamaráti, ktorí mu dobre chceli.

— Poznáte jeho kamarátov?

— Nie, — odpovedal som. — Myslím, že nemá nijakých. Iba o jednom by som vedel.

A tu odznelo po prvý raz Janovo meno.

Zľakol som sa. Tak to vyzerá, že alebo Julo, alebo Jano sa dostane do kaše. Inakšie sa to ani nedalo riešiť. Či sa mohlo myslieť na to, aby sa otec dozvedel o tom, že i ja mám v tom prsty?

— Akú mienku máte o ňom? — uprel na mňa oči. — S týmto Janom sa aj vy kamarátite. Často chodieva k vám do záhrady. Nielen vo dne, ale aj v noci. Čo myslíte, mohol to urobiť on?

Všetko vedia! A predsa som odsekol: — Nie, Jano to nemohol urobiť.

— Viete to iste?

— Celkom iste, — hovorím, ale tak cítim, že musím byť bledý ako stena.

— Tak potom na koho myslieť, mladý pán? No, povedzte! Na koho?

Prechádzal sa po kancelárii a ustavične ma fixíroroval. Pochopil som, čo to má znamenať. Strážmajster čaká odo mňa priznanie.

Zakašlal som. Teraz už bez rozmýšľania, aké budú následky môjho priznania, s mysľou jasnou a srdcom podivne čistým, rozhodol som sa, že vezmem všetko na seba. A bolo mi aspoň teraz jedno, čo by urobil otec v návale hnevu a zlosti, keby sa o tom dozvedel. Prenesiem to ľahšie, i keď ma potresce, ako nevinný Julo alebo Jano, dobrý kamarát.

Ešte som sa ho spýtal:

— Môžem sa spoľahnúť na to, že sa výsledok vyšetrovania zachová v tajnosti?

— Prečo vás to zaujíma, mladý pán?

— Keby ste mi to sľúbili, povedal by som vám niečo.

— Počúvam vás, mladý pán.

Postavil sa neďaleko s rukami skríženými na prsiach.

Sklonil som hlavu.

— List som napísal ja.

— Konečne, — povedal strážmajster. Povedal to tak, ako keby to bol bezpečne vedel od začiatku. A vôbec akoby inakšie riešenie ani nebolo mohlo prísť do úvahy. — Veď aj predvčerom ste boli u nich, — doložil hneď. — Je to pekná vec, že sa ho tak zastávate. Lež teraz čo? Ako sa priznáme otcovi?

— Ja mu to poviem.

— To by bolo zlé, mladý pán. Nechajte to na mňa.

Nestačil som protestovať.

— Ja to už zariadim. — A už sedel pri stole s nejakým spisom v ruke.

Ja som zastal ešte vo dverách.

— Prosím vás, aby sa o tom nikto cudzí nedozvedel.

— Spoľahnite sa na mňa, — obracia sa ešte raz ku mne. A potom, keď vidí, že som sa ešte nepohol, volá za mnou:

— Zbohom, mladý pán! Zbohom!