Železné ruky

Drevená búda, v ktorej sa tancovalo na letných zábavách, bola v lesíku blízko mestečka. Keď sme ta prišli s otcom, bolo tam už veľa ľudí a nálada bola dobrá.

Miesto sme dostali hneď pri stole riaditeľa fabriky. Sedel so ženou a dcérou pri jednom z najlepších stolov. Patrilo mu popredné miesto ako čestnému predsedovi športového klubu.

Pozdravili sme sa a riaditeľ nás milo vítal. Zrejme nás čakal a tešil sa na našu spoločnosť. Sadli sme si a hneď sa rozprúdil rozhovor. Mal som rád riaditeľa, lebo bol vždy pozorný aj ku mne. Ona však bola neznesiteľná pre svoje otázky, ktoré sa počúvali s odporom a odpovedalo sa na ne veľmi ťažko. A napokon tu bola dcérka Márinka, ktorá chodila do kvarty a rátala sa už medzi väčšie dievčatá. Nevynikala milotou a krásou. A predsa som vedel, že ma tanec s ňou neminie.

A tu som uvidel Jana. Bolo treba niečo podniknúť, aby som sa z tejto spoločnosti vyslobodil. Hudba práve spustila a ja som myslel na to, že musím predovšetkým splniť povinnosť, ktorá sa odo mňa očakáva. Márinka rada šla do tanca. Štebotala veľa, lenže mne sa nechcelo rozprávať. Bolo to len dievčatko, a predsa som pri všetkom, o čom rozprávala, cítil, ako ma pichá osteň jej povýšenosti. Bola riaditeľova dcéra! A mňa to jedovalo. Chcel som, aby cítila, že tancujem s ňou len zo zdvorilosti.

Keď hudba prestala hrať, zaviedol som ju na miesto a šiel som za Janom. Čakal na mňa a hneď ma zaviedol k stolu, pri ktorom sedeli členovia jeho rodiny. Musel som si sadnúť. Pán majster, Janov otec, ma osobitne vítal, pričom prízvukoval tým, ktorí sedeli pri stole, že ja som ten slávny herec nášho mesta. Nalial mi do pohára vína. Robil to veľmi milo a veľmi srdečne a ja som pochopil, aká vzácna je táto chvíľa. Pán majster si štrngol so mnou a potom si štrngla aj Janova mama, pričom sa spýtala, prečo neprišla na zábavu aj moja mama, a či náhodou nie je chorá. Pri odpovedi som si štrngol s Ankou a musel som vidieť rumeň na jej líci, potom s ostatnými, zväčša neznámymi ženami a mužmi pri našom stole. I ja som bol v rozpakoch a červenal som sa ako Anka. Ale netrvalo to dlho a dostal som náladu. A keď sa ozvala hudba, vypil som druhý pohár a viedol som Anku do tanca.

Anka tancovala obdivuhodne dobre. Ja som nebol dobrý tanečník a netancoval som vyslovene rád. Ale teraz napodiv dobre som sa cítil pri tanci. Ankina tvár bola rozpálená a musel som myslieť na to, čo hovoril Jano. Bude to pravda, konštatoval som, keď Anka niekoľko ráz pozrela na mňa a ja som v jej pohľade zachytil niečo neznáme a znepokojujúce. Naraz som bol nesmierne pyšný. Dievča ma ľúbi!

Chcel som jej pozrieť do očí, ale mala sklonenú hlavu. Či by nebolo poctivejšie utekať pred ňou, ujsť z toho tanca? V mojom živote je toľko vážnych a veľkých otázok, že sám neviem, ako ich vyriešim. A či mi nebude stáť práve ona v ceste, Anka s čistým srdcom, vtedy, keď sa budem strojiť do boja? Lebo tak som cítil, že stojím pred bojom. A že sa môže začať v ktorejkoľvek minúte. To som už vedel, že sa otec pred zábavou nestretol s doktorom. Ale je pravdepodobné, že sa tu na zábave dozvie, čo chcem od neho. A potom alebo povie áno, alebo sa to začne. Obzerám sa, či niekde neuvidím doktora. Nie. Ešte neprišiel.

Anka pozrela na mňa. A znovu musím myslieť na to, či nie je to nepekná hra, čo s ňou robím. Mal by som sa jej priznať, že ju neľúbim. Len či by to bola pravda? A že čaká na mňa tisíc povinností. Nebudem mať čas myslieť na ňu ani v týchto dňoch, ani v budúcich. Vraciam jej pohľad a viem, že hovorí inakšie ako moje myšlienky. Nebolo treba toho stretnutia. Toho tanca a toho vína. Lebo toto všetko ťažko zabudnem. Budem musieť myslieť na Anku vždy.

Hudba prestala hrať. Cítim, že ľudia sa dívajú na nás. A my sa usmievame. Nedívame sa na seba, a predsa sa usmievame na seba. Vraciame sa k stolu Ankiných rodičov. A tu povie Anka len toľko:

— Ideme sa prejsť, mama.

Janov otec chcel mi ešte naliať vína.

— Počkajte, mladý pán! — kričí za mnou.

A tu Jano zakročí:

— Nechajte tak, otec.

Pani majstrová volá za nami: — Nebuďte dlho!

Neodpovedáme. Ideme do lesíka.

*

A tu som po prvý raz pobozkal Anku.

Červenala sa.

Zďaleka znela hudba.

Bolo to na okraji lesíka medzi dvoma veľkými krami. Nikoho sme nablízku nevideli. Ale keď som ju chcel pobozkať ešte raz, počuli sme hlasy a kroky, ktoré sa blížili.

Nevedeli sme, čo robiť. Pred nami bol chodník. A lesík ožíval. Blízko i ďaleko ukázali sa prechádzajúce sa páry. Anka pozrela na mňa. Bolo jasné, že sme sa nemohli dívať ľahostajne pred seba. Rozhodli sme sa, že pôjdeme ďalej.

Cestou sme stretli známych a kedy-tedy zaškúlil na nás aj niekto z chlapcov. S Ankou sme sa nerozprávali. Vzrušoval nás ešte náš prvý bozk. Viem, že by to bolo grobianstvo, keby som sa jej spýtal akokoľvek jemne, či to bol jej prvý bozk. Dívam sa na ňu a konštatujem, že Anka je stále vzrušená a červená. A som znovu nesmierne pyšný.

Vrátili sme sa do blízkosti tanečnej siene. Kráčame pri menšej drevenej búde, kde je výčap. Patrí sa, aby som sa Anky spýtal, či nie je smädná. Mám niekoľko korún. Mama mi ich dala. Bez pýtania.

Anka nič nevraví. Možno sa hanbí povedať áno. Vediem ju do výčapu. Je tu málo ľudí. Lepšie sa popíja vonku na čerstvom vzduchu. I tí, ktorých sme tu našli, nepostavajú dlho. Vypijú si svoje a idú. Takto sa vytratili už skoro všetci. Zostávajú tu iba dvaja chlapi. Majú pred sebou pivá. Jeden z nich je obrátený ku mne, ale je mi celkom neznámy. Pravdepodobne nebude odtiaľto. Druhý je odvrátený odo mňa. Nevidím jeho tvár. Iba jeho hlas počujem. A ten mi je známy.

S Ankou sme dostali svoje malinovky a žartovne si štrngáme. Práve vtedy povedal človek odvrátený od nás svojmu spoločníkovi:

— Obchodník je znamenitý. Ako človek však nie každodenný. Za svet by sa neprehrešil proti dobrým mravom a slušnosti. Chyba je len jedno. Hovorí sa o ňom, že má nemanželského syna.

Pozrel som na Anku. Mala sklopené oči. Bol by som chcel vedieť, či počula slová tohto človeka tak ako ja. Lebo ja som ich počul jasne a zreteľne. A uvedomujem si, čo môžu znamenať. Človek známeho hlasu, ktorý tu vystupuje v úlohe informátora, môže hovoriť aj o iných ľuďoch mne neznámych v našom meste. Ale môže hovoriť práve aj o mojom otcovi. A môže hovoriť celkom úprimne, lebo nevie, kto stojí za jeho chrbtom.

Druhý, ktorého dobre vidíme, prijíma tieto slová so smiechom.

— Nesmej sa, — hovorí známy hlas. — Lebo nie je to obyčajný prípad. Ľudia, ktorí majú za sebou niečo podobné, utiahnu sa alebo sa zmieria s tým, že nemôže byť z nich vzor mravnosti a počestnosti. Ale tento má ešte vždy takéto ambície.

Na tvári, ktorú pozorujem, vidím prekvapenie. A hneď počúvam otázku:

— A čo hovoria na to ľudia?

Známy hlas pohotove odpovedá:

— Nájdu sa i takí, ktorí nič nemajú proti tomu, že žije tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Že pochoval minulosť a začal nový život. Ale väčšina ľudí neodpúšťa tak ľahko. Je pravda, že kto sa raz takto zašpiní, viac sa neočistí. I keby sa pokúšal o to práve tak vytrvalo a usilovne ako tento.

Dopili. Vstali a známy hlas zaplatil. A ja som ešte nevidel jeho tvár.

Kto to môže byť? Nedá mi to pokoj od chvíle, keď som začal počúvať rozhovor týchto dvoch. Teraz som na neho dvojnásobne zvedavý, lebo cítim, že hovoril o otcovi. Sám neviem, prečo som nepriskočil k nemu so zaťatou päsťou a nespýtal sa ho rovno, či je sám čistý a bez poškvrny, že môže iných tak ľahko ohovárať. Prečo som to vlastne neurobil? Zdržalo ma vedomie, že sme si veľmi blízki? Že ma spája s človekom známeho hlasu tá istá nenávisť? Že obaja nenávidíme môjho otca, a preto patríme k sebe?

Tí dvaja idú von. A ja chcem za nimi.

Cítim však dotyk jemnej ruky. A keď sa obraciam, Anka sa nechápavo díva na mňa. Zabudol som na ňu? Na čo všetko musela myslieť za tohto čudného rozhovoru?

Stojím tu bezradne. Tí dvaja vyšli. A moja tvár je ešte červená od hanby. Poznávam s prekvapením, že otec môj pyká za svoj hriech. Nie za hriech, za ktorý sa chcem i ja postaviť do radu jeho nepriateľov. Nie za to, čo urobí zajtra alebo v blízkej budúcnosti. Ale za to, čo vykonal dávno a čo nebude môcť napraviť nikdy.

Aj to je trest, že môžu o ňom takto hovoriť.

Neprichodí mi však rozmýšľať o tom, nakoľko je tento trest spravodlivý. Sú tu naliehavejšie otázky. Rozhovor ma znovu upozornil na to, že nesmiem Anku zbytočne šialiť. Že najmúdrejšie bude spraviť koniec. Lebo blízky je boj. A ten je nadovšetko dôležitý. Boj o život môjho brata.

Vyťahujem peňaženku a platím.

— Vráťme sa, — požiadam Anku.

Sú chladné tieto slová. Priam mrazia.

*

Po návrate do búdy zaviedol som Anku k stolu jej rodičov. Bol skoro prázdny. Sedela pri ňom len Ankina mama, meravo, s akousi výčitkou na tvári, a pán majster s neprítomným zrakom. Bez slova mi chcel znovu naliať do pohára, lenže ja som zdvorilo odmietol. Pozrel na mňa, ale zasa nepovedal ani slova. Naplnil svoj pohár. Potom si štrngol s mojím prázdnym. A viac sa nestaral o mňa.

Porúčal som sa a nepovedal som ani Anke, či sa ešte vrátim.

A predsa sa tak dívala za mnou, akoby verila, že ešte prídem. Neprestal som cítiť, že ma svojím pohľadom sleduje, i keď som sa vzďaľoval od stola.

Jana som hneď našiel. Díval sa na tancujúcich. Dievča nemal, tancoval nerád a s kamarátmi sa hneval. Nemal sa čím zamestnať. Čakal na mňa. Ale práve vtedy, keď sme sa našli a zavesili do seba, zjavil sa naproti nám Čarli.

Čarli bol stredný útočník futbalového mužstva nášho športového klubu a jedna z najznámejších osobností nášho mestečka. Ktorýsi z jeho predkov, otec alebo dedo, bol v Amerike, ale rýchle sa odtiaľ vrátil. Po ňom zdedil Čarli svoje krstné meno, veľmi populárne, najčastejšie spomínané v sprievode nadávok alebo chválospevov na futbalových zápasoch v našom mestečku.

Čarli bol teraz mierne opitý, ale iste len preto, lebo sa patrilo, aby na zábave svojho klubu nebol triezvy. Išiel nám naproti a už zďaleka ukazoval na mňa. A blížil sa ukazovákom pravej ruky, namiereným proti mne, nestarajúc sa o náš údiv. Vskutku sme si nevedeli vysvetliť, čo chce. Zastali sme s Janom a čakali, čo bude. Hudba práve prestala hrať, a preto sa obrátila k nám aj pozornosť obecenstva. Kto videl Čarliho, jeho vzpriamenú pravicu a červenú tvár, vyhol sa mu so zhovievavým úsmevom. Jemu to mohol každý odpustiť, že bol opitý. Čarli dá za to v najbližšiu nedeľu góly za nadšeného revu vysokováženého obecenstva. A predsa sa mnohí zastavili blízko nás. Boli zvedaví, ako bude Čarli vystrájať.

— A ty si nemysli, — zastal predo mnou Čarli, stále ukazujúc na mňa, — že poskakovať na javisku je všetko. Že to je nejaké umenie. Futbal by si mal vedieť hrať. Tam ukáž, chlapče, čo vieš!

Usmievame sa s Janom. A Jano mu vraví:

— Neboj sa! My aj to vieme!

— Paroma viete, — zahrešil naraz Čarli. — Rozprávať viete! Papuľovať! Ale kopať do lopty, futbal hrať…

Zmĺkol. Jazyk mal už málo pohyblivý. Ktosi mu zďaleka zakričal:

— Nedaj sa, Čarli!

— Somár, — kývol Čarli. Tak, ako keby to bol beznádejný prípad. — Myslí si, že sa chcem biť. Osol, korunovaný!

Okolo nás sa smialo obecenstvo. My sme prišli na to s Janom, že najlepšie bude stratiť sa. Ozaj sme tu nemali čo hľadať. A boli by sme vyšli na čerstvé povetrie, keby sa neboli zjavili na obzore Paľo Chrenko a Ondriš Sklenár.

Čarlimu hneď padli do oka, a keď ich uvidel, dostal nový záchvat. Vyrútil sa na nich s krikom:

— A vy, študenti, všetci si mnoho myslíte o sebe. Všetci si myslíte, že všetko viete. A neviete nič!

— Možno lepšie hráme futbal ako ty, — zakričal mu Paľo Chrenko.

Okolo zaznel rehot. I ja som sa musel usmiať, ako reagoval Čarli na túto poznámku. Zatackal sa, ako keby bol dostal silný úder na bradu, a spravil komickú grimasu. Ale potom obrátil. Začal rečou, ktorá nebola veľmi rozumná, a jazykom, ktorý ho veľmi neposlúchal, vysvetľoval Paľovi, aké veľké umenie je hrať futbal. Zástup okolo nás sa rozrástol zasa a každý, kto bol triezvejší ako Čarli, smial sa a zabával sa na jeho účet. Ozvali sa aj výkriky: — Čarli, len sa drž! Pravdu má! Nedaj sa! — Čarli však na toto všetko odpovedal iba hlbokým opovrhnutím. Bol športovec a tieto výkriky ho len dráždili. Huckali do bitky. A bitky Čarli zo srdca nenávidel.

Keď konečne prestal chválu spievať na umenie hrať futbal, ozval sa Ondriš Sklenár:

— Doteraz si na nás študentov len nadával. A my by sme ti mohli dokázať, že nemáš pravdu! Že hrať vieme aj my.

— Čerta viete!

— Skúsme to, — povedal Ondriš. — Zostavíme študentské mužstvo a zahráme zápas proti športovému klubu! Čo by si na to povedal?

Čarli hneď vytriezvel. Kývol kamarátovi futbalistovi, ktorý nás zďaleka pozoroval a ten hneď pristúpil. Čarli mu s pomocou okolostojacich porozprával, o čo ide. Zástup sa pomaly rozchádzal. Nebola tu nijaká nádej uvidieť poriadnu ruvačku. A o chvíľu zostali v blízkosti Čarliho len tí, ktorých sa vec týkala priamo. Futbalisti. I my s Janom sme sa práve chystali na odchod, keď sme počuli otázku: — A kto by hral? — Bola to otázka Čarliho kamaráta. Počuli sme jasne, ako mu odpovedal Ondriš Sklenár: — Sme tu hneď štyria z tých, ktorí by mohli hrať. — A ukázal na mňa a na Jana. My sme sa však tvárili tak, akoby sme nič neboli počuli. Vyšli sme von. Za našimi vŕškami práve zapadalo slnce.

Na to isté sme mysleli s Janom. Návrh bol sympatický, lebo pochádzal od Ondriša. Ale my sme sa hnevali.

Nechceme mať s nimi nič. Nič!