Železné ruky

Je nedeľa po tej osudnej, keď zomrel Julo.

Som v kostole na chóre a odtiaľ sa dívam na zhromaždenie veriacich.

Od utorka večera je to piaty ťažký deň. Po pohrebe sme sa nestretli s otcom. Jedávam naďalej v kuchyni. Ani s chlapcami som sa nevidel, hoci niekoľko ráz som riskoval cestu do mesta. Povedal som si totiž ešte v utorok večer, že si nájdem zamestnanie. A potom sa odsťahujem od rodičov. A bol som presvedčený, že rodičia pristúpia na to celkom iste.

Znova ma chytila pochybnosť a trápi ma, či som nechybil. A hovorí mi, že som pre nikoho na svete nemal sa tak podlo zachovať. Ale nechcem jej veriť. Keď som však urobil prvý pokus nájsť si zamestnanie a zastal som pred budovou miestneho pivovaru, prišiel som na to, že sa vlastne pokúšam presvedčiť verejnosť, že za moju neúčasť na Julovom pohrebe sú zodpovední moji rodičia. Keby som sa bol rozišiel s nimi, jasne by som bol ukázal verejnosti, kto je zodpovedný za moje rozhodnutie.

Nevošiel som do budovy pivovaru. Vrátil som sa. Pochopil som aj to, že aj pre iné prekážky nebolo by múdre hľadať zamestnanie v našom meste. Všade by ma mohli s úsmevom odmietnuť. „Prečo hľadáte zamestnanie u nás?“ hovorili by. „Výhodnejšie miesto by ste našli vo fabrike, v ktorej je všemohúcim pánom váš otec.“ Ale nielen to som cítil, keď som sa vracal. Vracal som sa predovšetkým preto, lebo som nechcel, aby zodpovednosť za moje rozhodnutie pripísali inému.

A predsa som necítil tak, ako som mal, že patrím do toho druhého tábora. Že mám stáť vlastne pri svojich rodičoch. Necítil som, že jestvuje nejaké nepriateľstvo, namierené proti nim, a že vlastne sme proti celému mestu. Ja som zaplatil za svoje rozhodnutie. Ale nevidel som, že by boli rodičia trpeli za to, ako sa zachoval v tomto prípade otec.

Dívam sa na spievajúce chrámové obecenstvo. Mamka je tiež v kostole. Dobre ju vidím sklonenú nad spevníkom. Možno padla na ňu aj otcova aj moja vina. Ktovie, či nerozmýšľajú tak mnohí ľudia, že ona nepustila syna a muža na Julov pohreb. Ako rád by som ju očistil od takéhoto podozrenia. Mňa môžu pošpiniť, hovoriť i myslieť o mne, čo chcú. Ale mamka moja musí byť pred ľuďmi čistá, ako ju vidím ja.

Je tu aj Julova matka, sklonená v hlbokom smútku. Na ňu je sústredená pozornosť zhromaždenia. Láskajú ju zo všetkých strán sústredené pohľady. Celé zhromaždenie cíti s ňou.

Ale ja by som chcel pri jej veľkom utrpení ukázať na čistotu zmýšľania svojej matky. Aby to videl každý, že ju nemožno viniť z neprístojného otcovho správania pri smrti jeho nezákonného syna. Vypočítal som si, že po skončených službách božích Julova mať skôr sa dostane von z kostola ako moja mama. Iste ju však zastavia pred kostolom. A zatiaľ by som ja mohol prehovoriť so svojou mamkou. Pošepnem jej, aby pred kostolom pristúpila k Julovej matke a vyslovila jej sústrasť. Tak vydá o sebe sama jasné a čisté svedectvo.

Organ znie fortissimo, je koniec služieb božích. Ja sa ponáhľam, aby som sa dostal čím skôr k mamke. V zástupe, ktorý sa tisne von, prešla predo mnou Julova mať. A už je tu aj mama. Mohol by som sa jej prihovoriť. Zastavuje ma však podivná myšlienka.

Nechávam ju prejsť. A nejdem za ňou. Už viem, čo by mi povedala:

„A kto by stál potom pri otcovi, syn môj?!“

I keď som nepočul túto odpoveď z jej úst, uznávam, že by mala pravdu, keby tak odpovedala. Lebo keby bola vyslovila Julovej matke sústrasť, bola by sa postavila na jej stranu. A otec by bol zostal sám. Teraz už vystavený jedovatým slovám každého človeka v tomto meste.

Tak by to videla moja mama. Lenže situácia nie je tá. Opätovne to musím konštatovať. Z ničoho nevidím, že by obyvateľstvo tohto mesta stálo proti mojim rodičom a my by sme boli sami proti celému svetu, ako to vravela mama.

Vyšiel som z kostola a zastal. Videl som Julovu mať obklopenú ženami, ktoré jej vyslovovali sústrasť. Veľká časť chrámového obecenstva sa zhromaždila okolo nej. A videl som aj moju mamku. Išla iným smerom. Pomaly. Možno preto, aby nevzbudila pozornosť, alebo aby mala možnosť pristaviť ju nejaká známa alebo priateľka. Ale nik sa neobzrel o ňu. Nik ju nepristavil. Nik ju nepozdravil a nešiel za ňou. Sama kráčala moja drahá mama, akoby niesla nejakú obrovskú ťarchu. Nebola to jej vina. Niesla otcovu vinu.

A vtedy som porozumel, že sme skutočne sami. Ctím si Julovu matku a je mi jej úprimne ľúto. Ale moje miesto je pri mojej matke. Nemôžem ju nechať samu. Musím sa postaviť k nej.

A už som bežal za ňou. Bolo mi to jedno, že sa to nepatrilo pred očami chrámového zhromaždenia. Musel som bežať, kým som nezastal pri nej a nechytil ju za ruku.

Len toľko som jej povedal:

— Mamka moja!

A ona odpovedala:

— Syn môj!

Ďalej sme kráčali spolu. Nik by nebol mohol pridať k našej radosti. Takú radosť sme mali v srdci, akoby sme sa boli po dlhom, pridlhom hľadaní našli práve v tejto chvíli.

Večer v záhrade.

Rozmýšľam o otcovi. Vyratúvam všetko, čím sa proti mne previnil. A seba sa trpko spytujem, či začať spomienkou, ako prudko sa postavil proti mojej túžbe stať sa hercom, a pokračovať úderom, ktorý som dostal vtedy, keď som sa dozvedel, kto je Julo. A potom kráčať ďalej a vidieť nové, vždy nové dôkazy, nemilosrdné dôkazy o tom, že otcova autorita padla. Alebo ako sa pohlo základom, na ktorom stála jeho autorita, mocná v našom rodinnom živote.

Pred nás gymnazistov stavali naši profesori ľudí, ktorí boli vzorom skutočne vo všetkom. Aký to bol smútok v mojom živote, aké sklamanie, keď som si musel uvedomiť, že človek, ktorý mi mal byť vzorom, je ďaleko od dokonalosti. Či som sa vo svojom živote mohol obrátiť na neho s úctou? Viem, že to nemohlo byť hneď. Priveľmi živé bolo ešte všetko, každá rana. Len či mohla byť tu nádej, že to raz príde?

Tak to vyzerá u nás, že sa vráti všetko do starých koľají. A že otec znovu len nepripustí krok, ktorý by nás zblížil. Prejde čas utrpenia, ktorý skúšal naše sily, preletí nad nami víchrica, ale iba okolo nás sa zmení niečo, v nás sa nezmení nič. Vrátime sa ta, kde sme boli. Budeme to vidieť predovšetkým z otcovho správania. Ako sa bude meniť znovu na toho, ktorým bol. Jeho gestá budú vždy povýšenejšie a bude mocnieť jeho hlas a raz bude tam, kde bol. Možno si ani nespomenie, že kedysi sa aj on chcel ponížiť. A keby to bol vtedy jeho syn chcel, možno by to bol aj urobil.

Dnes mi povedala mama:

— Budeš sa musieť vrátiť k spoločnému stolu.

Nespytujem sa na nič. Boli by to ťažké otázky a ťažké odpovede. Budeš sa musieť znovu len ponížiť, hovorím si. Ba vari aj poprosiť za odpustenie. Aby si sa mohol vrátiť do moci železných rúk.

Lebo inej cesty niet.

Len ako sa skloniť pred človekom, ktorého si nemôžem ctiť ani milovať? Kde hľadať cestu, na ktorej sa stretneme?

Neviem, či poslúchnem mamku. Keby som sa bol postavil proti otcovej vôli a nevycítil, čo chce, keď ma volal k sebe pred pohrebom, či by mohla mama rozmýšľať o mojom návrate k spoločnému stolu? Sotva. Bol by som odsúdený naveky sedieť v kuchyni. Ale preto, lebo som tak urobil, ako to on chcel, volá ma k sebe. To je odmena.

A ja nechcem takú odmenu.

A nesadnem si k spoločnému stolu.

*

Niečo ma vyháňa na ulicu. Nemôžem sa upokojiť. Preklínam svoju samotu. Chcem vidieť ľudí, i keď môžem očakávať aj nepríjemné stretnutia. Chcel by som vidieť smutný dom. Ale cítim, že ta nemôžem ísť. Tá cesta je pre mňa naveky zavretá.

Ktosi sa ozve za mnou mäkkým hláskom:

— Vlado!

Je to Anka.

— Musela som vás zastaviť, — hovorí.

— S podliakom by ste sa nemali ukazovať.

Je v rozpakoch. A ja hútam o tom, prečo si nechcem priznať, aká je krásna pre mňa táto chvíľa. Zastavila ma. Ona ma zastavila. Ja by som nebol mal odvahu prihovoriť sa jej.

Smelo kráčame ulicou. Obdivujem Anku. Je to predsa len skvelé dievča. Štebotavo hovorí:

— Jano je veľmi smutný. Nemali ste sa rozísť.

— Nekamaráti sa s chlapcami?

— Nie.

— Nemôže sa vrátiť, — hovorím. — A so mnou nemal šťastie.

Anka mlčí.

— Chlapci mi nechýbajú. Nemal som rád spoločnosť, ktorá každú chvíľu bola pripravená prehrabávať sa v mojich intímnych, rodinných veciach. Ale za Janom je mi smutno.

— Pokúsim sa vás zmieriť.

— To nepôjde, Anka! Jano nevie odpúšťať.

Anka kývne. Ona vie, že Jano je taký.

— Bude učiteľom, — hovorí. — Má rád deti.

— Áno, — odpovedám ticho a na chvíľu sa vraciam k našim spoločným snom v záhrade. Je to už len tupá bolesť. I Jano mal svoj sen. A hvízda si iste, keď ho spomína.

— Keby otec menej pil, mohol by aj ďalej študovať.

I Anka, i Jano majú ten istý problém ako ja, myslím si.

— Ani spokojný dom nie je celkom spokojný. Otcovia, ako si vás ctiť? Ako vás milovať? — hovorím to nahlas a Anka hneď odpovedá.

— Musíme si ich ctiť a musíme ich milovať takých, akí sú, — hovorí prosto a presvedčivo.

Zastali sme. Aké je to zvláštne! Na veľké otázky aká jednoduchá, prostá odpoveď. Veď ju poznám! Myslím na svojho učiteľa náboženstva z ľudovej školy. Tak nám vysvetľoval štvrté božie prikázanie, že ctiť a milovať treba nielen rodičov, ktorí sú dobrí a ktorí môžu splniť každú žiadosť svojich detí, ale i takých, ktorí nemajú z čoho dávať, lebo sú chudobní, i takých, ktorí sú suroví a vedia ublížiť svojim deťom. Pamätám sa, ako dal toto vysvetlenie zopakovať spolužiakovi, ktorého otec sa spíjal a prichádzal v sobotu po výplate bez groša domov, a druhému, s ktorým sme boli tiež všetci v triede spojení súcitom, lebo jeho otec bol surovec a bíjaval ho bez príčiny. A všetci sme vtedy precítili, ako ťažko vyslovovali títo naši priatelia slová prikázania i jeho vysvetlenia. Robili to priam nenávistne. Len neskoršie sme ich mohli pochopiť. Že nie my, ale len oni vedeli, čo znamená pokoriť sa pod mocou zákona božieho.

Je mi jasné, prečo sa mi vrátila táto spomienka.

Vracia ma aj k Julovi. To isté cítil aj on. Že otec je človekom, ktorého treba milovať.

A to je tá cesta…

*

Stojím pred otcom a myslím na to, aká čudná bola cesta, ktorá ma sem priviedla. Stojím pred ním, ale nedívam sa na neho. Možno čaká odo mňa slovo, ale ja mlčím. Rozmýšľam o tom, ako sa naučím ctiť si ho znovu. Lebo chcem, aby bol pre mňa znovu autoritou. A bol by som rád, keby som mohol zabudnúť na všetko, čo som pre neho stratil, na svojho najlepšieho priateľa a na svoj najkrajší sen. Chcel by som zabudnúť na všetko, aby som ho mohol milovať.

Neviem, či sa mi to podarí. Páli ma bolesť ani osteň v tele, všetko, čím sa previnil proti mne. A viem dobre, že by to všetko znovu oživlo a postavilo sa proti nemu, keby som v tejto chvíli pocítil len moc jeho železných rúk, a nie to, čo by mi malo povedať jeho srdce.

Rukou sa ma dotýka. Kladie mi ju na plece. Je to láskavá ruka. Cítim, že mizne nepriateľstvo medzi nami. Že sa vyrovnávajú rozdiely medzi otcom a synom. Že i ja som dospel, možno práve v bolestných dňoch týchto prázdnin. I ja som teraz chlapom. Stal som sa ním v utrpení.

Dvíham hlavu a dívam sa do otcovej tváre. Aká je zmenená! Niet na nej stopy po pýche a tvrdosti. Je to tvár človeka, ktorý trpel a trpí. Človeka, ktorý nikdy nebude taký, aký bol. Lebo po jeho tvári tečú slzy.