Železné ruky

Potreboval by som priateľa.

Nikdy som tak netúžil po tom ako teraz, aby som mal medzi svojimi rovesníkmi aspoň jedného priateľa. Blízkeho. Úprimného.

Najbližší mi boli vždy spolužiaci z gymnázia. Chlapci z nášho mestečka nechodili však do gymnázia, v ktorom som ja študoval. Navštevovali ústav, ktorý im bol najbližší. Ja som však i po našom návrate do okresného mesta zostal v ústave, na ktorý som chodil od začiatku v čase, keď sme boli odtiaľto vzdialení na predchádzajúcom otcovom pôsobisku. Otec nechcel, aby som zmenil ústav v poslednom roku, práve pred maturitou. A tak sa stalo, že s chlapcami, s ktorými som sa poznal vlani cez prázdniny, málo som sa videl v celom školskom roku. Vlastne doteraz som nemal ani možnosť s niektorým z nich sa skamarátiť. Stretli sme sa znovu len nedávno, pri prípravách na študentskú zábavu.

Súrne som potreboval priateľa. Nielen známeho. Človeka, ktorý so mnou cíti. Niekoho, komu by som sa mohol vyžalovať. Niekoho, kto by mi nahradil brata. Vždy som túžil po tom, aby som mal brata. Len brat by ma bol mohol porozumieť. Je to však márna túžba. Brata mať nemôžem. Priateľa potrebujem. Priateľa…

Ako si ho však vyčariť? Priateľa, akého by som potreboval. Nadviazať bližšie styky s niektorým zo známych chlapcov? Dá sa to len tak narýchlo? Bez sympatie?

Nie, povedal som. A napísal som list.

Spytoval som sa v ňom priateľa Milana, s ktorým sme dlhé roky sedeli v jednej lavici a spolu sme aj maturovali, či sa definitívne rozhodol študovať právo a či si podal žiadosť o prijatie do niektorého vysokoškolského domova v hlavnom meste. Otázky boli len na úvod. List som napísal pre ďalšie riadky, v ktorých sa ozval žalostiaci tón.

Vyžaloval som sa, že otec je proti tomu, aby som sa stal hercom. Milan dobre vedel o mojich túžbach a v triede prijali bez námietky jednohlasne, že z Vlada bude komediant. Všetci spolužiaci uznávali môj talent. Bude to pre nich poriadne prekvapenie.

Išiel som na poštu hodiť list. Po dlhom čase znovu som sa prechádzal ulicami mestečka, z ktorých ma na čas vytvorila moja túžba po samote. Už sám by som bol rád, keby sa skončili dni vyplnené iba vyvaľovaním sa na slnku, bezvýsledným hútaním a bezmocným vzdorom. Či sa mám pokúsiť vyhľadať niekoho zo svojich známych? Vybrať sa k rieke, ta, kde sa chlapci kúpavajú, alebo večer sa ukázať v parku?

Pomaly som sa vracal. Veľmi som si žiadal, aby som stretol niekoho zo známych študentov. Ale pritom som vedel, že si zahryznem do perí, keby ma znepokojovala myšlienka zveriť sa niekomu z nich so svojou bolesťou. Nepopieram, milé by bolo také stretnutie, ale nijako by mi nepomohlo. Neoslobodilo by ma. Len ten by ma mohol oslobodiť, kto by ma porozumel. A takého nenájdem ľahko. V tomto mestečku dedia synovia nielen majetky, ale aj názory svojich otcov.

Predo mnou kráča párik, chlapec a dievča. Držia sa za ruky, akoby boli dedinskí snúbenci s prevelikou láskou a s prevelikým strachom, že sa stratia v tomto v veľkom meste. Nebudú to však snúbenci. Skôr samopašný študentský párik, ktorý nikde nevetrí ani profesorov, ani rodičov. Živo rozprávajú a smejú sa na seba. Zastavujú sa pred výkladom a mimovoľne sa zastavujem s nimi aj ja. Páči sa mi tento párik, i keď ho vidím len odzadu. Nemám ani tušenia, kto je ten chlapec a kto dievča.

Dievča sa lúči. Rýchlo prejde na druhú stranu ulice a vojde do starého poschodového domu. Už viem všetko. Ide na hodinu klavíra. A zošity v ruke boli noty. Ale chlapec sa nedíva za ňou. Pozerá na knihy vo výklade. Čudný gavalier!

Teraz sa obracia. Veď je to Jano!

Jano maturoval tiež v tomto roku, ale nie na našom ústave. Je sympatický chlapec. Teší ma, že sme sa stretli.

— Človeče, — hovorí, — a ty koho naháňaš?

Usmievam sa na neho. — Nikoho.

Ale Jano neprejavuje nijakú radosť.

— Zle mi je, keď sa na teba dívam. Čo je s tebou? To vysedávaš celé dni v záhrade? Kúpať sa nechodíš, večer ťa v parku nevidíme. Už si natoľko namyslený na svoje úspechy, že sa len nafukuješ a o priateľov nedbáš?

Čo mu na to povedať? Vyžalovať sa mu na ulici?

— Máš pekné dievča, — hovorím mu.

— Somár, — povie precítene. — To nie je dievča. To je sestra.

*

Hneď po večeri som želal rodičom dobrú noc. A porúčal som sa. Otec sa nedíval na mňa. Nespýtal sa, kam idem. Napokon mamka to vedela.

Študenti mestečka schádzali sa v lete každý večer v parku. Tu sa rozprávalo niekedy až do jedenástej v noci. Boli to všelijaké reči, často neslané, nemastné. Chlapci si uťahovali iba jeden z druhého a boli vďační za žart, i keď bol surový. Niektorých študentov to neuspokojovalo. Vytvorili si v študentskej spoločnosti zvláštnu spoločnosť, ktorej členovia sedávali vždy na tej istej lavici. Volali ju žartovne lavicou ťažkých prípadov. Sedávali tu chlapci, ktorí čítali noviny a knihy a chceli sa porozprávať aj o vážnych veciach. Pravda, veľa sa tu hovorilo aj o budúcnosti, lebo väčšina chlapcov bola práve po maturite. Starších ani nebolo. Vysokoškolákov bolo málo v našom meste a nezaujímali sa o život gymnazistov. Najmladší z ťažkých prípadov, nádejní, septimáni, postávali len okolo lavice. Ja ako starší mal som právo na sedenie. Hneď som si sadol. A cítil som sa v tejto spoločnosti dobre.

Nie dlho. Presne až po tú chvíľu, v ktorej začali spomínať i v tejto spoločnosti hercov a divadlo. Medzi chlapcami boli herci z aktoviek, ktoré sa zahrali na nedávnej študentskej zábave. Ktosi spomenul čísla programu a o chvíľu sa začalo hovoriť o úspechu hier, ba dokonca aj o obsadení. Naraz sa ozval hlas študenta mne celkom neznámeho, ktorý tvrdil, že moja úloha v jednej z aktoviek bola zle obsadená. Úloha vraj vyžaduje veľa rutiny, staršieho a skúsenejšieho herca. Bol som prekvapený slovami neznámeho chlapca, vychudnutého na kosť s plameňom v očiach. Hovoril, ako keby bol prednášal, a bol pritom možno aj trošku smiešny. Gestikuloval živo, priam nebezpečne pre tých, ktorí boli v bezprostrednej blízkosti. Uznať som však musel, že okrem veľkého percenta závisti, lebo bolo nesporné, že hovorila tu aj závisť, bolo v ňom aj niečo pozoruhodné. Nechcel som ho pretrhnúť, ba sám som sa nechcel ozvať. Len čudné mi bolo, že nik sa nepokúsil brániť režiséra ani mňa a že nik nepripomenul neznámemu úspech oboch aktoviek. Chlapec hovoril ďalej rýchle a horúčkovite, niekedy zdanlivo aj bez súvisu. Z toho, čo pohovoril, mnoho bolo pomýlené. A predsa sa zreteľne ukázali aj podivné stopy bystrého postrehu.

Všetci chlapci na lavici ťažkých prípadov a okolo nej boli hercami na programe študentskej zábavy alebo obecenstvom. Mohli sa prihovoriť plným právom k tejto kritike. A nechali ho rozprávať. Neprerušili ho. Niekedy prestal sám, ako keby čakal na odpoveď. Po tichosti sa však hneď ozval a znovu sme počuli ten nervózny, horúčkovitý hlas, ktorý sa miestami stával vyzývavý, opovržlivý, bol protivný, ale aj uchvacoval. Ktovie, ako dlho by bol rozprával. Len tu niekto z chlapcov zívol.

V tej chvíli prestal. Pozdravil: — Dobrú noc! — A zmizol.

Tichosť zostala po ňom.

— Kto je to? — spýtal som sa po chvíli.

Nik neodpovedal.

A naraz začali chlapci vstávať jeden po druhom. Hovorili všetci, že je už čas ísť domov, a zberali sa. Podávali sme si ruky, ale ja som cítil, že otázka, na ktorú som nedostal odpoveď, znepokojuje a dráždi i tých, ktorí odchádzali, i tých, ktorí by boli ešte zostali. Nakoniec sme zostali len dvaja s Janom. A jeho som sa znovu spýtal:

— Kto to bol?

I Jano však mlčí.

Prečo mi to nechce povedať? Lebo je to zrejmé, že to nechce povedať. Hvízda si tak, ako keby bol v rozpakoch. Potom sa naraz obráti ku mne.

— Naozaj to nevieš?

— Neviem, — vyhŕklo zo mňa.

Zasa tichosť. Iba po hodnej chvíli povedal Jano hlasom ozajstného ťažkého prípadu.

— Ten chlapec má tuberu. A vraj sú jeho dni spočítané.

Dotkol sa hlavy, ako keby mal na nej klobúk, a zmizol v tme.

*

Na druhý deň, keď som prišiel na obed, odovzdala mi mamka list. Bol od Milana.

S nedočkavosťou som ho otváral. Podľa očakávania odpovedal Milan najprv na moje otázky. Už dávno si podal žiadosť o prijatie do vysokoškolského domova. Aj ja sa môžem o to pokúsiť, ale podľa jeho mienky bude už neskoro. On bude študovať právo. Rozhodol sa tak preto, lebo je to ideálne štúdium pre každého, kto práve tak ako on necíti nijakú zvláštnu náklonnosť pre nejaké povolanie. Napokon aj to pokladá za veľmi múdre, že môj otec chce, aby som aj ja študoval právo. Veď hercom byť, to nie je povolanie pre slušného človeka.

Tak ma nazlostil tento list, že by som ho bol najradšej roztrhal. Aj Milana, keby som ho bol mal blízko. Bol by som zažil veľké sklamanie, keby som bol očakával povzbudenie a porozumenie len od neho. Na šťastie zásluhou chlapcov cítil som sa už lepšie. Boli dobrou náhradou a boli bližší ako Milan. Z nich možno Jano mohol by mať najväčšie šance stať sa mojím priateľom. Jemu by som sa chcel zdôveriť. Len nie som si istý, či sa i v ňom nesklamem.

I keď sa ma Milanov list nedotkol celkom zblízka, bol som vzrušený. A bál som sa, že to naši spozorujú. Viera, huncútik, sleduje každý môj pohyb. Dúfa iste, že jej budem rozprávať o tom, čo mi napísali v tom tajomnom liste. Tváril som sa však ľahostajne a list som chcel vložiť znovu do obálky. Len tu som si všimol, že okraj obálky je natrhnutý. Ako keby bol niekto list otváral. Možno Milan skúšal, či obálka je dobre zalepená. Možno. Dal som si ju do vrecka.

O chvíľu prišiel otec. Mlčky sme zasadli k stolu. Nevšímal som si veľmi rozhovor. Rozmýšľal som ako zvyčajne. Doteraz som nemusel mať obavy, že ma otec pri obede osloví. Milanovo stanovisko ma zarmucovalo. Možno však to, čo povedal o hereckom povolaní, bolo slovo iba náhodne hodené. V neznesiteľnej horúčave sa mu nechcelo rozmýšľať. A predsa to mal vedieť, že ja beriem takéto slová smrteľne vážne. Či aj on bol toho istého názoru ako môj otec, len nechcel to vysloviť tak tvrdo a surovo? A že herci z povolania — to je háveď a bagáž?

Tu sa ozval pri stole smiech. Smiala sa Viera. A keď som sa prekvapene obzrel, videl som, že aj otec sa usmieva. Neviem, ako k tomu došlo. Len konštatujem s pohnutím, že pri našom stole sa zjavil úsmev. Ako dávno sme ho nevideli! Otec je zrejme dobre naladený. Musím dať pozor. Možno i mne sa ujde slovo.

Otec hovorí o tom, že vypísali súbeh na zaplnenie dvoch úradníckych miest vo fabrike. Nemysleli na to, že oznam takej začiatočníckej firmy v novinách vyvolá takú pozornosť medzi úradníkmi hľadajúcimi miesto. Lebo doteraz dostalo riaditeľstvo tridsať žiadostí. Počúvame ho, možno s nepochopením, pre iskru, ktorá mu svieti v očiach, keď toto spomína. To je pýcha, že fabrika, ktorú on spravuje po obchodnej stránke, v časoch povojnových, keď mnoho je iba v začiatkoch alebo pomaly sa rozbieha, požíva takú dôveru. Otec sa usmieva a teraz sa mi celkom páči. Ten prejav jeho pýchy a sebavedomia je distingvovaný, jemný. Iný možno by sa bil v prsia: To som ja urobil, to je moja práca. Dôvera ľudí v náš podnik je len moja zásluha! Otec to nerobí! Otec sa len usmieva.

— Nie sú to miesta na zahodenie, — poznamenal naraz. — Ani práca, ani dôchodok. Možno ich väčšmi odporúčať ako mnohé iné povolania, ktoré zaručujú možno väčšie príjmy, ale nie sú pre slušného človeka.

A pritom pozrel na mňa.

Nevycítil som hneď, čo to malo znamenať. Azda nový plán? Či najnovšie chce ma dať hneď do služieb fabriky? Naraz akoby ma bol zasiahol blesk. Nepohol som sa, len sedel a díval sa pred seba. A myslel som na Milanov list. Slušný človek! Ako sa mohlo stať, že otec použil tie isté slová. Slová, ktoré boli v Milanovom liste? A ako som si mohol inakšie vysvetliť jeho pohľad?

Otec otvoril môj list a prečítal ho. Nemohol som sa oslobodiť od tejto myšlienky. Nebolo to isté! Bolo to iba podozrenie! Doteraz som našiel len stopu po pokuse otvoriť obálku. Ale nepresvedčil som sa, či list otvoril niekto skutočne. A predsa na skúšku pustil som poznámku. Mohla dať otcovi na vedomie, že niečo šípim.

A povedal som:

— Slušný človek bude vždy hľadať slušné zamestnanie. Neprijme prácu, ktorá by ho robila nečestným. Ale či je niekto slušný človek, to sa môže ukázať predovšetkým v jeho súkromnom živote. Napríklad slušný človek neotvára cudzie listy.

Poznámka bola nešikovná. Zacítil som mamin pohľad. Spytoval sa. Prečo si to povedal, syn môj?

Ja som však v tej chvíli musel pozorovať otca.

Vôbec sa mu nezmenila tvár. Akoby mi i teraz bol chcel dať najavo, akú radosť má z toho, že nie je so svojou mienkou sám. Že mi napísal pravdu aj jeden z mojich spolužiakov, na ktorých sa ja rád odvolávam. I ten má taký názor o hereckom povolaní ako on. Ba ešte niečo mi chcel dať na vedomie. Že aj to pokladá za svoje právo, čo podľa mňa slušný človek nevykoná v nijakom prípade. Otvárať listy. Listy svojich detí.

Otec zdanlivo sa priznával k tomu, čo som len predpokladal o ňom. A pritom tak sa videlo, akoby mu bolo celkom jedno, aká je moja mienka o tom, čo urobil. Prekvapuje ma pocit, že som len bábkou v jeho rukách. Celá moja budúcnosť bude závisieť od toho, kedy a kde ma bude potrebovať. Figúrku, s ktorou bude chcieť urobiť ťah.

Cestou do záhrady vytiahol som z vrecka obálku. Nemohol som však zistiť, či bola otvorená a znovu zalepená. Jedno však bolo jasné. Každý môj list dostane sa najprv do otcových rúk. A otec nevyberá v prostriedkoch. I keď nemám dôkazy, som presvedčený, že to mohol vykonať. Otvoriť môj list.

Viem, že je hotový vykonať všetko. Len aby si ma udržal. A doteraz si ma drží. Železnými rukami.