Železné ruky

Pri raňajkách som sa stretol iba s mamkou. Otec v takomto čase býval už vo fabrike.

Mlčala. Bola bledá. Zle spávala a túto noc iste nespala. Ale s ňou sme sa mohli o včerajšom večere porozprávať. Mamka vie, že mám svoju hlavu, a nechce vo mne vidieť len otroka.

Nečakal som však, že ona sa prihovorí. Sucho, akoby bez záujmu znel jej hlas, keď povedala:

— Včera si urazil otca!

Trhlo to mnou.

— Čím som ho urazil? — A cítil som, že pri tejto otázke zjavil sa mi na tvári výraz opovrhnutia.

— Nechcel si ho poslúchnuť!

Tak predsa! Dobre som šípil. Pasca prefíkane nastavená. Vedel som o nej, a predsa som sa dal chytiť. Už som sa v nej hádzal. Od zlosti by som bol plakal, lebo som vedel, že sa z nej tak ľahko nevyslobodím. Je to pravda, že som nechcel poslúchnuť. Že som nechcel byť otrokom! Že som si nechcel dať rozkazovať. Je to pravda! Svätá pravda! Len to je to strašné, že človek by chcel odpľúvať, keď na ňu myslí.

Devätnásťročný mladý človek, ktorý nedávno opustil školské lavice, aby vstúpil naraz do nového života, a chce byť v ňom predovšetkým voľným a slobodným človekom, má priam detsky čistú predstavu o živote a o tom, čo od neho očakáva. Je si istý, že na prahu tohto života dostane možnosť rozhodnúť o svojej budúcnosti. A keď si predstavuje túto chvíľu, chytá ho priam závrat, v akých úžasných výškach bude sa cítiť pri tejto voľbe. Chcel by však padnúť do hlbín strašlivej priepasti a vidieť seba mŕtveho s roztrieštenými údmi vo chvíli, keď sa dozvie, že smie voliť len tak, ako sa mu rozkáže.

Rozprávam o tom mamke a hovorím:

— Viem, že nie je to také tragické u každého ako v mojom prípade. Otec by mal cítiť, že má inakšieho syna ako ostatní ľudia. A že by sa previnil voči mne, keby ma nútil postaviť sa proti sebe samému. Nikdy by sme sa nestretli.

— Nemôžem ti pomôcť, — hovorí mama. A nie je to klišé. Je to slovo, za ktorým stojí bolesť i boj. — Celú noc sme o tebe rozprávali. Musíš otca odprosiť, Vladko! Žiada si to!

Obracia sa ku mne.

— A ty to urobíš, aby bol v dome pokoj.

Odprosiť? Čím som sa vlastne previnil? Že som nesklonil ochotne šiju do jarma? Odprosiť preto, lebo som sa nechcel rozkazu podrobiť? Hnus! A mamka to podporuje. Ešte ma o to žiada.

— Viem, že som inakšie hovorievala, — vraví mamka, akoby odpovedala na búrlivé otázky vo mne. — A že som sľúbila pomôcť ti! Chcela som. Ale mocnejšie je vo mne vedomie, že nesmiem dopustiť, aby si stál v živote proti otcovi. Musíš preniesť a odpustiť, že je nespravodlivý. Keby splnil svoju hrozbu, mal by si pokazený celý život. A on si nezahráva so slovami.

Počúvam, ale nie dlho. Cítim, že to ďalej nevydržím.

Preč! Preč!

Mamka sa díva za mnou. Ale nemôže ma zastaviť.

*

Ujdem. A nedám sa ponížiť.

Najradšej by som išiel hneď. Keby som mohol zabaliť hneď najpotrebnejšie svoje veci a sadnúť na najbližší vlak.

Mama má brata. Je to starý mládenec. Pôjdem k nemu. Ten sa ma ujme. A môže ma dať aj študovať.

Len ďaleko je to! Ale čím ďalej, tým lepšie. Mama mi musí dať peniaze na cestu. Aby som mohol ísť hneď.

Či budem môcť rátať s maminou pomocou. Sotva! Nie, mama mi nepomôže! Ona chce, aby som otca odprosil!

A ja ho neodprosím. Ani vtedy, keby chcel splniť svoju hrozbu. Keď nebudem môcť byť hercom, štúdium práva ma nebude zaujímať. Pôjdem s maturitou do úradu. Aj tam mi bude lepšie ako doma. V tomto pekle! Budem si aspoň svojím pánom. Zarobím si na živobytie a už mi nik viac nerozkáže. Domov ani nepozriem. Vari aj na to zabudnem, že mám kdesi rodičov. Tak. A viem, že iba potom by sa otec díval. Nemal by otroka. Možno by ho aj to mrzelo, že by nemal komu rozkazovať.

Odídem. Zostať tu, znamenalo by podrobiť sa jeho vôli. Znovu by sa splnilo iba to, čo on chce. Musím odísť! Aby videl jasne. A potom uvidíme, čo urobí. Či nepopustí, keď sa dozvie, že stratil syna. Lebo môj odchod, to bude jasná reč. A povie všetko. Povie aj to, že jeho jediný syn ho nenávidí. Tak ho nenávidí, že nechce, aby život jeho otca bol spojený s jeho životom.

Dvere sa otvárajú. A v nich mamka.

Nepriateľsky sa dívam na ňu. Čo chce odo mňa? Už nikomu neverím. Ani v to neverím, že by sa našiel na svete človek, ktorý mi chce dobre.

— Ako môžeš tak rozprávať? — spytuje sa mama s výčitkou.

— Prišiel som na to, že slová i skutky mojich rodičov diktuje sebectvo, a nie láska ku mne.

— Počula som, — hovorí mama, — o ľuďoch, ktorí sa vedia obetovať pre iných a sami za to nechcú nič! Nuž mysli na to, že sú takíto ľudia na svete a že sám by si mal byť jeden z nich.

Zarážajú ma mamkine slová.

— Ja že sa mám obetovať?

— A prečo by sa mal niekto iný? — spytuje sa mama. — Ja i keby som sa chcela obetovať, nič nedosiahnem svojou obeťou. Otec inakší nebude. Ty musíš byť inakší.

— Chcem odísť, — hovorím.

— Kam?

— K ujovi Janovi.

— Chudobnému človeku na krk?

— Chudobnému?

— Ujo Jano má iba svoj biedny plat. Každý halier tohto platu má svoje miesto. Ako hosť by si bol vítaný. Na týždeň, dva. Ale keby sa dozvedel, že si vlastne ušiel k nemu, neviem, či nebude pokladať za svoju povinnosť napísať otcovi hneď po tvojom príchode: Príď si po syna!

— Pôjdem teda inde!

Ale tu sa mi mama už posmievala.

— Len preč, však? Nerozumiem, ako si mohol vyčítať práve ty niekomu, že myslí iba na seba? Na koho myslíš ty? Azda okrem seba aj na niekoho iného?

Vraví to celkom ticho.

— Viem, že by ti bolo jedno, čo by tu zostalo po tebe, keby si odišiel.

— Nedám sa ponížiť.

— Preto by si chcel ujsť? Vieš, že oveľa statočnejšie by bolo zostať a neodprosiť?

Prekvapene dvíham hlavu.

— Áno, — hovorí mama. — Zostať a vstúpiť do úradu. Nič lepšie by ťa nečakalo, i keby si ušiel. So svojimi snami o divadelnej akadémii budeš sa musieť rozlúčiť v každom prípade.

Mlčím.

— Ponížiť sa, — opakuje si ticho mama. — Od prvej chvíle svojho života si prijímal od svojich rodičov všetko, čo si potreboval. A to nebolo poníženie!

— To, čo ste svojim deťom dali, viete vyrátať v každej chvíli. A predsa nemáte právo rozhodovať o mojom živote!

— Ba máme, syn môj! Až do dňa tvojej plnoletosti.

— A môžete proti mne použiť aj násilie?

Mama mlčí a ja začínam rozumieť.

— Raz, — hovorí tíško, — bol si vtedy ešte celkom malý, po bolestnom rozhovore som povedala otcovi, že by bolo najlepšie, keby sme sa rozišli. Odpovedal mi, že keď sa o to pokúsim, četníkmi ma dá priviesť domov.

— Nemal na to právo, — hovorím.

— Možno nemal. Ale na teba má! Ešte nerozhoduješ o sebe!

Pokračuje po prestávke.

— Nie si sám z mladých ľudí tvojho veku, ktorí sa musia zrieknuť svojich snov. Tvoj vek je vekom, v ktorom sa rozchádzame so svojimi snami. Myslím, že by si našiel medzi svojimi priateľmi mnoho skromnejších, ako si ty. Lebo mnohí túžia iba po tom, aby mohli stúpiť na cestu, ktorá je pred tebou otvorená. A ani tá žiadosť sa im nesplní. Čo robiť, keď je život mocnejší ako my!

— Viem, — povedala po chvíli, — devätnásťročný mladík ťažko zohne šiju.

— Ťažko, — hovorím.

— Mysli na to, že ja som ťa o to prosila. Tvoja matka.

— Odprosím ho, — odpovedal som rýchle. — Ale nezabudnem na svoje poníženie.

*

Od chvíle, keď som musel otca odprosiť, roztrhlo sa niečo definitívne medzi nami. A žili sme pri sebe ako dvaja cudzí ľudia.

To, čo sa postavilo medzi nás, nemuselo sa stať neodstrániteľnou prekážkou ako nejaký vysočizný vrch. Ale otec ma chcel ponížiť. Vedome ma chcel. Nie preto som ho musel odprosiť, lebo som ho urazil. Ale len preto, aby ma mohol ponížiť.

A ponížil ma tak, ako ma ešte nikdy nikto neponížil. Verím, že sa to už inému nepodarí v živote. Musel som ho prosiť nielen o odpustenie, ale aj o dovolenie študovať právo. A to záviselo od jeho milosti. Slová herec a divadlo mátožili. Mali sme ich obaja skoro na jazyku. Len sme ich nevyslovili. A bolo to veľmi múdre.

Keď si spomínam na dni svojho detstva, musím myslieť aj na to, že otec mi často pripravil podobné chvíle. Boleli i pri spomienke. Trestal ma nespravodlivo, nešťastnou rukou, vtedy, keď som si to nezaslúžil. Chcel to, aby jeho stopy v živote mojom i v živote iných ľudí boli bolestné a dlho sa videli i pamätali? Či nemohol za to ani sám, že neprinášal pokoj. Pocit tiesne, ba priam strachu prekvapoval v jeho prítomnosti.

Stretávali sme sa aj naďalej pri spoločnom stolovaní. Lenže ja som mlčal, a nehovoril ani on. Mamka a Viera nás zabávali. Bolo to trápne. Ale on to tak chcel.

I keď sme však mlčali pri obede alebo pri večeri, vedeli sme, čo robí ten druhý. Pozorovali sme sa navzájom a hrali sme pri tom divadlo. Ja som aspoň nezabudol, že hrám a nesmiem vypadnúť zo svojej úlohy. Otec vedel, že niečo zlomil vo mne. Často sa zadíval na mňa. Pravda vždy tak, aby som to nespozoroval. Bolo v jeho pohľade vedomie viny? A hanbil sa za to, čo vykonal?

Sotva. Vedel som to, a preto rástla medzi nami nenávisť ustavične. Ale nebolo to ozajstné nepriateľstvo. Lebo nemal som radosť, keď padli poznámky na účet môjho otca v akejkoľvek spoločnosti, a nemohol som sa smiať, i keď po nich odznel aj smiech. A vídaval som ukradomky v spoločnosti takýto úsmev u ľudí, o ktorých som bol presvedčený, že sú otcovi úprimní priatelia. Usmievali sa za otcovým chrbtom, možno nie posmešne a naskrze nie zlomyseľne, ale predsa sa usmievali. Bola by to bývala podlosť smiať sa s nimi. Ale ponížený otrok predsa nenávidel. Jeho nenávisť bola zbraň, o ktorej vedel len on.

V týchto dňoch bol naším hosťom otcov obchodný priateľ. Keď si ma dobre prezrel, dovolil si poznamenať, že málokedy videl takú zjavnú podobnosť medzi otcom a synom. Nie je to vraj len podobnosť tvárí, ale i pohybov a výslovnosti. Sedel som pri stole červený ani rak. Nepovedal som na to ani slovo, ale najradšej by som bol kričal: To nie je pravda! Nie som taký a nechcem byť taký! Nechcem sa ponášať na neho. Otec sa usmieval, zrejme sa mu páčilo to, čo konštatoval jeho priateľ. Naraz mu začal rozprávať o svojich plánoch so mnou. Po prvý raz rozprával o tom niekomu cudziemu v mojej prítomnosti. Obed sa už končil. Vstal som a vyhovoril som sa. Hosť a otec kývli a dívali sa za mnou, ako som odchádzal.

Vrátil som sa do záhrady.

Sprotivil sa mi aj tento otcov priateľ. Nenávidím ľudí. Či je to od chvíle, keď ma rodičia sklamali?

Brániť sa teda proti nim. Nepripustiť ich do svojej blízkosti. Sú zlí.

Veď staviam okolo seba obranný múr. Z tichosti svojej samoty.

Len keby som niekedy necítil celkom jasne, že sú to múry väzenia.