Železné ruky
Autor: Július Barč-Ivan
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Patrícia Šimonovičová, Veronika Gubová, Tibor Várnagy, Eva Studeničová, Pavol Karcol
Večer sedíme na lavičke ťažkých prípadov. Je tu Ondriš Sklenár, ktorý je predsedom, Paľo Chrenko, Jano a skoro všetci, ktorí tu boli aj minule. Len tuberák chýba.
Hovorím o všeličom. Ale nálady niet. Žart, po ktorom trval smiech za normálnych okolností do nevydržania dlho, má dnes len slabý úspech. Ani vážne veci nás nezaujímajú. Ustavične sa vracia mlčanie a tichosť. Tak sa vidí, že dnes skoro sa rozídeme.
Ktosi sa pýta: — Julo nepríde?
— Ktovie, — znie odpoveď. — Predtým chodieval každý večer.
Predtým! Na tomto slove je zvláštny dôraz. A ja ho cítim.
Rozprávajú sa výstupy zo školy. Chlapci sa vysmievajú z profesorov. Uľavujú si a vyplácajú z nich hlavne tých, ktorí zle ovládajú vyučovací jazyk. A takých je práve dosť ešte i teraz na našich gymnáziách.
Naklonil som sa k Janovi.
— Julo je ten tuberák?
Udivene pozrel na mňa, akoby nerozumel, prečo sa pýtam. Akúsi nechuť vidím mu na tvári, keď odpovedá.
— Hej!
A ja som už vedel, čo znamená slovo „predtým“. To boli večery, keď som ja do parku ešte nechodieval.
Z diaľky počúvame dievčenský hlas.
— Jano, nejdeš ešte domov?
Akoby boli chlapci len na toto volanie čakali.
— Jano, — ozvalo sa za našou lavicou. — Sestra ťa volá! Marš domov!
— Jano, — posmieval sa iný hlas, — utekaj! Drichmať ti už treba, aby ti ráno chutilo mliečko.
— Hybaj už, — pridal sa tretí, — lebo ak sa ti sestra nahnevá, vyfliaska ťa na fľaku.
— Čušte už! — zreval na nich Jano.
— Hohó! — búrili sa tí vzadu. A naraz prišli všetci do varu. Odznievajú všelijaké poznámky. Napodiv sú slušné. Ide o Janovu sestru. Asi preto sa nik neodváži byť bezočivý.
Mne je cudzie to vykrikovanie. Obraciam sa k nemu.
— Jano, predstav ma sestre!
— No toto, — ozve sa údiv z úzadia. — Vlado sa vám ide zamilovať!
— Čušte už! — kričím i ja.
— Jano, predstavíš ho len pod jednou podmienkou. Párik sa nám musí ukázať!
— Musia sa prejsť aspoň raz pred našou lavicou!
— My im to povieme, či im to spolu pristane.
Jano ma vedie v tme.
— Ty nejdeš sám? — ozve sa zblízka teplý hlas.
— Anka, — hovorí jej Jano. — Toto je tu Vlado. Iste ho poznáš z javiska. Chce ťa poznať.
Je ešte stále tma. Myslím na smelosť, ktorá pripravila túto situáciu. Načo to zoznámenie? Ani to neviem, či sa mi bude dievča páčiť. Minule som ju len letmo zazrel. Ešte som zblízka ani nevidel jej tvár.
Odchádzame z blízkosti lavice ťažkých prípadov. Jano s nami. Ale nepočúvame poznámky, nám adresované. Ja čakám na chvíľu, a možno i Anka myslí na ňu, keď sa zastavíme pri svetle prvej lampy a pozrieme na seba.
Zastali sme pod lampou. Dívame sa na seba.
Anka je pekná. Trošku vzrušená, červená je jej tvár. Ale je pekná.
*
Anku sme odprevadili domov. Jano sa vracia so mnou. Ideme do záhrady.
Jano ešte nebol u mňa. Obdivuje moju rezidenciu a všetko sa mu páči. Naraz sa spýta:
— Je pravda, že preto ti postavil otec tento domec, lebo si bol podozrivý na tuberu?
— Mal som ťažký zápal, — odpovedám a neviem, prečo to Jana zaujíma.
Jano mlčí. Ale nemlčí tak ako človek, ktorý nechce rozprávať. Mlčí tak ako človek, ktorý sa pasuje so sebou, chce niečo udusiť v sebe, niečo zamlčať. A nedarí sa mu to. Nie. Lebo po chvíli povie:
— To by bolo niečo pre Jula!
Nerozmýšľam o tom, prečo to povedal. Chcem mu rozpovedať všetko, čo ma trápi. Hovorím mu o otcovom rozhodnutí. Že mi nechce dovoliť študovať na divadelnej akadémii. Nechce, aby som sa stal hercom.
Neprekvapuje ho to, čo mu vravím. Chápe, hovorí, i to, že ma to bolí. Ale nielen mne sa nedarí. On, Jano, chcel by študovať právo a rodičia mu vravia, že niet z čoho. A pozri, vraví, tu je Julo. Ten by chcel len žiť. A nepôjde to.
Veľmi často spomína Jula, myslím si. Ale prečo? A nemôže porozumieť, že môj prípad je celkom iný?
— Keby som bol na tvojom mieste, — hovorím mu, — možno by som sa rodičom neprotivil. Keď raz nemôžu!
Jano odpovedá posmešne.
— Že by si sa im neprotivil? Človeče, že by si bol taký hrdina? Ako na javisku? No aby si vedel, ja som im neraz povedal svoje. Nič to nepomohlo. Budem učiteľom.
Jano sa celkom inakšie díva na veci, myslím si. Je koniec! Nepochopí ma!
— A ako si chceš pomôcť? — spytuje sa po chvíli, ale už skoro bez záujmu.
Nevedel som, či mu to mám povedať. Nepredstavoval som si takto chvíľu, v ktorej prezradím svoje tajomstvo, zavreté na sedem zámok. A predsa som ho nemohol udržať v sebe. Niekomu som musel prezradiť, ako chcem zachrániť svoj sen.
— Zapíšem sa aj na právo, aj na divadelnú akadémiu. Budem študovať i jedno i druhé.
— Si šikovný, — hovorí Jano, nestrácajúc svoj posmešný úsmev, — iste to zvládneš. Jedno na úkor druhého. A otec s tým súhlasí? Či to je to vedľajšie?
Prečo rozpráva ustavične s tým protivným úsmevom? A predsa tak, ako keby bola v jeho slovách bolesť.
— Nechápeš, — spytujem sa ho, — že by som bol hotový urobiť všetko, len aby sa mi splnilo, po čom túžim?
— Hotový, — posmieva sa Jano. — Ale čo by si dosiahol? Otca oklamal. To ešte! Ale viac? Nikdy herec z teba nebude. Dobre sa sníva a hovorí o tom v pohodlí, do ktorého ťa usadil tvoj otec. Ale možno by si bol prvý, ktorý by zutekal zo života za kulisami. Nie si z tých, ktorí by vedeli vyhrávať v boji o každý, i najmenší úspech.
— Poznáš ma tak dobre? — spytujem sa ho.
— Možno veľmi dobre. A že ti vôbec nekrivdím. Je pravda, že sme nechodili spolu a stretli sme sa len tu a tam. A predsa viem bezpečne o tebe, že si nehodno všímať, čím sa zamestnávaš a o čom snívaš. Nie! Lebo ty na iných ľudí nebudeš myslieť. I keď si presvedčený o tom, že si vynikajúci chlapec a nadaný väčšmi ako ktokoľvek iný, jedno ti chýba. Ty nie si človek! Z toho, čo si zo seba ukázal, inakšie o tebe súdiť nemôžem.
— Prečo?
— Človeče, ty vôbec nemyslíš na Jula?
— A prečo mám na neho myslieť?
— Lebo i on je človek!
— Kdeže ty, — pokračoval po chvíli. — Máš iba svoje hlúpe problémy a nariekaš nad nimi. Je ti jedno, že iný, možno ani nie tak ďaleko od teba, umiera. Pre teba je len jeden človek na svete. Len ty sám. Ostatní môžu pre teba aj zdochnúť.
— Nemáš príčinu takto rozprávať.
— Že nemám? — odvrkol Jano. — Človeče, prestávaš ma baviť. — A namieril k dverám.
Idem za ním.
— Vysvetli mi, čo chceš. Nerozumiem ti.
— Necigáň! — Otvoril dvere a zmizol v tme.
Volám za ním. — Počkaj! Otvorím ti!
Jano sa už vytiahol na plot.
— Kašlem na tvoje otváranie.
Zoskočil.
Chvíľu bolo ešte počuť jeho kroky. Ale potom sa vrátila tichosť. Vraciam sa do izby a myslím na Jana. Nepodaril sa pokus získať ho za priateľa. Za mesačného svitu v smrteľnej tichosti znovu sa ma zmocňuje pocit, ktorého som sa chcel zbaviť.
Som zasa sám.
*
V nasledujúci večer som nešiel do parku. Túžil som po spoločnosti chlapcov a možno ešte väčšmi ako na nich som myslel na Anku. Ale cítil som, že po Janovom odchode nedá sa ísť ta, kde by bola možnosť stretnúť sa s ním. A Janovi sa nedal ľahko odpustiť včerajší večer. Ako ma mohol obviniť a odsúdiť bez príčiny? A prečo spomínal tak často toho tuberáka? Veď mi vôbec nevysvetlil, prečo by som mal viacej myslieť na neho ako na iných.
Na tretí deň po našom rozchode s Janom dal si ma otec zavolať do svojej kancelárie. Stávalo sa to len v prípadoch, keď si chcel vybaviť niečo so mnou v neprítomnosti ostatných členov rodiny. Stál som pred jeho písacím stolom v bojovom postoji, lebo som očakával útok. A nemienil som sa poddať.
Otec povedal hneď, o čo ide. Počul vraj, že sa tak chystám študovať právo, že sa súčasne zapíšem aj na divadelnú akadémiu. Nebude sa ma spytovať na to, či je to pravda. Ale ak by som sa o to pokúsil, znamenalo by to koniec mojich štúdií.
Pozrel na mňa. Ten pohľad nebol výkrikom: Vidíš, ja všetko viem! Neunikneš mi! Mám železné ruky. Tak bude, ako ja chcem. Len pozrel na mňa. Nie posmešne, ani nie ako víťaz na porazeného, alebo ako pán na otroka, ktorý sa z jeho moci nikdy nevyslobodí. Sústrasť bola v tom pohľade. Ľutoval ma. Ako keby mi bol hovoril: Ľutujem ťa, syn môj! Veď ty nemáš ani priateľa! Nemáš človeka, ktorému by si mohol povedať dôverné slovo.
Bola to pravda!
Celkom apaticky som počúval to, čo hovoril ďalej. Otec vraj chcel, aby som bezstarostne strávil prázdniny po maturite. Aby som ich vďačne spomínal, kým budem žiť. Ale tak sa vidí, že nepôsobí na mňa dobre ani samota, ani nezamestnanosť. Mám primnoho času na rozumovanie. A preto sa postará o to, aby som aspoň na krátky čas bol zamestnaný vo fabrike. Možno sa mi vytratia z hlavy zbytočné myšlienky.
Keď som vychádzal z otcovej kancelárie, nemal som v srdci hnev. Ani nenávisť. Bol by som najradšej plakal. Uvedomil som si, aký som úbožiak. Viem, že ma nezradil otcovi Jano sám. Ale povedal to doma pred svojím otcom, alebo pred niektorým z chlapcov. Otec sa to dozvedel veľmi skoro. Netrvalo to ani dva dni.
Takéto dôvernosti káže psia povinnosť zachovať v tajnosti, Jano to mohol vedieť. A zradil ma. Z toho vidieť, aký som mu protivný. A že mu nezáleží na mne. Nielen jemu. Ani Anke.
Nepôjdem za nimi. Nechcem ich vidieť. Nechcem ich vidieť.