Železné ruky

Mám brata.

Chcel som mať brata. Možno však by som ho bol chcel mať len tak dlho, dokedy by som bol vedel, že moja túžba je nesplniteľná. Nijakú predstavu som nemal o ňom. Ani približnú. Len túžil som po ňom.

A splnila sa moja túžba. Či si to zle vravím? Skutočnosť totiž, ktorej som sa postavil zoči-voči, stála by tu neúprosne a nezmeniteľne ako vrch, ktorý sa preniesť nedá, i keby som bol túžil po nej, i keby sa mi bola protivila myšlienka na ňu.

Keby som mohol povedať, že len preto sa zjavil brat v mojom živote, lebo som po ňom túžil, preklínal by som hodinu, v ktorej sa ozvala vo mne táto túžba. Preklínal by som hodinu, v ktorej sa zrodila myšlienka, že by som mohol mať brata. Ťažká bola samota, v ktorej som myslieval na neho, ale preklínal by som seba, keby som bol prišiel k uzáveru, že len jeho príchod by priniesol riešenie, len on by ma mohol od nej oslobodiť. A takto!

Lebo o to ide.

Doteraz som to nemohol pochopiť, ako to bolo možné. Otec, ktorý by bol chcel byť v očiach každého človeka najstatočnejším a najčistejším človekom, bol by sa dopustil poklesku, ktorý sa prosto vyhovoriť nedá. Lebo nepokladám za pravdepodobné, že sa dá vyhovoriť alebo ľahko odpustiť, keď človek v treťom roku manželstva, z ktorého má jedno dieťa, začne pomer, ktorý tiež nezostane bez následkov, a stane sa otcom nezákonného syna. Cítim to, i keď som sa nezapodieval takýmito otázkami. Mám iba devätnásť rokov. A o takomto prípade som ešte nepočul.

A pritom nepozerám prísne na takéto priestupky. So spolužiakmi v škole sme vždy nerušene rozprávali o týchto veciach a pozerali sme vždy voľne na takéto a podobné prípady. Možno ani tento prípad by sa ma nebol dotkol, keby sa bol vyskytol v inej rodine. Ale môj otec, môj vlastný otec, ktorého v istých chvíľkach bol som nútený odsúdiť a možno i nenávidieť, a pritom predsa by som ho bol chcel vidieť vždy čistým a dokonalým. A otec mohol byť pokladaný za vzor. Nielen preto, lebo v očiach iných sám chcel byť mravne bezúhonný a čistý, ale preto, lebo aj ja som ho za takého pokladal. A pri tom posudku bolo vedľajšie, ako sa správal doma k svojej rodine. V spoločenskom živote, v mojej prítomnosti, nik nepočul od neho dvojzmyselnú poznámku, klzký žart, neprístojné reči. A už toľko stačilo na žiarivé svedectvo o ňom v malomestskej spoločnosti.

Ustavične sa mi vracia myšlienka, že nie otec je tu na vine. Je tu na vine ona, matka jeho nemanželského syna. Ona zavinila, že ktokoľvek môže teraz povedať otcovi iba slovo, a musí sa skloniť jeho hlava. Že ho môže ktokoľvek ponížiť. Že by som to mohol urobiť ľahko aj ja, jeho syn. A mal by som na to aj právo. Lebo otec, ktorého som chcel vidieť čistým a dokonalým, stojí predo mnou poškvrnený najhnusnejším hriechom. A ide o to, že nepoškvrnil len seba. Poškvrnil i svoju rodinu. A to sa zmyť nedá.

Po troch rokoch manželstva… Čo povedala na to mama? Ako ju ponížil! A koľko musela preto trpieť! Len prečo zostala pri ňom? Mala ho rada? Alebo znášala to všetko pre mňa? Pre mňa sa nerozišli? Ja som bol prekážkou?

Šestnásť rokov! Už viem, prečo sme vtedy odišli odtiaľto! Pre môjho brata sme opustili toto mesto. Vlastne pre ňu. Jeho matku. A chápem už teraz aj to, odkiaľ sa vzali v živote mojich rodičov nervózne, prudké, akýmsi neznámym strachom nabité rozhovory, ktoré trvali medzi mamkou a otcom dlho do noci tam ešte, odkiaľ sme sa sem vrátili. Rodičia mali radi naše okresné mestečko. Bolo ich rodiskom. A čakalo ich tu výhodné miesto pre otca vo fabrike. Bola to ťažká skúška nájsť správnu odpoveď.

A predsa nemali vôľu vrátiť sa. Teraz rozumiem prečo. Tam, kde sme boli, bol otec čistý. Za šestnásť rokov sa zbieral z prachu. Upevňoval si svoju pozíciu. Tam nik nevedel o jeho hriechu. Ale cítil, že keď sa vráti sem, padne znovu. V očiach obyvateľov okresného mestečka sa ani o mak nezlepšil. Nebol čistejší. Tu nevstal. Tu to ani nebolo možné. Každý vedel o jeho hriechu. Bolo daromných tých šestnásť rokov. Tu žil živý dôkaz jeho viny.

Môj brat! Mal by som ho vlastne nenávidieť.

Chlapci ho majú radi. Sú predsa inakšieho zmýšľania ako ich rodičia. Nevytvorili by ho zo svojej spoločnosti. Skôr by vytvorili mňa. Kamarátia sa s ním a chceli by, aby som sa aj ja… A ľutujú ho úprimne. I Jano.

Nie! Ja sa s ním nechcem zblížiť!

Je pravda, nemôže za to, že žije. Nie je to jeho vina.

Ale viem, že keby som nič nebol mal proti otcovi, keby som ho bol úprimne miloval, už za to by som ho bol musel nenávidieť. Za život môjho brata.

*

Človek by sa pustil do revu.

Teraz si už môžem vysvetliť tajomné úsmevy, ktoré sa ukázali tu a tam v spoločnosti, keď sa spomenulo otcovo meno. Teraz sa už dali porozumieť aj nepochopiteľné poznámky, ktoré odzneli v neprítomnosti otcovej a s ktorými som si nevedel poradiť. Nie, ľudia neodpúšťajú. Nevedia odpustiť takéto hriechy.

A predsa sa mi ešte nechce veriť, že je to pravda. Len mohlo by to vyzerať smiešne, keby som sa na to opýtal niekoho. Lebo všetko, na čo si spomeniem v súvise s poznaným tajomstvom, stáva sa dôkazom, ktorému musím veriť. Môj otec rozmýšľal a žil s vedomím toho, že má dvoch synov. Zdravého a chorého. Silného a slabého. Zákonného a nezákonného.

Pri ktorom z dvoch synov stál otec?

Pri mne! Bolo to jasné. Do dnešného dňa som nepocítil, že okrem mňa žije ma zemi chlapec o tri roky mladší, ktorý by stál v našej rodine na tom mieste ako ja, keby pochádzal zo zákonného manželstva. Môj nevlastný brat bol z nášho života dokonale odstránený. Otec stál pri mne. Chcel mať syna, s ktorým by sa mohol pochváliť pred svetom. A len ten zo zákonného manželstva mohol sa stať jeho pýchou, splniť všetky jeho očakávania. Len ja, a nie ten druhý.

Pri mne stál môj otec. Jeho druhý syn musel predo mnou ustúpiť. Ja som bol mocnejší a len ja som mohol pred svetom stáť hrdo s pozdvihnutou hlavou pri ňom. A už začínam teraz rozumieť aj mnohým tajomstvám, na ktoré padol tieň otcovho nevysvetliteľného počínania. Jeho skutkom, pre ktoré som ho nenávidel.

Začal som chápať, prečo nechcel, aby som bol hercom. Nemohol som si predstaviť život, odohrávajúci sa predo mnou bez toho druhého života, nepoznaného a cudzieho, v ktorom hlavnou osobou bol jeho druhý syn. I keby všetci ľudia nášho mestečka boli vedeli o jeho druhom živote, terajší život, ktorý ukazoval svetu so svojou zákonnou manželkou a zákonnými deťmi, musel byť čistý, bez poškvrny. Príkladný musel byť život, o ktorom to chcel od obyvateľov mestečka, aby verili, že je to jeho skutočným životom. Nesmela sa v ňom ukázať osoba, ktorá by bola zavinila priestupok ťažko odpustiteľný mravokárcami mesta. Z členov jeho rodiny, ktorú s pýchou chcel ukazovať svetu, nesmel nik spraviť chybný krok. Nesmel sa ani pokúsiť stať sa iným človekom ako oni a vytýčiť len taký cieľ, na ktorý nielen obyvatelia mestečka sa dívali s úctou, ale aj ich otcovia a starí otcovia. Herec by nebol mohol stáť pri otcovi s hlavou hrdo pozdvihnutou. Už som to vedel. A keby sa bol k nemu postavil sebavedome, otec by bol musel sklopiť zrak a skloniť hlavu. Aspoň v tomto meste.

Len ako sa dívať na otca od tejto chvíle?

Strašná bola chvíľa, v ktorej som poznal jeho tajomstvo. Myslel som na to, či by som nemal zastať pred ním a povedať mu: Daromná je tvoja pýcha, márne tvoje pokusy zostať v predstavách tých, ktorí patria k tvojej rodine, rovným bohu. Podlosť to bola, čo si vykonal. Podlosť predovšetkým voči tvojej rodine.

Teraz však myslím na to, či nebude lepšie mlčať. A nenávidieť ďalej.

Už by som nebol sám so svojou nenávisťou. Našiel som niekoho, s ktorým by sme nenávideli spoločne.

Je to jeho druhý syn.

I ten ho musí nenávidieť. Už aj preto, lebo dostal od neho taký život.

*

Pri večeri sme sa všetci stretli.

Otec sa ponáhľal. Chystal sa na nejakú schôdzku. A zamestnával pri obliekaní mamku i Vieru. Boli chvíle, v ktorých si ma nikto nevšímal. Mohol som pozorovať všetkých členov našej rodiny.

Bol to pohľad z diaľky. Desila diaľka, ktorá bola medzi nami. Ale cítil som, že budem vzdialený od môjho otca, mojej matky a mojej sestry tak dlho, kým vnútorný boj, ktorý zúri vo mne, nevybojujem a nezvíťazím.

Chvíľka, v ktorej si otec vybral košeľu a mal len jedinú starosť, ako si uviazať kravatu, nebola vhodná na vyvolanie búrky. Ináč naša vec sem nepatrila. Cítil som, že si ju musíme vybaviť s otcom my dvaja! Sami!

Ale keď som sa díval na to, čo sa odohrávalo v našej izbe, na ten utešený obrázok rodinného šťastia, musel som myslieť na dvoch ľudí, ktorí dnes vstúpili do môjho života. Viem, že sa z neho ťažko stratia. Priniesli pre mňa bolestné poznanie. Poznal som tajomstvo môjho otca a príčinu utrpenia mojej matky. Utrpenia, ktoré som len tušil.

Bál som sa myslieť na ženu, ktorá bola matkou otcovho druhého syna. Nemohol som si predstaviť, aká môže byť. Díval som sa na svoju matku a myšlienku na ňu naplnila všetka ľútosť, ktorá bola vo mne. I ja som trpel nesmierne. Čudoval som sa, že sa môžem natoľko ovládať. Tak som sa cítil, ako keby ma boli vyzauškovali pred ľuďmi, ktorí sa mi budú za to rehliť do sýtosti. Ale to bolo jedno! Nešlo mi o moju vlastnú bolesť. Moja ľútosť priviedla ma znovu k mojej matke.

Hľadala kazetu s manžetovými gombíkmi. Ako slúžila otcovi radostne a ochotne! Jediným vysvetlením jej správania mohlo byť iba poznanie: mala ho rada. Pri tom všetkom ho mala rada. Pri tom všetkom, čo sa stalo. Či sa na také veci zabúda? Strašné je i na to myslieť.

Možno nebolo úprimné, čo robila. Možno nebolo, lebo na to všetko padal už tieň tej druhej ženy. A ja som ho už videl všade. Pre ňu žila tak skromne, utiahnutá, ďaleko od spoločnosti, ktorú mala rada. Preto bola taká pokorná a preto sa neobliekala. Bola v tomto meste žena, ktorá dávala pozor na každý jej krok.

Možno nebolo úprimné, čo robila. Ale mohla byť moja mama neúprimná? Či nemala pravdu i vtedy, keď som jej vyčítal jej skromnosť? Či nemala pravdu, že svoju cestu neopustila? Teraz to poznávam. Pred veľkosťou jej utrpenia strácajú sa zvyčajné bolesti manželského života. Lebo jej utrpenie neprinášalo len slzy. Bol v ňom aj jed. Jed, ktorý mohol otráviť každú chvíľku jej života.

Pristupujem k nej. Skláňam sa k jej ruke, aby som ju pobozkal. Ale keď dvíham hlavu, stretávam sa s jej udiveným pohľadom.

Čuduje sa. Ale či cíti mimoriadnosť chvíle?

Čo to má byť, pozrie na mňa otec.

Ja mlčím. A hneď želám všetkým dobrú noc.

Dívajú sa za mnou.

Viem, že som ich vyrušil. Môj bozk nepatril do tejto idyly. A predsa som musel pobozkať maminu ruku na znak úcty, keď som myslel na jej utrpenie a poníženie.

*

Zobudil som sa v noci. Neviem, koľko je hodín. Vonku svieti jasný mesiac. Nebude ešte ani polnoc.

A spánok sa nevracia.

V myšlienkach som pri svojom bratovi. Je chorý! Či sa stará o neho môj otec?

Iste sa nestará o neho tak ako o mňa. Vidím to aj z toho, že mne dal postaviť tento domec. Možno sa rozhodol, že ho dá postaviť, keď sa dozvedel, že život jeho nezákonného syna je ohrozený. Bál sa, že jeho zákonný syn môže mať náklonnosť k tej istej chorobe, ktorá spaľuje jeho nezákonného syna. A keď ho postavil, či sa nepostaral o dôkaz svojej lásky ku mne? Či nedokázal, že ma väčšmi miluje?

Počúvam kroky zo záhrady. Či sa klamem? Mohol by to byť otec. Teraz sa vracia zo schôdzky. A keby to bol on, azda by sme sa už ani nevadili, i keby sme sa porozprávali o otázkach, ktoré ma trápia. Iba všetko by sme si rozumne, ľudsky vysvetlili. Nie, nevrátila by sa do nášho rozhovoru láska. Ukázal by sa iba chlad a moja nenávisť zosilnená, zmocnená. Ale čo sa mi robí? Musí to byť niekto cudzí. Otec sa už musel vrátiť zo schôdzky. A spí už iste dávno.

Načúvam pozornejšie. Kroky sa blížia, sú už tak blízko, že neznámy bude musieť byť už pod mojím oblokom. A skutočne. Počujem klopanie.

Vyskočil som z postele.

— Kto je?

— Jano, — zneje odpoveď.

Otváram mu dvere.

Jeho tvár je vážna. A iste nie pre strach, že ho neskoro v noci mohol niekto uvidieť, ako sa pretiahol cez plot do našej záhrady. A hneď vyhŕklo z neho:

— Človeče, čakal som, že prídeš do parku. Mal som už strach o teba.

— Prečo? — spytujem sa.

— Musí to byť hrozný pocit, keď padne v živote človeka taká autorita ako otec.

Hrozný pocit, hovorí.

Aký chudák je tento Jano. Myslí si, že povedal veľmi mnoho. Ja však chcem odvrátiť pozornosť od toho, čo povedal. Nechcem myslieť na svojho otca.

— Poznáš matku tuberáka? — pýtam sa ho.

Prisvedčí. Potom si sadne a pozerá na mňa.

— Aká je?

— Počúvaj, — zachmúri sa naraz, — čo chceš s touto otázkou?

— Chcem vedieť, aká je žena, ktorá zviedla môjho otca.

— Ja že chceš vedieť, aká je matka tvojho nevlastného brata.

— Myslíš, že by tak krajšie znela moja otázka?

Chvíľu sa dívame na seba.

— A čo by si chcel? — zmení sa naraz Janova tvár. — Chceš, aby som na ňu nadával a nadávkami zreštauroval dobrú povesť tvojho otca? Očakávaš odo mňa lož, že ona je na vine? Že onoho času pre ňu zanechal tvoj otec…

Tu prestal.

— Hovor, — povzbudzujem ho.

— Nuž, aby si vedel, je to nešťastná žena. Nešťastný je aj jej syn. Netreba, aby si sa prípadne ešte povyšoval. Oni sú dosť ponížení.

Vraví to trpko.

A ja mu nechcem povedať, že to už viem. Viem, že netrpíme len my. Nielen moja matka a ja. Trpia aj oni. Tá žena a jej syn.

A otec? Či ani takéto bolesti nemôžu sa dotknúť jeho majestátu?

*

Dlho do noci sme sa rozprávali s Janom. A ja som sa dozvedel od neho všetko, čo som chcel vedieť.

Podľa Jana môj otec od nášho odchodu z tohto mesta pred šestnástimi rokmi nestýka sa s tou ženou. Ale v rokoch, keď sa narodil jej syn, a keď sme boli ešte tu v tomto meste, chcel moju matku opustiť. Jano nevie, prečo sa tak nestalo, ani ženy, ktoré mu to rozprávali. Ani to nevie, ako je teraz. Len ľudia tak súdia, že otec im pomáha peniazmi. Lebo to, čo si ona šitím zarobí, je pre nich málo.

Mimovoľne som sa musel spýtať:

— Chodieva Julo medzi vás?

— Už nie, — hovorí Jano, a keď som mu pozrel na tvár, mal som pocit, ako keby som bol uzrel na nebi veľký čierny mrak.

Jeho slová mi zneli v ušiach i potom, keď sme obaja zmĺkli. Už nie! Už nie!

— Prečo?

— Je veľmi slabý. Najčastejšie leží.

Vraví to sucho, ale ja som spokojný s touto správou. Teda nie pre mňa nechodí!

— Potreboval by taký domec, — pokračuje Jano. Alebo aby ho niekto poslal do Tatier.

Ironizuje? Nie. Z jeho slov cítiť, že to myslí vážne. Možno cieli na môjho otca. A pokladal by to za prirodzené, keby to otec urobil. Prikloní sa ku mne.

— Keby si tak ty ochorel, iste by ťa poslal do nejakého sanatória.

Chcel som mu povedať, že ja som zákonný syn. Ale Janovi je to jedno. Priateľ ako priateľ. A možno Jula má radšej ako mňa. Je mu bližší.

— Poslal by ma, — hovorím mu. — Ale pri Julovi musí myslieť aj na svet. Ľudia by hneď vedeli, odkiaľ má Julova mať peniaze na Tatry.

— A či to nie je jedno, — chytí ma Jano celkom grobiansky za plece. A trasie mnou. — Človeče, či nie je to jedno? Veď ide o život človeka?! A potom Julo… Či nemá aj on právo na peniaze tvojho otca?!

— Čo robiť! — hovorím, keď ma pustí.

Jano nevie.

Mlčíme dlho.

— Ty môžeš povedať otcovi, aby mu dal peniaze na liečenie?

— Nie, — hovorím.

— Bojíš sa?

— Nie. Ale nič by som nedosiahol. Iba by som ho rozzúril.

— Tak je koniec, — konštatuje. — Vedel som to už dávno. Len to som nechcel, aby človek umieral bez nádeje. Aby necítil, že niet nikoho, kto by mu chcel pomôcť. Lebo to je hnus, človeče, rozumieš? Hnus!

— Chcel by som ho vidieť, — vravím mu.

Díva sa na mňa a vybuchne zlostne.

— Čo by mal z toho?

— Musel by si ísť k nim, — povie naraz. A čosi teplé chveje sa mu v hlase.

*

A predsa sme sa tak dohodli s Janom, že nepôjdeme Jula pozrieť. Predbežne nie. Malo to svoju príčinu, prečo sme oddialili našu návštevu. Chceli sme sa pokúsiť o Julovu záchranu.

Rozhodli sme sa, že napíšeme otcovi anonymný list a upozorníme ho na jeho povinnosti. Po dlhom hútaní zostavili sme ho na druhý deň. List znel takto:

Vážený pane!

Možno je Vám známe, že Váš nemanželský syn je vážne chorý. Jeho matka však nemá prostriedky na liečenie, aké si vyžaduje jeho choroba.

Tí, ktorí pozorujú chorého, vedia, že bez účinnej pomoci zahynie. A spytujú sa: Či jeho otec má srdce z kameňa, že mu nepomáha? Lebo Vy ste jediný, od koho môže Váš syn očakávať pomoc. A keby ste nemeškali, možno by prišla ešte v pravý čas.

Preto Vás dôrazne žiadame, aby ste pomohli svojmu synovi. A nemeškajte a neodkladajte svoju pomoc! Všetci Vaši priatelia a známi sú zajedno v tom presvedčení, že predovšetkým Vy musíte pomôcť svojmu synovi. A odsúdia Vás, ak ho necháte bez pomoci v jeho zápase o život.

Podpísaní: Dobrí priatelia.

Mráz mi prebehol po chrbte, keď som list prečítal. Bolo to Janovo dielo. Jano bol s ním veľmi spokojný. Ja by som ho nebol mohol tak odvážne napísať. Ale súhlasil som s ním. Začali sa vo mne zobúdzať sympatie k môjmu bratovi. Už som ho nemohol nenávidieť po tom všetkom, čo som počul o ňom od Jana. Už som túžil po tom, aby som ho mohol poznať a mohol mu pomôcť.

List bolo treba odpísať a hodiť. Odpísať zmeneným rukopisom. Bola tu však obava, že otec by mohol poznať môj rukopis, aj keby som sa pokúsil zmeniť ho. A preto sme sa dohodli, že túto starosť vezme na seba Jano.