Železné ruky

Len potom, keď Jano hodil list, prekvapila nás myšlienka: Čo ak podozrenie otcovo obráti sa proti Julovi a jeho matke? Bolo by nás to mrzelo, keby boli mali nepríjemnosti pre nás.

Povedali sme si s Janom, že sa nebudeme ukazovať spolu aspoň v najbližšie dni. Prišli sme však na to, že by to bola zbytočná opatrnosť. Lebo nikomu nemôže prísť na rozum hľadať v nás vinníkov, a preto nás pozorovať. Uvedomili sme si to a po niekoľkých dňoch vrátilo sa naše sebavedomie.

Aspoň toľko by som sa bol rád dozvedel z otcovho správania pri stole, či list dostal. Ale nič som sa nedozvedel. Iba na tretí deň som pred večerou počul krátky, zaujímavý rozhovor.

Prišiel som na večeru o niečo skôr ako zvyčajne. Vošiel som do haly, kde som spozoroval, že dvere do spálne sú otvorené. Zo spálne bolo počuť, že otec a matka sa zhovárajú. Podivné bolo, že pokračovali v rozhovore, i keď mohli počuť, že som vošiel.

Hovorili o anonymnom liste. Zatriasol som sa, keď otec povedal, že ho odovzdal četníkom. Vraj, ukáže sa, kto ho napísal.

— Ty myslíš, že ho napísali oni? — spýtala sa mama.

Otec neodpovedal.

Mama po chvíli pokračovala.

— Chlapec je skutočne vážne chorý.

— Viem, — odvetil otec.

— I keby bolo isté, že list napísala ona, alebo niekto na jej prosbu, nemohla by som jej to zazlievať. Matka bude hľadať pre svoje dieťa pomoc i vtedy, keď pomoci niet. A ona mala právo obrátiť sa na teba o pomoc pre svojho syna.

— Ale nie tak!

— List nenapísala ona, — povedala mama.

— Vyšetrovanie ukáže, kto ho napísal.

— Nemal si ho dať četníkom do rúk.

— Prečo?

— Mal si ho roztrhať a hodiť do koša. Nič zlé v ňom nebolo. Tí, ktorí ho napísali, chceli ti len dobre. Aby si mal pokojné svedomie.

— Ženské reči, — usmial sa otec. — Pokojné svedomie!

— I to je potrebné v živote človeka, — povedala mama. A povedala to tak slávnostne, ako keby bola citovala paragraf nejakého veľkého a svätého zákona.

*

Na druhý deň zvestovala mi Vieročka pri raňajkách, že u ocka bol pán strážmajster Tesák. Prekvapilo ma to. Mal som strach, že vyšetrovanie sa skončilo a Jana chytili. Strach bol však predčasný. Presne o desiatej pretiahol sa Jano zvyčajným štýlom do záhrady.

Po spoločnom hútaní prišli sme na to, že akékoľvek obavy sú bezpodstatné. Ba po chvíli vyhlásil Jano celkom rezolútne, že četníkov sa nebojí. Za anonymný list nás trestať nemôžu. Otcovi sme neublížili na cti, nevydierali sme ho a nevyhrážali sme sa mu. Jano bol postavil sto korún proti jednej, že strážmajster bol vrátiť otcovi list a povedať mu, že vec vyšetrovať nebude.

Počúval som Janovo rozumovanie. Musel som mu však pripomenúť, aby nezabudol na to, čo sme chceli vlastne s anonymným listom. Že nám nešlo o oznámenie našej mienky otcovi. My sme chceli Julovi pomôcť. Doteraz sa však neukazovalo, že by bol náš pokus úspešný. Listom sme nedosiahli, čo sme chceli. Otec je celkom inakšie naladený. Chce vyprášiť nohavice tých, ktorí si dovolili upozorniť ho na jeho povinnosť. Zosmutneli sme. Nedosiahneme asi nič. A Julovi nepomôžeme.

Hovoríme o ňom a ja cítim, že by som ho už chcel vidieť. Nemohol som potlačiť túžbu po ňom. Jano vraví, že nebudeme odkladať návštevu u neho. Súhlasím s radosťou, len to by som chcel vedieť, či Julovi a jeho matke nebude nepríjemná moja návšteva. Prečo? Spytuje sa Jano. Vraví, že nevidí tu nijakú prekážku. Len či som na to myslel, aké môžu byť následky mojej návštevy, keby sa o nej dozvedel otec.

Otec nemusí vedieť o tom, kde sme boli. Nemusí o tom vedieť nik. Dohodli sme sa, že po večeri sa stretneme u mňa v záhrade a odtiaľ pôjdeme k Julovi. Pravda, len ak odkáže, že môžeme prísť. A dáme si pozor! Nik nás neuvidí!

A naraz tešíme sa obaja na dnešný večer.

*

Po odchode Janovom vybral som sa i ja do mesta.

Pred budovou četníckej stanice vidím postávať četníkov. Chcem prejsť pred nimi tak ako voľakedy. Ako keby som si ich nebol ani všimol. Ale necítim sa práve príjemne. Myslím uprene na to, že už ide len o niekoľko krokov, aby som sa dostal z ich dohľadu, a bude dobre. Ale hnevám sa na seba, že som si nevybral inú cestu. Načo sa báť, hovorím si už po chvíli. Aj sa usmievam. Pritom však s ľútosťou priznávam, že ani raz som si to nevedel povedať tak sebavedome ako Jano. Darmo, Jano je chlap.

Počujem volanie. Neviem, či sa mám obrátiť. Nohy ma nesú vpred. Ba prekvapuje ma bláznivá myšlienka, či by nebolo lepšie utekať. A tu počujem volanie ešte raz. Aby som vošiel do kancelárie, hovorí mi četník, keď sa k nemu priblížim. Volá ma pán strážmajster.

Naraz sa mi vracia smelosť a istota. Naša vec bola taká čistá, že i keby som sa k nej musel priznať, nemusel by som sa za ňu hanbiť. Vstúpil som do strážmajstrovej kancelárie.

Bol tam sám. Sadol si a bez dlhého úvodu vtisol mi do ruky list, ktorý sme poslali otcovi, a spýtal sa, či neviem náhodou, kto ho napísal.

Chladnokrvne som mu odpovedal:

— Prečo sa spytujete?

— Pozrite, mladý pán, tak súdim, že list musel napísať študovaný človek. Nejaký študent, no. Museli sme hneď myslieť na kamaráta toho chudáka. Pritom uisťujem vás, že na vás vôbec nepadá podozrenie. Len o to ide, že by ste mohli poznať rukopis svojich priateľov.

— I keby som vedel, kto list napísal, nemohol by som vám pisateľa prezradiť.

— Pozor! Možno zmeníte svoju mienku, keď sa dozviete, komu je tento list napísaný.

Sklonil som hlavu, ale cítil som, že sa strážmajster uprene díva na mňa.

— Ten list napísali nejakí mladíci vášmu otcovi.

Iba po chvíli dostal odpoveď:

— Ani v tom prípade nemôžem vám pomôcť.

Vstal a položil list na jeho pracovný stôl.

Tichosť bola trápna.

— Teda nič mi nepoviete? — spýtal sa strážmajster ešte raz.

— Nemám vám čo povedať.

— Hm, — odpovedal.

— Môžem už ísť? — spýtal som sa.

— Môžete! — A odvrátil sa odo mňa.

Ale keď som zatváral dvere, počul som, ako volá za mnou: — Do videnia!

*

Strážmajster ma zamestnával skoro celý deň. Ale nepokazil mi náladu. Na večernú návštevu strojil som sa vo zvláštnom vzrušení. Vzrušovalo ma vedomie blízkosti najpodivnejšieho stretnutia v mojom živote. Mal som sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí patrili do druhého života môjho otca. Len som musel myslieť na to, či by mi môj otec nebol zabránil, keby bol vedel, kam sa strojím, vstúpiť do života, ktorý možno chcel skrývať pred nami.

Videl som jasne do seba v týchto chvíľach, keď ma zamestnávali myšlienky na stretnutie s Julom a s jeho matkou. Nelákala ma zvedavosť. Viedla ma túžba po mojom bratovi, s ktorým ma spája jedna krv a ktorý patrí ku mne. A očakával som, že Julo ma prijme rád a že po zdolateľných prekážkach vyjasní sa medzi nami a budeme si dobre rozumieť.

Po večeri som sa hneď porúčal. Myslel som, že Jano ma už bude čakať v záhrade. Musel som však dlho čakať, kým som ho uvidel na plote. Na otázku, prečo prišiel neskoro, mlčal. Potom však prezradil, že Julo sa cíti zle. Jeho matka by bola radšej, keby sme návštevu odložili.

— Tak nepôjdeme? — spytujem sa sklamane.

— Ba, — vraví Jano. — Ale neskoršie. Julo chce, aby sme sa stretli ešte dnes.

Sedíme v tme. Cítim, že Jano je v myšlienkach ďaleko. A predsa začne rozprávať. Jeho slová však znejú ani zvuk prázdnej nádoby. Hovorí len preto, aby prešiel čas. Myslím na to, že Julova matka bola proti tomu, aby som k nim prišiel dnes. Iste sa postaví aj proti ďalším návštevám. Chápem, že mi je nie priateľsky naklonená. Ani ja ju nemám rád a protiví sa mi, i keď som ju nikdy nevidel. Bolo to iste vyzývavé stvorenie. Len tak si viem predstaviť, že si mohla získať môjho otca. Divné je, že moja mama mohla takej ženskej odpustiť. Dokonca sa jej zastala v rozhovore s otcom, ktorý som nedávno počul.

Ale ja by som jej odpustiť nemohol. Nie.

I Jano hovorí o nej. Všetky naše myšlienky vedú nás k Julovi a jeho matke.

A konečne je tu chvíľa, keď kráčame záhradou. Je tmavá a mlčí. A cesta od môjho domca po vrátka je nekonečne dlhá.

*

Doteraz som sa nespýtal Jana, kde býva Julo a jeho mať.

Teraz vidím, že ma vedie pod kopec.

Táto časť mestečka je ani slepá ulica. Nepretína ju cesta. Nemožno ňou prejsť, len vojsť a potom sa vrátiť. Bolo tu niekoľko skromných domcov, niektoré až pod strmým úbočím.

Ešte som sa ani nerozhľadel a Jano ma vzal za ruku. Viedol ma k domcu, ktorý bol o niečo krajší ako ostatné. Stáli sme tu chvíľu. Pravdepodobne tento domec sme hľadali.

A tu sa Jano naklonil ku mne.

— Videl si za zákrutou četníka?

— Nie, — povedal som udivene.

— Človeče, kde máš oči?

Mlčal som zahanbene. A tu sa Jano ticho spýtal.

— Pôjdeme?

Prikývol som. Jano uhádol môj súhlas a priblížil sa k dverám.

V bezprostrednej blízkosti domca počuli sme zvuk šijacieho stroja. Vošli sme.

Vstúpili sme do kuchyne. Myslím, že bola čistá a úhľadná. V jej prostriedku bol šijací stroj. A pri ňom sedela ona.

Bola sklonená nad strojom. Teraz pozrela na nás. Tvár, na ktorú padalo svetlo zvrchu, nechcela povedať nič. A predsa bola na nej bolesť.

Ale nebola vyzývavá. Možno nebola nikdy. Díval som sa na postavu, zhrbenú nad strojom, ale darmo som chcel nájsť ženu, ktorá odvábila môjho otca. Našiel som tu ženu smutnú a poníženú. Možno je smutná láska všetkých ľudí. A to, čo po nej zostane, je zasa len smútok a poníženie.

Nevstala, neprivítala nás. Len kývla ľahučko a s dôverou pozrela na Jana. Jano pochopil, že ostatné mal zariadiť on. Viedol ma do izby. Dvere boli pootvorené.

Vošli sme. V izbe sa však nesvietilo.

— Sem, — počuli sme volanie z tmy.

Dvere zostali pootvorené. Priblížili sme sa k posteli.

— Nehnevajte sa, — ozval sa chorý, — ale nesvietim. Lampu na nočný stolík nemám a vrchné svetlo ma ruší.

— Sem si sadni, — hovorí mi Jano a podá mi stoličku.

A znovu počúvam ten zvláštny hlas.

— Jano už pozná naše prepychové zariadenie.

Napodiv nie je v tých slovách smútok. Skôr akási veselosť. Áno, rozhodne trošku veselosti.

Sadli sme si, ale mlčíme. V kuchyni pracuje stroj. Tá smutná žena sa znovu naklonila nad ním.

Pomaly si zvykám na slabé osvetlenie. Už vidím Julovu tvár. Je červená, poznačená horúčkou. Ale zdanlivo je pokojná, keď hovorí.

— Pekné od vás, že ste prišli.

Neviem, čo odpovedať. Ale on hneď pokračuje.

— Jano mi hovoril aj o tom liste.

To ma prekvapilo. Jano mi nič nepovedal, že naše tajomstvo prezradil.

— Len jedno ešte neviem, — hovoril Julo. — Budete mi to musieť povedať. Prečo to robíte?

Tak vyzerá, že si bude počínať útočne, myslím si. Čudné je, že mi vyká. Pravda, ja som starší, ja by som mu mal začať tykať. Je však celkom možné, že by to neprijal. A potom by bol pre mňa pokazený celý večer.

Pokračujem jeho tónom.

— Chceli by sme, aby ste boli zdravý.

— A čo by ste mali z toho? Bolo by to krásne!

Áno, krásne! Byť zdravý! A možno aj budem. Či to chce niekto, alebo nechce.

A tu mu už sedela vzdorovitosť na tvári.

— A predsa by bolo najmúdrejšie odo mňa, keby som zomrel. Načo predlžovať môj život? Čím dlhšie budem žiť, tým bude aj pre vás horšie. Viac peňazí bude musieť vydať váš otec na mňa. Vlastne by už nemusel. Čo dáva, je iba milosrdenstvo.

Jeho matka zastala vo dverách.

— Syn môj, nerozprávaj toľko. Vieš, že ti to škodí.

— Ale keď musím, mama. Musím.

Oddychoval ťažko. Ona sa vrátila k šijaciemu stroju. A znovu sa ozval tichý bzukot.

Počúvali sme ho dlho. Ale nemysleli sme na odchod. Vlastne doteraz bola daromná moja návšteva. Také podivné a také nedokončené bolo všetko.

Chorý sa pohol. A znovu začal rozprávať:

— Pekné od vás, že ste prišli. Jano mi nedávno prezradil, že len od neho ste sa dozvedeli, kto som. Ja som o vás vedel už dávno. Nezabudnem na deň, keď mi vás ukázali a povedali mi so zlomyseľným úsmevom: Hľa — to je tvoj brat!

A mali pravdu!

— Že by sme my boli bratia? Nie, — povedal tvrdo. — Len vtedy by som bol vaším bratom, keby mi váš otec bol otcom.

Tichosť, ktorá sa vrátila, bola vlastne otázkou.

— A nie je?

— Či sa ja môžem priznať k nemu?

— Ako by ste nemohli, — povedal som. Ale hneď som pocítil, že som chytil falošný tón.

— Ako by som mohol, — povedal on a znelo to oveľa čistejšie, ľudsky a prirodzene.

— K nemu sa smiete priznávať len vy a vaša sestra, povedal a znelo to ako obžaloba. — Viete, čo je to ísť po ulici, vidieť svojho otca a nesmieť pristúpiť k nemu? Pozdraviť ho a byť na to prichystaný, že človek nedostane ani odpoveď? To je rozdiel medzi mnou a synom.

— Videl som po programe študentskej zábavy, ako žiaril, aký pyšný bol na vás. A ja, utiahnutý v kúte, myslel som na to, o čo lepšie by som bol vaše úlohy zahral. Lenže darmo! Za mňa by mu nebol blahoželal nik!

— Ja by som bol mal radosť z vášho úspechu, — hovorím a myslím to úprimne.

— Ďakujem! Ale almužnu nechcem!

Zakašlal. Trvalo to krátko.

— Vidíte, — hovoril a boleli tie slová, — mal som svoj pokoj. Nikdy som nerozmýšľal o takých veciach. Bol som spokojný so sebou a svojím životom. Prečo ste prišli? Prečo? Len aby ste ukázali na priepasť, ktorá je medzi nami?

Ona sa zjavila vo dverách. Jej pohľad hovoril:

Choďte!

Vstali sme.

Na chvíľu sme zastali v kuchyni. Julova matka pozrela na mňa. Mala veľmi hlboké oči. Ale bol v nich aj pokoj hlbín.

Myslel som, že sa mi neprihovorí. A predsa sa spýtala:

— Ako sa má pani matka?

— Ďakujem, — povedal som. — Je zdravá.

— Je to požehnaná žena, — povedala.

Neviem, kto otvoril dvere. Ale bol som rád, keď sme boli vonku. Nevydýchli sme si. Veľa sme si niesli so sebou zo smútku tohto domu. Neznamenalo to uľahčenie pre jeho obyvateľov. A pre nás to bola neznesiteľná ťarcha.