Železné ruky

Stál som pred rozhovorom s otcom a bol som zvedavý, kedy k nemu dôjde. Záviselo to predovšetkým od strážmajstra, kedy sa rozhodne otca navštíviť. Predpokladal som o ňom totiž, že bude taktný. Že navštívi otca a nebude rozprávať o anonymnom liste telefonicky. Nechcelo sa mi veriť, že to bude ešte dnes. Ale musel som byť i na to pripravený.

Ako sa bude tváriť otec pri našom rozhovore? Bude vo veľmi ťažkej situácii. Či si zachová aj tentoraz takú istotu a také sebavedomie ako vždy? Bude stáť predo mnou zasa len ako majiteľ autority, pred ktorou som sa nedávno i do prachu pokoril? Či jeho oceľové oči budú mať ten istý chladný lesk a ja budem musieť konštatovať, že môj otec sa v ničom nezmenil?

Nie! Musí byť inakší! Musí sa zmeniť!

A keby sa nebol zmenil, ako sa zachovám ja? Ťažká bola obžaloba, ktorá sa zbierala vo mne dlho, azda roky, od dní, keď som si začal uvedomovať, že nemôžem tak poslušne ako kedysi prijímať jeho rozkazy, ktorými chcel spravovať môj život. Že nemôžem ich pripustiť ako kormidlo! Že ich musím podrobiť kritike. Či budem môcť povedať aspoň slovo z tejto obžaloby, aspoň slovo o sebe?

Na to by som nemal ani myslieť. Hovorím si to ticho a je to reč presvedčivá. Nesmiem myslieť na svoju bolesť. Iní majú aj väčšie bolesti. Na Janove slová myslím, na jeho výkrik: Veď ide o život človeka! A o život ide, cítim to i teraz horúčkovite, o život Julov, akoby z mojich úst znovu odznieval tento výkrik. O život človeka, ktorý musí žiť. Čo tu môže znamenať moja bolesť? Nič, alebo len veľmi málo.

Keby sa otec nebol zmenil a bude treba žalovať, budem žalovať v mene Julovom. A musí to byť obžaloba dokonale pripravená. Žiadala by liečenie v sanatóriu. Na to by sme však museli vedieť, v akom štádiu je Julova choroba. Cítime, že je veľmi vážna, ale pritom neverím tým, ktorí hovoria, že pomoci niet. Ani Julovi by sme neverili, i keby to povedal sám. Musí byť pomoc!

Som presvedčený, že aj doktor vysloví tú istú nádej. A potom otec, i keby chcel zotrvávať pri mlčaní, bude musieť prehovoriť.

*

V čakárni nášho doktora je okrem mňa iba jedna pacientka. Bola tu predo mnou a podľa toho, čo rozpovedala, chce byť dlho u doktora. Prišla si po visum repertum. V neprítomnosti jej muža nabil ju jeho brat.

Včera som sa dozvedel od Jana, že náš domáci lekár je aj Julovým lekárom. Preto som tu. Ale Janovi som ani slovom neprezradil, na čo sa chystám. Netreba, aby vedel, že sa našiel pisateľ anonymného listu a že sa chystám na stretnutie s otcom. Cítim však, že nie je dobré mať tajnosti. Zlé je to, keď sa človek nemôže nikomu zdôveriť.

Žena, ktorú nabili, vchádza. Vstávam, aby som sa prešiel po čakárni. Tohto nášho doktora máme všetci radi z našej rodiny. Je dobrý lekár a dobrý človek. Mňa pozná od narodenia. Neprejde na ulici popri mne bez milého slova. Či býval taký milý aj k Julovi, keď sa s ním stretával?

Prečo nie, hovorím si. Možno ho má práve tak rád ako mňa. Zamyslím sa a hovorím si potom, že nesmiem byť detský. Lebo detské je znepokojovať sa rozmýšľaním, aká by mohla byť odpoveď na takéto otázky. Žena, ktorú nabili, vychádza. Bola u doktora len niekoľko minút.

— Vitaj, — hovorí doktor, keď vchádzam. — A sadni si!

Zapisuje si čosi do veľkého zápisníka, ale pritom stále rozpráva.

— Zapáľ si cigaretu!

— Ďakujem, nefajčím.

— Ešte nie, či už nie, — žartuje.

— Ešte nie, — usmievam sa.

— Aký si ty šťastný človek! — Potiahne si z cigarety a zatvorí zápisník. — U vás je niekto chorý?

— Nie, pán doktor! — A tu som mu rozpovedal, čo som chcel.

Musel som mu však rozpovedať všetko. A keď som spomínal Jula, musel som hovoriť aj o otcovi. Ináč by bol otázkami vytiahol zo mňa to, čo by som mu nebol dobrovoľne prezradil. A doktor pozorne počúva, hoci ja som v rozpakoch a nijako sa mi nedarí rýchle a stručne skončiť.

Potom hovorí on:

— Do zlého svetla staviaš svojho otca. Tvoj otec myslel na pomoc. Len neviem, nakoľko by to bol finančne vládal.

Teda chcel pomôcť. Nezabudol na neho. Musí milovať svojho druhého syna aspoň tak ako mňa. Je to jeho vlastný syn. A má mu byť práve taký blízky ako ja.

— Rozmýšľal som o tom neraz, — hovorí doktor, — ako si budeš počínať, keď sa raz dozvieš o tomto tajomstve. Tak cítim, že len nedávno si ho poznal. Možno len cez tieto prázdniny. A trápi ťa. Vidím, že je to ťažká skúška pre teba. Ťažšia, než si myslí tvoja rodina. A nedá sa to ľahko zabudnúť. Ten zápis o tom, niekde v nás, nie je len kriedou načarbaný, aby sa mohol ľahko zmazať. Je to trvalý záznam, ako keby bol vyrytý do mramoru, aby v nás zostal po celý život. A ty si priveľmi citlivý.

— Viem, — pokračuje po chvíli, — že sa v tebe odohráva teraz boj. A ide v ňom asi o to, ako máš zmýšľať o svojom otcovi. Bol by som rád, keby si sa správne rozhodol. Keby si bojoval za správne stanovisko.

Vstal.

— Vráť sa k svojmu otcovi, Vladko!

I ja som vstal. Bol by som mu rád povedal, že nechcem teraz otca obviňovať pre jeho hriech. Že myslím na brata. A žiadam si len jedno. Aby on zostal nažive.

A doktor, ako keby bol uhádol, že na neho myslím, hovorí ticho:

— Jemu niet pomoci, Vladko! Niet!

Vychádzam.

V čakárni sedí mladá mamka. Dieťa, ktoré drží na ruke, bolestne plače.

*

Býva mi úprimne ľúto mojej sestry Viery, keď vidím, že ustavične je odkázaná na seba. I hrať sa musí sama, lebo zriedka má nablízku ochotné kamarátky a mama sa s ňou nemôže stále zaoberať. Niekedy sa bavieva pri obloku. Sadne si a pozoruje, kto vchádza do fabriky bráničkou, vedúcou na chodbu a k otcovej pracovni. A potom oznamuje mamke alebo mne, ktorého uja videla vchádzať k otcovi. A pri obede udivuje otca otázkami o ujoch, ktorí boli na návšteve u neho.

Dnes však nereferovala o nijakej návšteve v predpoludňajších hodinách. Bola nádej, že obed zjeme všetci v pokoji. A predsa, keď otec vstal od stola a kývol mi, aby som išiel za ním, vedel som, čo to znamená. Že sa už zhováral so strážmajstrom.

Mamka a Viera s úzkosťou sa dívali za nami. A ja som išiel za otcom pokojne, bez zvláštneho vzrušenia. Cesta nebola dlhá. Iba sme prešli do vedľajšej izby, ktorá bola zariadená ako pracovňa s písacím stolom. Otec ju nepoužíval, lebo aj po úradných hodinách pracúval vo svojej pracovni vo fabrike. A tu sme zastali.

Otec si sadol za písací stôl. Tvrdosť mu sedela na tvári. Vedel som, že v podobných chvíľach bol neprístupný, nech išlo o čokoľvek. Vari aj o tom hovorili jeho oceľové oči. Neviem prečo, ale naraz som musel myslieť na to, že ma čaká prekvapenie.

— Zhováral som sa so strážmajstrom, — povedal.

A už tu bola tichosť. Lebo to už nepovedal, čo mu strážmajster prezradil. Videl som však, že odo mňa neočakáva nijakú odpoveď. Onedlho pokračoval:

— Máš veľmi mnoho času a nevieš využiť prázdniny vo svoj prospech. Budeš pracovať vo fabrike. Zajtra nastúpiš.

Počúvam jeho tvrdé slová a myslím si: Aký som blázon! Ako som si len mohol myslieť, že sa bude rozprávať so mnou o svojom nezákonnom synovi?! Veď by sa musel predo mnou hanbiť. A naraz musím myslieť na to, že v skutočnosti nie to som mu zazlieval, čo pokladal aj on za najťažší hriech. Ale predovšetkým to, že zabudol na svojho druhého syna.

Viem už však, že nezabudol. Hovorí ďalej, ale ja ho nepočúvam. Stojím pred ním, sám neviem, ktorý raz, V postoji poníženého, a predsa ho nepočúvam. Neviem, čo hovorí, ale viem, čo sa v ňom odohráva. Cíti, že kdesi sa roztrhlo jeho vladárske rúcho, kdesi bol porazený. Prehral boj o zachovanie moci. Už ma neudržia jeho železné ruky. Ba viem, že stačilo by jediné slovo, aby sa zrútila pyšná stavba jeho slov. Jediné slovo.

Lenže ja to slovo nepoviem.

Aj on vie, že jeho prehra nie je konečná. Nechce myslieť na to, že by mu moc vypadla z rúk. Púšťa sa znovu do boja. Bola tu možnosť útoku na najcitlivejšie miesto. Teraz útočí sám. Chce za každú cenu zachrániť to, čo patrí jemu. Ale tá železná ruka i teraz vie len udrieť. Je pravda, spomínal to, že ma umiestni vo fabrike cez prázdniny. Keď to spomínal, mohlo sa mu ešte veriť, že má na to rozumný dôvod. Teraz to má byť len pomsta a trest.

Za čo? Či môžem ja za to, že som poznal jeho tajomstvo?

Som znovu divý a nenávistný.

Ale mlčím.

*

Po rozhovore s otcom chcel som sa porozprávať s mamkou. Myslím, že ma aj čakala. A predsa som si to rozmyslel. A vrátil som sa do záhrady.

Bál som sa toho stretnutia. Bál som sa, že mama pozrie na mňa a dozvie sa z toho pohľadu o mne všetko. Predovšetkým to, že poznám otcovo tajomstvo.

Ležím na posteli a je mi smutno. Znovu cítim, že sa niečo postavilo medzi nás. Medzi mamku a mňa. A možno sa nám už nikdy nepodarí odstrániť túto prekážku alebo zbúrať tento múr. Nikdy viac nezmizne z nášho života. Vždy sa budem báť mamky a myšlienky, že by som ju mohol ponížiť tajomstvom, o ktorom viem.

Nemožno však myslieť na to, že sa nedozvie o tom, čo by som ja najradšej skrýval pred ňou. Iste jej prezradí všetko otec sám. Keď sa s ňou rozprával o anonymnom liste, bude sa s ňou rozprávať aj o jeho pisateľovi.

A predsa, keby ma postavil niekto pred udalosti posledných dní, pred udalosti vyvolané Janom a mnou, a dal mi možnosť znovu voliť, inakšie konať, alebo by povedal: Skús to, ako by si to teraz robil, viem, že by som konal práve tak. Túžil by som poznať Jula a pomôcť mu a túto túžbu by som nemohol udusiť v sebe. Ani teraz by som nemal odvahu povedať otcovi do očí, čo si myslím. Iba znovu by sme rozmýšľali s Janom o pomoci Julovi. Znovu by sme napísali anonymný list a ja by som znovu vzal túto vinu na seba. A znovu by som takisto musel stáť pred otcom ako pred chvíľou. S tou istou vinou! Len či je to vina?! A či si za to zaslúžim trest?!

Niekedy sa hrozím myšlienok. Cítim, že sa vraciam k nenávisti. I to, aká je táto nenávisť mocná. Poznávam jej silu a teraz už viem, že som ju preto necítil, lebo dni, v ktorých som sa zapodieval starosťami o Jula, odtisli mi všetko iné z cesty. Aj na to som zabudol, že som chcel byť hercom. A teraz sa znovu vracia. Len som musel pocítiť prvý úder. A hneď je zo mňa ten starý Vlado, ktorý nevedel odpúšťať, iba nenávidieť.

Či by sa našla aj iná cesta?

Vari by bolo bývalo lepšie, keby mi Jano nič nebol prezradil. Či voľakto chcel, aby som trpel?

Lebo trpím. Preto, lebo som poznal otcovo tajomstvo.

*

Jano ma navštívil v záhrade.

Nechcem mu rozprávať o rozhovore s otcom. Lebo predovšetkým nesmie vedieť, že strážmajster našiel pisateľa anonymného listu. Nech je presvedčený o tom, že sa list dostal do koša. O jeho úlohe nevedel nik. Z doterajšieho vyšetrovania a z môjho priznania strážmajster a otec sa mohli dozvedieť len to, že list som napísal ja a že okrem mňa nik nemá prsty v tejto nepodarenej práci.

Hovorím mu o tom, že som bol u doktora, a opakujem mu jeho slová: „Julovi niet pomoci!“

Čo bude s Julom, to nás najväčšmi zaujímalo po tieto dni, i keď nás udalosti niesli každého iným smerom. A chápem Jana, že moje slová pôsobia na neho veľmi silne, i keď sú iba potvrdením toho, čo sme obaja tušili. Čo často obdivujem u Jana, to nie sú len jeho vynikajúce vlastnosti. Je to aj jeho úprimnosť, s akou si pripúšťa bolesť i radosť, všetky veľké, mocné a strhujúce pocity, ktoré ľudia prijímajú často s pretvárkou alebo sa za ne hanbia. Ani v tejto chvíli by pred nikým nezaprel, že ho niečo bolí. Bolesť hovorí práve tak jasne a úprimne z jeho tváre ako z jeho slov.

— Ja som to vedel. Vedel som to, že ten list píšem nadarmo.

Sklonil hlavu.

A hneď dokladá trpko:

— Bolo by lepšie bývalo, človeče, keby si sa nebol dozvedel o ňom. Načo som ti aj táral! Po jeho smrti vari nikde by si nebol natrafil na človeka, ktorý by ti bol prezradil, že si voľakedy mal aj brata.

— Takto ho nezabudneš, — hovorí po chvíli.

— Nie, — hovorím. — Nezabudnem ho nikdy.

*

S Janom sme sa dohodli, že dnes navštívime Jula. Na moju námietku, že Julo ma nenávidí, zahundral iba, aby som netáral. A tak som sľúbil.

Ináč som chcel zvyšok svojho posledného voľného dňa stráviť čítaním. Anka nemá dnes popoludní hodinu. Dnes sa už nestretneme.

Ležím na posteli, ale nečítam. Knihu som ani neotvoril. Z postele vidím cez oblok na plot. Nechcem očiam svojim veriť, keď na mieste, kde Jano zvyčajne prechádza, vidím ho zoskakovať do záhrady. Veď od jeho odchodu prešla len hodina.

A je zmenený. Ako keby sa ho bolo dotklo niečo strašné.

— Dnes nemôžeme ísť k Julovi, — vraví. — Je veľmi slabý. Bol pri ňom lekár. Rozprával som sa s jeho matkou. Lepšie bude, ak pôjdeme zajtra.

— Bolo mu zle? — pýtam sa.

Jano nevie. Iste. Ale Julova mať mu o tom nič nevravela.

Tak vyzerá, že sa blíži koniec.

Dlho mlčíme. Ale naraz cítim, že sa musím Jana spýtať:

— Bol Julo dobrý ochotnícky herec?

— Raz som ho videl hrať, — spomína Jano. — Na slávnosti oslobodenia hrala jeho trieda divadlo. Bola to nejaká rozprávková hra a Julo v nej hral princa. Hral dobre, ako v rozprávke. Ale nebol to mimoriadny výkon. Len načo to spomínať? — vraví Jano. — Načo rozprávať o tom, aký bol herec, keď vieme, že umiera…

A tu myslím na to, že som Janovi nepovedal ešte, že tento deň je posledný voľný deň mojich prázdnin a že budem pracovať vo fabrike.

Nie je dojatý, keď mu to vravím. Aspoň nie tak, ako by som to chcel. Ale páči sa mu, že budem pracovať.

— Človeče, — hovorí, — ja som už neraz myslel na to, že by som si mohol cez prázdniny zarobiť niekoľko korún. Potreboval by som ich veľmi, keby som sa zapísal na právo.

Tak Jano ešte myslí na právo. A priam oživol pri tejto myšlienke.

— Nemohol by si, — vraví mi, — porozprávať sa s otcom, aby ma tiež prijali? Aspoň na dva mesiace. August a september. — Človeče, — vzdychol si, — bolo by to skvelé…

Chodil po verande a díval sa pred seba. Či do budúcnosti? Nikdy som ho nevidel ešte natoľko vzrušeného.

— Mohli by sme aj spolu bývať v hlavnom meste, — navrhoval som mu. — Ja sa už sotva dostanem do nejakého internátu. Budem bývať súkromne.

I táto myšlienka sa mu páči. Iba naraz zastal.

— Nebude z toho nič, človeče, — hovorí. A sadol si na peľasť postele. — Ja ti nemám v ničom šťastie.

Povzbudzujem ho, že vo všetkom mu budem na pomoci. Darmo, vraví. Otec by mu nedovolil, aby sa púšťal do dobrodružstva. Študovať bez peňazí.

— Môžeš dostať štipendium. A pre najťažšie časy mal by si v rezerve groše, ktoré by si zarobil vo fabrike.

— Neverím, že by som dostal štipendium. Vravím ti, že nemám šťastie. Viem to zo školy. Tak to bolo vo všetkom.

— Rozhodne, — vravím mu, — poprosím otca. A keď ťa prijmú do fabriky, bude to dobrý znak.

Videl som na ňom, že zápasí s ťažkými myšlienkami. Ale potom predsa prikývol:

— No, nedbám, človeče!

Som rád, že mi dáva možnosť urobiť niečo pre neho. A naraz sme obaja v povznesenej nálade. Tešíme sa na to, čo príde.