Železné ruky

Večer pri stole nik nehovoril. Viera však bola nenapraviteľná a štebotala ustavične. Chcela, aby sme sa s ňou zabávali. Ale zmĺkla aj ona, keď videla všade iba mrazivé tváre. Otec bol zachmúrený a mohol sa očakávať aj výbuch. Večera sa však zjedla bez očakávaného prekvapenia. Len jedno sme cítili všetci: zasa to bude trvať prekliate dlho, kým sa vráti včerajšia pohoda pri stole.

Po večeri som sa spýtal otca, u koho sa mám hlásiť zajtra pri nastúpení. Tak som videl, že bol rád mojej otázke. A rozhovorili sme sa o mojom zamestnaní. Opatrne sme hľadali slová. Dozvedel som sa, že sa budem učiť predovšetkým písať na stroji v oddelení, kde sa vybavuje korešpondencia. Nebude to také strašné, pomyslel som si hneď. Vydržím to, i keď bude ťažká rozlúčka s voľnosťou. Teraz už ide len o to, čo bude s Janom.

Rozmýšľal som, či mám otca hneď teraz poprosiť. Zadíval som sa mu do tváre. Nebola neprístupná, ani odmietavá ako najčastejšie. Akási mäkkosť prejavovala sa na nej, akoby boli všetky jeho črty zjemneli, a ja som vari po prvý raz musel myslieť na to, že asi takto som si predstavoval tvár dobrého otca. Starostlivosť som videl na nej a možno aj trošku lásky. A hneď som sa zahanbil, keď som myslel na výstup po obede. Čo si len mohol myslieť o mne, hútal som, kým som sa díval na neho.

A tu naraz som sa odhodlal spomenúť mu Janovu prosbu. Nevedel som iste, či som to urobil v pravý čas, a preto i zvedavo i s úzkosťou som pozoroval, aký účinok vyvolajú moje slová. Otcova tvár sa hneď zmenila. Otec vôbec robil dojem človeka, ktorý vie, že ustavične sa musí mať na pozore, ako keby v každej chvíli mohol očakávať z ktorejkoľvek strany útok. A zmena výrazu tváre bola taká prekvapujúca, že som bol presvedčený o odmietnutí Janovej prosby.

A predsa som sa sklamal. Lebo otec povedal:

— Skúsime to!

Uvedomil si azda, že za Janovou prosbou neskrýva sa nijaké nebezpečenstvo? Že Jana sa nemusí báť?

— Viem, že by bolo jedno miesto voľné. Len, pravda, — doložil, — nebolo by na oddelení, na ktorom budeš ty.

— Myslím, že Janovi by to bolo jedno, — hovoril som. — Ide mu predovšetkým o zamestnanie.

— Zajtra pri obede ti poviem, či to bude možné, — povedal otec.

A vstal.

Stáli sme pri sebe a ja som musel myslieť na to, aká zvláštna je táto chvíľa. Bol by som býval šťastný, keby môj otec bol vždy býval taký ako teraz. Ale cítil som, že aj v jeho pohľade, ktorý spočinul na mne, je niečo viac ako obyčajná radosť. Je pokoj človeka, z cesty ktorého zmizli prekážky a nad ním sa zjavilo slnce.

*

Hneď ráno som sa hlásil na oddelení. Prijali ma veľmi prívetivo. Čakali ma, bolo to zrejmé. Aby sa slávnostne začala moja služba vo fabrike, najstarší úradník oddelenia, akýsi pán Zima, zaviedol ma, iste podľa otcovho príkazu, k riaditeľovi. Riaditeľ mi bol vždy veľmi sympatický. Aj naši ho mali radi. I teraz sa pokúsil o to, aby chvíľa, ktorá mala byť vyplnená iba vykonaním formality, bola pre mňa príjemná. Povedal mi niekoľko milých slov a želal mi veľa chuti do práce.

So mnou spolu boli sme štyria v oddelení. Okrem pána Zimu bola tu ešte slečna Vrabcová, staršia a nevydatá, a mládenec, o ktorom som hneď konštatoval, že je mi veľmi známy. Vysvitlo, že maturoval už rok predo mnou na obchodnej akadémii a že sme sa poznali ešte vlani na nejakej študentskej schôdzke. Volal sa Maťo. Bol som rád, že som ho našiel. Bolo mi však čudné, s akým rešpektom sa zhovára so mnou. Nielen on, ale i ostatní. Prečo? To som iba neskoršie pochopil.

Pri písacom stroji, na ktorom som niekedy priam zúfalo hľadal niektoré písmená, poznával som, že fabrika je iný svet. Iný ako svety, ktoré som doteraz poznal. Doteraz som poznal iba život našej rodiny, spoločnosť chlapcov, život našej triedy na gymnáziu. V ktoromkoľvek z týchto svetov mohol som podrobiť kritike počínanie svojho otca. Od dní, ktoré mi dali poznať jeho tajomstvo, vlastne skôr ešte, od dní, keď som odmietol ustúpiť, aby som sa stal hercom, i keď som to neprezradil, robil som to konzekventne a bezohľadne. Možno i doma by som sa bol stretol so slabým odporom, v spoločnosti chlapcov vari aj so súhlasom, keby som bol prejavil svoju mienku o ňom. Len tu, tu by sa to bolo skončilo inakšie. Fabrika, to bolo výhradne len otcovo kráľovstvo. Možno ani tu ho nemali radi. Ale patrila mu úcta. Bol to jeho svet, v ktorom mal celkom výnimočné postavenie. Tu by bol vari zle pochodil ten, ktorý by mu chcel ublížiť i len slovom. Bol dušou fabriky. A museli to vedieť všetci jeho spolupracovníci.

Áno, on vládol tu. Predovšetkým tu, a nie doma alebo v druhom svojom živote. A svet okolo seba postavil si on sám. Svoje postavenie v ňom nezískal si hrubosťou alebo panovačnosťou. Úcta, ktorou bol obklopený, patrila jeho práci. A keď som si to všetko premyslel, cítil som sa naraz veľmi malý. Veľmi malý v kráľovstve svojho otca.

Skoro do obeda som sedel pri stroji a učil sa písať podľa inštrukcií starého pána. Netrápil som sa však bez prestávky. Celé oddelenie sledovalo, čo robím, a keď tu mohlo byť i len najmenšie podozrenie, že som sa unavil pri práci, usilovali sa postarať sa hneď o zmenu a osvieženie. Ukázali mi, ako vybavujú korešpondenciu s cudzinou, niekoľko listov z cudzích štátov, potom ma povodili po fabrike, aby som videl všetko od pivnice až po povalu, takže keď sme sa vrátili do oddelenia, bol som presvedčený o tom, že ak budú úradníci oddelenia i naďalej takí pozorní ku mne, nikdy sa tu nenaučím vážne pracovať.

Ale či mi išlo o to? A znovu som sa zamyslel. Dalo sa tu rozmýšľať. Lenže i myšlienky ma hnevali. Keď som udrel na kláves tak neľútostne, že som spravil dieru v papieri, to bolo len preto, lebo som nevedel ani teraz, na čo mi to bude, čomu sa tu naučím. Písať na stroji bude vari užitočné vedieť. Ale učiť sa frázam obchodného korešpondovania! Načo? Veď ja chcem byť hercom.

Ozaj, chcem to ešte? Posledné dni priniesli so sebou vzrušujúce udalosti. Nestačil som rozmýšľať o tom, čím chcem byť. Priveľmi ma zamestnávala prítomnosť, otec, Julo, anonymný list. Boli to však udalosti takého významu, že by mohli zmeniť smer mojej cesty? A ja by som si bol musel uvedomiť, že stojím pod ich mocou a že sú väčšie sily v živote človeka ako jeden sen?

Otec prišiel na obed vážny a mlčanlivý. Trvalo to však len krátko. Už som vedel, že keď sa ktosi vracia z práce, musí na niečo zabudnúť, niečoho sa zbaviť, niečo striasť zo seba, aby sa mohol cítiť doma. Ale keď pozrel na mňa, ihneď vedel, čo očakávam od neho.

— Tvoj priateľ je prijatý, — povedal. — Má šťastie. Našlo sa miesto, ktoré možno ním zaplniť dočasne. Bude dozerať pri výrobe. Nebude mu to prekážať, ak mu ide len o peniaze.

Chcel som sa mu poďakovať. Otec však pokračoval:

— Tvoja práca bude ťažšia. Lebo rátam, že ty sa chceš niečomu aj naučiť.

Aký podivný tvor je človek. Pred chvíľou som cítil, že som mu vďačnosťou zaviazaný, a teraz mu musím odpovedať podráždene. Prijímam jeho slová ako provokáciu. Veď ja som nechcel vo fabrike pracovať. Jeho vôľa sa plní. On to chcel.

Hovorím mu zlostne, že prácu, ktorú som dnes dostal, nemožno pokladať za vážnu.

Otec sa zachmúril. — To bolo len dnes, — povedal.

A ja som ihneď stíchol. Už som vedel, že som spravil chybu. Načo som len povedal tú hlúpu poznámku?! Darmo, nevieme sa ovládať. Ani otec, ani ja.

Na šťastie mamka sa zamiešala do nášho rozhovoru. A sú to veci vzdialené, o ktorých rozprávajú teraz s otcom. I Viera výnimočne mlčky je svoju polievku. A ja nesmierne túžim, aby som mohol Janovi oznámiť radostnú zvesť.

*

Keď som popoludní vošiel na oddelenie, boli tam už všetci úradníci s výnimkou pána Zimu. Onedlho vošiel aj on. Bolo mi zrejmé, že sa vracia z otcovej kancelárie. A možno s príkazom. Lebo keď pozrel na mňa, jeho tvár bola mrazivá. A možno, keby bol mohol rozprávať o tom, čo cítil, bol by mi povedal: Ste nevďačník, pán môj! Hanbite sa!

Stál hodnú chvíľu pri mne a pozoroval ma, ako sa pokúšam písať. I on musel vedieť, že za niekoľko hodín nemohol očakávať odo mňa zázraky. A predsa mali jeho slová vyjadriť jeho hlboké opovrhnutie k mojej doterajšej práci.

— Mal som už v tejto kancelárii začiatočníka, ktorý po týždni písal už celkom dobre.

Toto povedal a potom si sadol. Okolo naraz stíchlo všetko. Tu už museli spozorovať zmenu v správaní pána Zimu i slečna Vrabcová i Maťo. Keby som bol v tejto chvíli vyšiel, bolo by odznelo mnoho udivených otázok. A odpovede možno by sa boli prijímali s úžasom. Lenže som bol tu ja, prekážka protivná. Pre mňa musel pán Zima mlčať a ostatní iba hádať, čo sa stalo. Lebo niečo sa stalo. Cítili sme to všetci.

Otec vracal úder. Lebo za úder pokladal moju poznámku. A ja už viem, že sa nikdy nezmení. I prácu vo fabrike vymyslel pre mňa len preto, aby ma mohol potrápiť. Ktovie, čo chystá pre mňa. A že zajtra nebudú nijaké ohľady, pozornosti a milé úsmevy, to som vedel iste. Pocítim znovu moc jeho železných rúk!

Len čí nebude tak lepšie?

O štvrtej som sa rozlúčil s úradníkmi z oddelenia. Vedel som, že sa po mojom odchode dozvedia všetci, čo prikázal otec pánu Zimovi. Ale mňa už to nezaujímalo. Iba na pána Zimu som sa zadíval trošku dlhšie. Bola to odpoveď na jeho poznámku. A znamenalo to toľko, že výzvu prijímam. O týždeň i ja budem vedieť tak písať na stroji, ako vedel jeho zázračný začiatočník.

*

Je tichý večer. Jano kráča pri mne. Ideme v ústrety noci. A blížime sa k domom pod kopcom.

Jano je ešte vždy vzrušený. Nevie si poradiť s radosťou, ktorú cíti. Kráča pri mne, usilovne rozpráva, ale vari myslí na niečo iné ako ja. Ja myslím na večer, keď sme tu po prvý raz chodili.

Sme už skoro pri smutnom dome. Spomínam si, že vtedy som si odniesol z neho pocit, že ma môj brat nenávidí. Musel som to cítiť. Akási beznádejnosť bola vtedy vo mne a ani neskoršie som nemyslel na to, že sa môže zmeniť. S akými dojmami sa vrátim teraz?

Zastali sme pred domom, v ktorom ma môže očakávať nevýslovná radosť i nevýslovná bolesť. A pozreli sme na seba. Ale nepovedali sme si nič.

Jano zaklopal. A potom sme vošli.

Pamätám sa, že pred prvou návštevou aj o tom som rozmýšľal, či mám Julovu matku pozdraviť. Priam protivná mi bola myšlienka na ňu. Teraz vidím znovu tú zhrbenú ženu a jej smutnú tvár. A klaniam sa jej s úctou. Nemyslím na to, čo pretrpeli pre ňu moji rodičia, alebo čo vytrpela ona pre nich. Vidím znovu len to, čo zostalo z toho všetkého. A je to iba smútok.

Prekvapuje nás, že Julo sedí oblečený v kuchyni. Teraz mu vidím na tvári dve veľké, červené ruže. Nedalo by sa dlho dívať na neho.

— Je ti lepšie, Julko? — spytuje sa Jano.

Jeho matka odpovedá:

— Chce ísť v nedeľu na zábavu športového klubu.

— A pôjdem, — hovorí Julo vzdorovito. Strašné je počúvať, ako ťažko dýcha.

— A čo by si povedal, — hovorí mu Jano, — keby sme si spravili zábavu doma? Ja by som prišiel a tuto Vlado!

— Ku mne? Vo dne? — posmieva sa. — To by ste sa vari neodvážili! Vo dne sa nechodí k takým ľuďom, ako sme my! Však, mamka?

Neodpovedala. Ale šijací stroj sa pohol a bolo zrejmé, že sa tu nebudeme môcť porozprávať.

Julo vstal. A posiela nás do izby.

Zatvára dvere za nami. O chvíľu sedíme všetci pri jednom stole. Ja môžem po prvý raz pozorovať zblízka jeho tvár. A hľadám na nej známe črty.

— Som rád, že ste tu, — hovorí, — lebo mnoho by som vám chcel povedať. Dívate sa na mňa? — spytuje sa s úsmevom a jeho oči blčia od horúčky. — Možno ma vidíte po prvý raz zblízka. Ale ja som vás už často videl. Často a vždy v takej úlohe, že som vám musel závidieť. A nenávidieť vás preto, lebo som vedel, že ja nikdy nedosiahnem to, čo ste dosiahli vy.

— Prosím vás, — pokúšam sa ho utíšiť…

— Nie, vy mi nerozumiete, — skočil mi do reči. Nie preto zostane pre mňa nedostupné to, čo ste vy dosiahli, lebo nie som taký nadaný. A nie preto, že by som nebol taký schopný ako vy. Ale len preto, lebo som zakliatym princom v rozprávke, ktorá je mojím životom. Zakliatym princom, ktorého nik neodkľaje a nik nevyslobodí.

— Julko, nehovorme o tom, — zamiešal sa Jano. — Zbytočne sa trápiš!

— Nie je to celkom zbytočné! Vieš, ako dlho sa to zbieralo vo mne?

— Nebol by si mu to mohol povedať, keby ste sa neboli stretli.

— Máš pravdu! Bol by som si to musel odniesť so sebou na druhý svet. Len či je aj na druhom svete nenávisť? A tí, ktorých z druhého sveta budú nenávidieť, či to budú cítiť tu na zemi?

— Si čudák, — hovorí Jano. — A tešil si sa na to, že Vlado príde!

— Na príležitosť som sa tešil. Že mu to raz budem môcť povedať.

A tu som mal vôľu vstať a odísť. Sprotivil sa mi tento rozhovor. A predsa ma zdržalo niečo. Veď ja som si už tisíc ráz povedal, že mám svojho brata rád. Že ho ľutujem v jeho nešťastí. A túžim po ňom. Nič iné si nežiadam ako spriateliť sa s ním. Aby aj on cítil, že patríme k sebe.

A zostal som. Zachytil som Janove slová, lebo Jano pokračoval v rozhovore.

— A na to nemyslíš, že mu môžeš krivdiť?

Tu som pozrel na Jula. Mal sklonenú hlavu a nezvyčajne tvrdý výraz na tvári.

— Ja by som nevydržal takéto poznámky. Povedal by som na to svoje, alebo schytil by som sa a šiel preč.

Ale to už povedal tak, ako keby bol pri tom aj zuby vyceril.

— Julko, krivdíš mu, — hovorí Jano, ale už celkom rozhodne.

— Čerta rohatého! Veď len preto tu ešte sedí, lebo sa nevie zbaviť pocitu viny, — hovorí Julo. — A ty ho nebrániš preto, lebo si to zaslúži, ale preto, lebo ho máš rád.

— Rád, rád, — hnevá sa Jano. — Aké sú to reči. Ja sa takto neviem rozprávať.

Jano vstal.

— Dosť už! Podľa mňa o nijakej vine tu nemôže byť reč. A keď sa ho zastávam, robím to preto, lebo som presvedčený, že je dobrý a statočný priateľ.

A tu som musel myslieť na to, že všade sa ma musí Jano zastávať, lebo inakšie je zle so mnou. A že ma chlapci nenávidia, to sa stáva priam zákonom. Hľa — ako ma nenávidí ten, ktorý by mi mal byť z nich najbližší. Či nesedím tu nadarmo a nebolo by lepšie, keby som si priznal, že ani tu sa nevyslobodím z moci toho zákona a že najmúdrejšie bude brať sa a ísť?

Pozrel som znovu na Jula. Po jeho tvári tiekli slzy. I Jana ovládlo zvláštne pohnutie. Cítili sme nešťastie chlapca, ktorý sa spaľoval v ohni svojho zúfalstva a svojej nenávisti. Len či to bola nenávisť?

— Odpusťte mi, — počuli sme naraz jeho hlas. — Odpusťte mi, ak som vás urazil.

Myslím, že môj hlas znel slávnostne, keď som mu odpovedal:

— Brat môj, nemôžem sa hnevať na teba. A musel by som ťa porozumieť i vtedy, keby si ma chcel skutočne len nenávidieť. To, čo by sme však mali hľadať, nemala by byť len nenávisť. Nám by malo ísť o niečo celkom iné. Nájsť by sme sa mali pri všetkých prekážkach. Myslím na to od prvej chvíle, v ktorej som sa dozvedel, že mám brata, a nič si neželám tak vrúcne. Aby sme sa my dvaja našli ako dvaja bratia a aby nás spojila na celý život opravdivá bratská láska. Teraz pôjdeme, — hovorím. — Ale zajtra prídeme zasa. A potom každý deň.

Vstávame s Janom a obraciame sa ku dverám. Ale ktosi sa nám postavil do cesty a podáva mi ruku.

A ja sa chytám jeho ruky náhlivo a radostne. A už sa objímame. Je to nevýslovná radosť. Viem, čo si odnesiem tentoraz zo smutného domu. Odnesiem si pocit, že môj brat ma miluje.