Železné ruky

Ráno, keď sme sa stretli s Janom pred fabrikou, boli sme obaja trošku vzrušení. Jana vzrušovala myšlienka na prvý deň práce a mňa zasa zvedavosť, čo ma bude čakať v oddelení. Ale jednako sme mali dobrú náladu. Robotníci a robotníčky sa schádzali zovšadiaľ a zvedavo si nás obzerali. A pre nás bolo to niečo povznášajúce cítiť, že k zástupu, ktorý vstupuje veľkou bránou do fabriky, patríme aj my. Len čo by na to povedali chlapci z lavice ťažkých prípadov, keby nás tu videli? Aké poznámky by odzneli, a či by sa dali počúvať? Spomínam to Janovi, keď vstupujeme na dvor fabriky. Jemu je to však jedno. Vieme, že neprejde deň a bude o nás rozprávať celé mesto.

Jana som zaviedol k otcovi a predstavil som ho. Potom som sa stratil. Ako mi Jano neskoršie rozprával o tejto chvíli, otec mu rozpovedal, aké bude jeho zadelenie, a sám ho zaviedol do dielne, kde mal nastúpiť. Jano sa celkom zle cítil pri myšlienke na anonymný list. Bol priam v rozpakoch, lebo otec sa správal veľmi pekne a veľmi priateľsky, tak, že pri referovaní o prvom dni práce v službách fabriky mohol použiť o otcovi len slová chvály.

Ja som zamyslene vošiel do svojho oddelenia. Prišiel som na to, že ma tu nemôže čakať nijaké prekvapenie. A nečakalo by ma ani v tom prípade, keby som sa mimoriadne usiloval splniť to, čo som mlčky sľúbil pánu Zimovi. Bol by sa tu musel odohrať zázrak, aby sa úradníci oddelenia správali inakšie, ako mali prikázané. I včera sme sa stretli s otcom pri večeri a okrem pozdravu nepovedali sme si slova. Neboli sme si bližší ako v časoch najväčšieho nepriateľstva. A za takýchto okolností bol som presvedčený, že otec svoj príkaz nezmení.

A skutočne trojica úradníkov oddelenia na čele s pánom Zimom zachovala sa podľa očakávania. Presne tak, že podľa ich správania bol by sa dal zoštylizovať text otcovho príkazu. Skoro bez prestávky som klopkal na písacom stroji až do dvanástej hodiny. Ale nik sa mi neprihovoril, a preto som sa ani ja neozval. Ani na pána Zimu som sa neobrátil s prosbou o radu. Len zavše som pocítil, že mi stojí za chrbtom a pozoruje, čo robím. Ale nepovedal nikdy nič.

Tak sa videlo, že sme na najlepšej ceste k tomu, aby sme sa navzájom sprotivili. Správanie úradníkov v oddelení nedalo sa vysvetliť len otrockou poslušnosťou. Bol tu aj iný háčik. Akoby im bolo len teraz svitlo, prišli na to, že ja môžem doma referovať nielen o tom, ako ma zamestnávajú, ale o všetkom, čo sa robí na oddelení. A v súvise s tým úradníci, ktorých som mal možnosť pozorovať, mohli si všelijako vysvetľovať moju prítomnosť v oddelení. Bolo jasné, že som im nemusel byť na krku, keď som sa chcel učiť písať na stroji. Mohol som sa učiť doma. Pravda, nebol by som mal potom možnosť ich kontrolovať. Takto však mal som tú možnosť, i keď som ju mať nechcel. I keď to bolo rovnako nepríjemné. Pre nich i pre mňa.

Preto som si povedal, že sa spýtam otca, či chce predbežne len to, aby som sa naučil písať na stroji, alebo či má so mnou aj iné plány. Zaujímalo ma, či vie vôbec, čo chce so mnou, a či mu ide len o to, aby ma trápil. A bola to hneď prvá moja otázka pri obede.

Zachmúril sa. — Azda sa ti to nepáči?

— Písať na stroji môžem sa učiť aj doma. Nemusím byť v kancelárii.

— Povedz, že sa ti nechce, — povedal otec a naraz mal hrozivý pohľad.

— Je to mechanická robota, pri ktorej ide o cvik. A ja by som už chcel nad niečím sa aj zamyslieť.

— Mohol by si sa zamyslieť nad synovskou poslušnosťou.

Porozumel som, že nesmiem viac o veci hovoriť, ale prijať všetko tak, ako príde. Prijať to s otrockou poslušnosťou. Nepokúsiť sa o odpor a protivenie. Lebo môj otec si nevie inakšie predstaviť pomer medzi otcom a synom. A keď hovorí o synovskej poslušnosti, nemôže myslieť na nič iné ako na otrockú poslušnosť.

*

Na dvore domčeka pod kopcami zaklopal som večer sám.

— Už sme mysleli, že neprídete, — vítala ma Julova mať.

Ostýchavo som vošiel do izby. A vo mne boli pochybnosti, keď som sa vracal v myšlienkach k včerajšiemu večeru. Ako skoro o všetkom v poslednom čase, zapochyboval som aj o tom, či som dobre pochopil Jula a jeho prosbu o odpustenie. Či som sa znovu nedal len ovládnuť citmi, premôcť pohnutím a zle som si vysvetlil jeho počínanie. A on ma prosil včera vlastne len preto, aby sa Jano na neho nenahneval a aby ho neopustil. A veru bolo treba mnoho sa trápiť a hútať o tom, kým som si nepovedal: Uvidíš, ako ťa prijme. Ak to myslel tak ako ty, keď si ho objal, privíta ťa ako priateľa a brata.

Julo leží. A predsa vidím radosť na jeho tvári.

— Čo to nesieš? — pýta sa ma.

Vidí v mojej ruke balík. A vedel som, že sa spýta. Nešlo však len o jeho otázku. Išlo o to, ako ju položil. A ako ju vyslovil. A Julo sa spýtal tak, ako keby nič iné nebolo bývalo medzi nami pred týmto večerom a pred touto otázkou ako najúprimnejšie priateľstvo.

Vybalil som lampu na nočný stolík. A položil som ju na stôl. Priniesol som ju zo svojho záhradného domčeka. Prišiel som na to, že je tam celkom zbytočná.

Julo sa díval na ňu, ale nepovedal ani slova. Nebolo vidieť na jeho tvári nijaké pohnutie, nič, čo by bolo prezradilo, že môj dar je vítaný. Nie, nebol vítaný. Cítil som to. Naraz to prišlo, že aj ja som si práve tu uvedomil, čo znamenala táto lampa v Julovej izbe.

Prečo som na to nemyslel, že touto lampou som mu pripomenul jeho chorobu. A potom rozdiel medzi nami. Medzi dvoma synmi jedného otca. Aby sme jasne videli obaja, čo môžem mať ja, a prečo nemohol mať doteraz on tú lampu. A aby sme súčasne uzreli mnoho, mnoho prekliatych vecí, ktoré môžu stáť hlúpo a nenávistne medzi človekom a človekom, ale nesmeli stáť medzi nami.

A teraz sa mal jeden z nás ozvať. Nie, nesmel som Jula pripustiť k slovu. Nesmel som dovoliť, aby sa on ozval prvý a povedal: Nie!

Začal som rozprávať. A cigániť. Lampu som si kúpil z usporených peňazí. Možno ju Julo nepotrebuje. A predsa som si myslel, že bude dobrá pri večerných rozhovoroch. Nechal by som ju tu. Možno sa nám zíde.

Myslím, že ma Julo počúval s pochybnosťami. Ale potom sa mu črty vyjasnili. Usmieval sa nad tým, ako nešikovne som cigánil, ale len preto, lebo za cigánstvom musel jasne vidieť môj úmysel. Nepovedal nič, keď som lampu zapojil a položil ju na nočný stolík. Druhú som zhasil. A keď nám už len táto svietila, hodne dlho sme sa na ňu dívali obaja mlčky.

On prerušil tichosť. Z jeho reči som sa dozvedel, že bol tu Jano, ale len nakrátko. Zato hodne dlho ho zabávali Ondriš Sklenár a Paľo Chrenko. Rozprávali mu o tom, že ja a Jano pracujeme vo fabrike. Jano len o tom hovoril. Priam sa triasol od radosti.

— Ako rád by som pracoval i ja, — povedal znezrady. — Čo myslíš, budem ešte?

— Istotne budeš, — povedal som rýchle a mráz mi prešiel po chrbte. Bola to strašná otázka.

Tak pokračoval v rozhovore, ako keby inú odpoveď nebol mohol dostať. Rátal s ňou.

— Chcel by som pracovať. Uľahčiť život matke. Niečo mi stislo hrdlo. Nemohol som hovoriť.

A naraz som zreteľne počul sem do izby zvuk šijacieho stroja. Ako keby bol naraz zosilnel a bzučal preto, aby upozornil na niekoho v tomto smutnom dome. Na Julovu mať, na tú smutnú ženu, ktorá väčšmi trpí ako jej syn. Lebo on má ešte svoje sny. Ona však už vie, že pomoci niet. Aká to musí byť bolesť počúvať, keď syn jej sľubuje čarokrásne, rozprávkové zámky, aká to musí byť bolesť odpovedať na jeho slová s úsmevom.

A mlčíme dlho, kým ma neprekvapí otázkou:

— Čo myslíš, ako odpovie na anonymný list?

Nepovedal kto. Vedeli sme, o koho ide. Ale on to v tejto chvíli nechcel povedať preto, lebo by bol musel vysloviť slovo otec. A možno sa v ňom všetko búrilo proti tomuto slovu, proti myšlienke, že aj on by ho mohol raz vysloviť. Možno mu bolo také protivné ako nedávna myšlienka na to, že my dvaja sme bratia.

A predsa popustil. Či zmení aj o otcovi svoje zmýšľanie?

Nemôžem mu inakšie odpovedať:

— Otec urobí všetko, ak treba niečo urobiť.

— Pomohol by mi, ak by som potreboval mimoriadnu pomoc?

— Iste.

— Rozprávaj mi o ňom.

Prekvapila ma táto žiadosť. Teda nejde o nenávisť.

— To ho vôbec nepoznáš?

— Nie, — povedal. — Po mojom narodení tvoji rodičia sa odsťahovali. A vrátili ste sa sem iba vlani. Vidieť som ho videl niekoľko ráz, ale nikdy som sa s ním nerozprával. Myslel som na to, že keď niečo dosiahnem v živote, postavím sa raz pred neho a poviem mu, že som jeho syn. Syn, ktorý rástol bez ochrannej ruky a bez otcovskej lásky a často stál proti posmechu ulice iba sám, pri sebe len so slabou ženou. To nemožno zabudnúť, nemožno odpustiť… Ba čo táram, — pokračoval po chvíli. — Všetko by sa dalo odpustiť. Len keby raz bol chcel vidieť svojho syna. Ale nechcel…

Jeho tvár bola rozpálená. Ale sám som cítil únavu z tohto rozhovoru. Je to vlastne trápenie. Nielen pre mňa. I pre neho. Možno sú to dávno zacelené rany, ktoré trhá dnes. A začínajú znovu krvácať. Napokon my by sme sa mohli aj inakšie porozprávať. Sme dvaja mladí ľudia, priatelia, bratia, a je vari na tisíce vecí v našom živote, o ktorých by sa dalo porozprávať. A mohol by sa rozvinúť aj úchvatný rozhovor. Také je to choré, čo robíme.

Lenže povedať to, bola by úloha ťažká. I keby sme hovorili s najjemnejšou trpezlivosťou, vlastnosťou svätých, mohli by sme natrafiť na úskalie, pri ktorom by sme stroskotali. A preto musíme hovoriť o niečom inom.

— Čo tu chceli Ondriš Sklenár a Paľo Chrenko? — spytujem sa po chvíli.

— Boli ma pozrieť. Prídu zavše.

— Nenadávali na nás? — pýtam sa s úsmevom. — Na mňa a na Jana?

— Ondriš nie. To je slušný chlapec.

— I ja som myslel len na Paľa.

— Paľa i ja nerád. Ale škoda, že si v nepriateľstve s Ondrišom.

— Nie je to nepriateľstvo. Ale drží s tými, ktorí sú moji nepriatelia.

— Pekne sa vyjadril o tebe.

— Nech si to nechá. I keby to bol myslel úprimne, čo mám z priateľa, ktorý nestojí pri mne?

— Máš pravdu, — povedal naraz. A cítil som, že to povedal smrteľne vážne. A že to bol priam súd nad tými, ktorí nestáli pri ňom v živote.

A predsa som sa ho spýtal ešte:

— I ty rozmýšľaš tak ako ja?

Usmieval sa spokojne. Páčilo sa mu, že máme skoro rovnaké názory a máme radi skoro tých istých ľudí. Len únava sa mu ukazovala veľmi zreteľne na tvári.

— Zajtra prídeš? — prekvapil ma odrazu otázkou.

Rozlúčili sme sa.

Vonku bola čistá, jasná noc.

Pri prvých krokoch na ceste domov ovládlo ma divné pohnutie.

Či nebola daromná aj táto moja návšteva?

— Ó bože veľký, — hovorím a naľakám sa svojho hlasu, i keď je podivný v tichosti, — pomôž mi, aby som mu mohol dať trošku šťastia. V jeho živote, o ktorom len Ty vieš, ako dlho bude trvať, aspoň jednu chvíľu utkanú zo slnečných lúčov.