Železné ruky

Nasledujúci deň bola sobota. Deň pred zábavou športového klubu. S Janom sme sa stretli ráno, keď išiel do práce, a dohodli sme sa, že pôjdeme v nedeľu k Julovi. Iste všetci chlapci, ktorí boli s nami v nepriateľstve, budú na zábave. Nechceli sme, aby pred zrakmi obecenstva došlo k vyzývavým poznámkam alebo k hádkam, ktoré sme naskrze nepotrebovali: Na bitku som nemyslel. Len isté bolo, že chlapci mohli využiť príležitosť a ukázať zúbky.

Naše plány sa však zmenili hneď pri obede. Otec spomenul zábavu športového klubu a povedal, že pôjdeme na ňu my dvaja, on a ja. A tu sa nedalo povedať nie. Len skúsiť, či by sa nedalo zmeniť aj nezmeniteľné. Tak som sa spýtal:

— A mamka nepôjde?

— Nie, — povedala mama tvrdo. Zadívala sa na mňa a chvíľu som mal pocit, že by mi chcela niečo povedať, keby sme boli sami. Dávno sme sa neporozprávali tak, ako to bývalo naším zvykom, ticho a pokojne, mamka na diváne a ja pri nej. Tak sa mi zdá, že sa v týchto dňoch vzďaľujeme od seba. Vzďaľujem sa nielen od mamky, ale od celej našej rodiny. A dni, ktoré ma vytrhli z kruhu rodinného a vrhli do spoločnosti Jana a Jula, letia úžasne rýchle, a nesú ma opačným smerom. Áno, bolo treba sa vrátiť k mamke. Ale či je tu už teraz čas návratu? Či nebude útočišťom pre mňa mamina blízkosť len vtedy, keď zastanem pred ňou ako chlapček, zbitý, so slzami v očiach, v srdci s bolesťou?

Keď som popoludní vchádzal do fabriky, zazrel som Jana. Stál pri obloku v dielni, v ktorej mal službu, ale hneď vyšiel na chodbu.

Povedal som mu, ako rozhodol otec. A že musím ísť na zábavu.

Tak sa tváril, akoby ho to veľmi nezaujímalo. Ale potom sa predsa len spýtal:

— Nemôžeš to vysvetliť otcovi? — A hneď sa dozviem, ako si to predstavuje. Aby som vraj povedal otcovi, že som inde zamestnaný a že mám iný program.

— To sa u nás nedá, — poviem mu.

— Tak pôjdeš na zábavu, — hovorí Jano flegmaticky. — A ja pôjdem k Julovi. Večer mu to povieme.

A s tým sme sa rozišli.

*

Večer.

Blížim sa k smutnému domu.

Zďaleka vidím, že ktosi otvára jeho dvere. Ako preniká škárou svetlo do tmy. Možno je to Jano, hovorím si. Čaká ma mňa a je netrpezlivý. Ale hneď prichádzam na svoj omyl. Postava, ktorá vyšla do tmy, stráca sa medzi domami pod kopcom.

Keď som sa priblížil k smutnému domu, nepočul som bzukot šijacieho stroja. Bolo to čudné, lebo vždy ma vítal, keď som zastal pred dverami. A predsa nebola dnu tichosť. Prenikali odtiaľ také zvuky, ako keby sa bolo zhromaždilo v smutnom domci veľa ľudí. Julo mi však nikdy nehovoril o tom, že by sa u nich ľudia schádzali. Uvidíme, čo sa tu robí, hovorím si a chytám kľučku.

Dnu je skutočne veľa ľudí. A dusno, človek pri človekovi. Ihla by nepadla na zem. Mladí i starí, žena, ktorá drží ma ruke spiace dieťa. S údivom, si ma obzerajú. Nevedia si vysvetliť, čo tu chcem. Ale hneď zabúdajú na novú tvár a dívajú sa znovu len pred seba.

Nevidím nikde Julovu mať. Mohla by vysvetliť všetko. V kuchyni je nie a do izby nevidím zasa pre množstvo ľudí. A nechcem ďalej. Radšej by som počkal vonku, kým sa rozídu. Alebo ostanem pri dverách. Ale ktosi ma jemne postrčí, a tak sa dostávam ďalej. I tu som medzi cudzími tvárami a márne hľadám niekoho, kto by mi vysvetlil, čo sa tu robí. Len potvrdiť by bolo treba, čo tuším. Že s Julom musí byť zle. Spytujem sa ženy, ktorá stojí pri mne, či je to tak, a ona prisvedčí.

Bolo by dobre, keby mnohí z tých, ktorí naplnili kuchyňu a izbu, pobrali sa domov. Ale nik nemyslí na odchod. Nemožno ich ani upozorniť a povedať: Ľudia, choďte domov, aby sa tu trošku uvoľnilo! Aby chorý mohol ľahšie dýchať! Nie. Pokúsiť sa tu niečo vysvetľovať bolo by ťažkým zamestnaním. A zbytočným.

Napokon ja by som mohol byť posledný z tých, ktorí by sa tu mohli ozvať. Ktovie, či by som tu mal právo na slovo. Boli tu iba ľudia spod kopca, ktorí dozrievali a blížili sa smrti, prichádzali na svet a učili sa hovoriť vo vedomí, že v jednom domčeku pod kopcom žije veľký chlapec, utrápený, umierajúci, Julo, tuberák. Julo bol z ich sveta. Museli ho mať radi. Možno nevyjadrovali svoju lásku veľkými slovami, ale nezabúdali na neho. A keď tu bola obava, že Julo opustí tento svet, prišli sa s ním rozlúčiť. Nie, týmto sa nedalo povedať, že takto by mali robiť, alebo inakšie. Prišli splniť povinnosť podľa zákona, ktorý chudobným ľuďom napísal ktosi do srdca. A v tom im nesmel nikto prekážať.

Šum tichých rozhovorov napínal miestnosť. Okrem mňa sa každý mal s kým rozprávať. Len naraz stíchlo všetko. Pozornosť sa obracia k izbe, na tvárach je vzrušenie a očakávanie. Už viem, že u Jula je lekár. Práve hovorí a každý ho chce počuť. Úzkosť mi chytila srdce. — Azda umiera? — vyhŕklo to zo mňa nahlas. — Julo, Julo…

— I to môže byť, — privravela sa ženička, ktorá stála pri mne. — Zle je s ním, chudáčikom. Zaliala ho krv.

A vidím v jej očiach slzy.

— Ticho! — zvolal ktosi pri nás. Jemne, len akoby nás chcel upozorniť, že hľa — tu všetci chcú lekára počuť. I my sme ho chceli počuť. Ale kým ľudia stíchli, doktor skončil. A hneď odchádza. Ľudia ustupujú a otvárajú mu cestu. Milý, zlatý doktor! Musím sa pobrať za ním!

Prekvapenie mu vidím na tvári. Hneď vidím, že sa mu nepáči veľmi, že ma tu vidí.

— Poď, — volá ma. Ale niečo tvrdé je v jeho hlase. Neláka. Skôr odpudzuje.

Idem za ním.

Vstupujeme do tmy.

*

— Chodievaš sem často? — tak znie jeho prvá otázka.

Priznávam sa.

— Vedia o tom tvoji rodičia?

— Nie.

— A myslíš, že je to dobré, čo robíš?

Odpovedám a chcem, aby moje slová boli tvrdé a odmietavé. — Myslím, že nie to je otázka dnešného večera.

Ale nepozrel som na neho. Iba po chvíli som sa spýtal:

— Umiera?

— Povedal som ti to jasne, — hovorí doktor, — že teraz už pomoci niet.

— Teraz? Nepamätám sa na to slovo. Nepamätám sa, že by ste ho boli vtedy vyslovili. A s takým dôrazom. Nie, nie.

Doktor ticho odpovedá:

— Bola chvíľa v živote tvojho nezákonného brata i v živote jeho choroby, keď sa dalo ešte postaviť proti nej, bojovať s ňou a dúfať, že zvíťazíme. Lenže tá chvíľa nám ušla kedysi v minulosti. Prítomnosť hovorí o tom, že choroba víťazí a že je to víťazstvo konečné.

Je tu tichosť, v ktorej počúvame iba ozvenu svojich krokov. Na ulici, ktorou kráčame, nevidíme nikoho. A predsa vieme, že za tichosťou sa skrývajú búrlivé otázky. A hrôza! Iba teraz sa ku mne priblížila. Pri myšlienke na Julovu smrť.

— Vedel otec o jeho chorobe? — pýtam sa.

— Hľadáš vinníka, však? — hovorí doktor. Ale nečaká odpoveď na svoju otázku. Pokračuje: — Kto je tu na vine, ťažko povedať! Nikto! Možno len chudoba. Neobrátili sa hneď ma doktora, keď chlapec po prvý raz kašlal krv. A keď sa krv viac neukazovala, boli spokojní a presvedčení, že opatrnosťou sa zachránili pred mimoriadnym výdavkom. Ale i keby niekto bol objavil chorobu skôr, myslím, že jej začiatok by bol predsa len padol do obdobia, v ktorom tvoj otec bol vo veľmi zlej finančnej situácii. Vieš, že vaše pomery sa zlepšili len potom, keď tvoj otec prijal miesto v tunajšej fabrike. Som si však istý, že ani teraz by ste nevydržali výdavky, spojené s dlhou a pravdepodobne bezvýslednou liečbou v niektorom sanatóriou. Na to nezabudni! Lebo nestačí len začať! Treba aj pokračovať a dokončiť.

Zastal som. Hnev a nenávisť bola v mojich slovách, keď som mu zakričal:

— Nechá umrieť svojho syna! Nepomôže mu a nechá ho umrieť len preto, lebo je mu ľúto peňazí.

— Vlado!

— Nič mi nevyhovoríte, pán doktor! Vidím už do všetkého jasne.

— Myslím, že z nás dvoch ja som ten, ktorý vidí jasne. Búriš sa proti otcovi, a preto si vysvetľuješ všetko zle. A nehovorí z teba natoľko láska k tvojmu bratovi, ako nenávisť k tvojmu otcovi.

— Ako zle hovoríte, pán doktor! Ako zle! Jasné je tu to, že i mňa by nechal otec zomrieť, keby som bol taký syn, za ktorého by sa musel hanbiť.

— Krivdíš mu, Vlado!

— To sa mi veriť nechce!

— Nevieš, čo je to žiť na dlžoby. A keď sa z nich raz človek dostane, ako sa mu nazad nechce!

— Neviem o tom, že by sme boli mali dlžoby. Ako by mi bol mohol otec postaviť dom v záhrade, keby bol musel na dlžoby myslieť?

— Ten domec postavil otec z peňazí tvojej matky. Z nejakého dedičstva po vzdialenom príbuznom. Ty musíš o tom vedieť viac.

— A nie je to jedno? Jeho peniaze, alebo mamine?

— Nie je to jedno. Peniaze tvojej matky patria len jej. A ona mala málo radosti zo života toho, ktorého by si ty chcel zachrániť.

— Moja mama vidí iste tak ako ja. Nie Julo je tu vinný. Celý život môjho nešťastného brata je iba utrpením pre otcov hriech. Ako mamku poznám, vďačne by bola dala tie peniaze. Aj zo svojich.

— To ti teda povedať neviem. Ale ako nesmieme pokúšať pána boha, tak nesmieme pokúšať ani ľudí a žiadať od nich viac, než by mohli urobiť.

Zastali sme pred doktorovým bytom. Nad nami mesiac a hviezd tisíce. A ktosi nad nimi. Či nás počúva?

— Rád by som ti pomohol v tvojom boji, — ozve sa naraz doktor. — Lebo vidím, že sa ešte neskončil.

Dívam sa mu do tváre a slabikujem slová, aby cítil, ako vážne sú myslené:

— Presvedčte otca, že sa dá ešte pomôcť! A že musí poslať Jula do sanatória.

— Vladko, niet pomoci!

— Prečo to nechcete urobiť? — vravím mu a viem, že vidí v mojich očiach slzy.

— Lebo je neskoro!

— Prosím vás, pán doktor, skúste to ešte!

Udivený pozerá na mňa.

— Tak si to žiadaš?

— V pondelok by som prišiel po odpoveď. A keby sa otec spýtal, komu na tom záleží, povedzte mu, že mne.

Doktor rozmýšľal. — Nuž dobre, — povedal po chvíli. — Urobím ti to. Ale len preto, lebo nechcem, aby si prehral svoj boj.

A hneď doložil:

— Musíš mi však sľúbiť niečo aj ty. Nesmieš chodiť k Julovi. Je tu veľké nebezpečenstvo nákazy. Musím ťa vystríhať.

Dívam sa na hviezdy a tak mu hovorím:

— Dobrú noc, pán doktor!

*

V záhrade na verande čakal ma Jano.

Vysvetľuje, že preto vliezol, lebo myslel, že už spím a túžim sa na zajtrajšiu zábavu.

Iba po hodnej chvíli som sa ho spýtal, či bol u Jula.

— Od neho idem, — vraví. — Tam mi povedali ženy, že ťa videli. A že si už dosť dávno odišiel s doktorom. Kade si chodil?

Mlčím. Nechcem mu hovoriť o tom, že po rozhovore s doktorom túlal som sa všetkými ulicami mestečka. A že nebola to rovná cesta, ktorá ma sem priviedla.

A tak hovorí on. O Julovi, že je veľmi slabý. Že na šťastie mu krv nezaliala pľúca. Ináč by bolo zle.

— Veď aj tak je zle, — povie naraz rezignovane a sadne si. — Chudáčik, je celkom na konci. Mal by si vidieť jeho telo. Len kosť a koža. A pritom ešte vždy verí. Verí, že bude žiť.

— Má šestnásť rokov, — upozorňujem Jana. — Chce žiť.

Sedíme pri sebe a možno obaja cítime rovnako, aká je to neznesiteľná ťarcha rozmýšľať o živote a smrti.

A tu sa Jano prikloní ku mne: — A tvoj otec?

— Veď vieš, — poviem. — Ešte nič!

— Škoda! — vraví Jano. — Mne sa tvoj otec veľmi páči.

— I vtedy sa ti páčil, keď si písal náš anonymný list? — pýtam sa ho ironicky.

— Neviem si to dať dokopy, — vraví Jano, — to, čo som počul o ňom a čo skusujem. Vo fabrike vidím v ňom vzor presnosti a svedomitosti. Imponuje mi. — A doloží ešte, ako keby mi videl na tvári nesúhlas s jeho mienkou. — Človeče, keby si pracoval so mnou, cítil by si to na každom kroku.

Nechcel som mu povedať, že cítim to isté. A že táto imponujúca otcova moc preniká aj naše oddelenie. Stačí len pomyslieť na pána Zimu, ako poslúchol otcov rozkaz a čo si dovoľoval v tieto dni voči mne. Lebo ironické poznámky o mojej práci robil pán Zima z vlastnej iniciatívy, dúfajúc v pochvalné uznanie za takéto rozšírenie otcovho príkazu. A predsa i za jeho žihadlami stál vlastne otec, jeho moc a rešpekt pred ňou. Cítil som ju rovnako, či som sa jedoval pri písacom stroji alebo teraz, keď som načúval, čo rozprával Jano.

Vošli sme do izby a pri svetle som uvidel Janovu tvár v mimoriadnom vzrušení. Odkiaľ sa vzalo? Nemohli ho vyvolať len chvíle, ktoré práve prešli. Naraz začal rozprávať, ale nenadviazal na to, o čom sme hovorili. Len som cítil, že hovorí o tom, na čo myslel za nášho rozhovoru na verande. Niečo bolo v Janovi, čo ho napĺňalo šťastím. A nemohol tento pocit v sebe udusiť. Musel rozprávať. A keď rozprával, žiarili mu oči. Bol by vari i vtedy hovoril, keby bol vedel, že ani slovo jeho rozprávania ma nezaujíma.

Hovoril o práci vo fabrike. A bolo cítiť z jeho reči, ako si ju obľúbil. Jano, ktorý sa chcel dostať do fabriky len preto, aby si zarobil peniaze. Z jeho reči vysvitlo, že sa neuspokojil so zamestnaním, ktoré mu určil otec. Zaujímal sa o prácu v oddelení pre návrhy. Dobre kreslil a pokúsil sa o návrh na novú hračku. A návrh vzbudil pozornosť. Videl ho aj otec a spozoroval asi, že ide o talent, lebo súhlasil s tým, aby Jano mohol kedy-tedy nazrieť do práce v oddelení. Jano sa dozvedel o tom iba dnes popoludní v poslednej pracovnej hodine. A musel až po túto chvíľu skrývať tú nekonečnú radosť v sebe. Lebo komu by sa bol pochválil? Doma by jeho radosť nebola zaujímala nikoho.

Pokúšam sa presvedčiť Jana, že mu rozumiem a chcem sa radovať s ním. Ale nechce sa mi veriť, že by Jano bol tak sám ako ja. Že by skutočne nemal nikoho, len mňa, ako ja mám zasa len jeho.

— Ani Anke si nič nepovedal? — spytujem sa ho.

— Nebola doma, — vraví Jano.

— Kade chodí?

Jano sa zachmúril. — S Ankou je zle.

— Prečo?

— Je zaľúbená.

— Do koho? — spytujem sa prekvapene.

— To by si mal ty vedieť, — hovorí Jano vážne a uprene sa díva na mňa.

Už mu rozumiem. Myslí na mňa.

— Prečo ju zanedbávaš? — karhá ma. — Dievča to bolí.

Mlčím. Jano však pokračuje. Má dnes dobrú náladu a nič ho nevyruší.

— Bude na zábave. Iste sa stretnete. Vyrukuje totiž celá naša rodina. A tak to vyzerá, že pôjdem aj ja. Doktor zakázal vyrušovať Jula. Nemôžem ho navštíviť zajtra. A Julo si to iste ani nežiada.

Teda i Jano pôjde na zábavu. Dobre je.

Usmievam sa. A myslím na Anku.