Železné ruky

Prešli sme sa s Janom a za hustnúceho šera vyplašili sme niekoľko bozkávajúcich sa párikov. Keď sme sa však vrátili, bolo už na čase zistiť, čo robia naši. Mnohí sa už chystali domov. Pre väčšinu obecenstva zábava sa však začínala iba teraz.

Na ceste do tanečnej miestnosti stáli Paľo Chrenko a Ondriš Sklenár. Dobre sme ich videli aj zďaleka a vedeli sme, že musíme prejsť popri nich, lebo niet inej cesty. Ale to neznamenalo nič. Prejdeme pri nich tak, ako keby sme ich ani nevideli.

Keď sme sa však priblížili, postavil sa nám Ondriš do cesty a povedal:

— Dohodli sme sa s vedením športového klubu, že postavíme proti jeho mužstvu mužstvo zložené len zo študentov. Zápas sa má uskutočniť už na budúcu nedeľu. Boli by veľké ťažkosti so zostavou, keby sme s vami nemohli rátať. Prosím vás, prijmite pozvanie a hrajte s nami. Jano by bol ľavým obrancom a Vlado pravým krídlom. Ak sa dobre pamätám, na týchto miestach ste hrávali v ústavných jedenástkach.

Neodpovedali sme.

— Pri takej príležitosti mali by ste odložiť hnev, — pokračuje Ondriš, ale s akousi neistotou. — Ide o dobré meno študentov.

A potom doložil tichšie:

— Satisfakciu máte. Lajo od toho večera nebol v parku. Vás však každý deň čakáme na lavici ťažkých prípadov.

Ani teraz sme sa ešte neozvali.

— Škoda, veľká škoda, ak by ste odriekli, — povedal Ondriš. A po hodnej prestávke sa opýtal: — Teda vy sa chcete hnevať naveky?

— My sa vari na teba ani nehneváme, — povedal som mu. Ale musel som pozrieť na Paľa, ktorý stál za ním.

Všetci porozumeli, prečo som povedal túto poznámku. Aj Paľo.

— Veď ja viem, — hovorí, — že sa na mňa hneváte. A hlavne Vlado! Zato, že som mu neveril. Ale vec je v poriadku. Spýtal som sa na to samého Jula.

— Ešte aj teraz sa nafukuje. Prečo je to, že kto je sprostý, býva aj nafúkaný. Vraj, vec je v poriadku. To povieme my, môj milý!

— Hlúpe je to tu, — hovorí Ondriš. — Ľudia sa dívajú na nás a počúvajú nás. Poďte do lesíka. Tam na nás nebude civieť nikto.

Pohli sa. A ja by som aj bol išiel s nimi. Len tu sa ozval Jano:

— Nejdeme! A dajte nám pokoj! Čo vlastne chcete od nás?! — Tí dvaja zastali.

— Nemá to zmysel, aby sme sa hnevali, — hovorí Ondriš.

— Tak nech odvolá Paľo to, čo povedal. A nemusíme ísť do lesa.

Áno, o to išlo. Jano i teraz trafil klinec po hlave.

Čakali sme, čo bude. Ako keby bolo naraz ožilo okolo nás všetko. Len teraz sme počuli, čo sa robí, aký rev sa ozýva z búdy. Pred nami sa tackali opití ľudia, hoci ešte bolo ďaleko do rána, do konca zábavy. A naraz akoby bolo to všetko stíchlo. Aby sme celkom jasne počuli, ako hovorí Paľo: — Odvolávam!

A pozrel na mňa.

Paľo teda splnil podmienku zmierenia. Aj sám cíti, že bolo to priveľké hrdinstvo, čo urobil. Vidím na ňom, že je so sebou veľmi spokojný. Uvedomujem, si to všetko. Ale nemôžem povedať, že som tomu veľmi rád.

Prvý podáva ruku Ondriš. Potom Paľo. Ale za Janom musia ísť sami. Ten sa k nim nepriblížil ani o krok. A podáva im ruku tak, ako keby mu zdravý zub ťahali.

— Každý deň v tomto týždni budeme môcť trénovať ma ihrisku športového klubu, — hovorí Paľo. Hovorí tak, aby sme vycítili z jeho reči, že patrí medzi organizátorov zápasu. — Až bude definitívna zostava, budeme si môcť aj to vyskúšať, ako sa osvedčia chlapci na svojich miestach.

— Lenže my pracujeme, — ozval sa zasa Jano. — Nemôžeme sa ukázať na ihrisku podľa rozkazu v ktorúkoľvek hodinu.

Tu zasa Ondriš sa chcel poponáhľať s odpoveďou. Ale Jano ho nepripustil k slovu a zlostne pokračoval:

— A vôbec, dajte nám pokoj! Chceme si to ešte rozmyslieť. A zajtra vám povieme, ako sme sa rozhodli.

Tí dvaja stáli ešte chvíľu. Boli zrejme v rozpakoch. Potom povedal Ondriš:

— Príďte zajtra do parku. Budeme vás čakať.

Neodpovedali sme. Oni však cítili, že by už boli zbytočné akékoľvek ďalšie reči. A preto sa rozhodli, že odídu. Lenže nevedeli ako. Možno mysleli na to, že by sme si mali podať ruky. Z našej strany však nebola nijaká ochota. A Ondriš, ako rozumnejší, iste pochopil, že za minúty sa nedá obnoviť kamarátstvo otrasené v základoch.

Pozdravili teda a odvrátili sa od nás. Po niekoľkých krokoch však Ondriš zastal. Obrátil sa k nám a zvolal:

— Chlapci, prosím vás! Príďte istotne!

Bola to prosba.

— Pôjdeme? — spýtal som sa Jana vtedy už, keď tí dvaja vošli do tanečnej miestnosti.

Jano je zlostný. Neodpovedá na moju otázku.

— Veľmi ľahko zabúdaš, — hnevá sa. — A veľmi ľahko podávaš ruku. Ja by som im veru ľahko neodpustil. I keď mi nič nespravili.

Jano je chlap, myslím si. Nemení sa ľahko. Keď stojí pri mne, mám pocit, že stojím pri skale. Alebo v tieni stromu, ktorý má korene hlboko, kdesi tam, kde je srdce matky zeme.

*

O chvíľu sme i my vošli do búdy.

Nedalo sa povedať, že by tu bolo bývalo už menej ľudí. Tak to vyzerá, že zábava bude trvať do rána. Myslel som na to, že sa vrátim k otcovmu stolu, ale zďaleka som videl, že si prisadli k nemu známi a že riaditeľ a otec sa zabávajú celkom dobre. Istotne sa ešte nechystajú domov.

A potom sme uvideli Jula.

Stál neďaleko nás, akoby utiahnutý do kúta, s tvárou rozpálenou, s očami horiacimi.

Ale nás nevidel. Pozreli sme na seba s Janom, ako keby sme jeden druhého boli chceli upozorniť. Ale hneď sme videli, že je to zbytočné. Obidvaja sme ho spozorovali.

Čo tu chce? Po včerajšom krvácaní! Po výslovnom lekárovom zákaze! Veď je to priam samovražda! V nečistom povetrí, v spare, v ktorej sa nedá dýchať!

— Poďme k nemu! — vyzve ma Jano.

— Nie, — odpoviem. — Nechoďme hneď! Neprišiel sem preto, aby nás videl. A nechce iste ani to, aby sme sa k nemu pripojili. Pamätáš sa, čo povedala jeho mama, keď sme boli u nich predvčerom večer?

— Že chce ísť na zábavu.

— A ty si mu navrhol, že prídeme k nemu. Odpoveď si však nedostal. Mne sa tak videlo už vtedy, že Julo netúžil po našej spoločnosti, keď myslel na nedeľu a na zábavu.

— Že chcel sem prísť, ale nežiadal si tu našu spoločnosť?

— Áno, — hovorím a myslím to celkom úprimne. Lenže musím myslieť aj na to, že teraz je vlastne aj príležitosť priznať sa k nemu. Lebo ja sa pamätám aj na iné jeho slová. Aj to povedal vtedy Julo, že k takým ľuďom, ako sú oni, takí ľudia, ako sme my, nechodievajú vo dne na návštevy. A viem, čo znamenajú tieto jeho slová v tejto chvíli. Ak nepôjdeme k nemu a nevezmeme ho do našej spoločnosti, bude vedieť, že sa za neho hanbíme.

Jano má pravdu. Pôjdeme!

Musíme, hovorím si, keď kráčam pri ňom k Julovi. I keď viem, že len ja sa mám k Julovi priznať. Jano to už urobil tisíc ráz a na ňom už nezáleží. Musíme, hovorím, lebo viem, na čo myslí Jano. Aj to viem, že z Jana, kráčajúceho pri mne, každým krokom stáva sa nenávistnejší nepriateľ môjho otca. Tak, ako si ho začal ctiť vo fabrike, ako vzor svedomitosti a presnosti, tak ho teraz začína znovu len nenávidieť. Lebo Jano sa na neho môže dívať aj inakšie. Nielen ako na svojho predstaveného. To je to zlé, že sa môže dívať na neho len ako na otca svojho kamaráta. A možno si neželá nič iné, len to, aby obecenstvo zábavy športového klubu videlo spolu s mojím otcom, ako ja pristupujem k svojmu nezákonnému bratovi. Či to tak nechápe? Len ja vidím takto veci? A hľadám všade zamotanú situáciu a vlastne všetko je veľmi prostučké a jednoduché? Janovi nejde o tromf proti otcovi. Ani o jeho zahanbenie. Len o to mu ide, aby Julovi nespôsobil novú bolesť?

Dívam sa do kúta, kde stál Julo, a vidím, že už sú pri ňom Ondriš a Paľo. Pribehli aj iní chlapci. Všetko sa však odohralo iba za chvíľočku. I Julova prítomnosť na zábave trvala len krátko. Lebo hneď sme videli, že do búdy vošla Julova mama.

Bolo zrejmé, že Julo prišiel na zábavu bez jej vedomia. Aj my sme vedeli, že tu nemá čo hľadať. A prečo prišiel? A čo urobí, keď uvidí mať?

Zatvoril som oči. Ktovie s akými túžbami prišiel sem môj nešťastný brat. Lebo my sme patrili k jeho každodennému životu. Nás tu nemohol hľadať. Musel tu hľadať niečo iné. Niečo, čo muselo byť krajšie ako všetko to, čo mohol nájsť v smutnom domci pod kopcom. Niečo, čo prišlo do jeho izby len ako sen.

Nezmenila sa mu tvár, keď uvidel svoju matku. Len dve slzy zbehli mu po lícach. Rýchle ich zotrel. Nik to nespozoroval okrem chlapcov. Lebo sa tancovalo a v blízkosti málokto sedel.

V tej chvíli som sa musel podívať k otcovmu stolu. Nie, otec z toho nemohol nič vidieť. Tancujúce páry dôkladne zakryli to, čo sa stalo v tomto kúte tanečnej siene. A napokon, bože, kto by sa bol o to zaujímal? O slzy, ktoré sa chveli v očiach chlapcov i v očiach mojich? A o ten úsmev, ktorý sa zjavil na Julovej tvári?

Lebo Julo s úsmevom ponúkol svoju ruku matke. Tak, akoby ju bol volal do tanca. A usmievali sa obaja, keď vyšli zdanlivo ľahučko z tanečnej siene tak, ako keby boli zanechali za sebou len úsmev a šťastie.

*

Chceli sme sa pobrať za nimi. To bola naša prvá myšlienka. Ale upustili sme od nej. Iba Jano hútal, že by sme sa mali zastaviť u nich, až pôjdeme domov. Vravím mu však, že domov pôjdem pravdepodobne s otcom. A ani tušenia nemám, kedy sa mi podarí uvoľniť sa. Možno bude vtedy už celkom neskoro. Jula a jeho mamku by sme len vyrušovali.

— Teda nepôjdeme.

Lúčim sa s Janom a vraciam sa k otcovmu stolu. Vidím, že pri niektorých stoloch sa chystajú domov. I riaditeľovci akoby sa zberali. Pravda, pre Márinku je už neskoro.

Pani riaditeľová kyslo poznamenáva:

— Nuž pôjdeme! Tak to vyzerá, ako keby sme boli čakali len na Vladka, aby sme sa mohli s ním rozlúčiť.

Ja mlčím. Darmo, nebolo to pekné odo mňa, že som sa stratil a neukázal sa celé popoludnie.

— Márinka bude tiež iste rada, že pôjdeme. Však, Márinka?! Veď ona vie, že veľkí študenti neradi tancujú s malými študentkami!

Cítim, že otec pozrel na mňa. A viem, že je to rozkaz. Musím si ešte raz s Márinkou zatancovať.

Tancujem s Márinkou a cítim, že ju nemám rád. Musím myslieť na Anku. Čo robí? Či sa už pobrali pán majster a pani majstrová domov? Lebo, priznávam sa, bolelo by ma trošku, keby ma Anka videla tancovať s Márinkou. A ďalej myslím na to, aká inakšia je moja Anka, ako inakšie tancuje, ako krásne. O čom všetkom sa dá s ňou rozprávať. I mlčať, aby človek počúval len ju. Veď je to už rozumný tvor, a toto je len húsa. Nemôžem ju počúvať. Prišla mi na um naša Vierka, keď cvičili v škole výslovnosť spoluhlásky r. Viera opakovala do omrzenia nielen doma, ale všade, kde sme chodili, vetu: Straka rapoce, straka rapoce. I ja som mal chuť, keď som Márinku počúval, bezočivo pozrieť na ňu a potom jej opakovať, kým neporozumie, prečo to vravím: Straka rapoce, straka rapoce. A smiať sa s chuťou a na plné hrdlo.

Keď sa vraciame nazad k stolu, nachádzame tam cudzieho pána. Nie je cudzí vlastne, je z úradníkov fabriky. I ja ho denne vídavam a poznám ho ako otcovho úprimného priateľa. Prišiel asi na poklonu. Veľmi úctivo sa zhovára s riaditeľom, otcovi tyká, ale s patričným rešpektom. A naraz ma niečo núti, aby som pozorne sledoval jeho reč, všímal si jeho výslovnosť a dával pozor hlavne na jeho hlas. Áno, na jeho hlas. Lebo čím ďalej som ho počúval, tým väčšia bola istota vo mne, že on je ten záhadný človek, ktorý vo výčape prezradil také dôkladné znalosti o otcovej povahe a jeho minulosti. On to bude. Nadarmo znel teraz jeho hlas ponížene a podlízavo.

Čo robiť? Ako ho počúvať? Ako ho počúvať ďalej, keď poznám iné jeho reči a jeho skutočnú mienku o otcovi? Iba chvíľku som mohol myslieť na to, že by sme mohli ako otcovi nepriatelia stáť pri sebe. Teraz vidím, že som sa mýlil. Nemôžem pokladať jeho stanovisko za svoje. Nemôžem sa postaviť na jeho stranu. Nemôžem stáť proti otcovi na strane cudzích. I keď sme v nepriateľstve s ním, je to vec moja a jeho. Nebudem sa dávať do spolku s každým nepriateľom a nenávidieť ho s každým, kto ho nenávidí.

Vydýchol som si, keď som prišiel k tomuto uzáveru. Budú chvíle, v ktorých budeme stáť pri sebe s otcom proti každému na svete. Možno i proti celému svetu. To cítim i teraz. A tak to má byť.

Opovrhnutie je v mojom pohľade, keď sa dívam na tohto otcovho spolužiaka a priateľa, ktorý sa mu do očí líška a za chrbtom ho ohovára. Mohol by som vrátiť otcovi jeho pohľad, plný ľútosti, z dní, v ktorých som si myslel, že ma Jano zradil, a otec ma ľutoval, že nemám priateľa. Nuž ani on nemá priateľa. Nemá, ak by mali byť jeho priateľmi takíto ľudia.

Protivný je tento človek. Pre svoju druhú tvár.

Hľa — obracia sa ku mne.

— Počúvam, že idete hrať futbal na budúcu nedeľu. Študenti proti športovému klubu. No, — usmieva sa a dáva cítiť, že to, čo hovorí, je posudok odborníka, — prichystajte si vrece na góly.

— Také zlé to nebude, — hovorím.

— Aj ty by si chcel hrať? — spytuje sa naraz otec. Neodpovedám. Len čosi tuším.

— Vyhoď si to z hlavy! — hovorí otec. — Nie je to pre teba.

Iba náš hosť sa zasmial. Ináč zostalo pri stole ticho.

*

Pred naším odchodom hľadal som ešte doktora. Kdekoho som sa spýtal, či ho nevidel. Určite som s tým počítal, že príde na zábavu a že sa otec ešte dnes dozvie, čo chcem. Ale nikto ho nevidel.

Vracali sme sa sami s otcom. A nehovorili sme cestou. Možno otec čakal na to, že sa ozvem ja. A ja som bol ešte omráčený jeho novým zákazom. Bol to nový dôkaz o tom, že sa s ním nemožno zblížiť. Keby mi to bol povedal medzi štyrmi očami alebo doma! Musel to povedať pred cudzími ľuďmi? Či aj pred nimi chcel ukázať, že ma drží železnými rukami?

Už to vari ani nie je čudné, že kráčame pri sebe ani dvaja cudzí. A že sa na tom nedá meniť. Sme si cudzí a cudzí si zostaneme. Otec a syn. Veď ja som už nebol chlapček. Prečo nemohol byť medzi nami iný pomer? Prečo by sme sa nemohli porozprávať my dvaja o tom, čo bude napríklad s Julom. Mnohí ľudia v mojich rokoch zodpovedne rozhodujú o svojom živote i o živote iných. Žiadal by som veľmi mnoho, keby som chcel mať i ja slovo ako dospelý človek a nezariaďoval sa len na prijímanie rozkazov, v ktorých sa mi ukazuje vždy otec bez príčiny trestajúci a mučiaci svojho syna, a nie otec, ktorý ho miluje?

Sú otázky, o ktorých nemá dieťa s rodičom rozprávať. Lebo takýto rozhovor by predpokladal otras rodičovskej autority. Otec zrejme pocítil už takéto otrasy v živote a bráni sa ako pri prvých. Len prečo si počína vždy rovnako? Jeho obranou je vždy útok. Po každom otrase vždy nový zákaz. A vždy surový.

Keby sme sa rozprávali o tom, na čo myslím v tejto chvíli, mohol by to byť silný otras, že syn by mohol stratiť rešpekt a úctu, bez ktorej si nemožno predstaviť správny pomer dieťaťa k rodičom. Či mi mohol povedať sám otec, že mám nezákonného brata, brata, ktorému je on otcom, ale jeho matkou nie je moja matka, ale cudzia žena?

— Nie.

Ale mohol by sa so mnou rozprávať s vedomím, že o tom viem. Ó, dalo by sa takto o všeličom hovoriť. Neviem, čo by som dal za to, keby som sa mohol prihovoriť otcovi s nádejou, že aj on mi odpovie tak, ako by som to chcel. Tak ako otec synovi. Keby som v tejto tichej mesačnej noci našiel toľko odvahy v sebe, aby som sa ozval. Keby z tých dvoch ľudí, ktorí zdanlivo tak chladne kráčajú popri sebe, jeden sa ozval bojazlivým hlasom.

A povedal by:

— Otec môj, môžem hovoriť? A otec by odpovedal:

— Hovor, syn môj! Počúvam ťa!

Čo by znamenala pre mňa takáto odpoveď! Ako horúčkovite by som začal rozprávať a s akou vďačnosťou v srdci. Otec môj ma chce počuť. A aký láskavý je jeho hlas. Lebo len láskavo a milo možno povedať synovi: Hovor, syn môj! Počúvam ťa!

A nato by som povedal posmelený:

— Mám brata. Milého brata. A mám ho veľmi rád.

Nato by sa môj otec skúmavo podíval na mňa. Iste by zistil hneď, že nestrojím proti nemu útok. Tvár moja by bola taká jasná, čistá a otvorená, že by musel vidieť úprimnosť mojej túžby.

A tak by som pokračoval:

— Pomôcť by som mu chcel. Lebo potrebuje pomoc. Je ťažko, veľmi ťažko chorý.

A tu by otec zdvihol hlavu. Tvár by som mu videl tak ako i teraz len z profilu, ale bol by na nej podivný pokoj. Akoby bol s pokojom čakal aj na nadhodenie otázky, vítal rozhovor o nej a spýtal sa tíško:

— Ako si predstavuješ pomoc, syn môj?

V tejto chvíli som myslel na to, či by vedel, ako nesmierne dobre by mi padla takáto otázka. Možno by sa otec môj nezachoval podľa toho, čo by som mu povedal. Zmýšľal by inakšie, než ako si ja vec predstavujem. Ale pri tom všetkom aké pekné by bolo, keby prejavil túžbu poznať aj moju mienku. Ako nedočkavo by som striehol na takúto chvíľu. A s akou vďačnosťou by som sa strojil na odpoveď.

— Tak by som mu chcel pomôcť, — povedal by som otcovi, — že by som mu venoval rok zo svojho života. Nebola by to veľká obeť. Rok! Čo je to pre mladého človeka? Čo by bolo pre mňa, devätnásťročného človeka, dáť mu tristo šesťdesiatpäť dní, ktoré môžu za sebou vstúpiť do môjho života prázdne, bez obsahu, ak by som ich niečomu nezasvätil. A hľa — ja by som ich mohol naplniť. Postaviť ich do služby svojmu bratovi. Aké by to bolo krásne! Aký víťazný útek z nebezpečenstva, ktoré hrozí životu prázdnotou. Naplniť tristo šesťdesiatpäť dní! Naplniť službou!

Tak by som si to predstavoval, že by som nešiel hneď študovať. Rok by som chcel ešte pracovať vo fabrike. Pracovať vážne, aby som si zarobil na živobytie. A chcel by som, aby ste peniaze, ktoré by ste chceli venovať za tento rok na moje štúdiá, dali na vyliečenie môjho brata.

A v tichosti, ktorá by sa stávala dojímavou, pokračoval by som ticho:

— Vidíte, otec môj, už ani po tom netúžim, aby som sa mohol stať hercom. Život rozdrvil i tento sen. Myslím len na svojho brata. A myslím na anonymný list, ktorý vám napísal nedávno nerozvážny mladík. Ten list totiž nebol výčinom mládenca, ktorý by nebol vedel, čo robí. Ani to nebol kúsok, namierený proti vám. Ak bol namierený proti niekomu, tak iste len proti smrti. Proti smrti môjho brata. Bude treba dať odpoveď naň. Ktosi na ňu už veľmi čaká.

A vo chvíli, keby som bol vyriekol posledné slovo, bol by som počul, že môj otec mi pokojne hovorí:

— Odpoviem naň, syn môj!

Myslím tu na pokoj, zázračný pokoj, ktorý by ma bol naplnil po týchto slovách. I na tichosť, ktorá by sa bola rozprestrela vôkol a bola by už priam sviatočná. Ani otec by už nebol musel nič viac povedať, ani ja. A predsa by som cítil, že nebude mi chcieť hroziť, strašiť ma alebo mučiť nejako ponižujúco. Bude mlčať a rozmýšľať o riešení tejto veľkej otázky. A ja by som si bol jasne vedomý toho, že môže prísť ešte čas, keď sa my dvaja zblížime.

A tak by sme išli ďalej popri sebe. V tejto tichosti by však bolo trochu tepla. Bola by to tichosť, v ktorej sa zbližujú srdcia.

I teraz je tichosť, i keď kroky naše dunia a odkiaľsi z diaľky počuť rev opitého človeka.

Ale je to tichosť — mrazivá.

V nej kráčame s otcom. Dvaja cudzí ľudia.

A mlčíme.