Železné ruky

Ráno po zábave vchádzal som do oddelenia vo fabrike s úmyslom poprosiť pána Zimu, aby ma pustil o desiatej do mesta. Chcel som vyhľadať doktora a zariadiť sa podľa toho, aká bude otcova odpoveď.

Bolo ešte priskoro, keď som vošiel do oddelenia. Našiel som tam iba slečnu Vrabcovú. Ba uvidel som ju v podivnej póze. Akoby bola niečo hľadala, nahnutá nad Maťovým stolom. Keď som vošiel, prekvapená sa striasla. Nepočítala s mojím príchodom. A pozrela na mňa nenávistne.

I teraz som cítil, že ľudia, ktorí si tu žili a pracovali pokojne, kým som sem nevstúpil, nemajú ma radi. Vyrušil som ich v živote, ktorý bol do môjho príchodu pokojný a vyrovnaný. Sám som za to nemohol. Nechcel som tu pracovať. Bola to otcova vôľa. A navyše ešte dostával som sa nešťastnou náhodou do situácií, v ktorých som mohol byť upodozrievaný zo špehovania úradníkov. Aj teraz! Prečo som dnes prišiel skôr ako ostatní? Keby som bol otvoril dvere o minútu neskoršie, vari by som sa nebol dozvedel, kto položil tri červené ruže na Matejov stôl.

Teda slečna Vrabcová a Maťo. Je staršia aspoň o pätnásť rokov. Ale prečo som to musel vidieť? Prečo som musel poznať jej tajomstvo? Hneď som si sadol k písaciemu stolu a tváril som sa, ako keby som nič nebol videl. Musel som však myslieť na to, že pre Maťa by to bolo veľmi nepríjemné, keby našiel ruže v mojej prítomnosti. Rýchle som vyšiel.

A teraz stojím na dvore a dívam sa na robotníkov a robotníčky, ako sa hrnú do fabriky. Nie je ich veľa. A predsa je to sila. Iste s radosťou chodia do práce. Možno túto radosť necítia všetci tak živo ako Jano a nechvália sa ňou ako on. A predsa hračky robiť je robota krásna. V tejto fabrike, už je to len pravda, najhoršia robota sa dostala tým, ktorí píšu listy.

Je presne sedem hodín. Maťo už prešiel popri mne. Chladno sme sa pozdravili. Nevyvinulo sa medzi nami ani priateľstvo, ba ani znesiteľný pomer. Ale chápem Maťa, že nedrží pri mne. Iste si myslí, že úradníčenie vo fabrike bude len prechodné. Ale ktovie, ako bude.

Doteraz som nevedel, čo podniknem, keď otec odmietne. A mal som na to myslieť, lebo to bolo pravdepodobné. Mysleli sme na to, že povie nie odmerane a naduto, bez toho, žeby pokladal za potrebné odôvodniť svoje negatívne stanovisko. Napokon, keby bol chcel urobiť niečo pre Jula, mohol to urobiť dávno. Bez môjho listu a bez môjho útoku.

Či som však uvážil, aká je sila všetkých okolností, ktoré môžu zasiahnuť pri odpovedi na moju otázku? A bola by to skutočne pravda, čo povedal doktor, že otec by nemal z čoho pomôcť? Bude to asi pravda, uvažujem rýchle a myslím na náš život. U nás prepychu niet, skromní sme boli vždy. Vari ani by nebolo u nás kde pritiahnuť. Cítim, že doktor mal pravdu. Otec by aj pomohol. Veď Julo je tiež jeho synom a otec vie, že je jeho povinnosťou dať posledný groš na jeho záchranu. Lenže nemá z čoho. Pomohol by, ale nemôže.

Zamyslený vchádzam do oddelenia. Už je tam aj pán Zima. Vidím, že ruže sú na Maťovom stole, ale akosi nabok odtisnuté. Vedeli sme všetci, že ak slečna Vrabcová na nikoho z nás nepozrie, to bude len preto, lebo sme poznali jej tajomstvo. Bude to predovšetkým preto, aby sme jej v očiach nevideli slzy.

*

Doktor sa ukázal vo dverách ordinácie a volá:

— Poď!

Myslím, že nie som ja na rade. Ale doktor si dovolí takéto výnimky. V tomto prípade azda preto, lebo pokladá moju chorobu za celkom vážnu.

— Tvoj otec býva presný, — hovorí mi vo chvíli, keď už sedí za písacím stolom a ja stojím pred ním. — Sľúbil zavolať ma v tvojej veci o desiatej.

Potom vysvetľuje:

— Bol som dnes ráno u neho. Ale vôbec sa nechcel dať do reči so mnou. Uznáš, že to bola aj pre mňa nepríjemná úloha rozprávať s ním o takýchto háklivých veciach. Chcel som však splniť to, čo som sľúbil. Vedel som, akí sú dôslední mladí páni, keď ide o sľuby, ktoré im dali iní.

Myslím na to, že doktor sa mohol vlastne aj hnevať. Ale jeho tvár je vyjasnená, keď hovorí:

— Otec si však dal povedať a pripustil aspoň to, že tvoje stanovisko je vlastne pekné. A že nič by nemohol povedať, keby si stál so svojou matkou na opačnej strane. Pravda, to bolo všetko, čo som mohol dosiahnuť.

— Teda nie, — hovorím.

— Ani to nepovedal ešte. Odpoveď mi má zatelefonovať.

— A telefón práve zvoní.

— Je práve taký presný ako ty, — hovorí doktor. — Poznám vaše spoločné vlastnosti.

Berie do ruky počúvadlo a hlási sa. Z jeho pohľadu som porozumel, že volá skutočne otec.

Chvíľu počúva, je tichosť a potom povie do telefónu:

— Mám mu povedať, že nie?

Z toho však už poznám otcovo rozhodnutie. A už sa nemôžem zdržať:

— Pán doktor, povedzte, prosím, otcovi, že nech sú akékoľvek dôvody, pre ktoré nemôže pomôcť svojmu synovi, ja myslím predovšetkým na nedostatok peňazí. A tu by som mu chcel byť na pomoci. Šiel by som študovať až o rok. Za ten rok by som pracoval a zarobil by som si na živobytie. Peniaze, ktoré by otec musel vydať na mňa, uvoľnili by sa pre brata.

Doktor ma prekvapene počúva, ale hneď mi prikývne. Tak, ako keby mi bol chcel povedať: Bravo, chlapče! Páčiš sa mi! Ale jeho hlas je už nervózny, keď predkladá môj návrh otcovi. Je to podiel človeka na boji, v ktorom stojí na mojej strane.

Naraz položí počúvadlo. Jeho tvár je vážna, keď sa obracia ku mne:

— Otec nesúhlasí s tvojím návrhom. Chce, aby sa splnila jeho vôľa. Inú mienku pripustiť nechce a nepotrebuje radu, čo má robiť so svojimi peniazmi.

— Čo to má znamenať?

— Len od neho závisí, či ťa dá študovať. A nik mu nepredpíše, čo má robiť s peniazmi, ktoré by si ušetril, keby si ty niekde pracoval.

— To je všetko? — spýtal som sa.

— Ani to nesmieš zabudnúť, že nie si plnoletý a že musíš poslúchať. Ale nepustí si ťa ani potom z rúk, keď budeš plnoletý. Vydedil by ťa, keby si sa postavil proti nemu.

— Nedbám! O nič už nestojím, čo by som mal dostať z jeho milosti!

— Nehovor tak! — A doktor sa už neusmieva.

— Nemôžem inakšie! Ako ho poslúchať, keď vidím jasne, čo chce. Nechá umrieť svojho syna.

— To nie je pravda, Vlado. Nesmieš takto zmýšľať o otcovi.

— Musím.

— Veď sa stará o neho i teraz. I keď by to už podľa zákona nemusel robiť.

— A predsa ho nechá umrieť!

Chvíľu bolo ticho. Ale keď sa ozval doktor, jeho hlas bol priam slávnostný:

— Ani teraz ti nemôžem nič iné povedať, Vlado! Ty sa k otcovi vrátiš. Bude to ťažká cesta, lebo medzi vami stoja už vrchy, a nie bezvýznamné prekážky. A predsa sa vrátiš k nemu!

— Neviem, — odpovedám celkom chladne. A odchádzam.

*

A teraz chodím po uliciach mestečka bez cieľa, zúfale. Zastavujem sa pred výkladmi, ale celkom bez záujmu, len preto, aby som nemusel vidieť známych, ktorí by ma mohli potrápiť zbytočnými otázkami. O chvíľu poznávam, že lepšie bude túlať sa po vedľajších uliciach. Opúšťam námestie, ale ani teraz neviem ešte, čo podniknem. Len jedno viem iste. Že sa do fabriky nevrátim.

Či si môžem predstaviť dnes obed u nás? Obed pri stole, okolo ktorého sedíme spolu otec, mama, Viera a ja? Možno si ho predstaviť bez toho, žeby sme sa dostali my dvaja s otcom do slovného súboja? Nie. Ja viem, že dnes sa nesmiem vrátiť na obed. Nebolo by to rozumné po tom všetkom, čo sa dnes stalo. Lebo nemal som sa obrátiť na cudzieho človeka, keď som sa chcel dohodnúť s otcom. Už to cítim.

A keby otec aj mlčal pri stole, mlčal by zloveštiac a jeho hnev by prezrádzal iba studený lesk jeho oceľových očí, musel by som začať ja. Dnes by som sa nezdržal. Keby som sa odvážil vrátiť sa domov a presne o dvanástej sadnúť si s našou rodinou k stolu, postavil by som sa rovno do bitky. A do útoku.

Ani do záhrady sa nemôžem vrátiť. Keby sa mama dozvedela, čo sa stalo, hneď by prebehla za mnou. A našla by spôsob presvedčiť ma, že musím obedovať spolu s rodinou a nesmiem narušiť domáci pokoj. A že sa musím vrátiť.

A ja sa nevrátim. Veľmi tvrdo som si to povedal. Len ja to viem. Musel som sa rozísť s otcom, ktorý padol predo mnou do prachu ako človek. Nech hovoril svet, čo chcel, všetko čo som sa a ňom dozvedel, dalo sa odpustiť i porozumieť. Ale odmietnuť pomoc synovi, nechytiť sa poslednej možnosti jeho záchrany, neurobiť pre neho všetko, čo sa dalo, sú ťažké viny. Ťažko by sa tu odpúšťalo. I vtedy, keby som vzal do úvahy, že sa zamyslel nad vecou a nepovedal hneď: Nie.

Nepôjdem na obed a nevrátim sa ani do fabriky. Postavím sa proti jeho vôli. Je tu len jedna cesta. Dať mu cítiť, že i taký otrok, ako som ja, má svoju vôľu a svoje svedomie.

Otec je však prudký a často prenáhlený. Možno, keď počuje o tom, že som sa nevrátil do práce, alebo uvidí moje miesto pri stole prázdne, povie bez rozmýšľania, že nemá syna!

Možno! Ale či ja mám otca?

Oj, veľmi dobre viem, že neprekonateľné sú diaľky medzi nami. Ale on to tak chce.

*

Sedíme s Julom na lavičke pred smutným domom. Počúvam ako ťažko dýcha.

Pred chvíľou sa ma spýtal: — Nevieš, prečo mlčí tak dlho?

Myslel na otca a na anonymný list. A ja som bezradný. Neviem, čo mu mám na to povedať.

Pred touto otázkou som utekal. A prišiel som k môjmu bratovi. Aká čudná cesta! Ako som mohol na to myslieť, že práve on nezabudol na túto otázku? Veď jeho život závisí od nej! Jeho hasnúci život!

Keď som prišiel, bola veľká radosť. Nie, nijaké výkriky alebo vzrušené slová. Hovoril o nej len úsmev na tvári. Pozorujem ju a neskoršie si uvedomujem príčinu tejto radosti. Dnes som prišiel k Julovi po prvý raz za vidna. Možno by chcel, aby sa v tejto chvíli dívali všetci ľudia spod kopca na smutný domec. A vítali ma tak radostne ako on.

Nechcel ležať ďalej na posteli. Chcel byť vonku so mnou.

— Poďme von, — povedal túžobne. — Na lavičku! Aby sa ma dotkli lúče slnka.

A ja idem za ním, i keď cítim, že mu nie je lepšie. Že musí cítiť únavu ťažkého večera v sobotu. Či necítil nebezpečnú blízkosť smrti? Ani vtedy nie, keď ju videli všetci, ktorí sa zhromaždili okolo neho?

Aby sa ma dotkli lúče slnka. Nech vidíme spolu, aký krásny je deň. Dni sa náhlia a možno je blízky z nich ten, v ktorom sa lúče slnka dotknú jeho zavretých očí. A predsa je v tom nekonečná nádej, čo robí. Žiť chce brat môj! Žiť!

A tu na lavičke odznela tá otázka:

— Nevieš, prečo mlčí tak dlho?

Sedíme tu pri sebe a nebojíme sa očí ľudských, ktoré nás vidia spolu. Občas prejdú pred nami ženy z domov pod kopcom. Naproti je studňa. A horúčava je neznesiteľná.

Ale sedíme na lavičke, i keď Julo veľmi ťažko dýcha. Ja myslím na odpoveď, na ktorú čaká. Iste chce, aby ho posilnila v nádeji. A preto len povzbudením sa dalo odpovedať, aby vytrval. Aby mu svietila nádej.

Viem, že rád uverí, čo mu poviem. Ľahko ho presvedčím, že sa splní to, v čo dúfa. Slovo má niekedy veľkú moc. Možno sa ho dotkne ako lúč slnka. A prinesie mu život.

Len ako ho uistiť, že od otca dostane odpoveď? A že ho otec podporí, a že mu pomôže?! Ako ho presviedčať, keď už mám istotu, že otec tak neurobí? A či by sa dal vôbec presvedčiť len sľubmi, uisťovaním, že otec medzi tisícmi starosťami s obzvláštnou láskou sa venuje myšlienke pomôcť svojmu synovi?! Či by mi raz nepovedal za toto všetko, že ma nenávidí pre lož, ktorou som chcel v ňom udržať nádej i život?

A predsa som sa rozhodol pre lož. Prihováram sa mu. Nie, nemusí sa báť. Otec odpovie. Iste by mu bol pomohol, keby jeho prípad bol taký vážny, že by si vyžadoval rýchlu pomoc. A cítim, ako sa mu to páči. Usmieva sa pri mne. Dotkol sa ho slnečný lúč a je šťastný.

Svoju povzbudzujúcu reč končím uistením, že ak by bola potrebná súrna pomoc a otec by ju odoprel, sám by som sa proti otcovi postavil. Čudujem sa však, že vidím pochybnosť na jeho tvári.

— To mi nevrav, — hovorí, — lebo to ti neuverím. Ako by si sa mohol postaviť proti otcovi? Musíš ho mať veľmi rád.

Vidím, ako jednoducho si predstavuje pomer syna k otcovi.

A na tejto predstave stroskoce pred ním každý pokus o útok na otca. Na predstave, ktorá je mocnejšia ako skutočnosť.

Keby som mohol tak vidieť ako on! Keby bol otec môj taký čistý predo mnou ako pred ním. Ako ho môže tak vidieť? Veď jeho nenávisť musí byť mocnejšia ako moja.

On ho možno nevidí čistého. Taký je pred ním ako predo mnou. Len ho nemôže nenávidieť.

Pre Jula je otec človek, ktorého treba milovať.

*

Keď som vstal, aby som odišiel, spýtal sa ma Julo:

— Už nechodíš do fabriky?

— Nie, — povedal som. Ale pokúsil som sa o únik pred jeho pohľadom.

Nepýtal sa ďalej. Rozlúčili sme sa.

Len keď som sa vzďaľoval od lavičky, na ktorej zostal sedieť môj brat, uvedomil som si, že sa náhlim s výčitkou v srdci. Julo ma nepovzbudil v mojom boji.

A predsa budem v ňom pokračovať.

Musím.