Železné ruky

Nevedel som, čo mám robiť.

Túlal som sa po uliciach. Ale večne to nejde. A už vyše dvoch hodín nič iné nerobím. Po návšteve u Jula som ešte nezastal.

Nemohol by som sa čudovať, keby som prišiel na to, že ma ľudia pozorujú. Musí to biť do očí, čo robím. Neverím, že by sa na uliciach, po ktorých chodím, našiel ešte človek, v tomto úpeku zdanlivo bezstarostne sa prechádzajúci dlhé hodiny. Mal by som sa vrátiť do záhrady.

Hlási sa mi aj žalúdok. Som hladný, a to už veľmi dávno. Je protivný tento pocit hladu, miznúci a opätovne sa vracajúci. Ním sa stráca alebo sa vracia poznanie, že hlad bude jednou z najväčších prekážok v mojom boji. Mám len niekoľko korún. Budem sa musieť pokorne vrátiť do nášho rodinného kruhu. A znova sa ponížiť. Áno, tu môžem prehrať svoj boj.

Vstúpim do pekárne a kúpim si žemle. Vypleštia na mňa oči. Ešte ma tu nevideli. Rozhodnutý som na týchto žemliach vydržať do rána. Ale čo potom?

Chcem predovšetkým do parku. Tam sa mi azda podarí bez svedkov zjesť moje žemle. Ako dlho sa budem môcť takto stravovať? Hlúpa otázka. Nechcem na ňu myslieť.

A tu ma zastavuje myšlienka na mamku. Otec si i nebude robiť z toho otázku, že ma niet. Ak si umieni, že sa musím vrátiť domov, môže ma dať pohľadať aj četníkmi. Mamka však cíti a myslí inakšie. Iste už bola niekoľko ráz v záhrade. A teraz sa trasie od úzkosti, lebo nevie, kde som. Nie, toto si mamka odo mňa nezaslúžila. Zachovať sa tak grobiansky a surovo.

Ale inakšie to nejde.

Či si len nechcem priznať, že sa bojím jej veľkých očí? Jej veľkých očí, ktoré by sa zadívali na mňa, prenikli do mňa a uvideli vo mne i teraz tak, ako keď som bol malý chlapec, to, čo som chcel skrývať pred každým na svete. Nie, ani teraz by som nemohol skryť pred ňou nič. A keby pozrela na mňa, priznal by som sa ku všetkému.

Je to silný pocit vyznať všetko, čo človeka ťaží. Vyznanie mi prinieslo vždy aj pocit úľavy, akéhosi zázračného uvoľnenia v živote. Človek, ktorý niečo v sebe skrýva, je ani mramorová socha, ale len s chladom a odmietavosťou mramoru, nie s jeho vznešenosťou. A pri vyznaní hriechov preto to zázračné uvoľnenie, lebo socha, meravá dokonalosť, mení sa na živého, hriešneho človeka. Človeka, ktorý priznáva, že je taký ako ostatní ľudia. Hriešnik, ktorý potrebuje nielen odpustenie hriechov, ale aj ich vyznanie.

Len či by som mohol mamke všetko vyznať? A či sa nebojím práve toho, že nemôže byť jasno medzi nami, i keby som to úprimne chcel? Niekde by som musel zastať a vlastná moja mať by musela cítiť, že jej syn je ozbrojený proti nej chladom a odmietavosťou mramoru. Lebo pri vyznaní uvidel by som jasne aj to, o čom mamke nemôžem rozprávať! Možno aj okrem Jana by sa našiel cudzí človek, ktorému by sa dalo po dlhom čase zdôveriť s takýmito intímnymi bolesťami. Ale mamke nie.

Je to vlastne smutné. Ale väčšmi by som zarmútil mamku, keby som len začal svoje vyznanie a nemohol ho dokončiť. Keby som naraz musel prestať hovoriť a ona by cítila, že sú veci, ktoré skrývam pred ňou, že ona, moja mať, nesmie sa dozvedieť, čo je za múrom, ktorý postavilo naraz pred nás moje mlčanie.

Mnoho by som musel zamlčať pred ňou. A pre mňa by to bolo prirodzené. Pre ňu by to muselo byť smutné.

Preto sa bojím stretnutia s ňou.

A predsa by bolo krásne vrátiť sa k nej. Krásne!

*

Stmieva sa už. V pološere kráčam záhradou.

Pred svojím domčekom musím zastať. Možno sedí v ňom otec a čaká na mňa. Nepokladám však túto myšlienku za pravdepodobnú. Otec nemá kedy na také vyčkávanie. Veľmi dlho by musel čakať na stretnutie, veľmi dlho na chvíľu, v ktorej by sme sa postavili proti sebe. Nebola by to chvíľa, akých bolo už na tisíce v našom živote. Otec i ja sme rovnako prudkí a toto stretnutie možno by ukázalo znovu jeho moc. Ale isté je, že by nás rozdelilo na celý život.

Pravda, otázkou zostáva, s akým úmyslom by tu sedel. Ale keby tu sedel, jeho úmysel by musel byť útočný. Chcel by súdiť nepodareného syna. Iste!

Škoda na to myslieť. Kráčam ďalej. Otec tu nebude. Možno mamka. Alebo odkaz nervóznou rukou písaný. Aby som na večeru rozhodne prišiel. Lenže teraz je už neskoro. Je po večeri.

Dvere domca sú zavreté. V izbe nenachádzam stopu, že by tu bol niekto býval od rána. Mamka tu musela byť. Posteľ je ustlaná. Ale keď tu bola, nemohla ešte vedieť, čo sa stane.

Ale potom ma nik nehľadal.

Možno ani Jano nepríde pozrieť za mnou. A keby prišiel, aby nechápal mylne celú vec! Či by nebolo lepšie mlčať aj pred ním?

Počúvam škrípať vrátka. Vychádzam na verandu.

Tma sa už veľmi priblížila. A predsa dobre vidím mamku, ako stúpa k môjmu domčeku.

Čakám ju na verande. Nedíva sa na mňa, keď sa blíži. A nepozrie na mňa ani vtedy, keď už stojí na verande. Len mi hovorí nezvyčajne tvrdým hlasom:

— Otcovi sa nesmieš na oči ukázať! Cíti veľmi dobre, že si sa postavil proti nemu. Bez jeho vedomia si opustil fabriku. Proti jeho vôli. A zachoval si sa tak, ako keby si viac nechcel patriť k nám. Do našej rodiny.

Vchádzame do izby.

— Vieš, — pokračuje, — že otec je veľmi skoro hotový s rozsudkom. A nikoho sa nespýta na to, či súhlasí s jeho rozhodnutím. Chcel ťa hneď vykázať z rodičovského domu. On vraj veľmi dobre vie, prečo to robíš.

— A ja to všetko celkom dobre nechápem, — hovorí mama. — Nechcel by si mi povedať, čo je medzi tebou a otcom?

— Nie, mamička, moja zlatá, — hovorím jej.

— Ja to len tuším, — zmäkne naraz jej hlas. — Vari je aj lepšie nevedieť o všetkom. Ale je to trápenie. V takomto trápení človek stvrdne. V ťažkej robote ruky, v ťažkom súžení srdce.

— Nuž toto neviem, — hovorí a díva sa pred seba. — Neboj sa, nespýtam sa ťa viac. Len chcem, aby si rozmýšľal o tom, či si konal správne vtedy, keď si sa rozhodol neustúpiť. Keby si už bol hotový so svojimi štúdiami a stál skutočne na prahu samostatného života, vtedy by si sa azda mohol postaviť proti otcovej vôli. I vtedy len rozumom, a nie srdcom, keby si videl, že to, čo robí, je krajne zlé a nespravodlivé. Ale ani vtedy by si nesmel zabudnúť, že ti je otcom. A že ťa môže pripraviť o život, ktorý ti patrí. Lebo to môže urobiť. Nie preto, že by ťa nemal rád, alebo že by ťa nenávidel. Ale prosto preto, lebo si nevie predstaviť pomer medzi otcom a synom tak, ako si ho ty predstavuješ.

— Viem, — hovorím. — Otec pozná len starú rovnicu: syn rovná sa otrok. Len to chce od svojho syna, aby bol poslušný a mohol mu vnútiť svoju vôľu. V tom má teda pravdu. Takto si pomer medzi otcom a synom neviem predstaviť.

— Nepovedala som, že ho pokladám za správny, — odpovedá mama. — A predsa som rada, že po dnešnom rozhovore s otcom vidím pre teba ešte cestu, ktorá vedie nazad. Nazad do rodičovského domu. Nazad k otcovi.

— Ja ju hľadať nebudem.

— Uvidíme, — hovorí mama prísne. — Neviem, či by si bol taký hrdina, keby si nemal tento domec.

Nedovolí, aby som hneď odpovedal.

— Možno raz prídeš k rozumu, — hovorí. — Nebudeš myslieť len na seba a na svoje túžby. Naučíš sa myslieť aj na iných.

— A prinášať obete, však? — Je to už ironická otázka.

— Nemôžeš to chcieť len od nás, syn môj!

— Mamka, raz sme sa už boli takto rozprávali. A ja som musel vtedy obetovať to najkrajšie, čo som mal pred sebou. Teraz však nejde o mňa v tomto boji. Musel by som popľuť sám seba, keby som popustil alebo ustúpil.

— To už ty vieš, — hovorí mama a znovu je tvrdosť v jej hlase.

— Predbežne nesmieš k nám do bytu, — vraví. — Viera alebo ja ti budeme nosiť jesť. Nehovor o tom nikomu. Aj tak bude dosť ľudí, ktorí si toho všimnú, a bude to pre nich čudné.

V tejto chvíli jasne cítim, že to, čo mi mamka oznamuje, je výsledok boja. Musela si to vybojovať, že môžem zostať v tomto domci, že mi môžu nosiť jesť a že sa nepretrhlo ešte všetko, čo ma spájalo s rodičovským domom. A cítim aj to, že to bol ťažký a tvrdý boj.

Odchádza.

Bežím za ňou a bozkávam jej ruku i tvár.

— Nechaj, — hovorí zdanlivo chladne. Ani teraz nepozrie na mňa. A kráča rýchlo ďalej.

*

Netrvá to dlho a záhradou vystupuje k môjmu domčeku sestra Viera. Nesie balíček. Obdivujem jej hrdinstvo. Nikdy by som si nebol myslel, že sa moja sestra odváži vydať v hustnúcej tme na takúto cestu sama. Večer je už tu.

Mám Vieru veľmi rád. Najradšej by som ju i teraz vybozkával. Odovzdáva mi balíček a usmieva sa. Viem, čo je v balíčku. A predsa by som ho nechcel rozbaliť a dať sa do jedenia pred ňou, hoci som veľmi hladný. Počkám, kým odíde.

Ale Vierka neodchádza. Ani sa nestrojí na odchod. Pravdepodobne prišla s myšlienkou, že dobre bude dívať sa na Vlada, ako papká. A teraz je celkom iste sklamaná.

Rozpráva o otcovi. Čo povedal, aký bol rozčúlený, aký krik robil. Sprvoti nik nerozumel, prečo kričí. Hrôzu, ktorú vtedy Viera cítila, vidím jej i teraz na tvári. Mamke povedal otec, že drží so mnou. A ešte uvidí, ako ja doskáčem.

Sám neviem, prečo som sa pýtal Viery, či mama plakala. Som vzrušený, väčšmi, ako keď tu mama bola. Nesmierne by ma bolelo jej poníženie, slzy v jej očiach. Mohol by som zabiť človeka, ktorý by jej ublížil. Viera však krúti hlavou, že nie. A potom mudrácky vraví: — Veď ty poznáš našu mamku. Tá nevie plakať.

Vskutku, mama nevie plakať. Ja som ešte nevidel slzy v jej očiach. Ale nielen ja, i Viera má takú istú skúsenosť. To sme vedeli, že bola s nami vždy, keď sme mali nejakú bolesť. Vedeli sme, že nik na svete necíti s nami tak ako ona. Ale neplakávala. A ja som už počul rozprávať o tom, aké je to utrpenie, keď sa niekto nemôže vyplakať a musí udúšať všetko v sebe. Ako ona.

Ale nevideli sme plakať ani otca. Neplakal ani vtedy, keď zomrel náš starý otec. A nikomu to nebolo čudné. Neupútal mimoriadnu pozornosť. Syn neplakal na pohrebe svojho otca. A nebolo to čudné ani nám deťom, lebo sme poznali iba otcovu tvrdosť a prísnosť, a vari sme na to ani nemysleli, že otec môže byť aj inakší.

A či otec vie plakať? Nevidel som ho ešte. Som v pomykove pre otázku, aká je vlastne jeho pravá tvár. Či je to tvár meravá s maskou tvrdého, prísneho, ba aj bezcitného človeka, ktorý neposlúchne ani city, búriace sa v ňom, tvár, ktorú poznáme, a či je to tvár iná, ktorú sme my, jeho deti, nikdy nevideli, a je nám taká neznáma ako tvár cudzieho človeka?

— Neboj sa, — počujem naraz Vierkin hlas. — Sem za tebou nepríde!

Viera myslí na to, že sa bojím. Jej rozumček hovorí, že sa brat v terajšej situácii môže otca len báť. Usmievam sa na ňu.

— Nebojím sa, Vieročka. Viem, že keby aj prišiel, ty by si ma nedala.

Viera chápe, že to nemyslím vážne, a predsa je rada, že tak preceňujem jej sily. Vidí však, že mám oveľa lepšiu náladu, a preto hneď zaútočí:

— Ale zajtra si so mnou zahráš! Prídem sem za tebou!

Súhlasím. A Viera vstáva.

Dosiahla to, čo chcela. Je šťastná. Vari najšťastnejšia z celej našej rodiny. Letí ku dverám. A tu naraz zastane. Či ju predsa niečo trápi?

— Vladko, odprevadí ma ku vrátkam, — hovorí. — Vieš, už je tma. A trošku sa bojím.

Chápem jej obavy. Ale prečo mi to šepká? Akoby sa bála, že ju niekto počuje.

Idem s ňou dolu. A držím si ju za ruku. Nielen tak, aby len ona cítila, že si ju pevne držím a že sa nemusí báť. Ale tak, akoby som i ja dostával zo stisku tej malej rúčky povzbudenie, že moja sestra je so mnou. Ničoho sa nemusím báť.

*

V balíčku som našiel kúsok studeného mäsa s chlebom. Chutilo mi. Bol som strašne hladný.

Ani som nedokončil ešte, keď som počul kroky. Nepohol som sa. Vedel som, že Jano sa pretiahol cez plot. A vskutku bolo tak. On otvoril dvere.

— Už druhý raz ťa tu hľadám, — hovorí. — Ani vo fabrike ťa nebolo. Čo je s tebou?

Nechcem mu hneď vysvetľovať. Som však zvedavý na to, ako sa tváril pán Zima po daromnom očakávaní môjho návratu. Jano bol práve vtedy v našom oddelení, keď sa strojil pán Zima hlásiť otcovi, že som zmizol. A hovoril aj pred Janom, že on vedel, že so mnou sa to tak skončí. Janovi celá vec nejde do hlavy. Spytuje sa ma: — Povadil si sa s nimi?

Nevedel som, čo odpovedať. Dôverovať mu? Dlho som uvažoval o tom a rozhodol som sa, že mu nič nepoviem. Ale teraz cítim, že to nejde. Jano je mi priveľmi blízky. Postavil sa ku mne, keď som sa rozišiel s chlapcami. Na to sa nedá zabudnúť. A pozná všetky moje tajnosti. Je to veľký a silný pocit mať ho pri sebe. Musím mu to povedať.

Vidím mraky na jeho čele. Tak vyzerá človek, ktorý nechce niečo pochopiť.

— Bolo by to možné? — hovorí si ticho.

A ja rozumiem Janovi. Tak je to, ako som to predvídal. Urobil si predstavu o otcovi podľa toho, ako ho vídal a poznal vo fabrike. A otec mu imponoval. Lenže otec, ktorý žil v Janových predstavách, nesmel urobiť to, o čom som mu ja rozprával.

— Čo budeš robiť? — pýta sa po chvíli.

Aj o tom mu hovorím. Sedel ďalej zachmúrený a počúval. Iba keď som skončil, spýtal sa ešte.

— Myslíš, že dosiahneš niečo svojím odporom?

— Neviem, — odpovedal som. — Je to teraz vedľajšie. Nemôžem skloniť šiju. Musím sa vzoprieť. A tak sa vidí, že sa môj spor s otcom dá definitívne vyriešiť len odchodom z rodičovského domu. Nájdem si niekde zamestnanie a otec bude rád, že sa ma zbavil.

Naraz sa zabodne do mňa Janov pohľad.

— Ale čo bude mať z toho Julo? — spytuje sa. — Čo bude mať z toho všetkého, nevieš?

Jano vidí, že myslím len na seba. A pritom sa mu zjavuje na tvári posmešný úsmev. Nikdy som ho ešte nevidel. Zdá sa mi, ako keby Jano bol kdesi strašne vysoko nado mnou. Akoby sa díval z úžasnej výšky na mňa, na to moje beznádejné pechorenie, a posmieval sa mi.