Železné ruky

Nevedel som ešte o Janovi, aké stanovisko zaujme po otcovom odmietnutí. Či bude môcť odpustiť otcovi prípad s Julom. Jano však nemal vo zvyku popustiť tam, kde bolo treba skutočne nenávidieť. A keď išlo o Jula — bol aj voči mne prísny.

Silnejší je jeho hnev ako môj. Pre neho sa nebudem môcť znovu spriateliť s chlapcami. Jano im nevie odpustiť. Veď sprvoti bol aj proti tomu, aby sme prijali Ondrišovo pozvanie na lavicu ťažkých prípadov. Popustil však len preto, lebo ho zaujímal zápas. A v zápase šlo aj o dobré meno študentov. Preto bol ochotný odložiť na čas aj svoj hnev. Nezabudol však pripomenúť, že po zápase sa vráti všetko do starých koľají. Jano sa chce hnevať ďalej.

Takto na druhý deň večer ukázali sme sa predsa v blízkosti lavice ťažkých prípadov. Moja tvár bola vyjasnená. Jano bol zachmúrený. Ja som hovoril, on mlčal. Rozprávalo sa o všeličom. Medzi chlapcami, ktorí chceli v tento večer v debate a pri voľbe tém vyniknúť, vyznamenával sa akýsi septimán, typický ťažký prípad. Usiloval sa nadhodiť na riešenie vždy také otázky, s ktorými sme sa mohli skutočne potrápiť. Ale pri rozhovore sa správali chlapci skutočne veľmi slušne. Išlo hlavne o tých, ktorí nám boli známi a toho večera boli svedkami nášho odchodu. Z každého slova sa dala cítiť túžba po zmierení a obnovení starého priateľstva. Ja som hneď ukázal ochotu. Ale potom som pomyslel na Jana. Bude sa hnevať, že veľmi ľahko odpúšťam, a vynadá mi. A Jana by som nechcel stratiť. Napokon, prečo by som sa dal tak ľahko? Nech si len povedia, že som horenos. Nijaké nešťastie sa nestane. Po tom všetkom, čo bolo medzi nami, mám právo správať sa trošku povýšene.

Na tomto stretnutí prečítala sa zostava mužstva. Boli v ňom nielen gymnazisti a abiturienti, ale aj vysokoškoláci. Povedalo sa, že od zajtrajšieho dňa do nedele je každý deň na ihrisku prísny tréning, na ktorom sa bezpodmienečne vyžadovala účasť všetkých hráčov. Paľo, ktorý bol jeden z usporiadateľov a okrem toho i brankár mužstva, a Ondriš, ktorý bol stredný útočník i kapitán, tvárili sa veľmi dôležito. Ani ostatným nebolo do smiechu. Uvedomili sme si, že keby sme prehrali zápas 10:0, bola by to poriadna hanba pre všetkých študentov, a že chlapci nezaradení do mužstva by nám takú prehru nikdy neodpustili. I Ondriš hovoril v tom zmysle, že vec je vážna a že riskujeme mnoho. Jednako však môžeme obstáť čestne, i keby sme zápas nevyhrali.

Sľúbili sme teda, že budeme poriadne chodiť na tréningy. Mňa dlho netrápila myšlienka, že mi otec nedovolil hrať v tomto zápase. Ani pri plnom vedomí všetkých následkov svojho počínania nebol by som otca poslúchol. Na ceste, na ktorej som kráčal, bolo priam rozkošou konať proti otcovej vôli.

Či otec vedel už o tom, že daromné budú jeho hrozby a že si ma neudrží? Možno. Nevidel som ho v týchto dňoch. Nedalo sa vedieť, odkiaľ ma pozoroval a sledoval moje cesty. Možno vedel aj to, že dni, v ktoré som bol vytvorený z rodičovského domu, neboli pre mňa mimoriadne ťažké a trpké. Odcudzil som sa rodine a to, čo som vzal na seba, niesol som obdivuhodne ľahko. Pokračoval som v sladkom leňošení, ktoré som opustil vtedy, keď ma otec nakomandoval do fabriky. Nebolelo ma, že nemôžem ísť domov. Ako keby som bol cítil, že to nebude trvať dlho. O niekoľko dní otec skutočne zmenil svoj príkaz. Smel som prísť domov ráno, naobed i večer, presne v určenú hodinu, zjesť raňajky, obed alebo večeru a ísť. Nešlo o zmierlivejšiu náladu. Zmenu nariadil otec zasa len pre mienku ľudí. Iste prišiel na to, že by sa boli našli ľudia, ktorí by si boli všimli, ako mi nosia jedlo do záhrady. A že si o tom mohli všeličo myslieť.

Necítil som sa lepšie po tejto zmene. Jedával som v kuchyni. Išlo o to, aby sme sa s otcom nestretli. Bol to však aj trest, lebo sme jedávali v izbe. Nemýlilo ma to dlho. Myslel som na to, že sa všetko mohlo skončiť aj horšie. Otec ma mohol aj vyhnať z domu.

Myšlienka na to neskrotila môj vzdor. Ten rástol a nedal sa sputnať. Nevedel som, čo podniknem, ale poddať som sa nechcel. Neistota v otcovom správaní ma presvedčila o tom, že ani otec nevie, čo má robiť so mnou. Je v pomykove.

Nedal sa vidieť. Ako keby bol zmizol z môjho života. Dni sa míňali v znamení prípravy na zápas. Popoludní tréningy, večer návšteva u Jula, to bol každodenný program. Ináč voľnosť, voľnosť, vychutnávaná priam labužnícky.

A predsa sa mi tak videlo, že keby som bol chcel zachytiť to, čo som cítil v tieto dni, bol by som našiel kdesi v sebe úzkosť človeka, ktorý nemá svoje veci v poriadku. Myslím na to, že by to mohla byť úzkosť človeka, ktorý robí niečo nedovolené. A darmo by som sa bol chcel oslobodiť od nej. Viem, že by sa mi to nebolo podarilo.

*

Je deň pred zápasom. Sobota večer.

Ideme s Janom k Julovi. Dávno sme neboli u neho spolu. Už sa ma aj spytoval na Jana. Bolo mu čudné, že ho nebol pozrieť skoro celý týždeň. Jano sa ani nevyhovára, keď mu to vravím: — Človeče, ja mám prácu aj doma. A potom tento týždeň bol celkom bláznivý.

Myslí na tréningy. Potom i na mňa, i na seba. Tento týždeň bol skutočne bláznivý. Podivné vzrušenie som badal predovšetkým na Julovi. Bol nepokojný, ako keby niečo nenachádzal, alebo v desivých chvíľach videl daromnosť hľadania. Bol stále podráždený, reagoval na každé slovo rýchle, ale vždy s nádychom krvavého sarkazmu, ako keby sa posmieval sám sebe, s úsmevom si trhal vnútornosti a vylieval svoju krv. Nepáčil sa mi. Jeho nepokoj bol predzvesťou niečoho. Čo by to mohlo byť, to sme sa báli pomenovať menom. Videli sme však jeho tieň. Videli sme ho i v poludňajšej žiare slnka. Padal na nás. A to bolo to strašné, že som ho nevidel len ja. Videl ho aj Julo sám.

Nepokoj som videl aj u Jana. Jano prežíva prekvapujúci kúsok svojho života. Neteší sa len z práce, ale unáša ho priam radosť z poznania, že práca môže byť aj krásna. I teraz mi rozpráva o fabrike a priam blúzni. Hovorí o práci v oddelení pre návrhy. A keby mal peniaze a mohol študovať na umelecko-priemyselnej škole, nemyslel by na právo.

Keď prestane rozprávať, dávam mu otázku, či by ho zaujímala táto práca aj neskoršie, povedzme po rokoch. Vidím tu totiž akýsi rozpor medzi touto záľubou a tvrdosťou jeho povahy. Možno je to priveľmi mudráctvo, čo vravím, a predsa mu musím povedať, že ak by chcel robiť návrhy na hračky, musel by mu byť blízky svet detí. A o tom neviem.

Jano ma prekvapuje odpoveďou, že má deti rád. Že aj doma majú malé deti. Deti v množnom počte. Má dvoch malých bratov, s ktorými sa rád pobaví. Že je tvrdý? Život je taký, hovorí Jano s vážnosťou starca. A raz mi bol aj povedal, že sa mu nič nedarí v živote. Aj to ho naučilo byť tvrdým.

A keď odznie to slovo, cítime, že na čas vráti sa medzi nás mlčanie. Možno preto je Jano vzrušený a nepokojný, lebo cíti, že tento kúsok jeho života nebude dlho trvať. Bojí sa, že sa onedlho skončí v jeho živote niečo, čo je pre neho také krásne ako pre Jula v tieto dni sám život.

Iba po chvíli sa znovu pokúšam o rozhovor. Vraciam sa k otázkam, ktoré sú Janovi najmilšie. Spomínam, čo povedal raz otec o hračkách. Že nezabávajú len, ale aj vychovávajú. Po najstrašnejšej vojne otcovia naši i my, ktorých sa tiež dotkla, musíme myslieť na to, že generácia, ktorá nastúpi po nás, vyrastie z detí hrajúcich sa možno s hračkami z našej fabriky. Nikdy by som nedal dieťaťu do ruky hračku vojaka. Deti by sa nemali hrať s vojakmi, puškami, kanónmi, tankami. Ničím, čo by im pripomínalo vojnu a čo by ich vychovávalo na vraždenie a zabíjanie. Jano súhlasí. — Ale ani slabochov nemožno vychovávať, — hovorí. — Niekedy treba aj udrieť v živote. A vojny boli a budú. — Vidí, že nie som spokojný s odpoveďou. Doloží:

— V tom máš pravdu, že od malička treba viesť človeka k tomu, aby bol lepší.

A to povedal dobre. Tu sa stretneme. Chceme, aby človek bol lepší. Len či nie je to daromná túžba?! Či sme to už nechceli obaja od jedného človeka? Od toho istého človeka? A stroskotali sme pritom a po všetkom, na čo myslíme v súvise s týmto hanebným sklamaním, ostáva v našich ústach príchuť ako blen.

Len či by cesta k lepšiemu človekovi nemohla byť inakšia, ako si ju my predstavujeme? Inakšia ako tá, na ktorú sme chceli postaviť môjho otca a povedať mu: Choď, vykonaj to a buď lepším človekom!

Myslím na to, akí šťastní by sme boli obidvaja, keby sme prišli na to, že otec našiel takú cestu. Cestu, o ktorej sme my nevedeli. A bola by to tá pravá cesta.

A keby na nej našiel otec svojho druhého syna.

*

Zastali sme pred smutným domom.

Ani dnes nevidieť nablízku človeka. A okolo je tichosť. Je tajomná, i domce v mesačnom svite. I dnes len z niektorých preniká svetlo do noci. Myslím, že sa zasa svieti v tých istých domoch, ako pri mojej poslednej návšteve pod kopcom. Ľudia menia program, podľa ktorého prežívajú dni svojho života, len pri nejakom náraze zvonka. A tu je pokoj.

I dnes zastanem skoro v tej istej vzdialenosti od prahu smutného domca ako zvyčajne. Zastanem, aby som sa obzrel a presvedčil jediným pohľadom, že som znovu v tom čudnom svete, do ktorého som chcel vstúpiť a v zlomku minúty zistil aj to, že sa v smutnom domci pracuje a svieti a že počuť odtiaľ — ako každý deň — do nočnej tichosti zvuk šijacieho stroja Julovej matky.

Vari toto všetko som tu nachádzal pri každej mojej návšteve. A bolo isté, že všetko tu znovu nájdem. Vedeli sme vždy, čo tu na nás čaká. Nič nás tu nemohlo prekvapiť. Ani domy, ani ľudia. A predsa sa chvíle neopakujú. Nikdy sa nevráti chvíľa, v ktorej ako teraz naposledy zachycuješ všetko, čo si očakával od nej, noc, svetlo, bzukot stroja, i vedomie, že v dome, pred ktorým si zastal, čaká na teba smutná žena so svojím umierajúcim synom, lebo zo všetkého toho, čo vytvorilo túto chvíľu, bude niečo chýbať. Možno bude tu všetko, keď sa pokúsime znovu v takomto čase o jej návrat, budú tu domy ako smutní strážcovia spomienok na dni a noci, ktoré sa nevrátia, budú tu ľudia a bude tu skoro všetko, čo tu bolo včera a čo je tu dnes. Niečo však predsa bude chýbať. Možno bude to len maličkosť. Len svetlo v jednom obloku. Alebo len život jedného človeka.

Vstupujeme.

Stroj na chvíľu prestane pracovať.

Na Julovej mame vidíme, že je veľmi unavená. Ale usmieva sa na nás a posiela nás ďalej.

Julo práve odkladá knihu a víta nás.

— Ako sa máš, Julko? — spytuje sa ho Jano.

— Čo ti povedať? — usmieva sa ako jeho mať. — Dnes som skúsil pomôcť matke. Aspoň maličkosť. Nedal som jej pokoja, kým nesúhlasila.

— A nešlo ti to?

— Nieže nešlo. Ale poznal som, aký som slabý. Až doteraz som dúfal, že vyzdraviem. Od tejto chvíle však viem, že veľmi ťažká by bola cesta, ktorá vedie nazad. Iba veľká milosť božia by ma mohla ešte zachrániť.

Počúvam z jeho úst meno božie. A musím myslieť na to, že inakšie znie, ako keby som ho bol vyslovil ja alebo Jano. A rozdiel bude len v tom, že inakšie vidíme boha. My, mládež po prvej strašnej svetovej vojne, otrasená pochybnosťami, vyrastajúca na troskách a spáleniskách, inakšie vidíme boha, ako tí, ktorým je blízky. Lebo nám nie je blízky. Vidíme ho ako úžasnú moc, ale vzdialenú, nedosiahnuteľnú, alebo si neuvedomujeme jeho jestvovanie. Alebo sa ho bojíme, alebo na neho vôbec nemyslíme. Julo ho vidí inakšie ako my. Možno preto, lebo vidí z neho viac ako my. Vidí aj jeho milosť. A ako je dobre, že ho vidí. Aká je to sila pre neho.

Ako by sa zachovali mladí skeptici z našej triedy, ktorí preto, aby boli zaujímavejší, tvrdili, že im je boh vzdialený, čo by povedali, v čom by skladali svoju nádej, keby sa dostali do rúk kostlivca smrti? Ako by vyslovovali meno, ktoré by im mohlo slúžiť ako posledné útočište? Možno by v tom bolo zúfalstvo, beznádejnosť alebo bezvýsledné hľadanie. A nie tá prekrásna istota, s ktorou Julo vyslovuje meno božie. Chápem už, prečo znie toto meno inakšie z Julových úst. Julovi je boh blízky.

Dívam sa na neho a hovorím si: Aký je tichý. Je v ňom pokoj. Podivný pokoj.

Chcel by som ho mať v srdci.

*

A tu som počul, ako hovorí Julo Janovi:

— Chcel by som ho vidieť.

Jano mlčí. Naraz sa obráti ku mne:

— My to už vybavíme s Vladom.

Neviem, o čo ide, ale nechcem, sa spýtať. Jano by sa ani nedal vyrušovať. Hovorí Julovi, akoby pokračoval v prerušenom rozhovore.

— Báť sa ti netreba. Vyzdravieš.

— Veru, — vravím mu s úsmevom. — Budeme my traja ešte na obdiv sveta chodiť po korze zavesení do seba.

Ako keby bol oheň zapálil v jeho očiach. My traja pred svetom, zavesení do seba?

A my cítime, že som mu nemohol povedať nič krajšie. Julo sníval mnoho. A mnoho rozmýšľal aj o veľkosti a kráse podobných darov, ako je priateľstvo, za ktoré sa nehanbíme, priateľstvo, na ktoré sme pyšní. A znovu som tu pocítil, že pri prechádzke korzom nie Janova prítomnosť bude dôležitá, ale moja.

Na mňa sa dívali teraz Jano i Julo. A počul som otázku:

— Čo myslíš, príde?

— Istotne príde, — povedal Jano.

I ja som doložil vážne: — Príde. — Lebo som vedel už, že ide o otca.

Nech verí teda Julo, že otec príde. Nech si zachová svoju predstavu o ňom. Otec ho ani raz nebol pozrieť. Neprejavil o neho nijaký záujem. To Julo bol lepším synom ako otec otcom. Mal rád otca. Možno v duchu tisíc ráz zaplakal nad jeho bezohľadnosťou. A možno mu aj tisíc ráz odpustil, nekonzekventne, milujúcim srdcom.

Áno, nech si zachová svoju predstavu o otcovi. I ja ho musím v tom povzbudiť. Treba už, aby sme boli krutí a vypočítaví. Vidieť, že smrť sa tu neodvratne blíži. A vedieť, že by to bol strašný odchod, keby Julo musel odchádzať s vedomím, že pre otca neznamenal nič ani jeho život, ani jeho smrť.

Hovorím, jemu, ale dívam sa na Jana:

— Otec sa už dávno chystá pozrieť ťa. Ale niečo pripravuje pre teba, nejaké prekvapenie. Myslím v súvise s tvojou liečbou.

— Je to pravda? — šepká. — Ó…

My dvaja s Janom mlčíme. Vidíme v jeho očiach slzy. Musí ta byť úžasný pocit, keď sa radosť zmocní človeka celého. Jano sa však zachmúril. Výčitka je v jeho pohľade, keď pozrie na mňa. I mňa bolí, nesmierne bolí naraz toto cigánstvo. Ale Julo má radosť.

Vstávame a strojíme sa na odchod. Ale Julo ešte neprehovoril. Od šťastia nebude spať celú noc. A predsa nechce nám dať cítiť, aká veľká je jeho radosť. My s Janom to ani nesmieme cítiť tak, aby on o tom vedel. A vieme to veľmi dobre.

Spomíname mu ešte zajtrajší zápas. Uisťujeme ho na jeho otázku, že sme obstojne pripravení. A keď hovorí, že rád by nás videl, sľubuje mu Jano veľmi ochotne, že po zápase prídeme k nemu a rozpovieme mu všetko.

Myšlienka sa mu páči. A odo dverí vidíme ešte raz jeho usmievavú tvár.

Keď prechádzame kuchyňou, stroj na chvíľu prestane pracovať. Pozdravíme Julovu matku. Ticho vstupujeme do tmy. Ale vo chvíli, keď zatváram za sebou dvere, počujem volanie. To volá Julo:

— Mama, mama!

Vedel som, že sa bude musieť rozdeliť so svojou radosťou.

*

Hneď po prvých krokoch odznela otázka, ktorú som od Jana očakával:

— Prečo si cigánil?

Nechcelo sa mi vysvetľovať. Mňa samého zarazila moja vlastná odvaha. Či by som bol s takou istotou videl blížiacu sa Julovu smrť, že som mu mohol s pokojným svedomím nacigániť, čo som chcel? A nemusel som sa báť, že bude mať ešte toľko času na zemi, aby sa presvedčil o tom, čo bolo z mojich rečí cigánstvo a čo bola pravda?

Zastavil som sa pri tejto myšlienke. Až ma prekvapilo, čo sa to so mnou robí. Stáva sa zo mňa ľahostajný a protivný cynik a mám besnú chuť zatnúť zuby aj do toho, čo mi bolo donedávna sväté?

Janovi vravím pravdu. Čudujem sa, že ju nepochopil. Julo si žiadal toto cigánstvo. Možno celkom presne vyjadrovalo to, po čom túžil. A snívalo sa mu vari tisíc ráz, že mu niekto toto povedal. Tými istými slovami.

— Chápem už, — hovorí Jano. — I lož môže byť krásna.

— Ja myslím, — zastane po niekoľkých krokoch, — že Julo by už bol dávno umrel, keby si sa ty nebol k nemu hlásil. To ho udržalo a zachovalo ešte pri živote, že ty stojíš pri ňom.

— Viac túži po otcovi ako po mne.

Jano škrípe zubmi:

— Začínam ťa chápať, že nenávidíš otca. I ja ho nenávidím. To by som mu mohol odpustiť, že Jula nedal liečiť, lebo je to vec peňazí. Ale že svojho umierajúceho syna nebol pozrieť, to sa odpustiť nedá.

— Nemohol by si povedať otcovi, aby ho navštívil? — obrátil sa ku mne.

— Neurobí to, — vravím mu.

— Napíšeme mu znovu anonymný list.

— Hračka pre deti, — hovorím. — Dostane sa do koša ako prvý.

Jano rozmýšľa.

— Tak pôjdem k nemu sám, — hovorí odhodlane. — Hneď v pondelok. A poviem mu, aby si šiel syna pozrieť.

A ja nedbám, že Jano, s ktorým opúšťam domy pod kopcom, je iný než ten, s ktorým som sem prišiel.

— Čo mi môže urobiť? — húta ďalej. — V najhoršom prípade ma vyhodí z fabriky.

Tak ani pre teba, môj milý, nie je ľahká táto otázka, hovorím si.

Chmáry sa preháňajú na nebi. Chýli sa k dažďu. Stanica je ďaleko, ale veľmi dobre počuť, ako sa vlak práve pohýna. A kolesá ako keby sa vydávali na cestu s novou pesničkou. Spievajú si: I Jano mal svoj sen. I Jano mal svoj sen.

Áno, Jano mal svoj sen. I ten sa skončí?

*

Je po zápase. Prehrali sme ho 4:1.

Prehru zavinil predovšetkým Paľo Chrenko. Ani nie svojou nešikovnosťou. Trému mal do zúfania. Skoro každá lopta mu vypadla z ruky. Ešte šťastie, že Jano ho skvele kryl, lebo by sme boli dostali viacej gólov. Hráči športového klubu znamenite dobehúvali.

Paľo je úprimne nešťastný. Ako bol voľakedy namyslený, teraz je celkom ponížený. Chápe, že by sme neboli dostali toľko gólov, keby sme boli mali brankára na mieste.

A že sme nedostali viac gólov, o to sa zaslúžil len Jano. Ako ľavý obranca mal dosť príležitostí vyznamenať sa a ukázať hru, ktorú obdivovali i hráči klubu. Z jeho výletu na polovicu protivníka a z jeho prihrávky zrodil sa náš jediný gól.

Jano bol teda hrdinom dňa spolu s vysokoškolákom, ktorý gól strelil. Darmo sa spomínalo vrece na góly a darmo nám sľuboval Čarli dvanásť pred zápasom. Naša prehra bola čiastočne aj úspechom. I Čarli mlčal teraz po zápase. Myslím však, že s výsledkom bol aj on spokojný. Zo štyroch gólov on dal tri.

V obliekárni hráčov rozhovorili sa nepriatelia o zápase. Z rozhovoru sme vytušili, že boli v hre momenty, kde hráči športového klubu neboli stopercentne presvedčení o tom, že zápas vyhrajú. Aby ospravedlnili svoj matný výkon, neprestali prízvukovať, že nastúpili s náhradníkmi. A žartovali si s Paľom. Keby im, vraj, nebol pomáhal, ani Čarli by nebol tak ľahko strieľal góly. Čarli sa zachmúril, ale nepovedal ani slova. V triezvom stave bol skúpy na slovo. A Paľo by sa bol najradšej rozplakal.

Mnohí však so záujmom obkukovali Jana. Mlčky sa obliekal, ako keby si nevšímal pozornosť, ktorá sa sústredila po zápase na neho. Bol raz-dva hotový a povedal mi, že ma počká vonku. Vyšiel. Za ním zmizol vedúci futbalového odboru športového klubu. A už sme počúvali o ňom aj poznámky. Kde sa to v ňom vzalo? Skvelý back! Rodený obranca! Najlepší hráč na ihrisku! Hodnú chvíľu sa hovorilo iba o Janovi. Možno, keby bol počul chválospevy, pri ktorých iní bledli závisťou, bol by jednoducho ušiel.

O chvíľu nakukol.

— Si hotový?

Hrali sme vo svojich nohavičkách a ja som si práve svoje balil. O chvíľu som bol hotový a pozdravil som.

I Jano pozdravil na odchode. Pozdravil tak, akoby sa bol lúčil s chlapcami. Akoby to bolo bývalo jeho posledné slovo. Z jeho pozdravu cítim, že nechce mať s chlapcami nič.

Ondriš volá za nami:

— Zajtra vás čakám na lavici. Prídete?

Jano odpovedá:

— No neviem, neviem. Keby sa schádzala pri nej trošku lepšia spoločnosť.

Tichosť zostala po týchto slovách. Ondriš sa stiahol iste ako obarený.

Mne sa nechcelo smiať. Veď to nebolo vôbec smiešne. Ani pre nestranného pozorovateľa. Iba ma zamrazilo. Jano sa drží slova. Ide z neho strach. Nemení sa, neodpúšťa, a odpláca.

Okrem študentov našlo sa v mestečku asi sto ľudí, ktorých zápas zaujímal. Ihrisko sa vyprázdnilo hneď. Iba pri východe stálo niekoľko študentov, ako keby boli na niekoho čakali. Boli to asi Janovi známi a priatelia z ústavu, na ktorý spolu chodili, lebo keď ho uvideli, pozdravili sa veľmi srdečne. Blahoželali mu a ja by som už bol aj nadával na toľkú slávu, keby ju bol Jano prijímal ako niečo, čo mu patrí, povýšene a v akejsi póze. A možno by bola vzbudila vo mne i závisť, keby bol Jano pokladal svoju hru v tomto zápase za taký veľký výkon ako tí, ktorí mu k nemu blahoželali.

Stojím obďaleč a čakám, kým sa Jano pozhovára s chlapcami. Trošku ma mrzí, že sa nik o mojej hre nevyslovil. Viem, že ani zďaleka nie som taký futbalista ako Jano, a predsa som obstál na svojom mieste aspoň tak ako ostatní hráči. Je to nepríjemný pocit. Ale pravdepodobne nie je o nič horší ako pocity všetkých ochotníckych hercov, ktorí hrali so mnou a dožili sa toho, že obecenstvo tlieskalo najviac mne.

Jano sa lúči a už je pri mne. Má úprimnú radosť z toho, že sa každému páčil. Usilujem sa tešiť z jeho úspechu spolu s ním. Chcem byť dobrým priateľom. Bola by to chyba, keby som pri mnohých chválospevoch práve ja zabudol pochváliť Jana.

A vidím na ňom, že je spokojný. Potľapká ma po pleci. Ako starší brat. A už sa neudržím. Musím sa ho spýtať:

— Čo ti povedal vedúci futbalového odboru?

— A ktorý to bol? — spytuje sa Jano huncútsky. Vie veľmi dobre, na koho myslím. Zlostím sa na neho, keď mu hovorím:

— Ten tenký krátky.

Smeje sa.

— Spýtal sa ma, či by som nemal chuť vstúpiť do klubu.

— A ty čo?

— Pripomenul som mu, že raz som sa už prihlásil. Pred dvoma rokmi. Ale vtedy sa páni zo športového klubu nechceli so mnou ani rozprávať. Ani mi nedali zahrať na tréningu. Dobre ma z ihriska nevyhnali. Vraj, druhé mužstvo nehráva a aby ma raz postavili do prvého mužstva, o tom ani reči.

— A čo na to ten tenký krátky?

— Nenechal ma. Že to bolo už dávno. Aby som na to zabudol.

— Nezabudnem, — povedal som ma — Nezabudnem.

A ja viem, že nezabudne.

Vykročili sme. Chyba bola, že som zmeškal večeru. I v nedeľu som mal byť doma o siedmej. A už je osem.

Jano ma volá k nim. A robí to veľmi srdečne. Ja však ľutujem, že som reagoval na hlas môjho prázdneho žalúdka. Načo by sa mali Janovi rodičia a súrodenci dozvedieť o tom, ako je to doma s nami?!

A Jano hneď uhádol, na čo myslím. Volá už celkom vážne. Nič nebude treba vysvetľovať u nich. Ideme z ihriska a k nim je bližšie. Ja súhlasím, lebo som hladný ani vlk.

Len keď vstupujem na dvor, u Janov zaráža ma myšlienka, že sa môžem stretnúť s Ankou. A nechcel som hľadať príležitosť na stretnutie. Bolo by to znamenalo tisíc výhovoriek. A ktovie, či by ma bola Anka pochopila. Možno príde čas, keď sa budem môcť vrátiť k nej. Teraz však okrem Jana a Jula je mi každý na svete cudzí.

Čudné, že nám z kuchyne vychádza v ústrety ona. Je iste pyšná na brata. Bola na zápase a chce mu gratulovať. Rád by som sa utiahol a stal sa na chvíľu neviditeľný, ale prekvapuje ma jej údiv:

— Vy ste tu? A nič neviete?

— Čo sa stalo? — spytuje sa Jano.

— Julo zomrel.

Prvá moja myšlienka hovorí: Ako dobre, že som išiel s Janom. Keby som bol namieril rovno domov, možno bol by som sa dozvedel o Júlovej smrti oveľa neskoršie. Áno, možno iba vtedy, keby sme sa boli k nemu vybrali. Veď tak bolo, že hneď po zápase pôjdeme k nemu! Hneď! A ani tento sľub sme nesplnili.

Ale oči mám už plné sĺz. Mali by sme sa ponáhľať k nemu, myslím, si. Ale potom si hovorím: Nie! Už nemôže byť neskoro! Nič nemôžeme zmeškať. Čo sme mu zabudli dať za živa, to by sme mu už teraz nadarmo núkali.

Moje tušenie sa ukázalo správne. Ale nepredstavoval som si takto jeho odchod. Keby som sa bol mohol aspoň rozlúčiť s ním. Takto sa otvorila priepasť medzi nami, medzi živým a mŕtvym, a je už na všetko neskoro. Ani to som mu nemohol povedať v živote, že ho mám rád. Čo všetko som zameškal, a nemusel som! Teraz už všetko, čo som mu chcel ešte povedať, čím urobiť krajšími dni jeho života, zostane len vo mne. A bude ma páliť. Ja to viem.

Pohli sme sa. Nemuseli sme povedať, kam ideme.

Po niekoľkých krokoch vraví Jano:

— Aký krásny bol včerajší večer u neho!

Jano ma prekvapuje. Díva sa pred seba a tak pokračuje:

— Môžeš byť spokojný. I keď to nebola pravda, čo si mu povedal včera, bola to vari najkrajšia chvíľa jeho života. Ja som to teraz pochopil. Ako mu žiarila tvár.

— Strašné je to, — vravím mu, — že to najkrajšie, čo dostal v živote, bola — lož.