Železné ruky

Je po poslednom čísle programu našej študentskej zábavy. Preobliekam sa s ostatnými účinkujúcimi za javiskom. Dolu v sieni odstránili stoličky a už sa tancuje.

Naši otcovia sa vari aj hnevali, že trošku privčas sme sa pustili do usporiadania letnej zábavy. Veď iba nedávno sa začali naše letné prázdniny. Vskutku, sme iba v polovici júla a už sme sa postarali o senzáciu pre naše okresné mesto. V tejto chvíli však za to nik na nás nehundre. Účasť je hojná, nálada znamenitá a skvelé čísla programu boli odmenené búrlivým potleskom. Usporiadatelia sa usmievajú. Sú presvedčení, že na zábavu nedoplatíme.

Ondriš Sklenár pristupuje ku mne a blahoželá. A hneď sú okolo mňa aj ostatní známi chlapci. Prikyvujú Ondrišovi, že mne možno ďakovať za úspech zábavného programu a že v oboch jednoaktovkách som vytvoril skvelé postavy. Usmievam sa na Ondriša a podávame si ruky. Nepoznám sa ešte so všetkými chlapcami. Nedávno sme sa sem prisťahovali a maturoval som na ústave, ktorý nenavštevujú žiaci z nášho mestečka. Ale medzi známymi začínam sa cítiť dobre. Neuvedomujem si to len teraz. Zoznámil som sa s týmto pocitom už na skúškach zábavného programu a dnes ma robí šťastným. Lebo pre mňa je tento večer zázračne krásny.

Prechádzam medzi tancujúcimi a mierim k stolu, pri ktorom sedia moji rodičia. Hudba naraz prestala hrať, tancujúce páry vracajú sa na svoje miesta a ja už zďaleka vidím náš stôl obklopený početnou dámskou spoločnosťou. Približujem sa. To pani prednostová a iné dámy, priateľky a známe mojej mamy, vyhľadali ju, aby jej gratulovali k môjmu úspešnému vystúpeniu. A mamka priam žiari radosťou, že má takého nadaného syna.

Hľa, i pani riaditeľa fabriky sa približuje k nášmu stolu, aby sa blahosklonne prihovorila a blahoželala matke.

Počujem jej hlas.

Len kde sa to Vladko naučil?

A vidím už aj úsmevy na tvárach. Celkom chápem pani prednostovú, že takúto poznámku nemôže nechať bez slova.

— Moja drahá, — hovorí, — to sa nemožno naučiť. To je dar boží!

Pozorujem svojho otca. Počúva tieto reči, a má trošku zmenenú tvár. Nedá sa uhádnuť, na čo myslí, ale vidím, že je dojatý. Ktovie však, či sa mu nebude chcieť opustiť zábavu práve v tejto chvíli. Nech! Mňa by veľmi nezarmútil. Bolo by mi to vlastne jedno. Ba bol by som aj rád. Tanec, pijatika a všetko ostatné, čo vábilo mnohých chlapcov, mňa nikdy nepriťahovalo. I teraz, keď padla opona za druhou aktovkou, v ktorej som tiež hral hlavnú úlohu, prestala ma naša študentská zábava zaujímať. Nemal som čo závidieť chlapcom, ktorí tancovali, spievali a popíjali si tak, ako býva zvykom na letnej zábave.

Vždy som mal rád svoju samotu. A to som videl aj u otca. Ukázalo sa pri mnohých príležitostiach, pri ktorých sa mohol zabaviť, že radšej sa vrátil domov. Ale mamka, často mlčanlivá, obklopená tichosťou v celom svojom živote, mala rada zábavu a spoločnosť. Dívať sa na tanec a počúvať spev. Iba si vzdychla, keď sa otec predčasne zdvihol od stola, ale išla poslušne za ním.

Tak to bude i teraz. Už to vidím.

Dámy odišli. Mamka vstáva. Ideme.

Zábava je v plnom prúde.

Bola krásna mesačná noc.

Na ceste domov padlo niekoľko slov.

Spočiatku sme kráčali mlčky. Ja s mamkou, otec na niekoľko krokov pred nami. A naraz vybuchlo slovo, ktorého sme sa všetci zľakli.

Nie, nemusel som hovoriť o tom hneď za horúca. Nebolo to odo mňa pekné. A keby som si bol priznal, že ma viedla pri tom vypočítavosť, bol by som musel pridať aj to, že nebolo to odo mňa ani taktické. Zvláštnu náladu sme mali všetci pri odchode zo siene, kde bola zábava. Mnoho sme si z nej odnášali, uznanie, blahoželania, spomienky na potlesk i na slzy. A ponáhľali sme sa. Bolo to veľmi múdre. Utekali sme z tejto siene, kým bola krásna. Vedeli sme, že tí, ktorí sa v nej budú ďalej zabávať, uvidia možno aj skutočnosť. Uvidia túto sieň i za denného svetla. Možno i to, že má špinavé steny, kde všade chýba omietka, aká je maľba i dlážka. My sme utekali z nej možno aj preto, aby sieň, v ktorej som zažil svoj veľký úspech, zostala v mojich spomienkach navždy krásna. A navždy krásny bol aj tento večer, ktorý pravdepodobne rozhodne o mojom živote.

Tíško sme kráčali a pozorne, ako keby sme boli zahalení do jemného, čarovného závoja. Ten závoj mal v nás chrániť to, čo sme si niesli v duši. Lebo i táto chvíľa bola mimoriadna. I tú chvíľu, v ktorej sme my traja kráčali nocou, napĺňala krása dnešného večera. Niesli sme ju v sebe. Cítili sme, že stále sa usmievame. Nevideli sme to, lebo sme sa nedívali jeden na druhého. Len sme to cítili.

A tu sa ozvalo to slovo. A naraz sme pocítili, ako sa trhá z nás ten čarovný závoj. Na handru. Kto chcel prehovoriť prvý, bol v nevýhode. Musel si vybrať slová. Moje boli surové. Otriasli mojimi rodičmi. A bolo po ilúzii.

Zaútočil som na otca, aby mi dovolil zapísať sa na divadelnú akadémiu. Chcel som sa stať hercom. Bola v tom vypočítavosť žiadať ho hneď po úspechu o splnenie mojej túžby. Možno keby som bol mlčal, boli by sme obaja zostali na ceste k chvíľke, ktorá nás mohla zblížiť. Takto iba potom, keď som skončil, cítil som, aké surové boli moje slová a akú chybu som spravil.

A predsa som dostal neočakávanú odpoveď. Počítal som, že otec povie tvrdo: Nie! A on povedal ticho len toľko:

— Zajtra si o tom pohovoríme.

Išli sme ďalej. Mesiac svietil tak ako pred chvíľou. Len my sme boli inakší. Zmizla už z našich duší krása, ktorú sme si so sebou niesli. Úzkosť sa nás chytala, či zajtrajší deň nás nepostaví proti sebe a či nám netreba hotoviť sa do boja.

*

A teraz tu sedím a rozmýšľam.

Tento záhradný domček dal otec postaviť pre mňa vlani, keď sme sa sem presťahovali. Bolo to krátko po tom, čo som prekonal ťažký zápal pľúc. Chcel, aby som cez prázdniny, ktoré strávim doma, bol ďaleko od prachu ulíc a mohol sa vždy nadýchať dobrého povetria. Tu spávam teraz v lete. Záhrada je asi na dvesto krokov od fabriky a od vilky, v ktorej bývajú rodičia. Pred chvíľou som sa tam rozlúčil s mamkou a s otcom.

Otec si otvoril a vošiel prvý. Obrátil sa vo dverách a zavolal:

— Dobrú noc!

Mamka mi tuho stisla ruku. Ako keby ma bola chcela povzbudiť a povedať mi: Vydrž! Ja som s tebou! A budem šťastná len vtedy, keď budeš šťastný aj ty!

Keby všetko záviselo od mamky! Ale v takých veciach si otec ťažko dá povedať.

Ináč túto otázku nenadhodil len dnešný večer. Už dávno sa hľadá v našej rodine odpoveď na ňu. A vážne rozmýšľajú o nej otec i matka. Raz, práve keď som chcel otvoriť dvere z predsiene do izby, počul som mamku, ako v izbe hovorí:

— Napokon má devätnásť rokov. Je po maturite. A mohol by aj sám rozhodnúť o tom, čím by chcel byť.

A hneď nato sa nervózne a vyčítavo ozval otcov hlas:

— Sám? — A zopakoval túto otázku.

Vtedy som otvoril dvere. Boli zarazení. Nepokračovali v rozhovore. Ja však viem, že neprestajne rozmýšľajú o mojom osude.

Dnu je dusno. Otváram dvere a vychádzam z izby na verandu. Ešte je tma. Ďaleko je nový deň.

Až príde, privítam ho so sladkou únavou a s otázkou: Aký bude a čo prinesie?

*

Iba pri obede sme sa stretli.

Z dvora fabrickej budovy dalo sa prejsť do nášho dvora. A tak sme z našej kuchyne i z izby videli otca, keď prichádzal z fabriky domov.

Bola to fabrika na výrobu hračiek a zamestnávala stodvadsať robotníčok a robotníkov. Zavádzala novinku v hračkárskom odbore. Vyrábala hračky len z dreva. Hračky sa ujímali pomaly, ale vzbudzovali pozornosť a získavali zákazníkov. Od budúcnosti sa mohlo očakávať nielen to, že fabrika sa udrží, ale i to, že sa zvýši počet pracovných síl. Otec viedol podnik z obchodnej stránky. Zasvätení hovorili, že on ho udrží. Venoval mu skoro všetok svoj čas a všetky svoje sily a len jemu možno ďakovať, že po strašnej vojne, do ktorej sa po prvý raz zamiešal celý svet, v časoch ešte neistých, riadi ho tak úspešne, že patrí v štáte k najlepším.

Keď otec vošiel, pozdravil som. Ale k stolu sme si sadli mlčky.

Len niekoľko slov odznelo. Osemročná sestra Vierka štebotala. Ale nik ju nepočúval. Čakali sme všetci na to, čo príde.

Nepočítal som s tým, že hneď teraz budem môcť prehovoriť s otcom o našej otázke. Očakával som, že mi povie len to, kedy sa budeme môcť porozprávať. Hneď popoludní vracal sa vždy do fabriky. Lenže teraz napodiv neodchádzal, i keď sme obed skončili. Počkal, kým sa neupratalo zo stola. Potom pozrel na Vierku a povedal jej, aby sa išla hrať na dvor. Tá sa hneď vytratila z izby. Mamke povedal len toľko: — Zostaň, ak chceš!

Mama zostala.

Otec vstal. Bol tučný, ale vysoký. Impozantná postava. Vyzeral teraz ani nejaký prísny kňaz, ktorý chce niekoho pokarhať. Nie podľa Kristových prikázaní, ale ľudskou prísnosťou, ktorá nepozná veľmi milosť a lásku.

Začal mojím včerajším vystúpením. Prechádzal sa po celej dĺžke izby duniacimi krokmi a hovoril mocným hlasom. Len akoby nie nám, ale pre seba. I tak zneli jeho slová čudne. Hovoril tak, ako keby odpovedal na nejakú obžalobu. A akoby si nás pritom málo všímal a bolo mu celkom jedno, že ho počúva staršia žena so zle skrývanou nervozitou a mladík so vzrušením z chvíle, v ktorej sa rozhoduje o jeho budúcnosti. Cítili sme s matkou, že teraz sme mu cudzí.

Poznamenal po dlhom úvode, že chápe, keď ma omámil včerajší úspech. Bolo hodne potlesku a hodne gratulácií. Kamaráti ma mohli ešte zdvihnúť na plecia, aby slávy bolo ešte viac, poznamenal ironicky. A vlastne, čo to bolo včera? Aká veľká udalosť, rozhodujúca v živote? Nuž študenti zahrali dve aktovky. Obyčajné ochotnícke predstavenie. Opakoval tieto slová a slabikoval ich, aby upozornil znovu na dôraz, ktorý chcel ponechať na nich. Obyčajné ochotnícke predstavenie.

Spomenul som si, aký dojatý bol včera na tom obyčajnom ochotníckom predstavení. Možno bol, odpovedal, keď som mu to pripomenul. Sú chvíle, ktorým sa nemožno ubrániť. Premôžu človeka. To však nemení jeho názor na takéto a podobné predstavenia. Nezdržal som sa a povedal som mu podráždene, že nádejný herec ťažko by sa mohol presvedčiť o svojom talente pri inej príležitosti ako pri vystúpení na takomto ochotníckom predstavení. On však pokračoval nevykoľajený. Ktovie, či sa dá pokladať úspech na ochotníckej scéne za úspech vážny, na ktorom si možno založiť budúcnosť. Lebo o budúcnosť ide, všakže? O moju budúcnosť. To si treba vraj ešte uvážiť! Podľa jeho mienky ostávalo otázkou nielen to, či by som obstál medzi hercami z povolania. Aj to bolo otázkou, či mám vôbec talent.

Od zlosti a bolesti naplnili sa mi oči slzami. Chcel som mu skočiť do reči, ale umlčal ma povýšeným gestom. On prosto neverí, že ja mám talent. Nemám to napísané na čele, že zo mňa niečo bude, a dobrý obchodník neriskuje tam, kde môže len doplácať. Či skutočne mám v sebe niečo, to sa ukáže neskoršie. Nestratí sa to a dá sa to využiť aj po rokoch. Pospomínal členov starej hereckej gardy nášho okresného mestečka, výborných ochotníkov, ktorí sa v živote uspokojili potleskom miestneho publika. A pritom sa riadne venovali svojmu povolaniu.

Tu urobil krátku prestávku a potom pokračoval.

Moje pravé miesto v živote nie je a nebude na javisku. Dôrazne ma žiada, aby som takéto detské myšlienky a plány vyhodil z hlavy. To sú len sny, ktoré sa nikdy neuskutočnia. Rozhodol tak, že budem študovať právo, a keď skončím, vstúpim do služieb fabriky.

Skončil.

My s mamkou sme mlčali. Pochopili sme, že otec hovoril až veľmi vážne.

Otec chvíľu čakal, že sa z nás odváži niekto na odpoveď. Potom sa odvrátil od nás a vyšiel.