Železné ruky

Blíži sa tma.

Pri smutnom dome postáva niekoľko ľudí. Keď sa približujeme, odvracajú sa od nás. Sú to ľudia spod kopca. Julovi priatelia. Možno lepší ako sme my. K nim patril Julo. A oni k nemu.

Študentov nevidíme. Iste nevedia ešte o Julovej smrti. Ale vo všetkých domoch pod kopcom sa svieti. A my rozumieme, čo chcú povedať tí, ktorí v nich bývajú.

Bolesť patrí nám všetkým.

Klopeme a myslíme na chvíle, v ktorých sme tu stáli s tým istým úmyslom. Vojsť sme chceli do smutného domu. V takýchto chvíľach bývala tu tichosť. Nevideli sme nablízku človeka. A vedeli sme, že dnu pracúvala i v neskorých hodinách Julova mať a čakal na nás rozpálený horúčkou jej syn na ceste do druhého sveta. A zo smutného domu sme počuli len zvuk šijacieho stroja.

Chvíle sa neopakujú. Inakší je tento večer ako všetky tie, ktoré nás tu našli. Klopeme znovu a pokúšame sa dvere otvoriť. Dvere sú zavreté. A vnútri, tak cítime, bude asi veľa ľudí. Ktosi otvára a spytuje sa, čo chceme. Nečaká však na odpoveď. — Obliekame ho ešte, — hovorí. Je to ženský hlas. Dvere sa zatvoria, ale pritom ešte prenikne z kuchyne slabý ženský plač.

Za nami, ďaleko, kdesi v tretej ulici, ozvali sa kolesá malého ručného vozíka. Tu je tichosť. Počúvame, ako sa vozík blíži. Tu je tichosť, nedeľná tichosť blížiacej sa noci, tichosť Panovníka Smrti. Ruší hrkot vozíka, ktorý už uvidíme. Je na ňom rakva. Čierna lesknúca sa rakva. A ťahá ho neznámy človek.

Hľadáme niekoho, kto by nám mohol povedať niečo bližšie o Julovej smrti. Veď azda i my môžeme vedieť toľko o nej ako tí v smutnom dome, alebo tí, ktorí stoja vonku blízko nás. — Mali by sme sa niekoho spýtať, — hovorím Janovi a on ochotne ide ku skupine neďaleko postávajúcich.

Je dlho pri nich, nevracia sa. A ja tu stojím sám. A že som sám, to všetko okolo mňa mi dáva cítiť až protivne. Aj to, že každý človek mi tu môže byť nepriateľom, ba i tiene stromov a domov, ktoré sa naraz hrozivo predĺžili, akoby upozorňovali a vystríhali: Choď odtiaľto! Nepatríš medzi nás!

Choď odtiaľto! Nemáš tu miesta! Chodieval si k nemu v noci, aby ťa ľudia nevideli. Kradol si sa, akoby si sa dával do spolku so zlodejmi a vrahmi. Nie, odpovedám a bránim sa. Nehanbil som sa za neho! Domce, vy ste ma videli! Ľudia, kde ste? Ženy! Vy ste ma tiež museli vidieť s ním! Ženy mlčia, niet ich tu nikde blízko. A domce odpovedajú vážne: Raz sme ťa videli vonku s ním. Možno si sa hanbil, nevieme. Nie, odpovedám aj im, bez strachu, ako človek, ktorý pravdu vraví. Nehanbil som sa. Len som nesplnil, čo som sľúbil. To, čo som sľúbil jemu i sebe. Darmo som sa pechoril. Chcel som mu dať chvíľu, utkanú zo slnečných lúčov. A dal som mu iba lož.

Vozík s rakvou zastal pred smutným domom. A naraz každý, kto tu stál, i ľudia, ktorí boli doteraz skrytí vo svojich domoch, pocítili, že rakva je tu. Akoby jej príchodom bolo sa naraz celkom zotmelo a nejaká úžasná chmára bola pokryla všetko, čo svietilo na zemi i na nebi, každé svetlo v domoch i na uliciach, každú hviezdu i mesiac, i svetlá neviditeľné, nádej v srdciach ľudských. A vedelo sa tu už celkom iste, že nemožno dúfať. Tu musia veriť aj tí, ktorí nevideli. Julo je mŕtvy! Julo je mŕtvy!

Vo dverách každého domu sa zjavili čierne postavy. Mnohí priskočili na pomoc tomu, ktorý prišiel s rakvou. Zdvihli ju a dvere sa otvorili pred nimi. Vošli do smutného domu. A my sme porozumeli, že Jula uvidíme už len v rakve.

Oživlo všetko okolo nás. Zjavujú sa ľudia doteraz neznámi a nevidení. Akoby sa boli tu zhromaždili všetci ľudia spod kopca a človek nevdojak by musel myslieť na to, že priniesli so sebou tiež tmu. Že onedlho vyhasnú aj svetlá v ich domoch. A že tma bude rásť a rásť ustavične.

Ktosi vystúpil z tmy a zastal pri mne. Nie je to Jano.

— Prišli ste azda na pomoc? — spytuje sa. — Pomoci treba!

Nenávisť je v jeho hlase. Striasla ma. Mlčím.

— Či vás otec poslal?

Tak vidím, mrzí ho, že nedostal odpoveď. Ale pokračuje:

— Vlastne otec váš by tu mal robiť pohreb, nemyslíte?

A tu pristupuje Jano k nám. Pozdraví. A keď sa lepšie prizrel, vraví: — Ty si to, Miško?! Nevidel som dobre!

— Ja som, Janko! Zhováram sa s tvojím kamarátom.

— Dobrý chlapec, — vraví Jano.

— Naozaj? — spytuje sa neznámy. Trošku posmechu je v tej otázke. A odchádza. O chvíľu ho nevidíme.

— Vravia, — hovorí Jano, — že Jula zasa zaliala krv. Vnútorne. Že nebolo pomoci. Doktor tu bol. A konštatoval iba smrť.

Zo smutného domca vychádza človek, ktorý ťahal vozík s rakvou. Namieri rovno ku mne:

— Mysleli sme na to, že niekto to musí povedať u vás doma, že zomrel. Poviete otcovi.

Som rozhodnutý brániť sa:

— Prosím vás, odkážte sami!

Človek pristúpi bližšie ku mne, tak, že mu vidím jasne tvár.

— Tak nechcete?

— Nežiadajte to odo mňa, — hovorím mu.

— Mysleli sme, že najlepšie bude odkázať po vás.

Chvíľu stojí. Cítim z jeho hlasu, že konštatoval to človek, ktorý mal svoj presný plán. A teraz je pomýlený a urazený.

— Prosím vás, zariaďte to inakšie, — hovorím mu.

Človek odchádza.

Jano sa ticho privraví:

— Nezhováraš sa s otcom?

— I keby som sa zhováral s ním, — vravím, — nemohol by som mu priniesť takú zvesť.

— A predsa by bolo lepšie, keby si mu to povedal ty, ako niekto cudzí.

— Ako cudzí?

— No, niekto z týchto ľudí. Julova mať nepôjde k vám s takouto zvesťou. A keby aj išla, ani ona by nebola u vás vítaný hosť.

Jano má pravdu. Je celkom možné, že cudzí ľudia by natrafili práve na mamku. Predsa by bolo dobré pokúsiť sa povedať to otcovi sám. Cudzí, a možno nám nepriateľskí ľudia nemali by takto príležitosť prejaviť svoju nenávisť voči nám. Či bude predsa lepšie, keď sa postavia proti otcovi cudzí? Nech ho to bolí dvojnásobne? Nielen sama zvesť, ale i potupa za to, že po svojom návrate do tohto mesta nenašiel si času na to, pozrieť si svojho syna.

Jano cíti moju bezradnosť.

— Tak predsa to má vykonať niekto tretí? — spytuje sa.

— Vravíš, že doktor bol prezrieť Jula?

— Áno.

Chytám sa tejto možnosti.

— Celkom iste zaniesol zvesť otcovi. Vie, čo znamená pre neho.

— Myslíš?

— Viem to. Prosím ťa, povedz im, aby k nám nik nechodil. Už vedia o tom iste.

Jano sa pohne. Je to krok posla, neveriaceho zvesti, ktorú nesie. Ale ide. O chvíľu počúvam moje slová z úst okolostojacich. Vracajú sa do mojej blízkosti. Akoby ľudí spod kopca bola bolesť spojila do jednej rodiny, tak uvažujú o nich všetci. Či možno myslieť na to, že doktor zaniesol zvesť o Julovej smrti?

Od nich počúvam odpoveď na môj odkaz ešte pred Janovým návratom.

— Že už vie o tom? Uvidíme, — kyvkajú pochybovačne. — Uvidíme, či príde.

*

A tu som uvidel Ondriša a Paľa. A za nimi ešte niekoľko chlapcov.

Vynorili sa z tmy vtedy, keď som tu stál sám, zarazený nenávisťou ľudí, ktorí stáli blízko a pozorovali ma. Pochopil som, že je celkom zbytočné tu čakať a celkom nerozumné vystavovať sa na obdiv ľudí. Mohol by som si nazbierať pritom nepotrebné a nepríjemné skúsenosti. Chcel som však Jula vidieť a povedať mu zbohom.

Mám znovu slzy v očiach, keď si uvedomujem strašnú skutočnosť Julovej smrti. Prečo nie je smrť zmierením? Prečo neprináša vždy pokoj? Prečo zostáva vždy po nej otázka? Lebo inakšie by sa bol utváral život náš i život Julov, keby som bol býval chorý ja! I keby z dvoch synov otcových bol zostal nažive ten druhý.

Ten druhý však nechce prekážať nikomu. Nikomu nechce stáť v ceste a nikomu nechce byť na ťarchu. Leží pokojný a tichý. Mlčanlivý a tajomný ako diaľky, do ktorých vstúpil.

Dívam sa na dvere smutného domu. Otvárajú sa. Ukazuje sa v nich mužský v čiernom. Nehovorí, nevolá, a predsa oznamuje, že možno vstúpiť a uvidieť ešte raz toho, ktorý odišiel.

Predo mnou sa hneď pohla čierna chmára ludí, ktorá si bola sadla blízko domu a robila tmu hustejšou a strašnejšou. Nechcel som byť medzi prvými a čakal som na Jana. Díval som sa na zástup, ktorý bol v tme hrozivý a strašný vo svojej mlčanlivosti, ale pokorní, pokorení majestátom smrti boli ľudia, ktorí so sklonenou hlavou vstupovali do oslnivého svetelného lúča, prenikajúceho zo smutného domu otvorenými dverami do tmy.

Vzadu za mnou stáli tiež ľudia. Ale sa nepohli. A odtiaľ som vtedy počul poznámku, o ktorej som si istý, že sa týkala mňa. — Chlapi, — počul som cudzí hlas za mnou, — mňa to až trhá, keď toho chlapčiska vidím.

— Nechaj ho! — odpovie mu ktosi z tých, ktorí postávajú blízko. — Ten za to nemôže. Ale otec!

— Veru otec! — vzdychol si ktosi tretí.

A potom sa tichosť vrátila.

*

A tu sa vynoril Ondriš, Paľo a ostatní chlapci. Prišli odzadu. Museli počuť tieto slová.

Ondriš mi hneď povedal:

— Nič si nerob z takých rečí.

Protivné je, že museli prísť práve teraz a počuť, čo hovorili ľudia za mnou. A prihovoriť sa tak povýšene ako Ondriš so zrejmým úmyslom získať si ma svojou blahosklonnou poznámkou. Vo mne sa už búri krv. Oni sa tu museli nájsť a práve na tomto mieste. I na to musím myslieť, že čím dlhšie budem čakať, tým bude čakanie trápnejšie. A bude iste daromné. Lebo otec nepríde. Aspoň dnes nie.

A už je tu Jano. Mlčíme a dívame sa na ľudí, ako vchádzajú a vychádzajú zo smutného domu. Vychádzajúci dívajú sa na cestu, ktorá sa vlní pred nimi. Čakajú otca. Keď hodia pohľadom na zákrutu, spytujú sa vlastne: Prečo nejde ešte? A nevidí sa im, že by bola čudná táto otázka. Syn je tu! Prečo by tu nemohol byť aj otec?!

Vchádzame do domu. Nič spoločné nemá táto smutná a chladná chvíľa s chvíľami minulosti, v ktorých sme sem vstupovali. Možno všetky ostatné sa stratia. Ale túto nezabudneme nikdy.

Pokojná je Julova tvár. Ako zjemnela! Už je to nie tvár z tohto sveta. Ani myslieť by sa nedalo na to, že by tu mohol azda zvíťaziť ešte život. Že by toto chudučké, utrápené, umučené telo mohlo ešte žiť. Také je čudné. Po prvý raz vidím mŕtve telo. Také tajomné je. Cítim, že mi uniká. Akoby sa strácalo a zahaľovalo v hmle. A stávalo sa vždy menej a menej viditeľným.

Tak si odišiel, hovorím mu. Ešte pred chvíľou som musel myslieť na to, že smrť neznamená vždy zmierenie. Že nedáva sa za životom človeka tak ako bodka po dopísanej vete. Nie je to opravdivý koniec, vybavená vec, zmierenie s každým a so všetkým a potom pokoj a večné mlčanie. I tu zostáva otázka! Aspoň jedna otázka i po tvojej smrti! Prečo ti nebolo dané dokázať v živote to, čo si chcel? A potom zastať si pred otcom a povedať mu: Otec, ja som váš syn!

Nie, nie je všetko rozriešené tvojou smrťou. Je tu tá otázka a trápi. Pre ňu sa nemôže premeniť myšlienka na tvoj odchod na hrejivý pocit. Pre ňu nemôže byť tvoja smrť zmierením a pokojom.

Možno sa mýlim a tam, kde si, je absolútny pokoj. Nepočuť ani otázku, ktorú si zanechal medzi nami v našich srdciach ako výkrik. Nepočúvaš nárek a nevidíš slzy. A všetko je inakšie, než si to my predstavujeme. A smiešne sú i naše veľké otázky.

Tak to bude! V tebe je pokoj! O pokoji hovoria oči tvoje i ústa. O pokoji a o večnom mlčaní.

Jano sa ma dotkol. A hovorí: — Poď!

Chlapci pristupujú k Julovej matke. Vyslovujú jej sústrasť. I naše oči sa stretávajú. Neplače. Iste už nemá sĺz. Jej oči hovoria: Choďte domov a rozpovedzte všetko, čo ste tu videli.

Neviem, či to budem môcť urobiť.

Odchádzam. Iný pristupuje na moje miesto.

A keď som zasa vonku, dívam sa na hviezdy a hovorím si: Julo je už ďaleko. A náhli sa. Patrí už diaľkam a tie mrazia. Chlad a mráz diaľok musel nás rozdeliť. Hviezdy a ich svit. Nedalo sa to, kým sme sedávali pri sebe, videli jeden druhého, kým Julo žil a hriala nás blízkosť. Len teraz.

— Iba veľká milosť božia by ma mohla zachrániť, — hovoril.

Mám v očiach slzy.

Veľká milosť božia našla pre neho túto cestu.

*

Jano sa prikláňa ku mne a šepká mi:

— Predsa poslali k vám niekoho s odkazom.

V poriadku, myslím si. Teraz majú už istotu, že otec vie o všetkom. I keď aj to bolo isté, že doktor sa zastavil u neho. Takto reagujem na Janovu správu. Ale neprekvapuje ma, že mi nedôverovali. Či to urobili len preto, lebo sa patrilo upovedomiť otca o smrti?

Keby otec ani po tomto odkaze neprišiel, obrátila by sa nenávisť všetkých čakajúcich proti mne. Lebo tu všetko čaká na neho. Bola by to senzácia pre postávajúcich, keby prišiel. A bude to sklamanie, keď nepríde. Možno i viac. Nadávky a kliatby.

Jano hovorí:

— Myslím, že tvoj otec bude rád. A že rýchle sa urovná všetko medzi vami. Predsa mal pravdu. On i doktor. Nebolo pomoci.

Áno, otec mal pravdu, Dôkazom je Julova smrť. Po tejto smrti i v našich dušiach mala by ožiť túžba po zmierení a po pokoji.

Len bolo to všetko, čo stálo medzi mnou a otcom? Julo umrel bez toho, žeby bol so svojím otcom hovoril. Bez toho, žeby mu bol jeho otec povedal: Syn môj!

Pre toto sa vec ľahko neurovná. Ale že by otec bol rád?

Strašné slovo!

*

— Počkáš na otca? — spytuje sa Jano.

Nemožná myšlienka. — Nie, — hovorím rozhodne. — Idem domov.

— Idem s tebou, — vraví.

Tak sa chystáme na odchod, akoby to mal byť útek. Všade nás zastavujú oči, ktoré nás sledujú. Za nami Ondriš a Paľo. Ktovie, kedy sa pohneme?

Zozadu sa ozve Ondrišov bas:

— Bude sa treba porozprávať o pohrebe. Jula vďačne spomínajú všetci študenti nášho ústavu. Mali ho radi. Bol to silný duch v slabom tele.

Prestal, ale hneď pokračoval Paľo. Rozmýšľali o všetkom asi spoločne a v Paľovi sa zobudil organizačný talent.

— Bude treba telegraficky upovedomiť ústav. Je pravda, že sú prázdniny, riaditeľ nebude môcť vyslať nikoho a sám nepríde. Ale predsa, aby sa o tom vedelo. Upovedomíme o pohrebe všetkých gymnazistov i vysokoškolákov a na pohreb pôjdeme korporatívne.

Mne sa protivila taká pohotovosť. Títo už zabudli na živého Jula. Ide im len o to, ako odpratať mŕtvolu. Vo mne sú ešte aj živé spomienky, aj živá bolesť.

— Poďme, — hovorím Janovi.

— Veď ideme aj my, — hovorí Ondriš.

A tak kráčame štyria. Opúšťame domce pod kopcom a nestaráme sa o to, kto sa za nami díva. Iba keď sa dostávame k bodu, kde sa cesta skrúca do srdca mestečka, zastaneme, aby sme sa obrátili. Odtiaľ pred zákrutou sa dívame na domce pod kopcom. Konštatujeme, že na nebeskej klenbe žiaria tisíce hviezd. Akosi odtiaľ necítime chlad diaľok, ale zázračný, radostný pokoj, naplňujúci nás pod hviezdami, mäkko žiariacimi. Možno tento pokoj, odraz hviezd v nás, boli by sme našli v Julových očiach, keď ich zatváral, aby viac nič neuvidel z nášho sveta. Aby ich mohol otvoriť vo svete, do ktorého vstúpil zmierený a tichý a kde oči tichých a pokorných menia sa na najkrajšie hviezdy.