Železné ruky

Pohli sme sa. Ale boli sme už dávno za zákrutou, keď povedal Ondriš:

— Ty, pravdaže, prídeš na pohreb.

A pozrel pritom na mňa.

Zarazila ma táto poznámka. Predchádzalo jej dlhé mlčanie. Mlčali sme, kým sme sa dívali na domce pod kopcom. I potom sme kráčali hodnú chvíľu mlčky. Iste každý z nás mal svoje myšlienky. Spájali nás so smutným domom, s Julom a jeho matkou. A mohli byť aj ťažké ani poriadne bremeno. A predsa sa pripravovala táto poznámka za tohto mlčania.

Nevedel som, či mal s ňou Ondriš nejaký úmysel. Či chcel iba to konštatovať, čo vedel iste? Alebo hodiť mi ju vyzývavo do tváre, akoby hovoril: Skús neprísť! Opováž sa rozhodnúť inakšie! Ako však mohol zapochybovať o tom, že neprídem na pohreb? Ako mohla vzniknúť taká myšlienka? Predpokladá o mne, že by som sa mohol zachovať aj ako podliak, alebo som ešte vždy otrokom otcovej ľubovôle? A že otec by mi mohol znemožniť odprevadiť brata na jeho poslednej ceste?

Neurobí to. Nebude sa miešať do tejto veci. On sám, pravda, neviem, či príde na pohreb. Bola by to priťažká skúška pre neho. Ale aj keď sám nebude na pohrebe, nezakáže mi vzdať poslednú úctu mŕtvemu bratovi. A tu sa znovu obraciam na Ondriša s otázkou, čo má znamenať jeho poznámka.

Ondriš vysvetľuje. Tak sa vidí, že už dávno rozmýšľal o tom, čo bude treba podniknúť pred Julovým pohrebom. S údivom počúvam, čo všetko chce zariadiť. A pritom akoby bol zabudol na moju otázku. Spomína, že študenti by sa mali zložiť na veniec a že niekto by mal hovoriť i pri pohrebe. A odpoveďou na moju otázku je to, čo poznamenáva k prípadnej reči nad Julovým hrobom.

Poznámku povedal vraj preto, aby som sa náhodou na pohrebe neurazil a bol pripravený na to, čo tam počujem. Totiž v reči, ktorá by sa mala povedať nad hrobom, musí sa spomenúť aj Julov ťažký život. Aby sa na to myslel. A nehneval sa. Ten ťažký život, to je pravda. Oni to vedia dobre.

Že by bol Ondriš len na to myslel? Zasa cítim, ži už dávnejšie sa musel zaoberať myšlienkou na Julov pohreb. Má v hlave presný plán a úlohy už rozdelil. Sebe dal úlohu rečníka nad hrobom. Poznať to z jeho slov, že on chce hovoriť.

Je pravda, že ktorýkoľvek z chlapcov by skôr mohol hovoriť na pohrebe ako ja. Ja na to ani nemyslím, že by som mohol byť rečníkom na Julovom pohrebe. Ale prečo by mal hovoriť Ondriš? A ak bude hovoriť, len od neho závisí, či jeho prejav bude sa týkať len Julovho života, a či vyznie ako útok proti našej rodine. Hovorím to Ondrovi. Usmieva sa sebavedome a odpovedá, že sa nemusím báť.

To ma nazlostilo. V týchto slovách bola krutá namyslenosť. Ja by som sa tu mal niečoho báť? Som Julov brat, priznal som sa k nemu. Mne bolo ťažšie ako im byť jeho kamarátom. A mal som ho radšej ako oni všetci. Nebudem sa báť slov, ktoré by sa mohli povedať na Julovom pohrebe o jeho živote. Len aby to bola pravda. Za pravdu sa hanbiť nebudem.

Mlčal som však a cítil, že Ondriša a Paľa zaráža moje mlčanie. Čo sa Jana týka, vôbec sa nezamiešal do rozhovoru. Hneval som sa ticho, prečo sa tí dvaja pridali k nám. Dokonale sa im podarilo zneužiť chvíľu smútku a bolestných spomienok na Jula. Lebo tie chvíle patrili jemu. Pre nás dvoch s Janom úder bol ťažký. Ešte bolel. Ondriš a Paľo boli už ďalej. Počítali s následkami toho, čo sa stalo. Bolo to iste rozumné. Ale nebolo to pekné.

Čo chcú tu vlastne? Nemôžu pochopiť, že ich tu netreba? Po ceste, na ktorej my dvaja s Janom chceme ešte raz sprítomniť tragiku Julovho odchodu, môžeme kráčať len my dvaja.

Zastali sme pred našou záhradou. Nikoho som nevolal dnu, a tak sme sa museli rozlúčiť. Jano doteraz nepovedal ani slova Ondrišovi a Paľovi. I teraz tu stojí, akoby bol z kameňa. Ruku nepodáva. Chápem, čo chce. Jano zostane. Budeme spolu, spomínať na Jula. Vypočuli sme ešte Ondrišovu otázku, či aj my uznávame za potrebné zariadiť to, čo pospomínal v súvise s pohrebom. Ustatí sme prikývli a hneď som vstrčil kľúč do zámky, aby sme znemožnili ďalšiu otázku, ktorú možno mali už celkom na jazyku pohotoví pohrební organizátori Ondriš a Paľo.

*

— Človeče, — začal Jano, keď sme si sadli na verande, — život ti je hnusný. Jedni hrajú futbal, ako my dnes, a majú z toho behania a kopania nesmierny pôžitok. Ba myslia si, že za tých deväťdesiat minút najdôležitejšou vecou na svete je dobre prihrať, dobre odkopnúť a dobre strieľať. A iní sa v tom istom čase lúčia so svetom, zriekajú sa najkrajších snov a všetkých nádejí a umierajú, padajú v boji.

— Myslím na jeho matku, — hovorím.

— Ťažký údel. Teraz má až veľa priateľov. Ľudia pod kopcom neopúšťajú jeden druhého. Ale i v budúcnosti jej bude vari ľahšie žiť, ako žila dodnes. Julo, chudák, bol veľkou starosťou.

— Iste na to nikdy nemyslela.

— Iste, — prikývne Jano vážne, — Pre ňu táto smrť znamená strašný úder. Nemá pre koho žiť.

Mlčí chvíľu. Naraz pozrie na mňa:

— Čo myslíš, pôjde tvoj otec vysloviť jej aspoň sústrasť?

— Tak to viem ako ty, — odpovedám. — Môj otec aj pre mňa býva často hádankou. Nikdy sa nedalo ešte vypočítať, čo urobí. Ani vtedy nie, keď sa podľa všeobecnej mienky nedalo konať inakšie.

— Som zvedavý, či to spraví, — dumá Jano. — Možno sa v ňom zobudí výčitka, že nebol ani pozrieť svojho syna. A bude ho bolieť, že ho už viac neuvidí. Aspoň na jeho matku by mal myslieť, veď predsa si boli blízki. A to nemožno ľahko zabudnúť. Či možno? Povedz, — hovorí a vstáva. — Ty to budeš vedieť. Často som porovnával konanie tvojho otca s tvojím konaním. I ty ľahko zabúdaš. Možno nielen na zlé, čo ti vykonali. I na dobré. S otcom ste si v mnohom veľmi podobní a je celkom daromné, že sa nenávidíte. Nikdy by si nemohol zaprieť, že si jeho syn. Ani on, že je tvoj otec.

— Prestaň! — hovorím mu.

— Prečo? — spytuje sa a jeho tvár je taká jasná, akoby ju bol osvietil blesk. — Vari si také veci nemôžeme povedať?

A naraz je akoby vymenený. Málokedy sme sa púšťali do diškurzu v takej výbušnej nálade. Čo sa stalo?

— Môžeme, — hovorím ticho, akoby som ho chcel upokojiť. — Lenže ja tak viem, že vo všetkom sa podobám svojej matke. I povahou, i výzorom.

A nezdržal som sa, aby som nepripojil poznámku, že ja to predsa len lepšie budem vedieť.

Janom však ani nepohla moja poznámka.

— To ti mohla povedať nejaká tetka pred desiatimi rokmi. A možno i vtedy len preto, lebo sama chcela objaviť nejakú podobnosť na tebe s tvojou mamou. Ale keď si to myslíš o sebe dnes, tak sa veľmi mýliš. I slepý vidí, že vyzeráš, akoby si bol otcovi z oka vypadol. A taký si i povahou. Raz namyslený a panovačný, raz mäkký a zábudlivý. Odpúšťaš a zabúdaš veľmi ochotne.

Musel som sa spýtať Jana, prečo mi to vraví.

Hovorí mi, že presne sa pamätá, kedy mi to chcel po prvý raz povedať. Malo to byť tu v záhrade. Žaloval som sa mu na otca, že mi nechce dovoliť, aby som sa stal hercom. A Jano mi už vtedy chcel povedať, že nemôžem otca nenávidieť, lebo vo všetkom som taký ako on.

Pokračuje. Vtedy mi to chcel povedať hlavne preto, lebo mal úmysel rozísť sa so mnou. Pre Jula. A naposledy chcel mi povedať, čo si myslí o mne. Len nevie, prečo mi to musel povedať dnes večer. Usmieva sa pritom. Veď nestojíme proti sebe! A nechystáme sa rozísť. Aspoň on na to vôbec nemyslí.

Počúvam ho bez nadšenia a myslím len na to, že i ja chcem povedať svoje. Hovorím mu o tvrdosti otcovej povahy. Ako je to možné, že to nevidí?! Veď je to jasné, že ja som celkom iný ako otec. Každou črtou povahy, výzorom i obliekaním. Otec vôbec nebýva mäkký a zábudlivý. Stačí len zadívať sa do jeho oceľových očí, aby bol rozdiel zrejmý. Ako mohol prísť Jano na túto myšlienku?

Zvláštne je však, že to isté povedal otcov obchodný priateľ, ktorý bol nedávno u nás. Či má pravdu Jano, že ma nepočúva?

Aspoň tak sa mi vidí, že ma nepočúva. Možno myslí na celkom iné veci. Len vtedy, keď už mlčím i ja, trošku nahnevaný i urazený, spýta sa naraz:

— Koľko má tvoj otec rokov?

— Štyridsaťosem.

— Odkiaľ vieš, že nebudeš vo všetkom taký istý ako on, keď budeš mať štyridsaťosem rakov?

Neviem, čo mu mám povedať.

— Chcel by som vedieť, ako zapôsobí Julova smrť na tvojho otca, — hovorí Jano. — Či sa prizná k svojmu mŕtvemu synovi a k jeho matke. Lenže to by si mi mohol povedať aj ty, keby si sa vžil do jeho položenia. Som totiž presvedčený, že by si rozmýšľal a konal v tomto prípade práve tak ako tvoj otec.

Dívam sa na neho a som celkom zmätený.

— Nuž, čo myslíš? — spytuje sa Jano.

Je mi celkom cudzí v tejto chvíli.

— Neviem, — odpovedám mu. — Neviem.

*

Keď som ráno vošiel do kuchyne, našiel som tam ako zvyčajne mamku. Stretávali sme sa tu trikrát denne a mali sme príležitosť povedať si vždy niekoľko slov. Dnes mamka mlčala. I hrnček s kávou položila predo mňa bez slova.

Mlčanie bolo trošku trápne. Očakával som, že sa ma aspoň na to spýta, kde som bol včera večer. Lebo iste ma čakala na večeru. Či preto mlčala, lebo vedela odpoveď na svoju otázku? A ja som jej mal byť vďačný za to, že ma nepožiadala, aby som jej porozprával všetko u Julovej smrti?

Nemohla to urobiť, hovorím si. Veď my s mamkou sme si ešte v živote slova nepovedali o Julovi. Ani s otcom. Ktovie však, či práve teraz neprišiel na to čas? Julova smrť musela otriasť nami všetkými. A len teraz, keď táto smrť zasahuje i do nášho života, môže odznieť aj jeho meno, meno milované i nenávidené, tam, kde ho doteraz nebolo slobodno vysloviť.

Mama vyšla. V spálni pri kuchyni pokračovala v upratovaní. Ja myslím na včerajší rozhovor s Janom. Čudné boli Janove slová! Otec je, vraj, mäkký a zábudlivý! Kde to vzal? I na to by potreboval veľa času, keby na mne chcel dokazovať, že vo všetkom sa ponášam na otca a budem mu vo všetkom podobný, keď budem mať toľko rokov ako on. Musel však o tom rozmýšľať, lebo keď z našej zvady nebolo východiska, vyrukoval hneď s dôkazom. Otec môže hroziť i vyzerať prísne ako človek železných rúk, a predsa môže byť mäkkým človekom. Ako dôkaz stačí, že ma nevyhodil z domu, i keď som mu odkazoval po doktorovi a postavil sa otvorene proti nemu. Keby bol otec taký, akým si ho predstavujem, iste by sa bol inakšie zachoval.

Jano však nevie, aká hrdinka je moja mama. Ale nechcel som mu o tom rozprávať. Mal som tu znovu odhaliť tajomstvo, o ktorom som mal len ja vedieť? A tak som len sedel, sedel, počúval i nepočúval, čo Jano rozprával, najprv ohnivo, s oduševnením, ktoré pomaly klesalo a naraz začalo miznúť, až napokon i jeho hlas sa stával tichším a tichším a prestal rozprávať. A tu sme sa obaja vrátili k tomu, ktorý leží v smutnom dome v rakve na stole a nikdy už nebude ležať v posteli. V nijakej posteli na svete, ku ktorej by sme si mohli my dvaja s Janom ešte raz sadnúť a povedať s úsmevom tomu, ktorý by ležal v nej: Neboj sa! Otec sa postará o tvoje liečenie! My traja pôjdeme ešte korzom zavesení do seba a smiať sa budeme na každého, i na nás sa bude smiať celý svet. A vieme dobre, že obaja sme mysleli v tej chvíli tichosti na jedno. Nemysleli sme na Jula. Na to sme mysleli so slzami v očiach, čo sa nevráti. Nikdy.

Musel som sa rozkývať trošku. Pri prípravách na pohreb nechcel som byť len vzdialeným pozorovateľom, ktorý má iba priemerný záujem. Už ma zaujímalo všetko, čo sa podniklo v súvise so zajtrajším pohrebom, hlavne organizovanie účasti študentov na pohrebe. A preto bol už čas na odchod. Chcel som sa dať s chlapíkmi hneď do styku.

Vyhľadám Ondriša. A naraz sa náhlim, ako keby som nemal stihu.