Železné ruky

Myslím na otca.

Musím sa priznať, že by som nebol veľmi prekvapený, keby som sa dozvedel, že nechce ísť na pohreb. Možno by som mu aj rozumel. Pre neho to bude najlepšie riešenie. Lebo takto sa bude o ňom len klebetiť. Bude sa hovoriť, že zomrel jeho nezákonný syn a že on, jeho otec, nebol mu ani ma pohrebe. Lenže každý, kto bude o tom rozprávať, dobre si rozmyslí, čo povie, a nevysloví všetko, čo sa mu na jazyk dostane, so stopercentnou istotou. Kým sa otec verejne neprizná k Julovi, bude pred verejnosťou celý prípad zahalený závojom tajomstva. A kým závoj nestrhne sám, bude sa o veci len šepkať, medzi štyrmi očami rozprávať, a to, čo sa takto rozširuje, alebo dáva spoluobčanom a spoluobčiankam na vedomie, to býva skôr klebeta ako pravda.

Keby sa však priznal pred verejnosťou k svojmu synovi, z toho by mohol byť bláznivý tanec. V priznaní sa skrýva otvorené nebezpečenstvo a otec ho musel predvídať. Nemožno si predstaviť, aký dojem by vyvolalo jeho rozhodnutie postaviť sa napríklad do pohrebného sprievodu. Roztrhol by na kusy závoj tajomstva. Už by sa o ňom a o Julovi neklebetilo. Čo by sa hovorilo, to by bola stopercentná pravda. A hneď by tu bola aj otázka: Kde by bolo jeho miesto v pohrebnom sprievode? Hneď za rakvou? A prijímal by po pohrebe prejavy sústrasti? Pekelná myšlienka! Nie, to sa nedá predstaviť!

A predsa kráčať v sprievode, nech by sa postavil kamkoľvek, nebola by taká odstrašujúca úloha ako vytrpieť to, čo by nasledovalo po pohrebe. To, čo by sa ukázalo pod roztrhnutým závojom tajomstva, nedalo by sa zakryť iným závojom. Následky priznania musel by niesť otec celý život. Nielen staré babky, ale aj detné deti ich vnukov by ešte spomínali, ako kráčal zahanbený a opovrhovaný v pohrebnom sprievode za rakvou svojho nezákonného syna.

A predsa tam by malo byť jeho miesto. Musí ísť na pohreb svojho syna, i keby mal z toho posmech na celý život!

Musí tam byť! I keby kráčal na konci sprievodu. Tam, kde kráčajú tí, ktorých máločo viaže k pochovávanému. Našlo by sa tam miesto, kde by mohol byť skrytý, a predsa aj viditeľný, miesto, kde by ho mohli a nemuseli vidieť. Tam by sa mal postaviť a každému, kto by ho videl v sprievode, bolo by jasné, prečo to robí. A predsa by ho nik neoslovil, nik by sa ho nespýtal, čo tu chce, nik by ho neľutoval a nik by neplakal s ním. Ani taký človek by sa nenašiel, ktorý by povedal: Daj, ja ponesiem kúsok z tvojej bolesti! Musel by ju niesť sám. Nie ako otec, ktorý žiali nad smrťou syna! Kráčal by tam ako človek, ktorý chápe, že veľkosť jeho bolesti spočíva v tom, že sa k nej nesmie priznať.

*

Po rozhovore s Ondrišom sme sa dohodli, že večer sa stretneme v záhrade. Prišli by chlapci, pred ktorými by sa prečítal text Ondrišovho prejavu nad Julovým hrobom. Chlapci by schválili text prejavu. Ondrišovi išlo zrejme aj o to, aby som ho predovšetkým aj ja počul a videl jeho ochotu k úprimnému obnoveniu priateľstva.

Porozumel som, že takáto schôdzka by sa nedala odbaviť v parku na lavici ťažkých prípadov. Mohli by sme mať aj nevolaných svedkov. Preto sme sa dohodli, že chlapci prídu sem. A ja čakám na nich.

S Janom sme sa stretli popoludní, keď vyšiel z fabriky. Prvá jeho otázka bola, či otec pôjde na pohreb. Nechcel mi veriť, keď som mu povedal, že neviem. A ja som nemohol inakšie odpovedať.

Potom sa zapálil vo mne vzdor.

— Nemyslime na to, — povedal som mu, — čo by to znamenalo pre otca, keby nešiel. Ale čo by mal Julo z toho? Akú škodu? Mŕtvemu je už všetko jedno.

Hanbil som sa, lebo toto nebolo moje stanovisko. Jano však bol presvedčený, že odpoveď je moja.

— Svet si to žiada, — povedal mi.

— Aby ho za to opľuval, — odpovedal som mu ja.

Pozrel na mňa. Akoby sa bol chcel spýtať: A či si to nezaslúžil?

— A potom ona, — doložil ticho.

— Ona.

Opakujem jej meno.

Nerozprával som Janovi o tom, že som sa dnes vybral do smutného domu. Chcel som ešte vidieť Jula. A iba keď som už bol blízko k domom spod kopca, musel som naraz zastať a spýtať sa seba: Čo spravíš, človek hriešny, keď sa ťa niekto spýta, prečo doteraz neprišiel otec pozrieť svojho syna? Bolo to ešte predpoludním. Prechádzal som sa na slnci a čakal som, či nevyjde niekto zo smutného domu. Mohla to byť aj Julova mať. Lebo aj ona sa mohla spýtať: Prečo?

A naraz vyšla skutočne ona. Kráčala pomaly, so sklonenou hlavou. Vošla do susedného domu.

A vtedy som sa prikradol k smutnému domu. A keď som nikoho nablízku nevidel, vošiel som.

V dome nebol nikto. Na stole rakva, zavretá.

Pristúpil som k nej. Nie, nie je zabitá. A predsa Jula už neuvidím. Možno by zdvihli ešte veko a ukázali by mŕtveho, keby otec chcel vidieť syna. Ja ho už neuvidím.

Ale neviem si vysvetliť, prečo otec ešte neprišiel. Aspoň jeho matke vysloviť sústrasť. A toto ma trápi celý deň. Trápilo ma i pri Janovej otázke.

Nemyslel som však, že Jano vtedy tak zaútočí.

— Ona je nič? — spytoval sa. — Iba handra? Veď je to matka jeho syna! Myslí na to, že jej zničil život?

To bolo už trošku silné. Aj sa mi to sprotivilo.

— Keby ona rozprávala takto, — hovorím Janovi, — vedel by som to pochopiť. Ale ty? Akým právom mi to pripomínaš?

Zarazilo ho to.

— Voľakedy si s obdivom rozprával o ňom. Či si už na to celkom zabudol?

— Nezabudol, — odpovedá Jano. — Ale chcem na to zabudnúť.

*

Potom sme sa rozišli. Jano sľúbil, že príde ešte večer. Vtedy však, keď tu budú chlapci, nechce sa ukázať.

A chlapci prichádzajú. Vedie ich Ondriš. Zastavujú sa na verande. Je ich veľa a medzi nimi aj neznáme tváre. Nik nie je prekvapený, keď sa Ondriš ujíma slova.

Úvodom poznamenáva, že veniec študentov je už objednaný a bude pravdepodobne najkrajší. Zazlievam mu tú poznámku a vôbec nevidím, že by bola niekoho dojala. Ale nestretla sa ani s neľúbosťou. Chlapci to vzali na vedomie, alebo je im to proste jedno.

Ondriš pokračuje čítaním, svojho prejavu. Ani teraz však nebadám na chlapcoch nijakú zmenu. Pozoroval som ich, kým sa prejav čítal. Báli sa pozrieť na mňa.

A ja som musel myslieť na ten nezabudnuteľný večer na lavici ťažkých prípadov, keď som po prvý raz počul Jula. Medzi chlapcami, ktorí teraz počúvali text priemerného Ondrišovho prejavu, nebol ani jeden, ktorý by sa mu bol mohol vyrovnať, ani jeden, ktorý by sa bol odvážil, alebo prosto len chcel rozvíriť hladinu a povedať svoju mienku, keby bola iná. Zatvoril som oči a zjavovala sa predo mnou nielen Julova postava, on sám, chudučký a vycivený, s vlasmi padajúcimi na čelo, ako stojí opretý o strom, s rukami vo vrecku, ale počúval som znovu aj jeho hlas, ostrý a neľútostný vtedy, keď sa mu niečo nepáčilo. Keby sa tu ukázal medzi nami, možno by nám takýmto hlasom predniesol svoju mienku a ostro by kritizoval nás všetkých i za prípravy na jeho pohreb. Rozhodne zle by obišiel Ondriš za prejav, veľmi pozorne napísaný, niekoľko ráz spomínajúci Jula ako chlapca bez otca, chlapca so smutným údelom, chlapca zabudnutého, lebo v základe to bola zlátanina, nedôstojná Julovho pohrebu.

Ale chlapci mlčali. Ani teraz neprejavili svoju neľúbosť. Nemohli to urobiť, alebo nechceli? Aj Ondriš pozrel len na mňa, keď dokončil čítanie. Akoby schválenie bol očakával odo mňa.

Ja som tiež mlčal. Myslel som na to: Hľa — budeme sa vracať k Julovi. I keby zmizli všetky stopy po ňom, i spomienky, s ktorými by sa mohla vracať medzi nás jeho tvár, jeho postava, jeho gestá, jeho slová, bude sa nám vracať ta, kde sa nenašla náhrada za neho, kde ho iný zastúpiť nemohol, pri pohľade na jeho prázdne miesto, na ktoré sa nik nepostavil. Ktovie, či nechápu mnohí takto tichosť po prečítaní Ondrišovho prejavu?! Mlčíme, lebo nik z nás by sa nemohol postaviť na jeho miesto?!

Ondriš pokladá mlčanie za súhlas. A ozýva sa hneď Paľo. Pohreb je zajtra popoludní o tretej hodine. Zraz pre všetkých študentov je pri hostinci na zákrute pol hodiny pred začiatkom obradov. Odtiaľ sa pôjde vo štvorstupe k domu smútku. Veniec študentov ponesú dvaja chlapci na čele sprievodu. Treba ich určiť hneď. Ak bude treba niesť rakvu, ponesú ju striedavo najstarší chlapci.

Napokon Paľo vyzýva prítomných, aby prispeli na veniec. Chlapci pohotove vyťahujú peňaženky. Boli na to pripravení. Kým Paľo zbiera a zapisuje, Ondriš pristupuje ku mne a spytuje sa ticho:

— Ako si spokojný s prejavom?

Chvíľku som rozmýšľal.

— Je dobrý, — povedal som trošku povýšene.

Ondriš vďačne prisviedča:

— I ja si myslím, že je dobrý.

Dívame sa na chlapcov. Odchádzajú už. Zdravíme sa.

Ondriš zostáva posledný.

— Prosím ťa, ako pôjdeš v sprievode? S nami, alebo ako rodina?!

Neočakával som túto otázku. A dlho mi to trvá, kým mu poviem:

— Pôjdem s vami.

*

Čakám. Ale Jano neprichádza.

Nerozišli sme sa s hnevom. Sľúbil, že príde. A predsa už vtedy, keď sme sa lúčili, cítil som, že sa ho čosi dotklo.

Počkám ešte chvíľu.

Nerád by som sa rozišiel s Janom. Je jediný môj priateľ. Ostatní nie sú skutoční priatelia. Nikdy ich nebudem mať naozaj rád. Ani vtedy nie, keby sa obnovilo to, čo bolo medzi nami. Ale Jana by som si chcel zachovať za každú cenu.

Už mu aj rozumiem. Viem, prečo spomenul najnovšie i Julovu mať a prečo sa odhodlal i na takú surovú poznámku. Či len pre mňa bola surová a len teraz? A keby bol tu, takto by mi vysvetlil veci:

Človeče, ty si sa ohradil proti tomu, čo som povedal o tvojom otcovi. A spýtal si sa ma, akým právom ti to pripomínam. A ja som chcel od neho len to isté, čo ty. Nechcel som sa sklamať v ňom. Páčil sa mi veľmi a chcel som, aby bol i v živote taký, aký býva vo fabrike.

A teraz by sme tu sedeli dvaja a mysleli na človeka, o ktorom sme obaja chceli, aby bol lepší a krajší. Videli by sme pred sebou jeho cestu a cítili by sme len jedno: Otec nie je každodenný človek! Ale nemožno povedať o ňom, že by bol vyrovnaný a vnútorne krásny človek. Nie!

Ó, keby sme sa mýlili!

Myslím na lístok, ktorý som napísal otcovi. Položil som ho dnes večer na jeho nočný stolík. Večeral som v kuchyni neskoršie ako ostatní a vystihol som chvíľku, keď v spálni nebol nikto. Len čo som však zatvoril za sebou dvere, už vošiel otec do spálne. Čudujem sa, že nespozoroval môj výlet. Ja som si vydýchol, keď som si znovu sadol k večeri. A keď mamka vošla do kuchyne, tváril som sa, akoby sa nič nebolo stalo.

Na lístku bolo len toľko:

— Otec môj, čakajú vás v dome smútku!

Vo chvíli, keď malo byť už po nebezpečenstve, ukázala sa možnosť pravého nebezpečenstva. Otec bol v tejto chvíli v spálni a mohol lístok nájsť. Stačilo len pristúpiť k nočnému stolíku. Hneď by sa bol vyrútil do kuchyne a bol by z toho býval parádny výstup. Či už nie? V tieto dni by to nebol urobil? Alebo nedá sa nijako vypočítať, ako by bol reagoval na môj posledný zúfalý pokus?

Nech by sa bol akokoľvek zachoval, už som sa nebál. Išlo však o to, že v nasledujúcej chvíli som pokladal za nesprávne to, čo som urobil. Spôsob sa mi nevidel a oľutoval som hneď, že som takto chcel dať najavo otcovi, čo by mal urobiť.

A tu vošla Viera, Prichádzala každý večer za mnou do kuchyne a hneď sa pritúlila ku mne. Mamka pozrela na nás a vyšla. A tu som ticho zašepkal Vierke.

— Vieročka, na otcovom nočnom stolíku je ceduľka. Prines mi ju, ale tak, aby ju otec nevidel.

Viera zamyslene pozrela na mňa. Už som vedel, že to nepôjde hladko.

— A čo je na tej ceduľke? — spýtala sa.

— Pozri, dievčatko, máš osem rokov, a chcela by si všetko vedieť. To nie je pekné od teba.

— Tak mi to nepovieš?

Rozmýšľal som. Viera však bola pohotová. Nepripustila tretiu možnosť.

— Ak mi to nepovieš, tak ti ju neprinesiem.

No počkaj! Veď ja ti to vrátim. A nervózne som jej prisľúbil:

— Len mi ju prines! Všetko ti poviem!

Povedal som jej to práve včas, lebo vošla mamka. Viera sa chvíľku s nedôverou dívala na mňa. Hútala iste o tom, či nemá prezradiť mamke, čo chcem od nej. Ale potom sa rozhodla, že ma poslúchne, a vykĺzla. Mamka si nevedela vysvetliť, prečo som sedel ešte v kuchyni.

— Bolo ti málo? — spýtala sa.

Ohradzujem sa a ďakujem za večeru. Neviem však, čím vyplniť čas, kým Viera príde.

Na šťastie Viera sa rýchlo vracia. Prikláňa sa mi k uchu, ako sa patrí pri oznamovaní nejakého veľkého tajomstva. Šepká mi však tak nahlas, že mamka môže počuť každé slovo.

— Pozerala som všade. Ale ceduľku som nenašla.

Že by ju mal v rukách otec? Potom by bolo dobré pozbierať sa.

Vstávam.

A teraz tu v záhrade hútam o tom, akú odpoveď dostanem na svoj lístok. Je tichý večer. V takomto čase málokto chodí v našom mestečku po uliciach. Ani otca by nebol spozoroval nik, keby sa bol vybral do smutného domu.

Len či sa vybral? Jano to bude vedieť. On bol dnes večer v smutnom dome. Mohol by priniesť zvesť, že môj pokus nebol daromný.

A to by bola na môj lístok najkrajšia odpoveď.

*

Nechcel som viac čakať na Jana. Ľahol som si. Ležím však už dávno a nemôžem zaspať.

Ako sa vzďaľuje Julo od nás! Už sa nedívam na jeho odchod tak ako v hodinách po jeho smrti. Už myslím na neho možno s dávkou pesimizmu a cynizmu, že dlho si ho nezachováme. Ktovie, dokiaľ zostane medzi nami Julo živý. Neprejde ani rok a zabudneme na jeho tvár. Potom zabudneme i jeho. Iba jedno by mohlo zostať z neho v nás i po desiatkach rokov, keby sme ich prežili v zdraví a dosiahli i vek múdrej a požehnanej staroby. Jeho meno. To všetko ostatné, možno i vedomie, že nenašla sa náhrada za neho, ako keby bolo padlo do hlbín bez dna. Môže sa stať, že dovtedy nič nezostane z Jula. Len jeho meno.

Čo si s ním počneme, ak sa stretneme s ním jedného rána? Budeme si ho v rozpakoch vyslovovať a počínať si tak, akoby sme mali v ruke drahocennú nádobu neprirovnateľnej krehkosti a jemnosti a prekladali ju z ruky do ruky, lebo nevedeli by sme, čo máme s ňou robiť. Len to by sme cítili, že je to posledná pamiatka po človekovi, ktorého už niet. Že by sme ju chceli mať stále na očiach. Že by sme ju nechceli zabudnúť.

A predsa zabudneme. Zabudne sa i meno tak, ako keď sa rozbije nádoba. Črepy sa odstránia. A nezostane po nich ani pamiatka.

To bude čas druhého Julovho pohrebu. Druhý raz pochovávajú živí mŕtvych vtedy, keď ich takto zabúdajú. Že nezostane po nich ani meno. Ani pamiatka.

*

Počujem kroky v tichosti. Tak si to Jano predsa len rozmyslel. Ale čudné! Kroky počujem zdola. Blížia sa od vrát. Jano má vo zvyku preliezť plot v blízkosti môjho domu. Spraví potom len niekoľko krokov a už je na verande. Tieto kroky však akoby boli pomalé a váhavé! Či by to bol nejaký opatrný zlodej, ktorý dostal chuť na naše hrušky?! Nie. Veď ľudia vedia, že tu spávam. A kroky sa blížia k verande.

Som hotový hneď zapáliť svetlo, keď neznámy stúpi na schody, vedúce na verandu. Na to však darmo čakám. Myslím, že zastal pred verandou. Chvíľu trvala napätá tichosť. Ale len chvíľku. Potom sa kroky zasa ozvali. Vzďaľovali sa. Neznámy sa vracal.

Zľakol sa niečoho? Alebo je to predsa Jano, ktorý sa vracia? Vracia sa, lebo si myslí, že už spím? Jano by nebol taký ohľaduplný. Jednoducho by zaklopal.

Už nikoho nevidím, keď vychádzam na verandu. Či sa mi to len zdá, že počujem škrípať kľúč vo vrátkach?! Čo by tu bola hľadala mamka tak neskoro? Keby mi bola chcela niečo povedať, mala na to príležitosť v kuchyni. Ale ak som skutočne počul kľúč, musel byť niekto od nás. A kto iný ako ona?

Stojím na verande a cítim, aká horúca je táto noc. A v zázračnej tichosti akoby som počul pohyb každého stebielka trávy. Sú to priam surové zvuky v takejto tichosti, keď sa niekto driape na plot, a upozornia na seba hneď. Ako teraz.

Práve teraz skočil Jano do záhrady. Teda nechodil tu on pred chvíľou. Neznámy ostáva neznámym.

Jano sa blíži. Ale tak sa vidí, že je bez vôle. Vidím mu znovu na čele čierny mrak, ale nepýtam sa, odkiaľ je. Hovorí o tom, že sa mu sem ani nechcelo. Dlho bol vraj v smutnom dome. Tam ešte vždy čakali na otca.

— Človeče, i ľudia, ktorí bdeli pri mŕtvom, zatínali päste. Nemyslel som na to, že aj iní to chápu ako my. Len Julova mať je podivne pokojná. Rozprávala neprestajne o Julovi. Spomínala, ako túžil poznať tvoju sestru Vieru. Tebe o tom nehovoril nikdy? Akiste sa neodvážil. Mne to spomínal.

Dívam, sa na Jana, ale mlčím. A pýtam sa sám seba: I to bol nesplniteľný sen?

— No, možno hodiny sme si takto rozprávali, — pokračuje Jano. — Aj sme si povedali, že tvoj otec má iste inú robotu. Tí ľudia ti chápu, že nechce mať nič so svojou minulosťou. Tak, ako ti vravím, hovoríme aj o tvojom otcovi, ale darmo čakáme na toho, o ktorom sme toľko potrkotali. Vstanem, reku, a idem domov! Ale na ceste som si spomenul, že mám zájsť k tebe. A tu, ako ti vchádzam do tejto ulice, koho nevidím stáť pred vašou záhradou? Tvojho otca! Ba videl som ho aj vojsť do vašej záhrady. A potom mi už zvedavosť nedala. Ťahal som sa pri plote a pozoroval, čo tu chce a čo robí. Človeče, išiel ti až k tvojej verande. Tam zastal a vrátil sa. Ktovie, aký mal úmysel? Chcel sa s tebou porozprávať, ale potom si to rozmyslel?

Nedostávam sa k slovu.

Jano sa ozve po chvíli:

— Mne sa tak vidí, že som mal pravdu. Ty a tvoj otec skoro sa zmierite!

Ale ja myslím na niečo iné. Možno, keby som bol zapálil svetlo, sedel by tu naproti mne otec. A po prvý raz v živote by sa so mnou rozprával úprimne. A povedali by sme si všetko, čo máme na srdci. Lebo nielen toho syna zanedbával, ktorý je mŕtvy. Zanedbáva aj toho, ktorý žije.