Železné ruky

Je deň Julovho pohrebu.

Mama mlčí pri raňajkách. Len niekedy pozrie na mňa. A v jej pohľade je otázka: Či vieš, syn môj, že trpím?

Ona to však nepovie. Nikomu sa nemá vo zvyku vyžalovať so svojou bolesťou. A ja ju predsa cítim. Sú to ťažké dni. A najťažší ten dnešný.

Možno i otec cíti ich ťarchu. A trpí aj on, i keď to nedá vedieť na sebe. Zmenená bola jeho tvár, keď som ho videl včera ráno z obloka. Vracal sa domov z fabriky, akoby si bol niečo zabudol doma. A možno hnala ho domov bolesť. Nemá sa s ňou komu zveriť. Niet komu, i keď všetci ľudia poznajú jeho tajomstvo. Je tu len mama, ktorej sa môže zdôveriť, len mama, s ktorou sa môže úprimne porozprávať. Len pri nej môže hľadať útočište. Pri mamke, ktorá by sa s odporom mala postaviť proti spomienke na Jula a jeho matku. Aké je to zvláštne!

Ja teraz nevidím do ich života. Do života svojej matky a svojho otca. Len cítim tu v kuchyni, naobed alebo navečer, keď sú otec i matka doma, aký cudzí je mi teraz náš domov a aký veľký je nepokoj, ktorý zavládol v našom dome. Ako zarazene zamĺkne niekedy sestra Viera, aká nepravdivá, neúprimná, úlisná je tichosť, ktorá niekedy zavládne u nás. Aká čudná musí byť bolesť, ktorú dusia v sebe títo dvaja veľkí ľudia. Môj otec a moja matka.

Neviem, čo viedlo otca včera večer do záhrady. Ale cítim, že chcel prísť ako priateľ. Nemožno si predstaviť, že by sa bol vybral s úmyslom usporiadať nejaký trápny výstup. Aj on trpel a vedel, že takéto dni sa nehodia na krik a zvadu. Ba ani na hlasitý rozhovor.

Keby sme sa boli stretli, myslím, že by sme sa boli porozprávali celkom ticho. Vlastne on by bol hovoril a ja by som bol počúval. Bol by som si vedomý toho, aká veľká, nesmierne veľká vec je to, že prišiel. Nebol by to býval ten pyšný otec, chladný a surový, človek železných rúk. Ten, ktorý by bol pod maskou povýšenosti skrýval to, čo ho bolí. Bol by to býval iste ten vysnívaný otec, tichý a pokojný! Aký by mi bol býval blízky!

Bol by som ho s rešpektom počúval. Iste by bol hovoril o všeličom. O tom, že mu boli známe moje cesty. Vedel o tom, že chodievam k Julovi do smutného domu, a predsa mi to nezakázal. A možno by bol pospomínal aj nejaké moje kúsky, zdanlivo utajené, o ktorých som nevedel určite, či o nich vie, ale tušil som to.

A ja by som bol pochopil, aká silná, ničím nezadržateľná duševná potreba ho hnala včera večer ku mne. Ozvala sa v ňom po prečítaní môjho lístku a ozvala sa tak silne, že nemohol čakať do rána. Musel so mnou hovoriť hneď.

A moja odpoveď? Bola by bývala tichá a presvedčivá. Bol by som ho uistil, že ani ja som sa nestaval proti nemu, ani tam, kde to robili iní. A nebolo mi to nikdy príjemné, keď som ho počul v mojej prítomnosti spomínať po zlom. Nezniesol som to prosto, i keď som bol s ním vlastne v boji.

Len vtedy by som bol mlčal, keby mi bol povedal, že chce, aby som ho porozumel. Ako som chápal jeho stanovisko a cítil s ním, že inakšie konať nemôže. Že sa v Julovom prípade nemohol zachovať inakšie.

Áno, chvíľu by som bol mlčal. Ale potom by som bol povedal: Nie!

A toto „nie“ by som mu povedal aj teraz, keby prišiel a žiadal odo mňa, aby som pochopil jeho počínanie. Myslím totiž na to, že keď nenašiel u mňa včera svetlo, pokúsi sa porozprávať so mnou dnes. Preto tu sedím v kuchyni, lebo som presvedčený, že každú chvíľu môže prísť po mňa posol z fabriky, alebo otec sám.

A potom by sme sa stretli. Dvaja ustatí bojovníci. Bojovníci, ktorí musia myslieť na nepriateľstvo a na boj. A túžia po zmierení.

*

Otec neprišiel. Ani si ma nedal zavolať.

Možno si to rozmyslel. Nie dnes. Ešte včera. Možno večer v záhrade vo chvíli, keď sa priblížil k verande a zastal pred ňou, vycítil akosi, že ja by som na jeho prosbu odpovedal: Nie! A preto, možno preto sa vrátil. Pre tú myšlienku, a nie pre tmu, ktorú tam našiel.

Aj to je možné, že vôbec nebol v zmierlivej nálade. Nebol inakší, nezmenil sa. Tvrdý bol ako vždycky. Človek železných rúk a rozkazovať chcel. A preto si musel rozmyslieť spôsob postupovania. Tušil, že tentoraz rozkazovanie nebude správnym prostriedkom. A preto, lebo by bol musel popustiť a zmeniť sa, vybrať iný prostriedok, alebo iný spôsob riešenia, bol rád, že sa u mňa nesvietilo. Nechal všetko tak a vrátil sa.

Mamky by som sa mal spýtať. Bude vedieť, s akým úmyslom vybral sa včera otec do záhrady. Ale s mamkou by som sa nemohol zhovárať o týchto veciach.

Nie, nič sa nezmenilo. Len ja hlupák som mohol predpokladať, že nezmeniteľný by sa mohol zmeniť. Smiešny som a Jano má pravdu. Veľmi ľahko odpúšťam. Aj tam, kde ma o to nik nežiada. A odpúšťal by som aj tam, kde nenachádzam ani predpoklad zmierenia.

Nie, nechcem viac myslieť na včerajší večer. Na otcov výlet do záhrady. Mal byť iba pokusom o zmierenie. A bol to zlý krok. Ten, ktorý ho urobil, ľutuje ho. Lebo bojovníci nesmú myslieť na zmierenie. Bojovníci musia stáť proti sebe tvrdo a neľútostne.

Bojovníci: otec a syn.

O čo nám išlo v tomto boji?

O Jula. A Julo je mŕtvy.

*

Tam sa to začalo, že som chcel byť hercom. Iba potom som objavil Jula a pustil sa do boja za neho.

A teraz je už zbytočný tento boj. Niet pre koho bojovať. Či treba bojovať aj za mŕtveho? A musí sa v boji pokračovať ešte aj dnes?

Veď nič sa mi nedarilo. Nadarmo som sa pechoril. Prehrával som zápas za zápasom. Nič som nevybojoval pre Jula. A tak prišiel deň posledný.

Spomínam si na zábavu športového klubu. Nemohol som si vysvetliť, prečo prišiel Julo na zábavu. Musel vedieť, že riskuje život. Bol slabý a biedny na zaplakanie. Viedla ho len túžba vidieť, ako sa zdraví zabávajú, alebo prišiel pre niečo iné? Preto, aby som ja mal príležitosť priznať sa k nemu pred všetkými ľuďmi? Nielen v smutnom dome, nielen v kruhu študentov, ale aj tam, kde by to videl každý? Aj môj otec?

Možno nikdy nemal také myšlienky. Len my sme predpokladali o ňom, že túži po tom, aby sa priatelia priznávali k nemu. Pokladali sme jeho túžbu za celkom prirodzenú už aj preto, lebo sa otec k nemu nepriznal. Možno sme sa mýlili. Ktovie. Možno sme mali pravdu!

Je isté však, že nebolo nepríjemné, keď sme sa hlásili k nemu. A dnes je tu posledná príležitosť. Kráčať v pohrebnom sprievode, niesť jeho rakvu, to bude svedectvo pred verejnosťou o láske a úcte k nemu. To bude posledná príležitosť dať mu to, čo mu patrí. Nepodarilo sa mi to v živote. Azda tentoraz sa mi to podarí.

Viem, nájdu sa aj ohovárači, ktorí si neodpustia svoje poznámky. Ohovárači ohybného a štipľavého jazyka. Či príde otec na pohreb, alebo nepríde, nebudú mlčať. Keď nepríde, všetky oči budú upreté na mňa. A počujem iste zo všetkých strán: No, aspoň ten sa priznal k synovi svojho otca! Nebude to však chvála. Len prejav čiastočného uspokojenia.

Lebo chváliť nás nebudú ľudia nikdy. Ani otca, ani syna.

*

Zvonia práve na poludnie. Prišiel som presne na obed.

Počúvam, ako vošiel vedľa do izby otec.

Keď som si po prvý raz predstavoval, ako sedávajú s Vierkou ticho každý deň, kým mama obsluhuje, myslel som na to, že jesť v kuchyni je niečo potupné. Bolelo ma to. Teraz už nie. Teraz je mi to už jedno. Ba milšie mi je sedieť tu. Tamdnu ani Viera nešteboce. Striehne na chvíľku, kedy by mohla ujsť do kuchyne s nejakou výhovorkou. A keď sa jej to podarí, kuchyňa oživne.

Mamka práve nesie do izby misu s polievkou. Dvere kuchyne zostávajú pootvorené. Po chvíľke, vtedy už iste, keď misu položila na stôl, počujem otcov hlas.

— Povedz Vladovi, aby si prišiel sadnúť k nám. Mamka sa vracia. Vie, že som počul otca. Vidí však, že sa mi nezmenila tvár. A preto mi hovorí aj ona:

— Choď si do izby sadnúť k obedu. Otec ťa volá.

Moja odpoveď je rozmyslená, uvážená. Myslím, že inakšie sa ani nedá odpovedať.

— Nie, mamka! Nepôjdem!

Hovorím to ticho a pokojne. A potom dokladám:

— Dnes ešte nie!

Neviem, či mi mamka rozumie. Tvár sa jej nemení a nespytuje sa viac. Ide do izby a počujem, ako hovorí otcovi:

— Nepríde. Dnes ešte nepríde.

Uvedomuje si otec, že ľahko si so mnou neporadí? Že som sa vyslobodil z moci jeho železných rúk?

Počul som, ako položil lyžicu, Reagoval hneď. Vstal od stola a vyšiel.

Odtiaľ z kuchyne vidím, ako kráča dvorom. Vracia sa do fabriky. Len či bude môcť dnes pracovať? Či bude môcť zabudnúť v práci?

I ja som položil lyžicu. A nechcem viac jesť. Podivná je úzkosť, ktorá mi zviera srdce. Najradšej by som odišiel.

Mama ma necháva v kuchyni. Ovláda sa, vyzerá celkom pokojne. Vchádza do izby, aby si sadla k Viere. Obedujú spolu. Tak sa vidí, nestarajú sa o to, čo robia mužskí v dome.

Stojím vo dverách kuchyne a prosím mamku:

— Prosím si čierne šaty!

Mama sa ani nepohne. Je ďalej.

Som presvedčený, že ma nepočula. A preto opakujem svoju prosbu.

Pokojne pozrie na mňa.

— Syn môj, ja pracujem skoro celý deň bez prestávky. A preto mi patrí aspoň toľko času, aby som sa mohla pokojne najesť.

Zahanbený si sadám v kuchyni. A čakám. Ale netrvá to dlho. Mama prináša z izby taniere a misu na tácni. Potom sa však bez slova vracia. Tentoraz to trvá dlhšie, kým sa vráti. Ale prináša mi čierne šaty. Nespytuje sa, kam idem a na čo ich potrebujem. Akoby mi mlčaním dávala na vedomie, že ani jediným slovom, jedinou otázkou nechce mi naznačiť, či robím správne, alebo zle. Choď si svojou cestou, hovorí mi mlčky. Ja sa ani dívať nebudem za tebou. Sám si tak chcel!

A predsa mi prezradila aspoň niečo z toho, čo cíti. Nevidím pritom slzy v jej očiach. Iba ich počuť a cítiť v jej slovách.

Hovorí mi, keď mi odovzdáva šaty:

— Ty si nám už celkom cudzí.