Železné ruky

Hodiny na veži odbili dve.

Obliekam sa. O pol tretej musím byť pred hostincom pri zákrute.

Možno otec sa iba teraz rozhoduje o tom, či pôjde. Podľa jeho doterajšieho správania nedalo sa povedať, čo urobí.

Čo robí teraz? Má podobný ostrov pokoja, ako ja tu v záhrade. Svoju kanceláriu. Ta môže ujsť, utiahnuť sa po vzrušujúcich udalostiach v našom rodinnom živote. A iste ho zamestnávajú podobné myšlienky ako mňa v mojej samote.

Možno ho prekvapil pocit, že stratil moc nad členom svojej rodiny. Že mu vypadla z rúk moc nado mnou. A členovia jeho rodiny museli mu byť podriadení v každej otázke. Za normálnych okolností mal nasledovať po mojej odpovedi ostrý výstup, a keby otec bol chcel svoju tvrdosť stupňovať, bol by ma musel vykázať z domu. Neurobil tak. Prekvapila ho moja odvaha, alebo natoľko zoslabol, že nemohol vrátiť úder, ktorý vraciaval tvrdo a neľútostne? Načo myslieť? Načo?

Dvere sa otvárajú. A v nich Vierka. Ako sa to stalo, že som ju nepočul? A čo chce?

Jej tvárička je vzrušená. — Otec ťa volá, — hovorí. — Chce sa s tebou porozprávať. Aby si hneď prišiel.

Čudné je, že sa otec práve teraz chce so mnou porozprávať. Či to nebude pokračovanie včerajšieho hľadania a dnešného pokusu pri obede?

Viem, že nemôžem odmietnuť. So synovskou poslušnosťou musím vypočuť tento rozkaz, i keby bola akákoľvek hlboká priepasť medzi nami.

Vierke hovorím:

— Povedz, Vieročka, otcovi, že prídem po pohrebe. Viera neodpovedá. Už beží. Ako keby cítila vážnosť a dôležitosť svojho poslania. Ani raz sa neobráti.

Nuž, nebola by len jedna odpoveď na otázku, čo môže chcieť otec. Len či by som mu utrafil a poznal, ktorá z mnohých bola by tá pravá?

Štvrť na tri. Desať minút trvá cesta k hostincu pri zákrute. Musím sa pohnúť. Zatváram dvere, ale pritom počúvam, ako škrípu vrátka do záhrady. Že by sa Viera vracala? Alebo prichádza sám otec? Ale prečo?

Je to Viera.

— Čo je? — kričím jej v ústrety.

— Otec chce, aby si hneď teraz prišiel k nemu. Pred pohrebom.

Mozog mi pracuje bleskovou rýchlosťou. Ako si to vysvetliť, že sa chce so mnou rozprávať ešte pred pohrebom? Chce mi oznámiť niečo, čo sa týka pohrebu? Už nieto na to času. Alebo mi chce povedať, že pôjde na pohreb? Aký by to malo zmysel? Len vtedy by mi to mal oznamovať, keby za to očakával odo mňa nejaký chválospev. Keby chcel, aby som bol unesený odvážnosťou a krásou jeho rozhodnutia. Alebo chce mi oznámiť, že nepôjde, nech si povie svet, čo chce? To netreba. Nikoho by neprekvapilo takéto rozhodnutie. Ani mňa.

Inej možnosti niet.

— Nejdem, — odpovedám Viere vzdorovite. — Povedz otcovi, že nejdem.

Musím tak vyzerať, že do Viery vstupuje strach. Odvracia sa a odchádza. A ja tu stojím na verande a dívam sa, kým nezmizne.

Skutočne niet inej možnosti? Či je a poznal by ju len otec?

Je iná možnosť a poznám ju i ja.

*

Čo chce otec?

Možno by mi to nepovedal priamo, i keby som zastal pred ním. Možno neodvážil by sa pomenovať menom to, o čo mu ide. Ale hovoril by o putách, ktoré sa nedajú roztrhnúť a ktoré nás viažu k sebe, lebo sme členovia jednej rodiny. Tie putá znamenajú povinnosť, ktorá sa splniť musí. I ďalej je mi celkom jasné, čo by mi povedal. Zabalene by mi dal najavo to, na čo som myslel, že sa nesmie pred verejnosťou priznať k Julovi. I ja ho musím v tom nasledovať, i keď som toto nechápal a nebol som dosť opatrný. Tam, kde by moje priznanie mohlo byť skutočne svedectvom pred verejnosťou, ani ja sa nesmiem priznať k Julovi.

Áno, poznal by som z jeho rečí všeličo, predovšetkým to, že pre neho niet svätých povinností. Neuznal by povinnosti, ktoré vznikli z priateľstva. Z nášho čistého, krásneho priateľstva s Julom, trpiacim bratom. Nechápal by, že keby som Jula neodprevadil na jeho poslednej ceste, bola by to podlosť a stratil by som česť pred svetom. Nepozná pozadie nášho pomeru. Možno darmo by som mu pripomínal, že by to bola najhnusnejšia zrada čistej pamiatky mŕtveho, ktorý mi znamenal nekonečne mnoho, kým žil, a bol mi milší ako ktokoľvek na svete. Ani to by mi neuznal, keby som takto dôvodil. Lebo pre neho by bola vedľajšia moja mienka. Pre neho je dôležité teraz iba to, čo povie svet.

Čo povie svet? To je teraz jeho otázka. Keby som sa mu odvážil protirečiť, všetky moje dôvody by vyvrátil touto otázkou. A povedal by mi iste, že ak by sa niekto z našej rodiny priznal k Julovi na tomto pohrebe, nik nás viac od tohto priznania neočistí. Bude tu fliačik po rokoch možno blednúci, ale pri tom všetkom jasný ešte a zreteľne viditeľný na každom, kto bude pochádzať z našej rodiny. A to len preto, lebo niekto z nás sa pričinil o to, aby v ľuďoch zanechal trvalú spomienku na svoju nerozumnosť.

Iste by mi hovoril ďalej o tom, čo som ja dávno premyslel a s čím som počítal. Počítal ako s prekážkami, ktoré sa môžu postaviť do cesty človeka, ale nikdy by ho nesmeli zastaviť. Veď veľkosť a sila prekážky dáva iba veľkosť a krásu víťazstvu nad ňou. Vo chvíli, v ktorej by som si uvedomil chladnú vypočítavosť jeho slov bez citu, bez srdca, nič iné by som nemohol cítiť ako odpor. Keď som ja rozmýšľal takto alebo podobne, výslednicu svojich uvažovaní pokladal som vždy iba za možnosť, a nie za jediné východisko. Na pohrebe otáznou sa mi videla iba účasť otcova. O mojej nebolo pochybností.

A tu by ma ovládol hnev. Práve tak ako teraz bolo by sa vzbúrilo vo mne všetko, čo som v sebe dusil. Možno tak by sa bol začal rozhovor medzi mnou a otcom, rozhovor tvrdý, v ktorom by každé slovo bolo hodeným kameňom, rozhovor o daromnej nádeji Julovej a o jeho utrpení. Možno by však nepripustil, aby odzneli takéto trpké a bolestné slová. Možno by ma zastavil jeho pohľad práve vtedy, keď by som ich chcel vysloviť. A povedal by mi, že sú bolesti, ktoré len preto nie sú také veľké, len preto sa dajú ľahšie prenášať, lebo človek sa môže priznať k nim. Najstrašnejšia je vlastne bolesť, ktorú nemožno nikomu ukázať, o ktorej nemožno nikomu povedať: Pozri, tie rany sú moje, tá bolesť je moja! Človek je bedár, hodný súcitu a najúprimnejšieho poľutovania, keď sa nesmie priznať nielen k tomu, koho by mal vlastne milovať, ale keď sa nesmie priznať ani k bolesti, ktorá ho páli len preto, lebo nesmie niekoho milovať.

Možno až sem by sme došli po ceste kamenistej a ťažkej takto, ako ma vedú moje myšlienky. Viem, že keby som tu pozrel na otca, videl by som znovu to, čo som spozoroval aj dnes, ale iba z diaľky. Ako sa zmenil. A tu poznávam to, na čo som nemyslel. Otec trpí.

Aký veľký a pyšný býval! Aký mohutný a imponujúci zjav! Kedysi by nebol prehltol takú odpoveď odo mňa ako dnes. Zmenil sa. Ako ťažko to niesol. Hlavu mal sklonenú, keď kráčal dvorom, ako keby bol menší i postavou. Teraz už viem, že keby som ani po dohováraniach nebol ochotný s ním súhlasiť a prijať jeho vôľu, bol by možno hotový azda i ponížiť sa a prosiť, aby som na pohreb nešiel. Cítim, že by bol prišiel takýto moment. A je celkom možné, že ma preto volal. A to by som nechcel.

Oj, on mnohých ponížil v živote! Mamku predovšetkým! Ale ja by som ho nechcel ponížiť. Nielen preto, lebo by nás to mohlo rozdeliť na celý život. Ale on je otec a ja som syn. Nechcem sa s ním rozísť. Možno ho nenávidím, ale predsa cítim, že mi je otec. Len to som chcel, iba po tom som túžil, aby bol inakší a lepší.

Uvedomujem si, že vec, o ktorú by ma mohol prosiť, je nám obom spoločná. Uvedomujem si, že pre mňa je svet rozdelený na dva tábory. I za môjho nepriateľstva s otcom som cítil, že budú chvíle, v ktorých budeme stáť pri sebe, proti každému na svete, proti celému svetu.

A táto chvíľa je taká.

Otec sa nesmie ponížiť. Nesmie prosiť. Voľakedy by som to bol aj chcel. Dnes sa toho bojím.

A rozumiem mu. Porozumel som jeho vôľu. Ale necítim, že i teraz ma on núti. Nie je to moc železných rúk, ktorej sa podrobujem. Je to iná sila, ktorú poslúcham.

Nepôjdem na pohreb.

Stál som na verande opretý o múr. A teraz sa vraciam do izby. Hodiny na veži odbíjajú pol tretej.

*

Ako môže byť pri zákrute?

Chlapci sa iste udivene obzerajú. Možno sa už všetci zhromaždili a nechcú veriť svojim očiam. Hodiny odbili pol tretej a chceli by sa dať na pochod. Rozmýšľajú ešte. A čakajú chvíľočku. Azda nadíde Vlado. Iba potom, keď je čakanie daromné, vydá Paľo povel. A chlapci sa pohnú.

Myslím na to, že ešte by sa dalo dobehnúť. Ani obrady by som nevyrušil. Došiel by som do tretej pred smutný dom. Veď ja som nechcel Jula zradiť.

Už som sa chcel niekoľko ráz rozbehnúť ku dverám. Tisíckrát som si opakoval to, čomu som sám nechcel veriť, že som prenáhlene súhlasil s otcovou žiadosťou. So žiadosťou, ktorú on ani nevyslovil. Mal som byť tvrdý ako on. Nestarať sa o to, čo chce. A ísť!

Sú tri hodiny. Treba sa ovládnuť. A pripraviť sa na to, čo príde.

Možno sa už začal pohreb. A mnohí, ktorí stáli okolo rakvy, zablúdili zrakom k zákrute. Tam som sa mohol ukázať ešte v poslednej chvíli. Lebo doteraz všetci mohli dúfať, že prídem. Jano by sa bol poruval s kýmkoľvek, kto by bol povedal, že na Vlada sa nadarmo čaká. Lebo iste čakali. Možno to chcela i Julova mať. Ona, ktorá dúfala do poslednej chvíle, že príde aj otec, bola si istá, že prídem aspoň ja.

Je to čudný pohreb. Smutnejší ako iné. Nielen preto, že sa na ňom budú lúčiť s človekom mladým, plným nádeje. Možno aj preto, lebo tu necítiť len smútok. V očiach tých, ktorí sa tu zhromaždili, nie sú slzy. Je nenávisť a hnev. Tak tu stoja študenti a robotníci, ich ženy a deti, s pohľadom upretým do zeme, ako keby sa nechceli pohnúť, akoby tu chceli stáť naveky ako pomníky spravodlivého hnevu a spravodlivej nenávisti, zastoknuté do zeme. A to všetko preto, lebo dvaja ľudia neprišli. Ja a môj otec.

Tak počúvajú i spev i slová kňaza s nenávisťou a s hnevom v srdci. A seba sa spytujú, prečo mi verili. Od začiatku ma mali nenávidieť spolu s mojím otcom. Lebo dalo sa predvídať, že jablko nepadne ďaleko od stromu. Že ja budem stáť pri otcovi. A že nebudem lepší ako on.

Keby si to mohli tak jednoducho vysvetliť. Ba, keby porozumeli, že som musel. Nie, nemusel som! Bol by som podliak, keby som to chcel predstierať. A prečo by som to aj robil? Čo mi záleží na zhromaždených na tomto pohrebe?! Veď väčšinu nepoznám. Aj to je mi jedno, čo si myslia chlapci o mne. Iba Jana si chcem zachovať. Tomu poviem všetko tak, ako bolo. Bude to tvrdý oriešok vysvetliť Janovi, prečo som tak urobil. Ale Jano ma porozumie. A zostane mojím priateľom.

Možno sa už sprievod pohol. A blíži sa k srdcu mesta. Prejde hlavným námestím a z neho zabočí Smrtnou ulicou na cintorín. Kým pôjde námestím, v každej bráne a v každom obloku bude stáť ktosi. A všetci títo ľudia budú hľadať v sprievode jedného človeka. Oči klebetníc vymenia vzrušený alebo sklamaný pohľad. Niet ho, povedia si! Niet ho medzi nimi. A iba potom budú hľadať mňa.

I otec to bude cítiť, nech je kdekoľvek, že sprievod sa blíži k srdcu mesta. Že sa blíži aj k nemu. Viem si predstaviť, ako prežívajú s mamkou tieto strašné chvíle. Ako sedia pri sebe, bez slova, sami, presvedčení, že sú opustení celým svetom. Že každý človek v tomto meste opovrhuje nimi, lebo myslí na nich s posmechom a nenávisťou. Áno, sami sú na svete. Sami v hanbe a potupe! Majú rozpálené líca. A mlčia. Je to ťažký deň.

Ťažký deň. Ťažká v ňom i hodina. I minúta. Nielen pre mojich rodičov. I pre mňa. Lebo i ja patrím k nim. Teraz v týchto chvíľach. Do toho druhého tábora.

*

Počujem spev z cintorína.

Cmiter je na tom istom úbočí, ako je naša záhrada. Keby som zašiel na druhý koniec záhrady, ktorý tvorí výbežok do lúk čarovnej zelene, mohol by som aj niečo vidieť z pohrebu. Ale nechcem.

Koľko ľudí bude na svete, ktorí pochopia, že som sa musel postaviť k rodičom? Že to bol akýsi vnútorný rozkaz, a nie vonkajší nátlak? Väčšina mojich rovesníkov bude ma pokladať za podliaka. A nejde to už tak ľahko nemyslieť na nich a povedať: Nezáleží mi na tom, čo povedia chlapci! Nie! Už to nejde tak ľahko!

Predstavujem si pohrebné zhromaždenie na cintoríne. Spev stíchol. Teraz hovorí Ondriš. Už ma nemusí šetriť. Iste sa o to ani neusiluje. Je možné však, že nadrel svoj prejav naspamäť, a keby sa pokúsil vymeniť tu a tam slovo, alebo pridať a niekde odobrať, vydával by sa nebezpečenstvu, že chatrná stavba jeho reči sa zrúti. Iba to by mu mohlo prekážať v tom, aby sa obrátil otvorene proti mne. Pritom jeho reč mohla sa stať aj bojovnou rečou, plnou nenávisti ku mne, i keby nebol zmenil na nej ani čiaročku. Lebo teraz ju mohli chlapci tak chápať.

Keby som ja mohol hovoriť pri rozlúčke s Julom! Povedať nad ním posledné slovo.

Čo by som mu mohol povedať?

Nič.

Iba k tomu by som sa mohol priznať, že som ho zradil.

A znovu zaznie spev z cintorína. Teraz už posledný.

Keď doznie, rozíde sa smútočné zhromaždenie. A ja sa musím pripraviť na návštevu. Tu v záhrade.

Nie, nesmiem sa dať prekvapiť. Veď je celkom isté, že ma ešte dnes navštívia chlapci. Chlapci a Jano.