Železné ruky

Pred chvíľou som počul v úplnej tichosti škrípať kľúč v zámke vrátok. Vyšiel som na verandu, aby som videl, kto ide z našich. Uplynula už hodina od dokončenia pohrebu. Sám neviem, prečo som si ešte nezobliekol čierne šaty.

Mama kráča hore ku mne. Idem jej v ústrety. Mlčky sa vraciame k verande. A spýta sa ma iba, keď sme už hore zastali:

— Ty si bol na pohrebe?

— Veď ste chceli, aby som nešiel, — vybuchne zo mňa. Ale hneď mi je toho ľúto. Zmýlili ju moje šaty.

Mama prísne pozrie na mňa:

— Nikto ti nič nehovoril.

— Viem, — odpovedám. A mám slzy v očiach.

Láska ma očami.

— Ty si porozumel otca?

— Porozumel som ho, — hovorím. — Ale som mu neodpustil. Urobil som to, čo chcel, ale ani to som mu neodpustil. Zanechal stopy v celom mojom živote a neprevinil sa len proti svojmu druhému synovi. I proti mne sa previnil. I teraz pred pohrebom. Ani to som nesmel vykonať, v čom nemožno prekážať nikomu na svete, vzdať poslednú úctu bratovi, ktorého som miloval.

— Ak si ho porozumel, — hovorí mama, — nebudeš o tom hovoriť.

— Či myslel na to, že ja budem odteraz podliakom v očiach každého človeka?

Chvíľku je tichosť. Potom sa ozve mama a jej hlas znie ani hlas zvona:

— Iní nech si hovoria, čo chcú. Pre mňa si môj syn.

S údivom pozerám na ňu.

Nie, nieto človeka na zemi, ktorý by mi mohol dať toľko sily ako moja mama.

*

Sedíme a mama hovorí:

— Mnohý povie, že mŕtvemu je to jedno. Ja viem, že je mu to jedno. Ale nie je jedno tým, ktorí ho radi mali. Ale keď ten mŕtvy myslel vo svojom živote s láskou na niekoho, iste mu odpustil, keď neprišiel na jeho pohreb. Aj to možno, že ho v živote nenavštívil. Musel porozumieť, že to nebolo preto, lebo ho nemal rád.

Mamka tu zastane, akoby bol priťažký tento zápas. Cíti, že ma nepresvedčí.

— Hanbím sa sám pred sebou, — hovorím.

— Za to sa hanbíš, že si sa pridal na stranu rodičov? Že si sa nedal využiť na útok proti nim? Myslela som, že sám si prišiel na to, kde je tvoje miesto. Sám bez jediného môjho slova. A ty si vlastne len preto konal tak, lebo si cítil otcovu vôľu! Pod jeho nátlakom.

— Nie! — kričím.

— Stáť proti otcovi nebolo hrdinstvo. Bolo v ňom a je vari doteraz jednotné celé mesto. Hrdinstvo bolo stáť pri ňom.

Vstáva.

— Prídeš na večeru?

Mlčím.

Aj to vie mama, že mlčím preto, lebo sa nechcem stretnúť s otcom. A že potrvá to dlho, ešte vari veľmi, dlho, kým sa po tomto bolestnom dni vyjasní vo mne. Ak nezvíťazí vo mne nenávisť.

Odchádza. Vo dverách sa obráti.

— Musíš byť silný, Vladko! Sme sami. Proti celému mestu. A ty to budeš cítiť tak ako my.

Vyšla.

Musím byť silný! Musím, byť silný!

Pred chvíľou tu bola Viera. Priniesla mi večeru. Ale vrátila sa hneď domov, lebo sa blížila tma.

A teraz som tu zasa sám. Moje čierne šaty visia na vešiaku, lebo skriňu nemám. Medzi človekom, ktorý ich mal na sebe a medzi mnou je taký rozdiel ako medzi včerajším večerom a dnešným. Ako medzi dvoma ľuďmi, ktorí s vycerenými zubmi stoja proti sebe.

Chlapci neprišli. Či už ani neprídu? Alebo stroja sa sem v noci, aby ich nevidel nik?

Načúvam v tichosti. A už viem iste, že nepadla na zem hruška, ale niekto z plota skočil do záhrady. A po ňom druhý a tretí. Teda traja prišli urobiť návštevu. Pekne!

Čakám ich na verande. Vedel som, že príde Ondriš a Paľo. Ale s tým som nerátal, že si vyberú za tretieho — protivného Laja.

Ako sa ten dostal sem? Nevidel som ho od onoho večera a podľa Ondrišových rečí bol som presvedčený, že zmizol zo spoločnosti vysedávajúcich na lavici ťažkých prípadov. Možno si ho vybrali mne na zlosť. Alebo sa sám prihlásil. Chcel byť svedkom potupy toho, koho nenávidel. A teraz sa blíži s Ondrišom a Paľom s úškľabkom na tvári, plazí sa ako had, slizký a protivný, aby uštipol ako vtedy, lebo vie, že teraz mu za to hlavu nik nerozšliape.

Zastali na verande. Chceli byť slávnostní a odmeraní. Tak začal Ondriš. Zrejme nebol unesený svojou úlohou. Ale asi nemal inú voľbu. Musel ju prijať.

— V mene chlapcov z lavice ťažkých prípadov prichádzame ti povedať, že je nám ľúto každého kroku, ktorý sme urobili pre naše zblíženie, — hovorí Ondriš, ale nedíva sa mi priamo do očí. — Konštatujeme, že nedôvera, ktorú sme ti boli už raz vyslovili, bola na mieste. Neprišli sme ta poúčať o tom, ako si sa mal zachovať pri smrti svojho brata. Len preto sme tu, aby sme vyhlásili, že ťa pokladáme za nečestného človeka, s ktorým ani jeden z nás nechce mať nič spoločné.

Škoda Ondriša, myslím si. Len posledné dni ho postavili do zlého svetla. A mlčím.

A tu sa ozval Paľo:

— Vieme, že si bol prinútený takto sa zachovať. Lenže to na veci nič nemení. Nikoho nemožno prinútiť, aby sa zachoval nečestne.

Nedívam sa na tých dvoch. Vidím iba úškľabok na tvári slizkého Laja. Čo tu chce?

A hovorím:

— Nikto ma k ničomu nenútil! Konal som tak, ako som uznal sám za dobré. Sám, rozumiete? V takýchto veciach nik nemôže rozkazovať. Ani otec synovi. Ale čo vám budem o tom rozprávať! Na to mi odpovedzte, kto vám dovolil, aby ste sem vliezli?

Ondriš odpovedá tak, akoby sa bol urazil:

— My sme ti len to prišli povedať, že sa v budúcnosti nehodláme s tebou stýkať. Aby si sa o to ani nepokúsil.

Potom kývol ostatným:

— Poďme!

Posmešne volám za nimi:

— Preto ste sa nemuseli unúvať. Mali ste mi to povedať len vtedy, keby som sa bol chcel dať do styku s vami. Ale s tým by ste sa ťažko mohli pochváliť.

Všetci traja sú zarazení. Neočakávali dnes večer takéto slová v rozhovore so mnou. A tu vycerí zuby Lajo.

— No, len si buď pyšný i dnes! Máš byť na čo!

Zaliala ma zlosť. Priblížil som sa k nemu.

— A ty čo tu hľadáš? Ako si sa opovážil prísť sem za mnou.

Lajo ustúpil o krok.

— Pozor, — povedal však hneď Paľo. — Sme traja, ak by si to nevedel. A poradíme si s tebou, i keď je záhrada vaša a ty by si tu mal byť pánom.

— Tí, ktorí vás sem poslali, — hovorím mu celkom zblízka, — iste by vás pochválili za to, keby ste si počínali ako zbojníci.

— Neboj sa, — uškŕňal sa Lajo, ako keby si bol nabral smelosti z toho, že sa ho Paľo zastal. — Nebudeme si s tebou špiniť ruky.

Priskočil som k nemu a udrel som ho po tvári. Zatackal sa. Ale potom. Ondriš a Paľo hneď sa hodili na mňa a strhli ma na zem. Paľo si ľahol na mňa. Mal silu ani hovädo. A držal si ma surovo. Kľakol si mi na prsia. Raz som ho zhodil, ale znovu sa dostal hore. A teraz, keď si už myslel, že ma pevne drží, zvolal na Laja:

— Poď mu to vrátiť!

Ale Lajo sa nepohol. Vycítili sme, že sa bojí.

Paľo vedel asi, že ma dlho neudrží. A preto netrpezlivo skríkol na neho:

— Poď, ty zbabelec!

A vtedy som jasne počul, ako za domčekom cuplo niečo na zem. Ani teraz to nebola hruška. Chcel som skríknuť od radosti. Musí to byť Jano! On zoskočil z plota!

Títo ho nepočuli. Ondriš a Paľo pozorovali Laja a napäto vyčkávali, čo vykoná. Lajo sa naraz osmelil a ťahal ku mne. Keď sa Jano ukázal za chrbtom tých troch pri vchode na verandu, videl nielen Paľa, kľačiaceho na mne, ale aj Laja v póze útočníka, ktorý sa chce tiež vrhnúť na mňa.

Len toľko povedal:

— Necháte ho?

Títo sa prekvapene obzreli. Využil som túto chvíľu a zhodil zo seba Paľa. Nepokúsil sa ešte raz ma dostať pod seba. Ale postavil sa pred Jana, aby sa ho spýtal:

— Myslíš, že sa ťa bojím?

— Practe sa odtiaľto! — skríkol Jano na nich.

Obaja sme stáli už v bojovnom postoji. A čakali, ako sa rozhodnú tí dvaja.

— Poďme, — povedal Ondriš. A bol to povel na ústup.

Jano ich povzbudzuje:

— Ale bystro!

— Že sa nehanbíš! — hovorí Ondriš, keď prechádza pred Janom. — S takým chlapom bez cti!

— Čuš! — skríkol na neho Jano.

A potom sme už videli len ich chrbty. Neobrátili sa viac k nám. Počuli sme ich len, ako podišli, vytiahli sa na plot a zoskakovali do tmy. Vydýchli sme si, keď sa stratili. Bol to pocit oslobodenia. Iba v tom momente ich zdĺhavého odchádzania sme sa zatriasli, keď sme si uvedomili, že sa títo traja definitívne stratili aj z nášho života.

*

Hovorím Janovi:

— Tak sa cítim v dnešný deň ako človek, ktorý chcel niečo zbúrať, nejaký obrovský múr, alebo prelomiť nejakú ozrutnú hrádzu. Vzdal som sa toho! Nie div! Mal som nesplniteľnú úlohu! Len títo sa pechoria ešte. Očakávali iného. A nechcú uznať, že inakšie sa nedalo.

— Ani ja ti to neuznám, — povedal na to Jano.

Desivá tichosť ostala po tejto poznámke. Je to strašné, čo hovorí. Strašné.

— Nemysli si, — pokračoval, — že máš pravdu, keď sa takto potešuješ. Lebo ak sa očakávalo od teba, že zvalíš múr alebo prelomíš hrádzu, tak si to mal aj urobiť. Práve preto si to mal urobiť, lebo niečo podobné si sľuboval živému Julovi. Pamätáš sa, keď si mu spomínal na jeho veľkú radosť, že pôjdeme ešte raz korzom my traja do seba zavesení. Lenže dnes sa ukázalo, ako si to myslel. Nebolo to úprimné. Dobre, že chudák, kým žil, neprišiel na to, že si robil z neho vlastne blázna. Živého by to bolo bolelo. Mŕtvemu je to už jedno, však?

To hovorí Jano? Spytujem sa seba. Len teraz cítim, ako mi bolo jedno, čo mi hovorili alebo čo robili so mnou tí traja. Ani brániť som sa nechcel pred nimi, ani povedať slovo, ktoré by mohlo ukázať, že dá sa pochopiť aj moje správanie. Nestálo to prosto za to, aby som si pri nich takto počínal. Ale pred Janom som sa chcel brániť. Záležalo mi na tom, aby ma Jano pochopil. A cítil som, že by som mal sily do konca bojovať o jeho kamarátstvo, lebo znamenalo pre mňa mnoho. Lenže to, čo povedal Jano teraz, bolí. Nesmierne bolí. Naraz sa stávam vzdorovitým. Zahryznem si do perí a mlčím.

— Ja som vedel, — pokračuje Jano, — že s otcom sa hneď skamarátiš.

A zasa som mu nepovedal: Nie. Ešte som sa s otcom neskamarátil, a ktovie, či sa skamarátim. Či budem môcť raz vysloviť ešte ako dieťa s dôverou a láskou jeho meno. Nehovorím to Janovi. Mlčím. A viem, že to nie je dobré! Viem, že takto Jana stratím. A nikdy viac nenájdem v živote takého kamaráta. Nikdy viac! Bože, sprav zázrak, hovorím si v duchu. Daj mi iné srdce! Lebo ak sa my tu rozídeme, nestretneme sa nikdy.

— Tak som ti prišiel povedať, — hovorí Jano ďalej, — že je koniec nášho priateľstva. Aby si ma nehľadal ani doma, ani vo fabrike. Zajtra pôjdem ta posledný raz.

To, čo hovorí, je vážne. Rozchádza sa so mnou. Aby ten rozchod bol dokonalý, aby mi ničím nebol zaviazaný a nič nás nepútalo k sebe, zrieka sa aj svojho sna. Preto opúšťa aj svoju prácu vo fabrike. Preto sa končí jeho sen. Pre mňa.

A to som nechcel. Cítim, že tu by bolo treba stavať múr, alebo postaviť hrádzu. Nejako zahatať to, čo chce uniknúť. Zastaviť ten pochod čarovným slovom. Aspoň to, aby Jano neopustil prácu, ktorú miluje. Tak by bola ešte možnosť obnovenia priateľstva alebo zostala by aspoň čistá spomienka naň. Nielen pocit trpkosti. A bolesť.

Hovorím, i keď viem, že som nenašiel to pravé slovo.

— Verím, že Julo vie, že sa inakšie nedalo. A odpustí mi.

Jano pozrel na mňa:

— On ti môže odpustiť.

A ja som vycítil pokračovanie. Mal doložiť ešte: Ale ja ti neodpustím.

Na sebe cítim teraz, aké je to strašné, keď je niekto taký tvrdý ako Jano. Taký chlap. Aké je to strašné, že nemôže byť inakší. Pre mňa i pre neho. Lebo viem, že aj jeho to bolí.

Už viem, že ho nezastavím.

— Zbohom, Vlado, — hovorí ticho.

— Zbohom, človeče, — usmievam sa ja.

Dívam sa za ním. Ale ja nemám v očiach slzy. I ja som chlap. I keď som podliak a neverí mi nik. Možno i ja budem tvrdý v živote ako Jano. Ako skala. Od tejto chvíle. Ako sa stávajú ľudia tvrdí vždy vo chvíľach, keď nadarmo hľadali porozumenie človeka, ktorého mali radi.