Železné ruky

Som vo svojom domčeku v záhrade. Sám.

Vtedy, po otcovom odchode, mal som v očiach slzy. Hlúpe je, že som taký citlivý.

Mama ma láskala. Naraz však prestala a nezvyčajná tvrdosť bola v jej hlase.

— Čo urobíš? — spýtala sa.

Neodpovedal som. Hanbil som sa za svoje slzy. Inakšie som mal prijať skutočnosť, pred ktorú nás otec postavil. Nie slzami!

Mamka, akoby bola uhádla moju myšlienku, povedala:

— Nesmieš sa postaviť proti otcovi. Nechce ti zle! Každý rodič by najradšej videl svoje dieťa tam, kde by bola jeho budúcnosť najistejšia.

— Ale ja nechcem zaistenú budúcnosť so zamestnaním, ktoré nenávidím. Nechcem.

— A vieš dobre, syn môj, čo chceš?

Zarazila ma táto otázka. Aj mama pochybuje o mne?

— To nie je dosť, že chceš byť hercom. Tvoj plán nás nezbaví starosti o tvoju budúcnosť. I keby otec s tebou súhlasil.

Nevedel som si predstaviť, prečo pozerá mama na vec inakšie. Inakšie ako ja a inakšie ako otec. Myslel som si, že stojí vo všetkom pri mne a že jej záleží na tom, aby jej jediný syn bol šťastný. Povedal som jej to tvrdými a trpkými slovami. Že otec nechce moje dobro, nechce moje šťastie, to viem. Poznal som to preto, lebo som mnoho rozmýšľal o našom pomere. Ani teraz nehovoril otvorene. A nešlo mu o moju budúcnosť. Bránil iba seba, celkom egoistický, svoju budúcnosť, svoje postavenie pred všetkým, čo by mohlo nepriaznivo vplývať na jeho život, keby sa stal jeho syn komediantom. Videl som to jasne. Lenže i mama i otec sa mýlia, ak si myslia, že budú o mne rozhodovať bez opýtania. Keby sa o to pokúsili, videli by, že sa im nepodarilo vychovať zo mňa poslušného a pokorného otroka, i keď to možno chceli.

Vyšiel som a prudko tresol dverami.

A teraz tu sedím už hodiny. Pokúšam sa čítať. Ale nijako mi to nejde. Trápim sa a mučím.

Som pevne rozhodnutý nejsť na večeru. Tak cítim, že dnes by som nemohol sedieť s otcom pri jednom stole. Som rozdráždený a nemám náladu, v ktorej sa ustupuje. Mohli by sme sa chytiť, a potom by bolo zle.

Ale nech hovorí čokoľvek, včera bol dojatý. A možno mal aj radosť z môjho úspechu. Že by sa bol pretvaroval? Nie. Skutočne sa tešil. Lenže predovšetkým preto, lebo môj úspech bol aj jeho úspechom. Nebudú ho haniť za to, že má šikovného a nadaného syna.

Nejaké kroky počúvam v záhrade. Blížia sa. Škoda, že som sa tu nemohol zavrieť.

Dvere sa otvárajú. A v nich mama.

— Prečo dávaš na seba čakať? Či si chcel, aby som prišla za tebou?

Hanbím sa.

— Poď na večeru! — vraví mama ticho, ale rozhodne.

— Nejdem.

— Chceš zvadu a hriech. Otec dobre bude vedieť, prečo si neprišiel. A poznáš jeho povahu. Aký býva prudký a čoho je schopný, keď sa niekto postaví proti nemu.

— Poď, — povedala znovu. — Musíme zachovať pokoj v našom dome.

Kráčame našou záhradou spolu s mamkou. Augustový večer tíško sa blíži.

Spočiatku sme mlčali pri večeri všetci.

Už sme sedeli pri stole, keď otec prišiel. Pozdravil a sadol si. Viera sa pomodlila.

A tu otec uprel pohľad na mňa. Bol to prenikavý pohľad. Chcel vniknúť do hlbín. Sklopil som oči.

Viera začala štebotať. Že z hračiek, ktoré sa robia vo fabrike, dostala len húsku. A že tá húska má zelený zobák. Kto to kedy videl, aby húska mala zelený zobák? Prečo nemá červený?

Na mojej tvári zjavil sa diabolský úsmev.

— Vieš, Vieročka, — povedal som jej, — to máš tak. Dospelí ľudia radi by poúčali malé deti. Ale nevedia ani toľko, že húska má mať červený zobák.

Pokračoval som, ako keby som nebol spozoroval mrazivé ticho okolo stola.

— Dospelí sa detí nepýtajú na nič. Je im jedno, či sa ti to páči, že ti dávajú húsku, a či by si sa nehrala radšej so sliepočkou alebo kačicou. Rozkážu ti, že ti musí byť dobrá húska so zeleným zobákom, a ty musíš čušať.

Otec pozrel na mňa. Cítil som, že porozumel. Dojedol večeru s nezmenenou tvárou. Len keď som sa zdvihol od stola a poďakoval sa, aby som mohol odísť, povedal len toľko: — Zostaň!

Vo mne kypela zlosť. Nenávidel som chvíle, v ktorých som musel počúvať ako otrok. Tvár sa mi vôbec nezmenila, iba som si zahryzol do perí a opakoval som si: Si otrok, otrok, otrok. Keby si bol slobodný, povedal by si len toľko: Ľutujem, ale nezmením svoju mienku. Robíte i so mnou to isté, čo s Vierou. Hodíte jej húsku so zeleným zobákom a je vám celkom jedno, že sa jej ten zobák nepáči alebo že by chcela inú hračku. Mňa chcete prinútiť, aby som študoval právo, a je vám celkom jedno, že sa chcem stať hercom. Len či my, deti, musíme padať na kolená, byť šťastné a spokojné s tým, čo nám dávate vy, veľkodušní a milujúci rodičia? Keby ste vedeli, ako sa nám protiví človek, ktorého by ste chceli z nás spraviť vy! Ten ponížený otrok!

Stál som pri stole a mlčal. Čakal som, že sa mi otec prihovorí.

Ale otec sa neprihovoril. Nechal ma stáť. Krv mi vstúpila do hlavy. A predsa som mlčal. Iba na mamku som pozrel, ale bez výčitiek. I ona to vedela, že znovu sa stratili všetky moje nádeje.

A tu vybuchla.

— Čo chceš od neho?

— Poviem mu to sám, — odpovedal otec.

— Tak mu to povedz! A netráp ho!

— Že ja ho trápim? — skríkol naraz otec. — Ja? Môjho syna?

Ó, aké to bolo čudné, čo povedal otec. A ja som mu predsa veril v tejto chvíli. Aj vďačnosť musel cítiť v mojom pohľade. Niečo krásne bolo v jeho priznaní, že by ma nemohol trápiť preto, lebo som jeho syn. Bolo to také krásne ako chvíľa na zábave, keď som spozoroval, že je dojatý. Len prečo musím myslieť na to, či boli jeho slová úprimné?

— Povedz mi, — obrátil sa naraz ku mne, — nie si rád, že ťa pošlem študovať právo?

Odpovedal som pokojne, akoby som bol už našiel seba.

— Nie som rád. Všetci moji spolužiaci si mohli vyvoliť, čo budú študovať.

— Len či je medzi nimi i taký, ktorý sa chce stať hercom?

— Nie je, — odpovedám.

— Vidíš, — povedal triumfálne. — Iste si všetci zvolili poriadne občianske povolanie.

— Možno si ho zvolili preto, lebo ani jeden z nich necítil nijaké zvláštne nadanie, — povedal som s presvedčením, že začínam bojovať. — Môj prípad je však iný. Moji spolužiaci ma videli hrať a pokladali ma za rodeného herca. Boli presvedčení o tom, že pôjdem študovať na divadelnú akadémiu.

— Medzi tú háveď? Medzi tú bagáž?

— Možno v tej hávedi je viac statočných a úprimných ľudí ako medzi tými, ktorí si zvolili poriadne občianske povolanie.

— Dosť! — skríkol otec a vstal. Nevedel som, čo ho tak rozčúlilo, ale vyzeral strašne. Urobil niekoľko krokov ku mne. A naraz sme stáli proti sebe.

Ale v tej chvíli postavila sa aj mama medzi nás.

— Čo chceš od Vlada? — spýtala sa otca.

— Naučiť ho, ako sa má syn s otcom rozprávať.

— Doteraz to vedel. Nikdy neboli v našej rodine takéto výstupy.

— Máš pravdu! Začali sa presne vtedy, keď nám pán syn dorástol. Môžeš mať z neho potešenie.

— A čo zlé som spravil? — zamiešal som sa i ja.

— Mlč! — zreval otec a v návale zlosti chytil stoličku a zdvihol ju na mňa.

Zasa tie slzy. Ale nie sú to slzy bezmocného človeka. — Udrite! — zvolal som celkom blízko pred ním, lebo mama bola teraz už mimo nás. Bola to vec len nás dvoch. — Udrite a zabite! Bude lepšie zomrieť, ako žiť taký život!

A tu v tichosti sme počuli výkrik. Výkrik a potom desivý plač.

To plakala Viera. Viera, ktorá nikdy v živote nevidela niečo také strašné ako tento výstup.

Mama priskočila k nej a vzala ju na ruky. Ale dieťa bolo prestrašené. Jeho plač znel ako strašlivé zavýjanie. Počúvali sme ho bezmocne. A pochopili sme, čo sa odohráva vo Vierkinej duši. Pochopili sme to, čo sme nevideli, akí strašní musia byť ľudia, keď sa postavia proti sebe. Aj to sme chápali, že mamka nadarmo láskala. Vierka kričala neznesiteľne ďalej.

— Choď s ňou do spálne, — povedal otec celkom ticho. — Azda sa tam utíši.

Mama vyšla s Vierou.

Ostali sme s otcom dvaja. Nedívali sme sa na seba.

Keď prehovoril otec, jeho hlas bol zlomený. Nie v jeho hlase bola tvrdosť, ale v tom, čo povedal.

— Ak nechceš študovať právo, pôjdeš s maturitou do úradu.

*

Noc bola ťažká.

Ako to mohol urobiť? Stoličku zdvihnúť na mňa!

Keby ju bol hodil do mňa, nebol by som sa uhol. Prečo by som mu to bol prekazil, keď ma raz chcel zabiť? Načo žiť, keď ťa tvoj otec chce zabiť?

Musel byť rozzúrený, že sa nemohol ovládnuť. Rozsrdiť sa vedel aj pri iných príležitostiach, a predsa sa našlo v ňom vždy niečo, čo schladilo jeho prudkosť. Či to bolo len preto, lebo som ja nebol dosť poslušný a pokorný? A odvážil som sa zotrvať pri svojej túžbe a neprijal som jeho vôľu ako rozkaz, ktorý musí byť bezpodmienečne splnený?

Neviem.

Po tom, čo sa stalo, sám som nevedel, čo mám robiť. Tento výstup mnou otriasol. Nezabudnem ho tak ľahko. Nechcelo sa mi veriť, že otec použije násilie. A predsa bolo z jeho hrozby zrejmé, že ma chcel prinútiť prijať jeho rozkaz. Len či by splnil svoju hrozbu a či nebola len prázdnym slovom?

Odpoveď na túto otázku bola pre mňa veľmi dôležitá. Lebo po úvahách, ktoré trvali dlho do noci, rozhodol som sa, že sa ľahko nedám. Postavím sa proti tomu, čo chce otec. Pravda, bol by to koniec nádejí, že sa raz stretneme. Lebo postaviť sa proti nemu a ešte dúfať, že mi raz dovolí, aby som sa stal hercom, bolo by iba bláznovstvo.

Nie, otec nepopustí. Je to zrejmé z jeho doterajšieho postupu. A bude mu to jedno, či ja sa spýtam, alebo nejaký cudzí pozorovateľ nášho života a nášho sporu dá si otázku: Môže sa ešte niekto po použití takého násilia volať otcom?

Lebo otcovi nezáleží na mienke cudzích ľudí. Ani na tom, ako zmýšľa jeho syn. Bolo to dávno, keď nás spájalo podivné puto, cit hlboký a mocný. Nemôžem za to, že u mňa nesúhlasí predstava otca so slovami, počínaním a úsmevom môjho otca, a každá chvíľa, v ktorej sa stretávame, ženie nás od seba vždy ďalej. Možno budem raz v ňom vidieť iba nepriateľa. A budem ho i nenávidieť ako nepriateľa.

Bolí ma to a viem, že je to strašné. Ale tak cítim, že ho už teraz nenávidím.