Železné ruky

A vrátil som sa k mamke. Dávno som sa s ňou neporozprával. Ale len vtedy, keď som sa dostal do jej blízkosti, keď som už sedel pri nej na diváne, mohol som si priznať úprimne, že som túžil po tejto chvíli.

Sedeli sme pri sebe a nehovorili. Vedeli sme takto sedieť. Mlčať a vlastne hovoriť. Hovoriť o tom, že na tejto šírej zemi niet dvoch ľudí, ktorí by si boli takí blízki a mali sa tak radi. Zriedka sme si to povedali slovami. A predsa sme to cítili ustavične. Mnoho trpkých skúseností v živote hnalo ma až sem k jej divánu a vlastne aj teraz som si tu zastal s tými istými pocitmi, s tým žiaľom a možno s tou nádejou a vierou ako chlapček, vracajúci sa z bitky, v ktorej ho ubil mocnejší. A nemusel som povedať: Ubitý som, mama moja! Ona to vedela. Kedysi ma láskala požehnanými rukami. Teraz ma láskala svojím pohľadom. Naraz sa obrátila ku mne.

— Už sa nehneváš, syn môj?

Zahanbila ma strašne. Ale nepohol som sa. A ľahšie by bolo bývalo ujsť po tejto otázke. Ujsť a vrátiť sa možno len potom, keď už to prebolelo. Ale ja som vytrval. Červenal som sa, ale neodišiel. Len som cítil, ako bolí táto otázka, bolí, keď to mama nechcela.

Díval som sa na jej hlavu a naraz som nemohol zahnať myšlienku na jej život, na obdobie, ktoré som si už pamätal a spomínal ako známe. Na dni, na ktoré som sa díval jasne, pohľadom dozrievajúceho človeka, nachádzajúceho už aj zrnko pravdy v živote dospelých, ku ktorému sa náhlivo blížil. Pokiaľ sa pamätám, vždy som videl v mamkinom živote čosi mučenícke. Nebolo to niečo, čo sa dalo zistiť pohľadom. Iba cítiť sa to dalo, že celý svoj život prináša ako obeť.

I teraz sa vrátila otázka, ktorá ma často trápila, prečo sa mama neoblieka krajšie. Býva vždy veľmi skromne oblečená, má rada spoločnosť, a predsa nechodieva nikam. Sedáva doma a nikdy nemá prázdne ruky. Viem, že nie sme boháči. Ale nie sme ani chudobní natoľko, aby musela od rána do večera bez odpočinku pracovať.

Musí to mať hlbšiu príčinu. Šípim to od chvíle, keď som začal pozorovať jej život. Svojou skromnosťou chcela vyvážiť otcovu náročnosť. Otec sa rád ukazoval. Pravda, všade sa len ukázal. Nerád sa stýkal s miestnymi potentátmi. Obliekal sa dobre, pokiaľ sa to dalo v rokoch po vojne. Otec vedel nosiť šaty aj z horšej látky tak, akoby boli najlepšie. O tom, aké kontrasty stretávali sa v tomto manželstve, najvýraznejšie hovorila okolnosť, že otec nemal vyslovených priateľov. Zato mama mala priateľky, ktoré ju často navštevovali, i keď ona nikam nechodila.

A predsa mi bolo mamky vždy ľúto. Mal som vždy výčitky, keď som sa zberal s otcom na nejakú zábavu a ona nešla. Vedel som, že by sa bola rada zabavila, posedela v spoločnosti, v ktorej mali ľudia na tvári aj úsmev. Volal som ju vždy. Ale nepamätám sa, že by sa bolo stalo len raz, aby ju zavolal aj otec. Možno to nechcel počuť od nej samej, že si nemá čo obliecť. Bola to pravda? Myslím, že hej. Ale prečo? Prečo si nemala čo obliecť?

I keď skoro nikam nechodila, nedala cítiť, že to je pre ňu obeť. V takejto chvíli len to sme cítili ako jemný dotyk rúk, že ona netúži opustiť svoj domov, že nežiada sa jej nikam. Lebo nadovšetko mala rada svoj domov. A náš domov bol predovšetkým jej domovom, preniknutým jej duchom. Málo ľudí chodievalo k nám, zriedka sme mávali hostí, ale každý, kto vstúpil do našej domácnosti, cítil, že ona je tu prvou osobou. Jej láska preniká a drží spolu celú rodinu. Bez nej by sa bolo rozpadlo všetko.

Ona tu stála pevne. Ale tak to bolo krásne. Môcť opúšťať ju, ale vždy sa vracať k nej ako k istote. Ako hlučne sme si vedeli my nárokovať od života to, o čom sme si mysleli, že nám právom patrí. A ona ako ticho vedela vždy ustúpiť a nežiadať za to nič. Dívať sa na nás s tvárou pokojnou, akoby mala všetko na svete a nemala nijaké túžby.

Teraz, keď tu sedím pri nej na diváne, akoby som sa bol k nej vrátil zďaleka, dívam sa na jej sklonenú hlavu a myslím na to, ako bolestne sa ma dotkla jej otázka. Či som sa mohol hnevať na ňu? Ja? Syn na matku?

Nesmel som, a predsa som cítil niečo podobné. A preto jedinou odpoveďou na jej otázku mohla byť iba prosba a odpustenie. Musím poprosiť mamku, aby mi odpustila. A ona mi odpustí iste.

Tu vošla Viera.

Pritúlila sa k mamke a odtiaľ sa vyzývavo dívala na mňa.

Načo vošla? Hneval som sa na ňu. Pred ňou som nechcel mamku prosiť. Vyrušila nás. Či je vo mne ešte stále akýsi protivný vzdor? Nemôžem zabudnúť?

A mama cíti, že vo mne nie je jasno. Že sa tam odohráva zápas. Pokúsi sa obrátiť moju pozornosť na Vieru. Je to jemné upozornenie, že mám sestru, na ktorú už dlhé dni zabúdam.

— Zahraj sa s Vierkou, Vladko! Ani nevie, že má brata!

Som vinník, mama moja! A nie je to posledná myšlienka na moju vinu. Ani posledný pokus poprosiť vás o odpustenie. Ja cítim, že príde ešte chvíľka. Možno väčšia, mocnejšia a túžba moja v nej za odpustením bude ešte čistejšia a krajšia.

Uvidíte, mama moja. Len z tejto bitky chcem vyjsť ako víťaz!

Usmievam sa.

Viera je huncút. Myslí si, že sa usmievam na ňu. Už nesie mlyn. Budeme sa hrať.

*

Je večer. Vraciam sa zo záhrady.

Už dávno som nevidel chlapcov. Ale nestarám sa o nich. Úloha všetkých postáv, ktoré v poslednom čase vstúpili do môjho života, je objasnená. Len jedna zostáva záhadou. Tuberák. Prečo sa však starať o neho?

Prítomnosť chorého človeka núti myslieť predovšetkým na vážne veci. My sme vari potrebovali niekoho, kto by nás upozorňoval svojou prítomnosťou na druhú stránku života zavše, keď sa rozprúdil medzi nami rozhovor, plný daromností. Chápal som, že chorý bol citlivejší ako iní. Že odišiel hneď, keď Paľo Chrenko zívol. Urážalo ho to prosto, že taký tĺk ako Paľo, ktorý má šťastie iba v tom, že k svojej sprostej kotrbe má niekoľko stotisíc svojho otca, môže zívnuť, keď on hovorí. Bol iste stále rozdráždený a veľmi nešťastný. Ľutujem ho, ale nechápem, prečo by som mal byť ja zodpovedný za jeho život. Viac za jeho život ako za život iných ľudí.

Skutočne je mi ho ľúto. Lebo musí to byť strašný pocit očakávať smrť. A rád by som mu pomohol, ak sa ešte dá. Pred chvíľou som sa chcel spýtať mamky, či by som ho nemohol priviesť do záhrady. Nepoznám ho, neviem, kde býva, či nezdravý byt nepomáha chorobe v ničení jeho zdravia. Len ktovie, či by prišiel. Veď správal sa ku mne celkom nepriateľsky a odmietavo. Nepredstavil sa a ako neznámy spustil na mňa útok. Podľa neho som nehral dobre. Tú poznámku mohol urobiť aj vtedy, keby bol pri svojom príchode povedal svoje meno. Či aj on predpokladal o mne to, čo ostatní chlapci? Že ho poznám a viem, kto je?

Neprišiel by, i keby som ho volal. Ani v spoločnosti chlapcov sa neukázal, keď tušil, že ja prídem aj na druhý deň. Teraz už chodí zasa. Pošepli mu chlapci, že prekážka zmizla. Ja som odišiel a on sa vrátil.

Len prečo by ma musel nenávidieť? Keď sú mu protivní zdraví ľudia a nenávidí ich preto, lebo on je chorý, mal by nenávidieť každého. Prečo však vzbudzovali Janove slová dojem, že pomer medzi mnou a ním mal by byť inakší ako medzi ním a ostatnými chlapcami? Veď boli medzi nimi aj synovia bohatších rodičov ako ja. Či v manzardke Ondriša Sklenára bol by Jano povedal to isté ako u mňa v záhrade? Že by to bolo niečo pre Jula?

Niečo tu musí byť, čo som nezbadal hneď na začiatku môjho styku s chlapcami. A to bol kľúč tajomstva Janovho správania. Lebo ja som nijak nezapríčinil, aby Jano smel so mnou tak zaobchádzať ako vtedy večer tu v záhrade. Ale ani on, ako ho poznám, nebol by tak vystúpil bez príčiny. Prečo to urobil? Kde je tu vysvetlenie? Ako rozmotať to zamotané klbko? Obrátiť sa na cudzieho? Len či by sa takým činom nedozvedeli i nezasvätení o našom rozchode s Janom? A priamo na Jana sa obrátiť? Stúpil by som na cestu, ktorá vedie nazad k nemu a k Anke.

A k Janovi sa priblížiť nechcem.

Na Anku sa nehnevám. Iste ani ona na mňa. Prečo by som ju neoslovil?

Jej sa spýtam, ak sa dá so mnou do reči. Možno bude vedieť toľko o tuberákovi, koľko chcem vedieť o ňom ja.

A zajtrajší deň prinesie vysvetlenie.

*

Ankin a Janov otec je obuvník. Ich skromný domec vpredu s dielňou má výraz spokojnosti. Tu som sa prechádzal predpoludním a čakal na to, že Anka vyjde. V tom čase hodne ľudí otvorilo alebo zatvorilo dvere dielne. Ale ani Anku, ani Jana som nevidel medzi vchádzajúcimi a vychádzajúcimi. A keď ma vyčkávanie omrzelo a rozhodol som sa, že pôjdem domov, zvonili už na poludnie.

Veď Anku by som mohol ľahko nájsť! Stačilo vojsť k nim jednoducho. Bol by som však musel vystihnúť chvíľu, v ktorej by Jana doma nebolo. A musel som sa ponáhľať. Urýchlene vybaviť celú vec. Každý deň sa mohla uskutočniť otcova hrozba. Už zajtra ma mohol zavrieť do fabriky. A to by znamenalo koniec. Z priateľstva a blízkej známosti s niektorými chlapcami, z príjemných chvíľ pri skúšaní aktoviek alebo pri večerných stretnutiach v parku zostali by iba trpké spomienky alebo groteskné torzo.

Popoludní znovu som sa vrátil do blízkosti spokojného domca a pozoroval som ďalej. Dúfal som, že Anka možno pôjde na hodinu klavíra ako vtedy, keď som ju po prvý raz zazrel. Dosť dlho som však čakal nadarmo. Iba po dobrej hodine otvoril vrátka Jano.

Pomaly tiahol v popoludňajšej horúčave k hlavnému námestiu. Moje nádeje ožili. Keď už zmizol za rohom a dalo sa rátať s tým, že je už dobre ďaleko, vošiel som do dvora spokojného domca. S pánom majstrom som nechcel prísť do styku. Zaklopal som na dvere kuchyne.

V kuchyni som uvidel Anku. Pozdravil som. Staršia žena pri sporáku bola pravdepodobne jej matka. Kývla, keď som povedal, kto som, ale pritom preletel jej úsmev na tvári. Či sa mi to len zdalo?

Anka sa naklonila k matke a šepkala jej niečo. Počul som však, ako jej hovorila mať.

— Len na dvor, a nie ďalej!

Vyšli sme na dvor.

Anka sa hneď spýtala: — Prečo ste prišli?

— Hneváte sa na mňa? — pýtam sa jej.

— Nie, — hovorí.

— Tak aspoň vy mi poviete to, čo mi Jano nepovedal.

— Ak to budem vedieť.

Dívam sa jej do tváre, ale počúvam pritom, že niekto za mnou vošiel do dvora.

Jano mi stojí za chrbtom a spytuje sa: — Koho hľadáš?

— Nie teba, — vravím mu.

— Viem, — posmieva sa Jano. — To by si nebol musel sliediť tu od rána.

Jano teda vie, že od rána striehnem na príležitosť stretnúť sa s Ankou. A chcel si ma chytiť. Dobre.

— Aj tebe som sa prišiel poďakovať za zanášanie, — hovorím mu. — Za to, že sa môj otec dozvedel, ako chcem študovať právo.

A už stojíme v bojovnom postoji pri sebe.

— Ja som mu to nezaniesol, — odpovedá Jano. — Otec to povraveli.

— A otcovi kto? — spytujem sa.

— Myslíš, že to bola podlosť odo mňa?

— Som presvedčený o tom, — kričím mu do tváre.

A tu sa zamieša Anka.

— Dajte si pozor! O chvíľu bude na dvore celá dielňa a ukážu sa všetci susedia.

To nás zháčilo trošku.

— Počujte ma, Vlado, — hovorí Anka celkom ticho. — Jano to povedal len preto, lebo sám bol nešťastný. Jeho štúdiá prišli do reči pred otcom a videl, že nieto pre neho možností ďalej sa učiť. Zlosť hovorila z neho, bezmocný vzdor. A povedal to len preto, aby otec videl, ako sa chystajú do života synovia iných rodičov! Ako si môžu zahrávať so štúdiami, ktoré on chcel brať vážne!

— A že by váš otec bol utekal s tým, čo mu Jano prezradil, hneď za mojím otcom?

— Stretli sa niekde a porozprávali sa, — hovorí Anka celkom pokojne.

Na to som nemyslel.

— Tak ty si čistý, — hovorím Janovi.

— A ty, — hovorí on. A gamby sa mu opovržlivo stiahli.

— Či som ti ja vykonal niečo podobné?

— Mysli na Jula!

— Neviem, čím som sa voči nemu previnil. A neviem, prečo by som sa mal práve ja správať k nemu inakšie ako ostatní.

— Nevieš? Zasa cigániš!

— Nie, — odpovedám ticho. — Neviem to prosto. — A naraz cítim, akoby sa bolo niečo uvoľnilo vo mne. Že opúšťajú ma sily i vzdor. Hovorím len toľko. — Veď ani neviem, kto je…

Je tichosť. Anka už odišla. Stojíme tu iba dvaja na dvore.

Jano mi hovorí: — Poď!

Idem poslušne za ním.

*

Nešli sme ďaleko. Len po dreváreň. Bola opretá o dom.

Vošli sme.

— Tu nás nik nepočuje, — hovorí Jano.

Ani slova som nepovedal. Sadol som si na klát.

— Človeče, tak ty si to nevedel, — vraví Jano. — A ja…

— Hovor, — prerušujem ho a môj hlas je prísny.

— Len aby si sa raz nehneval na mňa za to, čo ti poviem.

— Rozprávaj, — hovorím mu znovu.

— Sprosté je, — cedí Jano cez zuby, — že ti to musím povedať ja.

— Julo je tvoj brat, — povie naraz. A doloží: — Vie to celé mesto.

Akoby ma bol zasiahol blesk.

— Môj brat?

— Je nemanželský syn tvojho otca, — pokračuje už Jano neúprosne. A akoby aj v tomto prípade potreboval svedectvo, doloží zasa, že každý o tom vie. A potom zmĺkne. Tichosť je neznesiteľná. Nemôžem to pochopiť. Je to omračujúci úder. Obzerám sa po drevárni a cítim, že je celkom zbytočné tu zostať. Nik nemohol vedieť, že tu prežijem najväčšie prekvapenie svojho života. Prekvapenie! Aké suché, fádne slovo! Ešte si neviem ani to uvedomiť, čo cítim. Je to chaos myšlienok. Mal by som sa odtiaľ vyslobodiť. Musím preč! Áno!

Jano ma sleduje pohľadom. Vo dverách ma chytí, keď odchádzam.

— Človeče, spamätaj sa!

Vytrhnem sa mu a kráčam ďalej.

Musím byť sám!