Železné ruky

Namierili sme do parku. Už prv sme sa boli dohovorili, že po návšteve u Jula pôjdeme sa podívať na lavicu ťažkých prípadov.

Cestou sme nehovorili. Možno Jano sa nechcel prihovoriť. Bol presvedčený, že sa vraciam sklamaný. Nepopieram, inakšie som si predstavoval cestu spiatky. Chcel som sa vracať s radosťou.

A čo cítim teraz? Čo som chcel vlastne od neho? Aby bol unesený mojou blahosklonnosťou? Či som mu nemusel byť priam protivný v póze, v ktorej som sa ukázal pri jeho posteli a dával mu na vedomie, že som sa k nemu ponížil?

Spomínal peniaze! Ako opovržlivo! Mal pravdu! Či to nebolo opovrhnutie? Bol skutočne vďačný a ja sa dozvedám z jeho prudkých slov niečo, čo mi lahodí. Otec ho podporuje. Stará sa o neho. A predsa aká bolesť v jeho slovách, keď si uvedomuje, že sa nesmie k otcovi priznať.

Mohol byť inakší, aký bol? Ak bol v niečom zlý, mohol byť tisíc ráz horší. Ja som očakával od neho, že s nesmiernou radosťou prijme nielen moju návštevu, ale aj moje vyhlásenie, že ho pokladám za brata. Len teraz cítim, že predstava, s ktorou som sa k nemu priblížil, musela ho urážať. A vyjadril sa správne, keď povedal, že nechce almužnu. Lebo to, čo som mu dával, bola len almužna. Také do vetra hodené slovo, ako to moje, mohlo byť len almužnou. Žiaľ, v živote nič lepšie nemôže dostať od nás. Ani otec, ani ja by sme ho nemohli postaviť na roveň zákonitému synovi. A to, čo som mu povedal, dokázať skutkom.

Priznávam sa, na to som nemyslel. Iba to som očakával od neho, aby sa zachoval tak, ako som si predstavoval správanie nezákonného syna v takomto prípade, človeka bez sebavedomia, poníženého a pokoreného. Aký som bol hlupák! Akého nízkeho zmýšľania! Obyčajný grobian! Ako som mohol myslieť na to, že je v niečom iným človekom, ako som ja?

Bude to ťažká robota, kým ho presvedčím, že moje zmýšľanie je úprimné. A potrvá to dlho, kým sa priblíži chvíľka, v ktorej pocíti aj on, že je mojím bratom. A že patríme k sebe.

Jano sa ozval, keď sme sa priblížili k parku.

— Akú mienku máš o nej?

A ja som vedel, že myslí na Julovu matku.

Ozaj, Julova matka! Aké pekné bolo od nej dať pozdraviť moju matku. Nesmiem byť nespokojný a netrpezlivý. Už pre ten pozdrav hodno bolo vojsť do smutného domu.

— Julova mať je vzácna žena, — hovorím Janovi.

Ten ožil celkom.

— Ty teda neľutuješ, že sme boli u nich? Nevraciaš sa sklamaný?

— Nie, — hovorím.

Mlčky pokračujeme v ceste. Ja myslím na Julove slová. Chudáčik, ako mohol povedať, že by bol lepšie zahral moju úlohu! Nikdy som nepočul o tom, že by bol hral divadlo.

Máme rovnaké myšlienky s Janom. Hovorí mi práve v tejto chvíli:

— A s tým herectvom má takú mániu. Nehnevaj sa preto na neho.

— Nie, nehnevám sa.

Len jedno cítim teraz celkom zreteľne.

Ako ma musel nenávidieť.

*

Keď sme prišli k lavici ťažkých prípadov, neprichystali nám chlapci mimoriadne privítanie. Ani sa veľmi nedívali na nás. Nikomu z nich neprišlo na rozum spýtať sa, kde sme boli tak dlho, alebo odkiaľ ideme. Ba ani odo mňa nevyzvedal nik, kde som bol včera alebo predvčerom. Ale z toho, ako sa správali, dalo sa cítiť, že všetci vedia, odkiaľ ideme.

Miesto nám hneď uvoľnili dvaja mladší veľmi ochotne. Ináč dosť chlapcov stálo okolo lavice, účasť bola mimoriadna. I potom, keď sme si sadli, bola tichosť úctivá, ba priam slávnostná. Chlapci súhlasili s našou návštevou. Ba očakávali, že sa uskutoční.

Ale keď som tu sedel medzi nimi, prekvapil ma naraz pocit, akí sú mi všetci cudzí! Všetci okrem Jana. Sme stisnutí na tejto lavici, ale nič nás vnútorne nespája. Kde vzali všetci títo právo miešať sa do nášho súkromného života? Lebo všetci títo chlapci vnikali do najintímnejšieho života mojich rodičov. Vnikli aj do môjho života násilnícky a bezočivo. Ja o nich vôbec nepoznám také tajomstvo ako oni o mne.

Toto som teraz pocítil ako úder. Nie o to išlo, že by som o tom nebol vedel. Vedel som o tom i doteraz, len som si to neuvedomil. A iba tu sledovala toto poznanie myšlienka: Prečo sa vrátil môj otec sem? Prečo sa vrátil, keď v tomto mestečku žijú ľudia, ktorí patria do jeho druhého života?

Miesto vo fabrike bolo mimoriadne výhodné. Ťažko sa dalo myslieť na inú odpoveď. A tak boli obaja viazaní k tomuto mestu. Viazaní, i keď muselo byť pre nich dvojnásobným utrpením žiť v meste, kde sa museli vidieť. A mohli iba bezmocne nenávidieť ľudí, ktorí s opovrhnutím alebo posmešným úsmevom pozorovali ich terajší život a mysleli pritom na minulosť. Lebo minulosť žila. Jej tieň padal na ich život.

Rozhovor medzi chlapcami sa začal veľmi opatrne. Tentoraz sa hovorilo o operetke, ktorá mala veľký úspech v meste, kde chodili chlapci do gymnázia. Hrali ju pohostinsky profesionálni herci a uchvátila obecenstvo. Kdekto hvízdal z nej už melódie i v našom meste. Chlapci celkom vážne rozmýšľali o tom, že ju zahrajú u nás. Len spevákov potrebovali. Vlastne, hercov, ktorí by vedeli spievať.

Mlčal som. Len keď sa ozval hlas, či by bolo múdre pokračovať operetkou v práci, ktorú začali študenti predstaveniami niekoľkých vážnych hier v našom meste, ozval som sa i ja. Počúvali ma, z toho však, ako prskla tu a tam poznámka, cítil som, že slávnostná nálada sa stratila, a keby sme sa pustili do bitky, našlo by sa málo takých gavalierov medzi nami, ktorí by nebodli s radosťou ta, kde by protivník nebol chránený. A hneď som to skúsil aj na sebe.

Vyhlásil som, že návrh nie je toho hodný, aby sa vydal do sveta z lavice ťažkých prípadov. Mohli byť niektorí z našich profesorov smiešni a detaily ich vychovávateľskej práce chybné. Museli sme im však veriť, keď nám hovorili, že sme materiál, z ktorého sa stavia naša budúcnosť. A tá žiada od nás, aby každý kameň a každá tehla, použitá pri stavbe, bola bez chyby. Operetný svet je nám cudzí. To nie je náš svet. Operetami nevychováme ľudí pre národ. A neposilníme v nich lásku k svojeti.

Keď som skončil, hneď odznela poznámka:

— To znelo trošku profesorsky.

Chlapec, ktorý to povedal, stál za nami.

— Nepopieram, — odpovedal som mu. — Ale profesor, ktorý k nám takto hovoril, bol znamenitý človek a mal pravdu.

— Mal, — zívol ktosi.

— Ale sedliakov na javisku nechcú veľmi vidieť v našom meste, — počul som znovu ten istý hlas za sebou ako prv.

— Hľa, čo nevravia odchovanci operety, — zamiešal sa Jano. — Vidíš, hanbí sa za otcove krpce.

— Môj otec nenosil krpce, — odpovedal trafený a nedalo sa vedieť, či neznela z jeho slov urazená hrdosť.

— A keby bol býval?

Jano nedostal odpoveď.

— No veru, chlapci, mne sú blízki aj sedliaci na javisku. Tak ako v živote, — hovorí Ondriš Sklenár.

— A aby ste vedeli, — hovorí Jano, — budúci páni budú aj z roľníckych, aj z remeselníckych a robotníckych synov. Tým budú bližší sedliaci ako dnešným panským chlapcom, ktorí majú radi len operetky.

— Ani tí nie sú všetci rovnakí, — hovorí Ondriš.

— Nie sú. Ale doteraz poznám len jednu výnimku.

A tu sa ozval Paľo Chrenko, hlúpo ako zvyčajne:

— Veď aj Vlado len preto tie krpce rád, lebo vie hrať sedliakov.

— Vlado vie hrať aj pánov, — pripomína Ondriš.

— Možno, — odvrkne Paľo. — Ale operety iste preto nerád, lebo nevie spievať. Nemohol by hrať hlavnú úlohu.

To bolo už veľa! Vyskočil som a prudko som sa obrátil k nemu.

— Podľa teba som teda preto proti operetkám, lebo by som v nich nemohol hrať hlavnú úlohu?!

A tu mi odpovedal ten zo stojacich za mojím chrbtom, ktorý začal debatu:

— Pravdaže len preto! Veď my ťa dobre poznáme. Vieme, ako sa rád ukazuješ. Aj to, ako mnoho si myslíš o sebe.

Postavil som sa pred neho:

— Čo to má znamenať? Ako sa opovažuješ takto rozprávať?

Dívali sme sa na seba. A iba teraz som sa pomaly rozpamätával, odkiaľ je mi známa táto tvár. Bol to priateľ Paľa Chrenku. Akýsi Lajo. Široký úsmev roztiahol jeho ústa, keď povedal:

— Priveľmi sa nafukuješ! Preto si sa nechcel priznať ani k Julovi. Iba si klamal ľudí, že nevieš o ňom. Nechcel si! Taký nafúkanec!

V tejto chvíli som ho mal udrieť. Nedať mu hovoriť ďalej a vylepiť mu jednu. Neskoršie, keď som rozmýšľal o tomto protivnom výstupe, vycítil som, že tu v tejto chvíli mal dostať zaucho. A keby ho bol dostal, bol by musel každý bezpodmienečne uveriť, že to, čo hovoril, bolo iba bezočivé cigánstvo a že pravda je na mojej strane.

Ale neurobil som to.

Iba toľko som mu povedal: — Odvolaj to!

— Nie! — odpovedal v bojovnom postoji. — Prečo by som mal odvolať to, čo je pravda?

Ani teraz som ho neudrel. Ale obrátil som sa k chlapcom, ktorí sa vyjavene dívali na mňa. Nepoznali ma. Ani raz som sa nezamiešal pred nimi do bitky. Nevedeli, čo majú odo mňa očakávať. A spýtal som sa ich.

— Dáte mi satisfakciu? Lebo takéto veci nemožno vybaviť zauchom alebo bitkou!

— Čo chceš? — ozval sa Ondriš ako predseda.

— Vy musíte vedieť, že tento tu, — ukázal som na Laja, — cigánil. Povedzte mu to!

— Je to vec vás dvoch. Len si to vybavte sami, — hovorí Paľo Chrenko.

— Vy viete, že je to cigánstvo, čo povedal. Ak sa nepostavíte proti nemu, ste sami cigáni.

— Nono! — ozvali sa hlasy. A Paľo Chrenko hneď zaútočil na mňa.

— A kto nám dosvedčí, že ty hovoríš pravdu?

— Nechcel som odpovedať. Ale v tichosti, ktorá trvala už pridlho, cítil som, že pôjdem odtiaľ zahanbený, ak na túto otázku neodpovie niekto iný.

A tu povedal Jano.

— Ja to dosvedčím.

Pekné od Jana! Ale to bolo všetko, čo som mohol očakávať od neho.

— Jeden, — zasmial sa Lajo. A zase som videl jeho roztvorenú papuľu. — To je akosi málo.

— A my ti to raz neveríme, — povedal Paľo.

Tí dvaja to upiekli, hovorím si. Prichystali sa na tento útok. A vydaril sa im.

— Ja viem, čo je pravda, — hovorím všetkým. — A väčšina vás to tiež vie. Ale i keby bola pravda, čo tvrdí tento, — ukázal som na Laja, — kde by ste vzali právo miešať sa do mojich súkromných vecí a do vecí mojej rodiny?

Na to zmĺkli všetci.

— Opakujem, že sa zastávate cigánstva a robíte to vedome. Nechcem mať s vami nič. Ste sami cigáni!

Lavica ťažkých prípadov zaprotestovala.

— Aby si za to nezaplatil, — povedal Paľo.

— A aby ti rozlúčka neprišla draho, — pripojil sa Lajo.

Stál som pred nimi s opovržlivým úsmevom a len toľko som povedal: — Čakám!

Hodnú chvíľu som takto stál. Ale nepohol sa nik.

— Tak dobrú noc, — povedal som a vykročil.

— Zbabelec! — zavolal za mnou ktosi.

Obrátil som sa.

Vtom treslo zaucho. Dal ho Jano a dostal ho Lajo. Odvrátil som sa.

— Vlado, — počul som za sebou Janov hlas. — Počkaj!

Zastal som.

Počujem Janove kroky. Už je pri mne. Ideme ďalej spolu.

A Jano hvízda.

*

Ťažký bol tento večer.

Hovorím Janovi, že vidím do toho celkom jasne, Paľo a Lajo si to pripravili. Ondriš je vinný preto, lebo nezaujal stanovisko a ako predseda nezakročil. Kamaráti sa s Paľom, a preto sa nechcel s ním rozísť.

A Jano sa spytuje: — Že by len títo boli na vine?

— Všetkému na vine je to, že ma chlapci nenávidia. Nenávidia ma a nemôžu mi odpustiť ani to, čím som sa neprevinil. Tu je koreň zlého.

A Jano sa usmieva.

— Je v tebe niečo, čo ich provokuje a dráždi. Možno to, že vieš viac ako oni. Ale i ty si vinný. Veru tak, a darmo pozeráš na mňa. Načo také komédie? Satisfakciu, vraj! Nijaké satisfakcie! Prilepiť mu jednu a vec je vybavená. To je zásadný omyl, čo si im povedal. Takéto veci len zauchom a bitkou sa dajú vybaviť.

Jano zásadne schvaľuje zauchá a vôbec násilné skutky, ako najlepší prostriedok presvedčiť niekoho o tom, že nie všetko sa dá a nie všetko je dovolené. A ktovie, či nemá pravdu?! Lenže nie je to prostriedok pre každého.

— Tebe odpustia aj to zaucho, — hovorím mu.

— A že by ma prijali nazad medzi seba, — usmieva sa.

— Celkom iste bude ti vždy otvorená cesta k nim.

— Možno! Ale načo mi to hovoríš?

Jano má pravdu. Načo o tom hovoriť? My patríme k sebe.

— Zostali sme vlastne traja, — vraví.

— Myslíš na Jula?

Jano hvizdne. A je v tom radosť a istota.

— Julo je dobrý kamarát! Uvidíš!