Jano

Slnko vyskočilo nad hory a pozeralo do dediny, čo robí Jano. Jano bol obecným husiarom. Stál práve na konci dediny a volal:

— Daj husi, gazdiná! A navar mi dobrých halušiek!

Husičky jeho hlas poznali. Ponáhľali sa zo dvorov na ulicu a milo kričali:

— Dobré ráno! Dobré ráno, Janíčko! Či sme rady, že si zasa prišiel po nás! Ideme… ideme…

A Jano hrdo kráčal za svojím kŕdľom. Hrdo si vykračoval od chalúpky ku chalúpke a volal:

— Daj husi, gazdiná!

Bolo mu ešte len osem rokov, vlasy mal strapaté, nohy bosé a špinavé, nohavice samá diera, ale jemu sa zdalo, že je starým kráľom z rozprávky, pred ktorým pochoduje jeho veľké vojsko. Tak došiel pred panský dom. Slúžka práve vypúšťala husi z chlieva. Prvý vyskočil starý gunár. Ten gunár, čo vždy ťahal Jana za roztrhané nohavice, že ostali z nich len zdrapy. I teraz sa ponáhľal zvítať s Janom. Už dobehoval k bráne, ked zrazu vyskočil zo záhrady chlapec Igor a šľahol gunára bičom po hlave. Bič sa okrútil gunárovi okolo krku. Igor ťahal za bičisko a nešťastný vták trepotal sa v blate. To Jana nahnevalo. Mal rád starého gunára. A Igor bol planý panský chlapec. Jano ho nemal rád, lebo vždy sa posmieval jeho chudobe.

— Čo ti urobil ten gunár? Necháš ho!

— A ty čože chceš? Je vari tvoj? Veď je to náš gunár! Vieš, ty trhan!

— Pánča!

— Žobrák! — vykríkol Igor a už chcel šibnúť bičom Jana.

Ale Jano sa nedal. Priskočil k Igorovi, bič mu vzal a zahodil do blata. A bol by ho iste dobre zbil, keby nie Igorova matka, ktorá bežala synkovi pomáhať. Lež Jano utiekol. Len ešte vyplazil jazyk na Igora a pohrozil mu päsťou: — Počkaj, ty pánča, veď ti ja ukážem! — A už ho nebolo.

*

Na nižnom konci dediny mal Jano kamarátov. Boli to všetko jeho susedia. Vyrástli spolu v úzkej uličke, kde stáli ich chalúpky. Boli bosí — ako on, otrhaní — ako on, zašpinení — ako on. Všetci boli chudobní ako kostolné myši. Keď Jano dohnal husi až sem, zavolal na kamarátov:

— Chlapci, príďte aj dnes na pasienok! Budeme sa hrať!

*

A chlapci prišli. Bol tam Milan, Ondrej, Mišo, Jurko, Martin a ešte niekoľkí.

Pasienok oživol. Po pažiti rozišli sa biele husi. Bolo to, akoby veľké biele kvety rozkvitali na trávniku. Slnko sa smialo, vtáci spievali a vetrík rozprával rozprávky.

Chlapci sa pustili do roboty. Píšťalky sa darili. Mlyn na vode zaklepotal. Po riečke plávali člnky a plte. Malí mlynári i pltníci na brehu skákali a veselo pracovali. Len Mišovi sa to nepáčilo.

— Ale, chlapci, veď dnes by sme sa už mohli aj inakšie baviť!

— Tebe sa nič nepáči! Ty vždy vymýšľaš! — povedal Milan.

— A akože by si chcel? — spýtal sa Ondrej.

— Viete čo? — hovorí Mišo, — hrajme sa na zbojníkov! Včera nám náš dedo rozprával o zbojníkoch. A mne sa to páčilo. Zbojníci boli samí dobrí chlapi. Mali radi chudobných ľudí a zlých pánov trestali. Pánom brali a chudobným dávali. Keď stretli bohatého pána, zavolali: „Stoj, daj bohu dušu a nám peniaze!“ a už aj mierili pištoľami a zvŕtali valaškami. A páni sa ich báli!

— Ej, to by tak bolo niečo na to pánča Bogušovie! — zvolal Jano.

— Ej, veru by bolo!

A už sa aj hrali. Každý vedel niečo o zbojníkoch, všetci radili.

— Treba si nám vyvoliť kapitána, ako bol Jánošík!

— Nech je kapitánom Jano!

— Nie, kapitánom bude ten, kto je najmocnejší! — odpovedal Jano.

Zápasili. Najmocnejší sa stal kapitánom. Ale bol to predsa Jano.

— A teraz si každý spraví valašku a pištoľu! — rozkázal potom malý kapitán.

A chlapci robili nožíkmi z dreva valašky a pištole. Keď boli hotoví, nakládli si vatru a preskakovali ju. Učili sa aj spievať a tancovať odzemok. Mišo začal, ostatní mu hneď pomáhali:

— Kamaráti, ale ja som už hladný ako vlk! — požaloval sa Jurko.

— I ja!

— Aj ja!

— Ja tiež!

— Ale čo budeme jesť? — hovorí Jano. — Ja nemám dnes veru nič. Obed mi donesú od Macov varený.

Jano sa totiž stravoval každý deň v inom dome, kde mali husi. Raz sa mal dobre, raz zasa zle. Niekde mu dali chleba i slaniny do kapsy, inde zas len kúsok posúška. Ale v mnohých domoch nedostal nič. Keď mal, delil sa so svojimi kamarátmi, keď nemal — hladoval. I dnes bola jeho kapsa prázdna. No hladovať teraz nemal chuti, lebo vedel, že za potokom na veľkom panskom poli dorastajú už zemiaky. A preto hneď veselo zvolal:

— Hore sa, chlapci, nebojte sa! Kým žijeme, neumrieme! Hajde za potok na pole po zemiaky!

Milan a Ondrej už aj skákali cez vodu. Vzali si so sebou Janovu kapsu. Keď došli na pole, kľakli medzi rady a pekne zboku prstami podhriebali korienky. Dávali pozor, aby rastlinám neublížili. Nechceli narobiť mnoho škody. Kde zemiaky vybrali, hneď korienok prisypali zemou. — Ostatní chlapci nosili zatiaľ drevo na vatru. Keď sa Milan a Ondrej s plnou kapsou vrátili, bola už veľká pahreba prichystaná. Teraz nastala radostná práca. Zemiaky zmizli v pahrebe ako v hrobe. Chlapci si posadali potom okolo vatry a čakali, kým sa zemiaky upečú. Potom sa začala hostina. Zemiaky boli dobre upečené.

Chlapci jedli a jedli, až všetky zemiaky boli v ich žalúdkoch.

Potom si zasa spomenuli na pánča Bogušovie. Nik nemal rád toho Igora. Chodil vždy pekne vyobliekaný s bičom v ruke. Posmieval sa spoza plota každému a šibal bičom, koho len mohol. Ale na ulicu medzi chlapcov sa neodvážil. Bál sa, že by ho tam zbili.

— Kamaráti, to pánča musíme dostať sem medzi nás a poriadne ho zbiť! Veď sme zbojníci a zbojníci trestali zlých pánov! Kto ho sem dovedie? — spýtal sa mladý kapitán Jano.

Bola to ťažká úloha. Ale zbojníci boli smelí! Oni aj z domov odvliekli pánov a potrestali ich! A tak bolo treba aj Igora, ktorý vše býval len v panskej záhrade.

Prihlásili sa Jurko a Mišo. S nimi sa už raz Igor bavil pri plote. Veď mu bolo vždy smutno samému v záhrade! Neraz pozeral cez plot na ulicu, kde sa hrávali dedinské deti. A tak rád by išiel do hry za koňa alebo za slepú babu! Ale bál sa.

— Tak, — rozkazoval Jano, — Jurko s Mišom pôjdu po pánča a my ostatní postavíme za ten čas zbojnícku chalupu!

Stavanie rástlo ako z vody. Jeden nosil kamene, druhý kopal hlinu na brehu potoka, tretí staval, štvrtý pripravoval drevo na strechu — a o chvíľu stála chalúpka ako škatuľka. Chlapci boli dobrí majstri. Vedeli, ako sa domy stavajú. Kládli pekne do radov hladké kamene. Na ne nasypali trochu hliny a zas kládli nové rady kameňov. Takto to robili stále, aby sa v chalúpke mohlo nielen sedieť, ale i pekne stáť. Strechu spravili z drevených palíc a pokryli ju machom. A keď už boli hotové i dvere z kôry, posadali si milí chlapci do novej chalúpky a čakali svojich kamarátov s Igorom.

Aj tým sa darilo. Boli to bystrí huncúti. Keď došli do dediny pred panský dom, začali sa hrať na kone. Jurko bol koňom a Mišo kočišom. Vozom bola palica, ktorú kôň držal za jeden koniec a kočiš za druhý. Tak behali okolo panskej záhrady, kde sa pekne vyobliekaný Igor prechádzal. Zbadal ich, hneď.

A hneď sa začal aj posmievať:

— Ejha, akýže to kočiš, čo má len jedného koňa! A ani biča nemá!

— Požičaj nám svoj!

— A veru nepožičiam!

— Ale by si sa chcel s nami hrať, však?

— I tak nemáte druhého koňa…

— A chceš ním byť? Prijmeme ťa, ak nám požičiaš bič. Ale nám musíš doniesť chleba s maslom a medom a tých pekných čerešní hen z toho stromu!

Igorovi bolo dnes veľmi smutno samému. Tak rád by si vybehol ta na ulicu medzi deti. A ešte ďalej by chcel! Von, do poľa, kde práve zrejú klasy! — Von, na rozkvitnuté lúky, kde skáču kobylky! — Von, k šumiacemu potôčiku, v ktorom plávajú rybky a kúpu sa chlapci! — Alebo kdekoľvek, len aby to bolo von, niekde za touto hroznou samotou!

A preto si aj poskočil od radosti, keď ho chlapci pozvali. Zabehol do kuchyne, popýtal mamičku o veľký kus chleba s maslom a medom, pretože vraj je veľmi hladný, natrhal plnú čiapku čerešní a už aj bol na ulici medzi chlapcami. Mamička ani nezbadala, čo sa stalo. Len psík Frico hopkal všade za svojím pánom.

— Ale ja chcem byť kočišom, nie koňom!

— Dobre, dobre! Môžeš byť aj kočišom!

Jurko s Miškom sa zapriahli, Igor švihol bičom a hybaj cvalom popri záhrade za dedinu do poľa a na lúky. Kone leteli, leteli a Igor si mal nohy potratiť. Vliekli ho zadychčaného až na pasienok pred novú zbojnícku kolibu. Tam zastali.

Z chalúpky vyšli zbojníci. Posadali si do kolesa na kamene a začal sa súd. Nastrašený Igor až teraz zbadal, že ho chlapci oklamali. Chcel nadávať, šibať bičom, chcel chlapcom napľuť do očí, ale zbadal sa zavčasu. Áno, tu nie je jeho mamička, ktorá by ho zachránila. Jurko a Mišo predstúpili pred kapitána Jana a hlásili:

— Pán kapitán, urobili sme, ako si nám rozkázal! Igor je tu!

Jano vstal. Utrel si nos rukávom košele a začal:

— Dobre, dobre, kamaráti! Ďakujem vám, že ste priviedli pred náš súd to pánča. Som rád, že ho tu poriadne zbijeme! Hej, ty, prečo si sa mi vždy posmieval? Prečo si dnes ráno šľahol toho gunára?

— A prečo si ma vtedy po holej nohe šibol? — opýtal sa Ondrej.

— A čo som ti ja urobil, keď si ma včera prezýval? — vyzvedal Milan.

— Tak, teraz ťa budeme súdiť! — pokračoval Jano. — Najprv ťa dobre zbijeme a potom si oblečieš moje roztrhané nohavice a budeš dávať pozor na husi. Beda ti, ak ich pustíš na pole.

Tu chlapci chytili milého Igora za ruky a začali ho šibať prútmi i jeho vlastným bičom.

Igor kričal, volal, plakal, sľuboval, že už nikdy nebude zlý, ale to mu nepomohlo. Potom musel zobliecť svoje pekné šaty a obliecť si Janove roztrhané nohavice. Do pekných šiat vyobliekal sa kapitán Jano.

Teraz dali chlapci Igorovi do ruky strašiaka na palici a musel ísť za husami. Smiali sa mu, huncúti, až sa za bruchá chytali.

A Igor pásol. Práve mu prešlo niekoľko husí za potok, takže musel za nimi. Prešiel, a tu zbadal, že sú to husi z ich dvora. Viedol ich gunár, ktorého ráno šibol. To Igora dohnevalo.

— Počkaj, — vyhrážal sa mu, — to všetko pre teba sa mi stalo! Ja ti dám! Frico, chyť ho, chyť!

Pes skočil a už triasol gunára za krk. Gunár zatrepotal krídlami a bol mŕtvy. Toho sa Igor naľakal. A keď videl, že je už od chlapcov dobre ďaleko za potokom, vzal nohy na plecia a dal sa na útek — domov. Bežal, bežal, len tak lietali kolo neho zdrapy z roztrhaných nohavíc. Ale teraz už i Janom zatriasol strach. Videl, že Igora už nik nedobehne, a vedel, že bude zle, keď príde večer domov. Netešili ho už ani pekné šaty. Nevedel, čo s nimi. A keď doniesli chlapci starého gunára, takmer zaplakal nad svojím mŕtvym druhom.

No chlapcov to nezarmútilo. Ošklbali gunára, pri potoku ho rozrezali a vymyli — a už aj smažili na ražňoch kusy dobrej husaciny. Bola to veselá hostina!

Len Jano ostal smutný. Bál sa, čo z toho všetkého bude. Bál sa večera. A len keď sa ho chlapci dobre napotešovali, zaspieval si s nimi nad vatrou zbojnícku: