Dobré ráno!
— Nuž, a kdeže si sa ty tu vzal, chlapče? — opytoval sa bača.
Len teraz si spomenul Jano na domov i na všetko, čo sa stalo. Rodičia ho iste hľadajú. Mal by ísť domov. Ale on sa bojí! Jano sa strašne bojí otcovej bitky. Nie, nie, radšej nepôjde!
— Ty tu takto darebáčiš, — hovoril zas bača. — Keď nemáš čo robiť, mohol by si mi pomáhať ovce pásť. Aspoň niekoľko dní, kým sa mi uzdraví valach. Som teraz i tak sám. A nestačím na všetko! Nuž či chceš?
— Chcem, — odpovedal Jano.
Teraz bača vytiahol z kapsy chlieb a syr. Jano sa dal s chuťou do jedla. Ale jedlo zavoňal i bačov pes Dunčo. Hneď pribehol od oviec k bačovi. Mrzko pozrel na Jana. Zavrčal, zaštekal — a len ho chytiť a chytiť. Lež Jano vedel, ako sa treba so psom skamarátiť. Odlomil chleba i syra, dal Dunčovi — a už boli kamaráti.
Potom išiel Jano s novým svojim kamarátom Dunčom za ovcami. Bolo im veselo. Pes učil Jana preskakovať jamy a Jano zas ukazoval psovi, kde sa ktorá myška skryla. Bolo radosti, keď sa Dunčovi podarilo chytiť myš! I ovce išli pozerať, ako sa pes s ňou ihral — Janovi sa tu všetko páčilo. Čas sa mu skoro míňal. Ani sa nenazdal, a už bol obed. Bača povedal, že musia ísť na salaš podojiť ovce. Išli. Jano si veselo pískal na bačovej píšťalke a ovce pekne cengali na svojich zvoncoch.
Po obede robil bača z ovčieho mlieka syr a varil žinčicu. Keď bol hotový, išli zasa na pašu. I teraz sa im darilo.
Večer varil bača halušky a Jano mu pritom pomáhal. Najedli sa až po hrdlo a potom išli do koliby spať.
Tak to išlo niekoľko dní. Jano sa mal na salaši dobre. Čas mu utekal ako voda. Jedával halušky, chlieb a syr. Pil žinčicu a čerstvú vodu. Všetko mu dobre chutilo a hneď z toho aj silnel. Iba spávať mohol Jano na salaši málo. Bača ho už na svitaní budieval. Bolo treba dojiť ovce a zavčasu ísť s nimi na pašu. K tomu bača nebol ani veľmi dobrý na Jana. Už ho i za uši vyťahal. Ale aj tak žilo sa Janovi dobre. Zabúdal pomaly i na domov…
Tak sa minul celý týždeň. Bola sobota.
Tu bača vraví Janovi:
— Dnes si prídu gazdovia po syr. Ja musím zostať popoludní doma. Pôjdeš sám s ovcami na pašu!
Jano išiel. Vyhnal ovce na grúň a potom si sadol pred jaskyňou, ktorá bola vo veľkej skale. Odtiaľ videl najlepšie svoje stádo. Dunčo si ľahol k Janovi a chytal muchy. Keď zbadal, že niektoré ovce idú priďaleko, hneď ich zavrátil. Ovce Dunča poslúchali. Vedeli, že si psa nesmú nahnevať, lebo Dunčo bol zlý. Už ich niektoré i pohrýzol.
Zrazu Dunčo zavrčal, skočil a už aj niesol k Janovi malého krta. Jano krta poznal, počul už o ňom v škole a vedel, že krt je užitočný. Napomenul preto Dunča:
— Dunčo, krtovi nesmieš ublížiť! Krt je užitočný!
Dunčo poslúchol. Krta hneď pustil. Potom si ľahol k Janovi a lízal mu nohy. Chcel ho tak odprosiť, aby sa naň nehneval. Jano psa pohladkal a zas boli dobrí kamaráti.
Potom Jano vytiahol z kapsy bačovu píšťalku a pískal. Ale i Dunčo chcel byť muzikantom. Zavýjal preto, ako len najkrajšie vedel. Jano pískal, Dunčo zavýjal a ovečky cengali. Bola to krásna muzika. Keď ju počul medveď-macko vo svojej diere, hneď sa vychytil tancovať. Len škoda, že mackov tanec netrval dlho. Jano ešte nevedel dobre pískať, a preto ho to skoro unavilo. Prestal pískať a Dunčo prestal zavýjať. Len ovečky ustavične cengali. A Janovi sa to videlo, akoby niekto nad kolískou hrkálkou hrkotal. Ach — a bolo tak teplo! Janovi sa chcelo strašne spať. Ovečky cengali a vtáci spievali uspávanku. Jano zaspal…
Dunčo sa správal tichučko. Nechcel Jana zobudiť. Sám pásol ovce i strážil Jana.
Prišiel večer. Jano spal ďalej. Dunčo sám zohnal ovce z grúňa na košiar. Keď to bača videl, spýtal sa Dunča, kde zostal Jano. Pes pokrútil chvostom a odviedol baču pred jaskyňu, kde Jano spal.
— Ej, tisíc pántov — jedna sliepka! — zahromoval bača. — Nuž či ty takto?… Či tak sa má starať pastier o svoje stádo?
A sotva si Jano pretrel oči, už skákal bačov kyjak po jeho chrbte.
— Na salaši ťa už nepotrebujem. Môj valach sa popoludní beztak vrátil. Je zdravý. Tak ty môžeš ísť… Zajtra sa poberieš!…
