Bol večer. Na ulici dozneli zvonce z paše vracajúcich sa kráv. Koza rozprávala kozliatkam rozprávku o zlom vlkovi. Pes chytil ostatnú muchu. Prasa sa navečeralo. A malé kuriatka snívali už pod sliepkou sladký sen o plnom vreci zlatých zrniek.
Na prahoch pred chalupami sedeli ustatí roľníci. Odpočívali. Tvrdými rukami podopierali si ťažké hlavy.
— Dobrý večer!
To pozdravovali robotníci, čo sa práve vracali z hory, kde celý deň pracovali. Medzi nimi kráčal i Janov otec. Na pleci niesol kus dreva. Kráčal ťažkým krokom.
— Žena, daj mi chytro večeru, lebo som veľmi hladný! — povedal, keď došiel domov a otvoril dvere.
— Ešte som neuvarila. Bola som do tmy u pánov pomáhať hrabať.
— A čože varíš?
— Nuž, zemiakovú polievku. Veď vieš, že inšie nemáme!
Boli veľmi chudobní a mali šestoro detí. Jano bol najstarší. Otec pracovával tvrdo od rána do noci. Pracovala i matka, čo jej sily stačili. Ale obaja zarobili len veľmi málo. Za ich ťažkú robotu ich tak zle platili, že sotva vyžili. Bieda bývala ich denným hosťom. Otca to často i dohnevalo: — Hrdlačím, hrdlačím, a nikdy nič nemám! — hovorieval. — A keby bolo aspoň mojim deťom lepšie!
Mal rád svoje deti, ale bol veľmi prísny na ne. Chcel z detí vychovať poriadnych ľudí, nuž myslel si, že ich musí často biť. Po každom malom prečine bil deti remeňom.
Keď mu prijali syna Jana za obecného husiara, veľmi sa tešil.
— Aspoň sa prechováš u gazdov, — povedal mu. — Tam sa ti dostane i lepších jedál, než máme doma!
A Jano bol vtedy hrdý. Keď plakala jeho mladšia sestrička Anička, že je hladná, potešoval ju: — Neplač, Anička, keď dostanem chleba a slaninky, i tebe donesiem! — Ale teraz bolo mu samému do plaču. Sedel tichučko v košieľke na lavici za dverami, ale najradšej by sa bol pod zem prepadol. „Čo to len bude! Čo to len bude, keď sa otec dozvie, čo sa dnes stalo na pasienku!“
Mamka položila misu ha stôl. Otec i deti začali večerať. Jano ostal sedieť v kúte.
— Čo si večeral? — spýtala sa ho zrazu mamka.
Jano ani nevedel, čo má rýchle odpovedať. Len teraz zbadal, že ani na večeri nebol. Od samého strachu i na to zabudol.
— Tiež polievku, — zacigánil Jano a začervenal sa.
— A u kohože si sa dnes stravoval?
Vtom ktosi zaklopal na dvere.
— Slobodno! — zavolal otec.
Do izby vošla pani Boguška, Igorova matka. Bola ako čert nahnevaná. Nepozdravila sa ani a už kričala:
— Kde máte toho sopliaka? Ja mu uši vytrhám!
— Čože sa stalo? Čo sa len stalo, pani veľkomožná?…
Janovi sa zakrútila hlava. Div nespadol. Nevidel, nepočul, len sa celý triasol. Nerozumel ani slova z toho, čo pani Boguška vykrikovala. Ale vedel, že sa teraz rodičia dozvedia o všetkom, o všetkom…
A pani Boguška veru všetko vyrozprávala, čo chlapci porobili s jej Igorom. Hovorila o tom, ako ho zbili, ako ho vyzliekli a spravili otrhaným pastierom. A vinu za všetko zvalila na nešťastného Jana. Veď jej Igor nacigánil ešte i to, že Jano zabil starého gunára!
Tu Jano pocítil, že mu padla na tvár ťažká otcova ruka. Zrútil sa na zem. Tam dostal ešte niekoľko kopancov a šľahov remeňom. Ale musel zaraz vstať, keď mu rozkázali, aby hneď priniesol Igorove panské šaty. Vytiahol ich z komôrky, kde ich bol skryl.
— Takú hanbu, takú hanbu mi spraviť! Z môjho synáčika urobiť husiara! Fuj! Fuj! Fuj! — čertila sa pani Boguška. — Odteraz nechcem z vás nikoho už ani vidieť v robote na svojom poli…
To bol najťažší úder pre Janových rodičov!
A sotva odišla pani Boguška, zaklopal zas niekto na dvere. Bol to obecný sluha.
— Odkazuje vám pán starosta, že popoludní bola u neho pani Boguška, ktorá mu oznámila, že jej obecný husiar zabil gunára. Preto pán starosta zakazuje vášmu chlapcovi pásť obecné husi. Škodu musíte nahradiť!
To bol najťažší úder pre Jana!
— Čo len z teba, chlapče, bude? Čo len z teba bude?… — opakoval do noci utrápený otec.
A Jano celú noc plakal.
