Na druhý deň pršal drobný dážď. Jano sa lúčil s Dunčom a bolo mu do plaču. Dostal do uzlíčka kúsok chleba, bača mu ukázal cestu — a musel ísť. Ešte raz sa podíval na salaš, ešte raz pohladkal Dunča a vykročil.
Prešiel lesným chodníčkom a bol na ceste. Chcel sa ňou dostať domov. Išiel dolu cestou, išiel, až prišiel na križovatku. Tam sa cesta rozbiehala dvoma smermi. Jano nevedel, ktorým sa má pustiť ďalej. Rozhodol sa naľavo. Ale zmýlil sa, táto cesta práve neviedla do jeho dediny. Darmo pozeral, kedy sa už dostane z hustého lesa. Cesta nemala konca. Jano bol už hladný i premoknutý. Vybral z uzlíčka chlieb, zajedol si, trošku si pod stromom odpočinul a zasa len išiel ďalej.
Chýlilo sa už k večeru, ked Jano zrazu zastal a vyvalil oči. Les sa končil. Pred Janom stáli krásne paláce. Jano nevedel, či je to pravda, či sa mu to len sníva. Možno, že je to zas len nejaká rozprávka zo sna! Pokročil niekoľko krokov — a zasa nové prekvapenie. Pred ním sa rozlievala ohromná barina. A naraz počuje akýsi cengot. Obzrie sa a vidí, že letí k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. Vrtko musel odskočiť, aby ho nezadlávilo.
Keby bol Jano vedel, že je na Štrbskom Plese a tá potvora že je električka!
Jano vedel síce, že ten vysoký grúň, pod ktorým leží ich dedinka, volá sa Kriváň. Vedel aj to, že tam niekde vysoko a ďaleko v horách, kde vidieť večer z ich dedinky maličké svetielka, je Štrbské Pleso. To vedel všetko od starčeka susedovie a zo školy, ale nevedel veru, čo je to Štrbské Pleso. Nevedel, či je to zvieratko so štyrmi nohami a či nejaký vták, ktorému sa večer blyštia oči.
A preto teraz tu stál s vyvalenými očami a díval sa a díval…
Naraz dostal od chrbta buchnát, že sa až prehol.
— Čo tu chceš?
— A prečo ma biješ?
A Jano mal zasa nového kamaráta. Bol to asi desaťročný chlapec, podobný Janovi.
— A čí si ty?
— Nuž náš!
— Ale ako sa voláš?
— Jano… A ty?
— Jožo.
A teraz si rozprávali chlapci druh druhovi o sebe. Jožo bol sirota z mesta. Otec mu bol robotníkom. Lež odumrel ho už dávno a dávno mu umrela i matka. Jožo teraz slúži v tom veľkom hoteli. Pomáha v kuchyni. Prikladá do sporákov. Nosí drevo. Rozkladá oheň. Vynáša popol a vyváža na vozíku smeti ďaleko do lesa.
— A dajú ti dosť jesť?
— Dajú.
— A dobré?
— Dobré… Mäso, koláče, kávu…
— Nuž to i ja by som chcel tam slúžiť.
— Môžeš. Pani správcová mi práve hovorila, aby som si našiel kamaráta, keď nevládzem sám ťahať vozík s drevom a so smeťami.
A už sa aj zapriahol Jano k Jožovi do vozíka, naloženého drevom. Ťahali chlapci, ťahali vozík cestičkou ku kuchyni ako dva koníky. Tam drevo poskladali. Keď boli s robotou hotoví, rozbehol sa Jožo za pani správcovou a hlásil jej, že už má kamaráta. Pani správcová nemala práve veľmi kedy, nuž len povedala:
— Dobre, dobre.
A Jano bol prijatý.
