Na druhý deň slnko zas vyskočilo nad hory, aby pozrelo, čo robí Jano.
Bolo krásne letné ráno.
Náš Jano po preplakanej noci sedel smutný na kameni pred chalúpkou. Bolo mu žiaľ, že si už nemôže vykračovať za svojimi husičkami ako onen šťastný kráľ z rozprávky za svojím vojskom. Oj, ako ho to bolí, bolí… ešte väčšmi ako tie šľahy po otcovom remeni!…
— A čože ti je, chlapče? Si akýsi uplakaný a bledý!
— Ach, nič mi, sváko, nič!
— Ba voľačo ti iste bude, keď tu sedíš ako zmok! Nuž — a za husami prečože sa nepoberáš? Slnko už vysoko a ty tu tak…
Janovi zaihrali slzy v očiach. Mal rád tohto dobrého susedovie starčeka. Bol to Mišov dedo, ktorý vedel rozprávať také pekné rozprávky. Jano mu nemohol luhať. Veď sa i jemu uľahčí, keď sa trochu vyžaluje. — A vyrozprával starčekovi všetko, čo sa mu včera stalo.
— Hej, tak je to, chlapče, tak. Boli sme veru i my takí, keď sme boli mladí. Veru boli, boli… A čo sme sa my toho nastvárali! — Mačka, pes? — tí nechodili bosí ako teraz! My sme ich pekne vyobúvali do topánok z orechových škrupín! Ba i hovoriť sme ich naučili! Len som potiahol kocúra za chvost a hneď mi povedal, či mal otca! „Koco, mal si otca?“ a on: „Mau…“ No, Jano, a nie si ty hladný? — a starček vytiahol z vrecka kôrku chleba.
Jano sa poďakoval a dal sa s chuťou do jedla. Veď mu už v žalúdku cigáni tancovali. Od včerajška obeda nič nejedol. Mamka išla zaránky do lesa na hríby, aby mohla deťom navariť hríbovej polievky, a ešte sa nevrátila. Ale deti dosiaľ spia. Len Jano je darovanú kôrku a díva sa zamyslený do diaľky. — Tam susedova záhradka — za ňou Kováčovie — a hen tamtá, s tými zrejúcimi čerešňami, čiaže je to?
— Sváko, čia je tamtá záhrada s tým pekným ovocím? — spýtal sa Jano a ukázal na farskú záhradu.
— Taká veľká? To je cirkevná!
— A to je ako?…
— No akože ti to povedať!… Všetci, čo chodia do kostola, sú cirkev. A tá záhrada je cirkevná. Cirkev je jej majiteľkou.
— Ja tiež chodím do kostola…
— No veď aj ty si v cirkvi!
— Je teda aj moja?
— Aj. — Ale ty ma tu zabávaš, nebodaj bol by som zabudol na svoje sliepky!
*
Starček odišiel. Ale Janovi čerešne vo farskej záhrade nedali a nedali pokoja. Aké sú krásne! On ešte také nikdy nejedol! Ale veď sú aj jeho… Čo keby si šiel tie svoje obrať? A doniesol by aj mamke aj otcovi aj bračekom aj sestričkám… Možno, že mamka a otec ani nevedia, že máme také pekné čerešne… Veď oni nemajú kedy ani len podívať sa… Áno, pôjdem a donesiem oteckovi i mamičke… Aspoň sa už nebudú na mňa hnevať… Ej, čerešne… čerešne… čerešne… A Jano ani sám nevedel, ako sa dostal na čerešňu vo farskej záhrade. Trhá — a ani len neochutná, všetko ukladá do košieľky. To bude oteckovi, aby sa už na mňa nehneval — to bude mamičke — to bude…
— Ach, ty zbojník naničhodný! Berieš sa ho dolu z toho stromu! Pod čerešňou stál pán farár a kričal na Jana, až mu tvár červenela. Jano sa naľakal a len-len že od strachu nespadol zo stromu. Lež košieľka sa mu z ruky vyšmykla a milé čerešne cup! cup! pánu farárovi na nos.
— Ej, veď ja ti dám, ty hriešnik akýsi! Veď ti ja dám! Naučím ťa ja kradnúť!… Či sú to tvoje čerešne?
— Veď aj ja chodím do kostola… — ozval sa ticho nastrašený Jano.
— Nuž a či ťa ja v kostole učím kradnúť?
— A veď sú to cirkevné čerešne — a ja som tiež cirkevný… — bránil sa Jano.
— No len ho poď skôr dolu!…
— A nezbijete ma?
Pán farár neodpovedal, nuž Jano sa veru nebral dolu.
— Tak čo, mám vyliezť po teba?
— Nie, pán farár! Radšej vylezte na ten druhý strom, potom aj sám zídem!
Darmo sa pán farár zlostil, darmo kričal. Jano nezliezol, kým ho videl pod stromom. Len keď bol pán farár už ďaleko, vzal Jano nohy na plecia a poďho za svákom.
— Sváko, vy ste mi povedali, že je to cirkevná záhrada!
— No a…?
— A mňa pán farár chcel zbiť, keď som si bol na čerešniach!
— A ty si mu bol na čerešniach? Veď sú to jeho čerešne! Len on si ich smie obrať. Záhrada je síce cirkevná, ale cirkev ju dala pánu farárovi do užívania za to, že je tu farárom. Rozumieš?
— Rozumiem, rozumiem…
Janovi sa zasa zakrútila hlava, čo to len zasa vyviedol! On chcel doniesť oteckovi a mamičke čerešní, aby sa už na neho nehnevali — a čo teraz? Čo teraz len z toho zas bude! — Zajtra je nedeľa. Musí ísť do kostola. Budú tam otec i mamka a pán farár im po kostole iste všetko povie.
*
A tak sa aj stalo. Jano bol v kostole, lebo on musel chodiť každú nedeľu do kostola. Keby nešiel, otec by ho zbil. — Pán farár kázal o zlých deťoch, o malých zlodejoch, o bezbožníkoch a pritom ustavične pozeral do lavíc, v ktorých sedeli deti. Jano sa krčil, skrýva, len aby ho pán farár nevidel. Keď bolo po kostole, chytro sa ponáhľal von. A tu videl, ako pán farár už čaká v záhrade a volá jeho otca, aby šiel k nemu.
Jano zbledol. Vedel, že bude zle, keď príde domov.
— Nie, ja sa nedám biť! To strašne bolí. Radšej nepôjdem domov!… A Jano utekal, utekal hore ulicou a zastal až za dedinou na krásnej lúke. Tam si sadol na tvrdý kameň, podoprel boľavú hlavu rukami a díval sa do šíreho sveta…
