Až raz…
Bol tmavý večer. Jano a Anička sa práve vrátili z hory. Vošli do chalúpky, z ktorej ich dosiaľ nevyhnal nový majiteľ. V izbičke na stole svietila malá lampa. Bolo ticho ako v hrobe. Deti sedeli v kúte za pecou, akoby ani nežili.
Matka stála pri stole. Bola bledá ako smrť.
Hlavu si držala v dlaniach a dívala sa, dívala niekde do neznámej diaľky tak zúfalo, že sa Jano až naľakal.
— Mamička, mamička drahá! Čo vám je?
Mamička neodpovedala.
Ani sa nepohla.
Len sa tak strašne dívala, dívala…
Jano zbadal na stole akýsi papier. Bol to telegram z americkej nemocnice.
Vzal ho a čítal:
Oznamujeme Vám, že Váš muž a otec po dlhej ťažkej chorobe dnešného dňa dokonal. Jeho posledné slová boli: pozdravujte mi milú ženu a drahé deti!“
Správa nemocnice
Janovi klesli ruky.
— Otec môj, drahý otec! — skríkol, ale nezaplakal. Neplakala mamka a nemohol už ani on plakať. Len ruky zovrel v päsť.
— Ach, otec môj, otec, vy tam budete v ďalekej zemi v mladých rokoch ležať a hniť a šesť úbohých sirôt s chorou matkou bude i naďalej trpieť, hladovať a potĺkať sa šírym svetom!… A prečo to všetko? Pre koho to? Kto je vinníkom?
Tu klesol Jano na lavicu a premýšľal a spomínal… Áno, práve rok je tomu, čo videl naposledy svojho milého otca… Bolo to hneď po onom nešťastnom večere, keď sa vrátil z pasienka a prišla pani Boguška… Utrápený otec si vtedy dlho do noci opakoval: — Čo len bude z teba, chlapče? Čo len bude z teba?…
— Zbojník! Zbojník zo mňa bude! Áno, otecko, ja musím byť zbojník, ako bol Jánošík! — zvolal Jano a vyskočil z lavice.
Hej, ja musím byť zbojník,bo krivda veliká;neprávosť u pánov,pravda u zbojníka!
A z Jana stal sa statočný človek.
