Otec sa veľmi potešil, keď mu Jano napísal, že sa vrátil domov. Odpovedal svojmu synkovi takým krásnym listom, že Janovi pri jeho čítaní padali slzy ako hrach… Lež bol i smutný ten list. Otec nemohol v ňom o sebe nič radostného napísať. Je stále chorý. Už ani pracovať nemôže. Leží v nemocnici.
Na stráni sa zabeleli snežienky. Na záhonkoch zavoňali fialky. Spevaví vtáci sa navrátili. Zabzučali včielky. Rozkvitali lúky. Slnko hrialo. Jar sa smiala… Len Jano neprestával byť smutný.
Na dvoroch začivkali kurčiatka. Na pažiť vyšli zelené húsatá. Chlapci váľali kotrmelce. Rozvodnený potok spieval. Vlnky sa ihrali s člnkami. Klepotali mlynky. Pískali píšťalky. Stromy kvitli. Slnko hrialo. Jar sa smiala…
Len Jano chodil vyplakaný.
Darmo ho kamaráti potešovali. Darmo ho volali do hier. On nemal na to kedy. Jeho bračekovia a sestričky pýtali jesť. Hladný bol aj on. Hladná bola i mamička. Už ani pracovať nevládala. Chodila bledučká ako tieň… Chorľavela.
A potom… Do domu začali prichádzať dlžníci. Žiadali navrátiť peniaze, ktoré si bol otec vypožičal na cestu a mamička na lieky. Mamka nemala. Dlžníci hrozili. Dlžníci išli na úrad. A úrad — predal chalúpku.
*
Ťažké časy nastali pre Jana. Mal kôpku rokov, a kopu krvavých mozoľov. Bolo mu sotva deväť a jeho ruky krvácali od tvrdej motyky. Pracoval u gazdov. Pomáhal na poliach okopávať zemiaky. Pán učiteľ bol dobrák. On mu to dovolil. Oslobodil ho na jarné mesiace od školy, keď videl tú hroznú biedu.
Keď sa robota na poli pri zemiakoch minula, chodieval Jano so svojou najstaršou sestričkou Aničkou do hory na lesné plodiny. Zbierali tam jahody, huby, maliny. Zaránky odchádzali a neskoro večer sa vracali, lebo do lesa bolo ďaleko. Na chrbtoch niesli košíky a v rukách uzlíky s kúskami čierneho posúška, čo im mamka dala na obed. Ale zjedli ho už obyčajne idúcky a na obed im nič nezostalo. Tu Anička často plakávala, že je hladná. A jahôd nemohla mnoho jesť, veď jahodami sa i tak nenaješ — a čože by potom domov priniesli? S čím by mamka išla zajtra do mesta? Čo by predala, aby mohla kúpiť trochu múky?
Dobre bolo, že sa Jano už vyznal v lese. Zapamätal si v ňom každý kút, keď chodil tadiaľ týždeň s bačom. Aspoň teraz nezablúdili. Len Aničkin plač ho veľmi trápieval. Veľmi ho bolelo, keď jeho sestrička plakala, že je hladná. I on bol hladný, ale on už neplakal. On si už odvykol plakať.
Raz, keď tak Anička plakala, boli práve neďaleko salaša. Jano si spomenul, že bača má v kolibe hodne syra. Vedel, že kradnúť nie je pekná vec. Ale bolo mu tak strašne ľúto plačúcej sestričky! A tam je toľko syra! Či je to hriech, keď si hladujúci vezme kúsok odtiaľ, kde je toho mnoho? Nie, to nemôže byť zlý skutok! On pôjde a donesie sestričke kúsok syra!
A šiel. Bača tam nebol. Pásol niekde ovce. Koliba bola zatvorená. Ako len vojsť do nej? — Jano zbadal hore nad štítom malý otvor, ktorý tam ponechali, aby mal kade vychádzať dym z koliby. Jano sa vedel dobre škriabať. Vyliezol hore kladami, potom sa chytil za dosku a hop! už bol dnu. Vytiahol svoj nožíček, odkrojil kúsok syra, vložil si ho do vrecka a kade prišiel, tade zasa aj odišiel z koliby k svojej sestričke.
Anička prestala plakať. Obaja si na syre dobre pochutili a zasa išli za svojou prácou.
Potom chodieval Jano každý deň do koliby na syr. Ale bača to skoro zbadal. Raz poslal len valacha s ovcami a sám si počkal na zlodeja za stromom neďaleko koliby. Podarilo sa mu. Chytil Jana a zbil ho do krvi…
*
A doma bolo čoraz smutnejšie. Už ani otecko nepísaval svoje krásne listy. Nik už nepotešil úbohú ženu a trpiace deti. Darmo sa opytoval Jano každý deň mamky, či nepísal otecko. Nepísal, už tak dávno nepísal…
