Jano

Pozrite, aký pekný šuhaj nás tu čaká! — povedal turista svojim druhom, keď došiel k zamyslenému Janovi.

Jano zdvihol hlavu. Turista ho pohladkal po vlasoch. Ach, ako mu to lahodilo! Už tak dávno, tak dávno ho nik nepohladkal! Len keď bol maličký, ako je teraz jeho mladší braček, hladkávala ho mamička. Teraz ho už nemala kedy. Veď bol už veľký, mal osem rokov, a mamička mala ešte toľko malých detí! — A ako milo ten turista na neho pozrel! Jano by sa mu najradšej za to poďakoval. Chcel… Vstal… Ale turisti už odišli. Kráčali chodníkom k horám. — A Jano vykročil tiež. Išiel ako tieň za nimi. Ďaleko za nimi. Ale sa chcel ešte aspoň z diaľky dívať na toho dobrého človeka.

Išiel dlho, išiel a ani sám nevedel, že ide a kde ide.

Turisti došli do lesa. O chvíľu došiel ta i Jano. Ale turistov už neuvidel.

Bol hladný. Usmiala sa na neho červená jahoda. Jano ju zdvihol, zjedol. Usmiala sa druhá — tretia — štvrtá… Jahody sa smiali, jahody volali — a Jano išiel, išiel…

Veverička skočila zo stromu na strom. Vtáčik sa kolísal na vetvičke. Chodníkom prebehla jašterička. Na kvietok sadol motýľ. Modré zvončeky zazvonili. V povetrí zabzučala včielka. Vo výške zaspieval škovran. A kdesi v diaľke kukala kukučka…

Jano sa díval, Jano počúval — a išiel, išiel…

Oblohou pretiahol sa mráčik. Slnko došlo k západu. Nebo sčervenalo. Nad horu vyšla prvá hviezdička…

— Ach, kde som? Kde som to ja len došiel?

— Ďaleko do lesa, ďaleko do lesa… — odpovedali Janovi štebotavé vlnky a ponáhľali sa z lesnej studničky do bystrého potoka.

— Ach, je večer! Príde skoro noc! Čo len ja urobím? Kde budem spať?

— Ja ti usteliem postieľku, — zašepkal mäkký mach.

— Ja ťa prikryjem, — ponúkla sa malá jedlička.

— A ja ťa budem strážiť, — sľuboval zajac, ktorý tu býval.

Jano zastal. Napil sa zo studničky čerstvej vody a ľahol si na mäkký mach pod malú jedličku.

— Jaj, jaj, jaj! Všetky kosti mi polámeš! Ľahni si trochu ďalej! Jano poslúchol a starý hríb sa mu poďakoval, že ho nezadlávil. Na oblohe tancovali hviezdičky. Bolo ich mnoho, mnoho. Ešte viac ako husí v Janovom kŕdli. A všetky boli také krásne! V samom zlate boli vyobliekané. Smiali sa, až im strieborné slzy kvapkali z očí od radosti. Bolo to všetko také krásne a čarovné ako v najkrajších rozprávkach Mišovho deda. A čo len, keď prišiel k hviezdičkám spoza hory starý, usmiaty mesiac! To Jano už nemohol vydržať! Privieral oči pred tou veľkou krásou. Celé nebo sa topilo v zlate a striebre. A hviezdičky tancovali… tancovali… Tisíce hviezdičiek tancovalo… Janove oči sa zatvorili. Sotva si spomenul na svojich domácich a už aj sníval. Sníval najkrajšie rozprávky, aké kedy počul rozprávať o lese…

Zo studničky vystúpil malý, bradatý človek. Bol celý zelený, len v očiach mu horeli dva červené ohne. Sadol si na veľký kameň nad vodou a už šil a šil. Zašíval si roztrhaný kabátik. Pritom sa díval na mesiac a hovoril:

A tu, kde sa vzali, tam sa vzali, vybehli z lesa trpaslíci. Boli maličkí ako malíček. Každý držal v ruke džbán. Bežali k studničke po vodu. Ale tu zbadali vodnára. Zastali. Báli sa ísť k nemu. A keď neodchádzal, začali ho hnevať:

Vodnár sa hneval. Skákal, kričal, chcel pochytať trpaslíkov a ich duše pozatvárať do hrnčekov vo svojom zámku pod vodou, ale trpaslíci sa nedali. Vedeli, že vodnár je len vo vode silný, ale na suchej zemi že ho i mucha zbije. A preto nešli blízo k studničke. Len zďaleka na neho vykrikovali a hnevali ho. Keď to už vodnár nemohol vydržať, skočil do studničky a zmizol vo svojom zámku pod vodou.

Tu prichádzali trpaslíci jeden za druhým k studničke a plnili si džbánky čerstvou vodou. Keď boli s prácou hotoví, vetrík zapískal a milí trpaslíci, ako prišli, tak aj odbehli zas do lesa.

Nastalo veľké ticho. I vetrík prestal pískať. Len niekde v diaľke ozýval sa hlások, akoby spieval slávik. Hlások sa blížil, blížil… Keď ho začuli kvietky na lúčke okolo studničky, sklonili hlávky. Taký bol krásny.

Naraz zašušťali vetvičky a z lesa vykročila krásna panna. Bola to kráľovná víl. To ona tak pekne spievala. Teraz zastala na lúčke medzi kvetmi a spievala zas:

Vtom vybehlo z lesa desať víl. Chytili sa za ruky, spravili okolo kráľovnej koleso a spievali:

A zas kráľovná:

A zas víly:

Potom tancovali víly tak krásne, že i hviezdičky na nebi prestali tancovať a dívali sa na ne. I mesiac vyvalil oči. Ale potom sa nahneval na svoje hviezdičky, že nevedia tak krásne tancovať ako víly. Hneval sa veľmi, až zbledol od zlosti. Hviezdičky bledli zasa od strachu pred ním.

A víly tancovali a tancovali.

Keď videli trpaslíci z lesa ten krásny tanec, pochytili svoje zvončeky a pribehli aj oni na lúku. Tu skákali potom okolo víl i okolo Jana a cengali zvončekmi, až sa lesy zelenali.

A naostatok prišiel ta i starý lesný muž. Zastal pri Janovi, oprel sa o svoj kyjak a zvolal:

— Hej, chlapče, čože ty tu takto?…

Jano vyskočil. Pretrel si oči a —

Ako sa len začudoval, keď pred ním nestál lesný muž, ale starý bača! Ani trpaslíkov tam nebolo, to ovečky cengali svojimi zvoncami. Pásli sa na lúčke a pili vodu z lesnej studničky.

Nad horou smialo sa zlaté slnko.