Jano

Na Štrbskom Plese nastal Janovi celkom nový život. Tu videl a poznal veci, o akých sa mu predtým ani nesnívalo. Mnoho ráz zastal, otvoril ústa a díval sa, díval ako teliatko na nové vráta. Hneď v prvých dňoch, keď vyšiel pred veľký hotel, mal oči na ňom nechať. Veď ten mal väčšie obloky, ako je celá stena ich izbičky! A tá výška! Veď je ten palác vyšší než kostolná veža v jeho dedinke! Ako to len môžu ľudia tak nad sebou bývať? A koľko ľudí v jednom dome! Len kde majú maštaľky a kde humná? To u nás, braček, každý má svoj dom! Ale čože sú naše chalúpky proti tomuto ohromnému stavisku? Dva takéto paláce koncča seba a bude to dlhšie než celá naša dedinka! Keby toto tak videli naši chlapci z dediny! Keby to videli!

Alebo zastal, keď išla tá potvora — električka, a tu mudroval.

— Nemá to koní ani volov a beží to. Železnica to nie je, železnicu on už raz z diaľky videl, ale tá má predsa rušeň! Zo železnice sa dymí! Ale toto! Taká potvora! Len to zabzučí ako včela a už beží! A koľko to uvezie ľudí! To by ani richtárove kone neuviezli! A tie sú veru mocné!

Ba, načo len je tým pánom tá ohromná barina tu? Ani husí nemajú a takú veľkú barinu! Veru jej nevidieť ani konca! A aká je hlboká! Ej, tú by veru hocikto neprebrodil! Ale ani ju nevolajú barinou. Oni jej vravia „pleso“. Štrbské pleso.

*

Býval Jano v izbičke, ktorá bola pridelená čeľadi. Bola viac pod zemou ako nad zemou a neďaleko veľkej kuchyne. Tam spával na jednej postieľke spolu s Jožom. Okrem ich postieľky boli tam ešte postele štyroch slúžok a dvoch kuchárok. No chlapci nezdržiavali sa tu veľa. Neskoro večer prichádzali a zavčasu zrána odchádzali. Len vyspať sa sem chodili. Ostatný čas trávili pri robote.

Ráno vstávali prví. Keď prišli kuchári a kuchárky do kuchyne, museli už byť všetky sporáky vyčistené. Potom kládli chlapci oheň do sporákov, do ktorých im bolo práve rozkázané. Keď boli s tým hotoví a navarila sa káva, dostali raňajky. Kávu a ku káve kúsok koláčov alebo rožkov, ktoré ostali včera na panských stoloch. No jednako chutilo im vždy všetko dobre.

Po raňajkách zapriahol sa Jano s Jožom do vozíka a vozili drevo.

Drevárne boli pri lese pod vŕškom. Odtiaľ museli chlapci navoziť do kuchyne toľko dreva, koľko sa len vošlo pod všetky sporáky. Po tejto práci naložili si na vozík veľké koše a šli po smeti. Smeti zbierali po chodbách celého hotela. Tam ich už mali pripravené v malých košíkoch, ktoré napĺňali slúžky pri vymetaní izieb. Keď mali všetky smeti poznášané na vozíku, zapriahli sa poznove a odviezli ich ďaleko do lesa. To bola práca doobeda.

Chlapci obyčajne obedovali v umyvárni, kde sa čistili nádoby. Tam bývala hostina! Mohli si vyberať v jedlách zo všetkých tanierov, čo podonášali späť z jedálne. A to bolo jedál! Jano ani nevedel; ako sa to všetko volá. Bolo tam mäsa! Bolo tam koláčov! Bolo tam ovocia! Pri takýchto obedoch spomínal si Jano často na svoj domov. Oj, keby sa tak mohol rozbehnúť a odniesť niečo z tohto množstva pokrmov svojim bračekom a sestričkám! Čiže by si tí pochutnali! A tu sa to všetko vylieva do pomyjí. Či nie je to škoda? A jeho otec s mamkou musia tak tvrdo pracovať a sotva sa môžu nasýtiť zemiakmi a kapustou. Oj, otec, otec, keby ste sa už nehnevali na mňa a keby ste ma nezbili, hneď by som si napchal vrecká týmito pečienkami a odniesol vám ich na večeru miesto zemiakovej polievky! Iste zasa robíte niekde v hore, na rukách máte krvavé mozole a večer sa vrátite ustatý a hladný! —

Popoludní chlapci vozievali zas do kuchyne drevo a ukladali ho pod sporáky. Často pomáhali aj záhradníkovi čistiť chodníky. Robili to veľmi radi, lebo po chodníkoch sa prechádzalo toľko pekných ľudí! Boli tu páni, vyobliekaní v krásnych šatách, boli tu panie, krásne ako obrázky, a hrali sa tu pekne vyobliekané deti, ktoré Janovi pripomínali zlého Igora z panského dvora.

— Čo len robievajú títo ľudia?

— Ráno spia do ôsmej, potom sa stroja, raňajkujú, idú na prechádzku, obedujú. Po obede sa kúpu alebo člnkujú. Večer tancujú.

— A nepracujú?

— Načo by pracovali. Majú dosť peňazí.

— Aha! Aha! dívaj sa, Jožo, naozaj! Tamto sa kúpu i chlapi i ženy s deťmi! Že sa to nehanbia! Veď u nás sa len malé deti kúpu!

— Ale, Jano, veď kúpať sa je zdravé! To by mal robiť každý človek!

— A prečo sa my nejdeme kúpať?

— My nemáme kedy!

Chlapci večerievali neskoro. Museli čakať zas na zvyšky z jedálne. Chodili sa preto dívať pod okná, či páni budú už skoro po večeri. Tu si mal Jano oči vyočiť. Veď tá jedáleň je väčšia izba ako ich celý kostol! Dva rady bielych stolov. Na stenách zrkadlá ako vráta. V kútoch kvety do povaly. Okolo stolov krásni páni, panie a Igorovia, ktorí sa podobali princom z rozprávky. Ba i malé princezné tam boli! — Na strieborných tácňach roznášali čašníci sklené a porcelánové nádoby. V nich boli tie dobré jedlá. Ale čašníci boli smiešni. Strašne smiešni. Mali čierne kabáty a na nich na zadku krídla ako vrany. Na to sa Jano z chuti smial.

Naraz Jano otvoril ústa. V jedálni čosi zaspievalo ako vtáci v lese: Cigáni začali hrať. Ale to neboli Cigáni ako Cigáni! Boli to, braček, veľkí páni! Boli to väčší páni než Janov pán učiteľ! Ba také šaty nemá veru ani ich pán farár!

Keď sa večera skončila, začalo sa tancovať. Tu to už Jano nevydržal. Tleskol rukami a skríkol:

— Víly! Víly… Anjeli! Anjeli!

— Čuš! Lebo ti jedno bacnem! Veď vieš, že je zakázané chodiť pod obloky nazerať! — okríkol Jana Jožo.

A chlapci šli na večeru.

*

Tak prešlo niekoľko dní, Jano už pomaly zvykal na všetku tú krásu. Len raz ráno zostal ešte prekvapený. Práve zbieral smeti po chodbe hotela, keď došiel k dverám izby, ktorá bola otvorená. Nazrel dnu, roztvoril ústa a začal sa prežehnávať. „Pánbožko, pánbožko!“ šepkal zbožne. — V izbe sedel v hlbokej, krásnej pohovke starý šedivý pán s bradou. Na nohách mal papučky zlatom vyšívané a na hlave podobnú blyštiacu sa čiapku. Oblečený bol v dlhom, krásnom plášti. Jano si myslel, že je to pánbožko na tróne. Veď všetko bolo tam tak krásne! Za pohovkou nad lôžkom visela hviezdičková záclona. Na zemi ležal mäkký biely koberec. Na stenách, pomaľovaných kvetmi, ružoveli sa obrazy nahých anjelov. Všetko ako v nebi, o ktorom počul toľko rozprávať!

Potom, keď ťahal s Jožom smeťami naložený vozík, rozprával Jano kamarátovi, čo videl. Jožo sa mu vysmial.

— Ty blázonko, veď tam je vo všetkých izbách tak pekne! Čo si myslíš, že každý človek je taký otrhaný ufúľanec ako ty?… Si tu už dva týždne, a ešte si si ani košeľu nepreobliekol!

— Keď nemám inú.

— Tak si ju aspoň vyper!

Tu, kým Jožo vysýpal ďaleko v lese smeti z košov, pral Jano na lesnom potôčiku svoju špinavú košieľku. — I s nohavicami bolo treba už niečo robiť. Boli z domáceho plátna. Ušila mu ich mamka. Ale už dávno to bolo. Pýtali už na kolenách jesť. Boli na nich diery ako otvorené ústa. Pravdu mal Jožo, keď sa mu posmieval, že je otrhaný. Ale ani Jožove šaty neboli veru lepšie. I tie už volali po záplate a ihle. No chlapci si poradili. Vypýtali si večer od jednej slúžky ihlu a nite, zohnali niekde kus starého vreca a na druhý deň už aj plátali na tomto mieste svoje choré šaty. Podarilo sa im to. Boli spokojní so svojou prácou.

Ale nebol s ňou spokojný turista, čo bol pohladkal Jana na lúke za dedinou. Jano sa začudoval, keď stretli na spiatočnej ceste toho pána. Hneď ho poznal. Turista sa zasa tak milo usmieval.

— Ty si mi, šuhajko, akosi známy! — povedal Janovi. — A čože tu robíš?

Jano rozprával, kde sa už videli, a povedal aj to, čo tu robí. Turista bol tu teraz i so svojou rodinou na letnom byte. Mal tiež takých synov, ako boli Jano a Jožo. A bol veľmi bohatý.

— Ale ste mi vy obaja pekní parádnici! — obdivoval nové záplaty na starých šatách chlapcov. — Ktože vás to len tak pekne poobšíval?

— Sami sme sa, — odpovedali pyšne chlapci a podívali sa hrdo na svoje dielo.

Vtom dobehli za turistom jeho synkovia.

— A kdeže ste nechali mamičku?

— Už ide aj ona, — odpovedali synkovia.

— Mamička, — hovorí turista svojej žene, keď došla, — mohla by si týmto šuhajom podarovať niečo zo šiat, ktoré už naši chlapci nenosia.

— Ale hej, — povedala pani. A už aj išli všetci spolu k turistovmu letnému bytu. Tam chlapcov obliekli. Každý dostal nielen šaty, ale i topánky. Neboli to síce nové veci, ale zato ešte dobré. Turistovi synkovia nenosili ich už len preto, že boli vyšedivené a topánky trochu vykrivené. No Jano s Jožom div z kože nevyskočili od radosti, keď im slúžka ešte i zrkadlo doniesla, aby sa videli, akých pánov z nich spravili. Sotva boli schopní pekne sa poďakovať od samej radosti. Ešte len teraz si hrdo vykračovali zapriahnutí vo svojom vozíku!

*

Druhý raz sa zasa šťastie usmialo na našich chlapcov, keď ich po robote zavolali páni na člnky veslovať. Povedali síce, že oni veslovať nevedia, ale keď im jeden z pánov sľúbil, že ich on to hneď naučí — išli. A naozaj, chlapci sa chytro naučili veslovať. Potom ich volávali páni takmer každý deň a vždy dostali odmenu po niekoľko drobných peňazí. Jano nebol ešte nikdy taký šťastný v živote ako teraz, keď si počítal a ukladal prvé zarobené korunky. Bol už pánom. Mal pekné panské šaty s krátkymi nohavicami, mal topánky a vo vrecku štrngotal si korunkami. Keby ho tak videla jeho mamička!

A Jano bol už aj múdrejší. Pleso už nevolal barinou. Veď poznal už každý jeho kútik. Keď sedel na člnku, všade zavesloval. — I „potvora“ prestala byť Janovi potvorou a stala sa električkou, na ktorej sa vozili ľudia.

Tak by bol Jano skoro i na to zabudol, že je on Jano z dediny, keby sa nebolo stalo toto:

Raz predvečerom, keď Jano bol práve s pánmi na člnku, zastali na brehu plesa dvaja žandári, čakali na Jana. Mali už všetko vyšetrené. Keď zišiel Jano z člnka a poberal sa preč, zavolali na neho:

— Počkaj!… Ako sa voláš?

Jano odpovedal.

— A odkiaľ si?

Jano odpovedal.

— Dobre, súhlasí… Ty si odišiel z domu, však?… a tvoji rodičia nevedeli, kde si sa podel. Oznámili to teda úradom. Úrady nám nariadili, aby sme ťa hľadali. Už vyše mesiaca stopujeme po tebe. No, tu ťa, vtáčik, konečne máme! Hneď sa poberieš a pôjdeš s nami k svojim rodičom!

*

Bolestne sa lúčil Jano s Jožom. Až teraz chlapci spoznali, ako sa mali radi. Obidvaja plakali. Len mesiac žili spolu, ale im sa zdalo, že to boli dlhé veky. Ach, aké krásne dni to boli!

— Janíčko, nezabudneš na mňa? Nezabudneš u svojich rodičov na sirotu Joža? Nezabudneš?

— Nikdy, nikdy nezabudnem!… Nikdy nezabudnem na svojho nešťastného kamaráta!

Chlapci sa objali, pobozkali sa a boli by si iste dlho v náručí plakali, keby ich neboli roztrhali žandári a neodviedli Jana.

Ešte raz sa pozreli na seba, ešte jedno zbohom si povedali — a už išiel plačúci Jano pred žandármi dolu svahom od Štrbského Plesa k štrbskej stanici…

Jano sa bál návratu domov. Bál sa otcovej bitky. Plakal na stanici, plakal vo vlaku, celou cestou plakal. — Ale nemal sa čoho obávať…